Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 133/2011
PDF · 190.33 KB
No categories available
IV. ÚS 133/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. G.,
B., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/239/2009 a jeho rozsudkom z 13. júla 2010,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. P. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2010 doručená sťažnosť Ing. arch. P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Š. G., B., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob/239/2009 a jeho rozsudkom z 13. júla 2010.
Sťažovateľ uviedol, že v jeho súdnom spore proti odporcovi Colnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky o zvýšenie ceny za dielo rozhodol Okresný súd Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 24 Cb/111/2002-502 z 3. februára 2009 tak, že žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd rozsudkom č. k. 2 Cob/239/2009-535 z 13. júla 2010 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľ s rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a v tejto súvislosti uviedol, že
krajský súd sa «stotožnil s absurdným zdôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku
(o údajne pevne dohodnutej cene za zjavne neurčitý a vopred presne nedefinovateľný rozsah
daného diela, ktorý len rámcovo vyplýval z predpokladaných stavebných nákladov
súvisiacej stavby, ktorá sa však oproti pôvodným predpokladom postupne podľa
požiadaviek žalovaného zväčšovala a objektívne sa tak zvyšovali aj jej stavebné náklady...
pričom jej skutočné stavebné náklady dosiahli takmer 900.000.000,- Sk. Napriek tomu, že
uvedené skutočnosti som relevantnými dôkazmi nesporne preukázal, konajúce súdy sa
stotožnili s vykonštruovaným a zjavne lživým tvrdením žalovaného o pevne dohodnutej cene
a tom, že preukázané objektívne zvýšenie stavebných nákladov (na 460.000.000,-Sk) „..bolo
spôsobené zmenou použitého materiálu a drahším konštrukčným riešením, pričom stavba
nemenila objem ani tvar a objem zastavanej plôch.“.
Rozhodnutím Krajského súdu... došlo podľa môjho názoru k porušeniu môjho
základného práva... na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 6 ods. l Dohovoru...
Toto moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplýva ... aj z Ústavy Slovenskej
republiky. ... zjavnou nespravodlivosťou súvisiaceho právoplatného rozsudku došlo
k nezákonnému obohateniu sa žalovaného štátneho orgánu SR na úkor občana, ktoré bolo
podporené nesprávnym konaním príslušných súdov, čím bola hrubo porušená aj zásada
rovnosti účastníkov konania. V danom súdnom konaní preukázané zjavné obohatenie
žalovaného spočíva v tom, že za mnou v zjavne rozšírenom rozsahu vypracované a dodané
dotknuté dielo nezaplatilo primerane zvýšenú cenu, pričom jeho obohatenie predstavuje
rozdiel medzi pôvodne dohodnutou zmluvnou cenou (ktorá bola stanovená na základe
neúplné predpokladaného rozsahu súvisiacej stavby a jej predpokladaných nákladov)
a obvyklou cenou za skutočne v rozšírenom rozsahu vykonané dielo.
... Krajský súd... rozhodol v danej veci bez nariadenia pojednávania, a že s
písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 07. 05. 2009... som mal možnosť oboznámiť sa až
jeho doručením krátkou cestou dňa 30. 08. 2010 pri štúdiu daného súdneho spisu. Nemal
som tak možnosť upozorniť súd na lživý obsah uvedeného vyjadrenia ako aj na tú zásadnú
skutočnosť, že dané vyjadrenie nie je podpísané štatutárnym zástupcom žalovaného, takže
sa jedná o irelevantnú a úplne bezpredmetnú písomnosť, t. j. že žalovaný sa de facto
k podanému odvolaniu nevyjadril, čím s jeho podaním súhlasil.».
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
„... vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/239/2009-535
zo dňa 13. 07. 2010 sa porušili moje základné práva a slobody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru... [a] aby uvedený rozsudok Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu ako
odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/239/2009 a jeho rozsudkom
z 13. júla 2010.
Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku poukazuje na rozsudok okresného
súdu a na jeho odôvodnenie. V tejto súvislosti krajský súd vo svojom rozsudku uviedol:
«Okresný súd... napadnutým rozsudkom zamietol žalobu... V odôvodnení rozsudku
súd uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil zvýšenie ceny za 4. a 5. etapu diela, a to
za 4. etapu - realizačný projekt na sumu 2.953.451,- Sk a za 5. etapu - autorský dozor na
sumu 671.239,- Sk a uplatnil nárok na zaplatenie istiny 1.107.885,- Sk pozostávajúci
zo súčtu rozdielov medzi zmluvne dohodnutými cenami za tieto etapy a žalobcom
navrhovaným zvýšením ... Súd vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom ako
zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom bola dňa 28. 02. 1996 uzavretá v písomnej
forme zmluva o dielo, ktorou sa žalobca zaviazal vypracovať pre žalovaného pre potreby
stavby „Definitívny CP R.“ dielo rozdelené do 3 etáp. Zmluvná cena bola dohodnutá v čl.
IV zmluvy pevnou sumou za 1. etapu vo výške 63.620,- Sk bez DPH, za 2. etapu vo výške
1.025.365,- Sk bez DPH a za 3. etapu vo výške 2.330.375,- Sk bez DPH. Dohodnutá cena
bola stanovená s použitím cenníka - Sadzobník pre navrhovanie ponukových cien
projektových prác a inžinierskych činností (UNIKA 1994) pri predpokladaných stavených
nákladoch 360.000.000,- Sk. V čl. VI. zmluvy o dielo sa strany zaviazali, že pristúpia na
zmenu záväzku v prípade, keď sa po uzavretí zmluvy zmenia východiskové podklady
rozhodujúce pre uzavretie zmluvy, alebo objednávateľ uplatní nové požiadavky na
zhotoviteľa. Zmluva obsahovala tiež dohodu o tom, že zmeny v zmluve je možné riešiť len
dohodou zmluvných strán potvrdenou písomným dodatkom.
Žalobca dňa 14. 04. 1997 predložil žalovanému návrh dodatku k predmetnej zmluve
o dielo, podľa ktorého žalobca navrhoval rozšírenie predmetu diela o ďalšie dve etapy
predstavujúce realizačný projekt a autorský dozor za cenu 2.478.300,- Sk a 563.250,- Sk
a zvýšenie ceny za skôr dohodnutú tretiu etapu na sumu 2.478.300,-Sk.
Dňa 10. 06. 1997 bol podpísaný dodatok k zmluve, ktorým došlo k rozšíreniu
predmetu diela o 4. tepu - Realizačný projekt a 5. etapu - autorský dozor a súčasne bola
dohodnutá pevnou sumou cena diela za 4. etapu vo výške 2.050.730,- Sk a za 5. etapu
vo výške 466.075,- Sk. Následne žalobca opakovane predkladal návrhy dodatkov k zmluve
o dielo na zvýšenie ceny diela, ktoré neboli žalovaným akceptované, pretože žalovaný
plánoval cenu za dodávku stavby 360.000.000,- Sk a žalobca ako zhotoviteľ - generálny
projektant vyprojektoval stavbu drahšie o 21.795.000,-Sk. ...
Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že zmluva o dielo obsahovala
jednoznačnú dohodu zmluvných strán o predmete a cene diela určenej pevnou sumou.
Napriek tomu, že v zmluve sú uvedené predpokladané stavebné náklady vo výške
360.000.000,- Sk, jednoznačne v danom prípade nešlo o určenie ceny diela na základe
rozpočtu, čo vylučuje aplikáciu § 547 Obchod. zák. Súd poukázal i na to, že dohoda o cene
obsiahnutá v zmluve plne korešponduje s cenou ponúknutou žalobcom v rámci verejnej
obchodnej súťaže, pričom výška ceny bola jedným z dvoch podstatných dôvodov jeho
víťazstva. Podpísaním dodatku zo dňa 10. 06. 1997 došlo k rozšíreniu predmetu diela o dve
etapy a k dohode o cene diela za tieto dve etapy určenej pevnou sumou, a nie na základe
rozpočtu. Vzhľadom na uvedené súd s poukazom na § 536, § 537 ods. 1, 2, § 546, § 547
ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 549 ods. 1, 2 a § 272 ods. 1, 2 Obchod, zák.
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.»
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa bez nariadenia pojednávania
postupom podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a rozsudok
okresného súdu podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny, pričom sa stotožnil
s odôvodnením okresného súdu. Na zdôraznenie správnosti uvedeného rozsudku ďalej
uviedol:
„V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že dodatkom zo dňa 10. 06.
1997 došlo k rozšíreniu predmetu diela o 4. a 5. etapu, pričom 4. etapu diela (Realizačný
projekt - dokumentácia pre uskutočnenie stavby) bola dohodnutá zmluvná cena 2.050.730,-
Sk a za 5. etapu (autorský dozor) bola predmetným dodatkom dohodnutá zmluvná cena
vo výške 466.075,- Sk. Takto dohodnutá zmluvná cena (spolu 2.516.805,- Sk) vychádzala
z kalkulácie ceny uskutočnenej žalobcom zo stavebných nákladov 360.000.000,- Sk.
Návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia zvýšenia ceny diela za 4. a 5. etapu,
ktorá bola pevne stanovená dodatkom zo dňa 10. 06. 1997 a ktorá bola žalovaným
vyplatená na základe fakturácie žalobcu, ako aj návrh na zaplatenie sumy 36.795,04 EUR
za 4. a 5. etapu, je teda neopodstatnený.“
Krajský súd postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok okresného súdu
s tým, že podľa § 219 ods. 2 OSP sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v jeho rozsudku.
Rozsudok krajského súdu je preto potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti
s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa (m. m. III. ÚS 25/06),
preto pri skúmaní toho, či rozsudok krajského súdu a jeho odôvodnenie sú ústavne
udržateľné, je pre ústavný súd relevantné preskúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného
súdu, ktoré tvorí organický celok s odôvodnením rozsudku krajského súdu.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 24 Cb/111/2002-502 z 3. februára
2009 poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca predložil žalovanému «expedičný list
zo dňa 14. 4. 1997, prevzatý žalovaným..., ktorého prílohu tvorili dokumentácia „Projekt
stavby – Definitívny colný priechod R.“ a faktúra za predmetné projektové práce s tým, že
celkové náklady stavby podľa tejto spracovanej dokumentácie mali predstavovať sumu
460.806.000,- Sk. ...
Dňa 10. 6. 1997 bol zmluvnými stranami potvrdený a podpísaný dodatok
k predmetnej zmluve o dielo, ktorým došlo k rozšíreniu predmetu diela o ďalšie dve etapy...
a súčasne bola dohodnutá pevnou sumou cena diela za 4. etapu vo výške 2.050.730,- Sk a
za 5. etapu vo výške 466.075,- Sk...
Žalobca ani žiadnym spôsobom v danom konaní netvrdil a nepreukazoval zvýšenie
svojich nákladov na zhotovenie diela v súvislosti so zmenou výšky stavebných nákladov. ...
Platne uzavretým písomným dodatkom zo dňa 10. 6. 1997 síce došlo k rozšíreniu predmetu
diela o predmetné dve etapy diela v zmysle ustanovenia § 549 Obchodného zákonníka,
avšak súčasne týmto dodatkom došlo medzi zmluvnými stranami aj k uzavretiu platnej
dohody o rozšírení celkovej ceny diela oproti cene diela dohodnutej v základnej zmluve
o dielo...“.
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 24 Cb/111/2002 zistil, že
sťažovateľ uzavrel s Ústrednou colnou správou Slovenskej republiky (neskôr Colné
riaditeľstvo Slovenskej republiky) 28. februára 1996 zmluvu o dielo s vymedzením stavby
„Definitívny CP R.“ (ďalej aj „zmluva o dielo“).
Podľa čl. IV.2 zmluvy o dielo Stavebné náklady: 360 000 000 Sk (predpokladané).
Podľa čl. IV.3 zmluvy o dielo Zmluvná cena: 1. Práce podľa čl. II.4.a – 63 620 Sk,
2. Práce podľa čl. II.4.b – 1 025 365 Sk, 3. Práce podľa čl. II.4.c – 2 330 375 Sk.
Podľa čl. VI.1 zmluvy o dielo zmluvné strany sa zaväzujú, že pristúpia na zmenu
záväzku v prípadoch, keď sa po uzavretí zmluvy zmenia východiskové podklady
rozhodujúce pre uzavretie tejto zmluvy, alebo objednávateľ uplatní nové požiadavky na
zhotoviteľa.
Podľa čl. V.5 zmluvy o dielo zmeny v tejto zmluve je možné riešiť len dohodou
zmluvných strán potvrdenou písomným dodatkom.
Účastníci zmluvy o dielo uzavreli 10. júna 1997 dodatok k zmluve o dielo
uzatvorenej na projektovú prípravu stavby „Definitívny colný priechod R.“, predmetom
ktorého je 4. etapa – Realizačný projekt – dokumentácia pre uskutočnenie stavby a 5. etapa
– autorský dozor.
Uvedený dodatok doplnil zmluvu o dielo okrem iných o
„čl. IV.3 4. Práce podľa článku II.4.d – 2 050 730,- Sk
5. Práce podľa článku II.4.e – 466 075,- Sk“.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa dodatku k zmluve o dielo
a o „údajne pevne dohodnutej cene za zjavne neurčitý a vopred presne nedefinovateľný
rozsah daného diela“. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní
bez nariadenia pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu vyjadrený v odôvodnení
jeho rozsudku z 13. júla 2010 v spojení s právnym názorom okresného súdu vyjadreným
v jeho rozsudku z 3. februára 2009 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený a arbitrárny, je logický a vyplýva predovšetkým zo znenia
a výkladu zmluvy o dielo a príslušných ustanovení dodatku k zmluve o dielo uzavretého
10. júna 1997, ktorým bol rozšírený predmet diela o 4. a 5. etapu a bola určená cena za
uvedené etapy predmetného diela. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad zmluvy o dielo a dodatku z 10. júna 1997
k zmluve o dielo krajským súdom a okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania, ústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval v súlade s § 214 ods. 2 OSP,
podľa ktorého s výnimkou prípadov uvedených v § 214 ods. 1 OSP možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. Zo súdneho spisu pritom vyplýva, že 6. júla 2010 bolo na úradnej tabuli krajského
súdu oznámené v súlade s § 156 ods. 3 OSP, že 13. júla 2010 bude vo veci sp. zn.
2 Cob/239/2009 o 9.00 h. vyhlásený rozsudok. Na základe týchto skutočností ústavný súd
uzavrel, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uvedeným postupom krajského súdu
a sťažovateľom označeným porušením jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by
signalizovala možnosť vyslovenia porušenia tohto práva, a preto sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2011