Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 142/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009

doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. mája 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že namietaným uznesením bol

zamietnutý návrh sťažovateľa v jeho spore „proti odporcovi Sociálnej poisťovni.. v konaní

proti nečinnosti orgánu verejnej správy“.

Zo sťažovateľom opísaného skutkového stavu vyplýva, že 6. augusta 2007 mu bola

priznaná F. pod č. j. 1742/2007 choroba z povolania – porucha sluchu z hluku. Súčasne bol

15. augusta 2007 pod č. j. 1743/2007 vydaný lekársky posudok o sťažení jeho

spoločenského uplatnenia, ktoré bolo ohodnotené počtom bodov 600.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Všetky doklady potrebné k výplate mojich nárokov som

predložil zamestnávateľovi a Sociálnej poisťovni..., pričom o mojich nárokoch malo byť

rozhodnuté do 60 dní podľa , a to Sociálnou

poisťovňou...

Sociálna poisťovňa mi moje nároky v zákonnej lehote nevyplatila, preto som

o vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žiadal listami zo dňa 03. 01.

a 06. 03. 2008... a o postúpenie podkladov sociálnej poisťovni som žiadal aj svojho

zamestnávateľa listami zo dňa 18. 11. 2007, 04. 01. a 06. 03. 2008...

Sociálna poisťovňa... mi odpovedala listom zo dňa 10. 01. 2008... a následným

rozhodnutím č. 307-1164/2008 zo dňa 27. 02. 2008...

Môj zamestnávateľ mi listami zo dňa 27. 12. 2007 a 18. 01. 2008... oznámil, že

neuznáva zodpovednosť za mne priznanú chorobu z povolania.

Tvrdenie zamestnávateľa je absolútnym nezmyslom, keď tento nesporne konštatoval,

že som sa denne pohyboval na pracoviskách zaradených v riziku hluku – viď jeho list

z 22. 01. 2007..., to isté je uvedené aj v liste Regionálneho úradu verejného zdravotníctva...

č. zo dňa 15. 06. 2007...

Zdôrazňujem, že u svojho zamestnávateľa pracujem nepretržite od svojho vyučenia,

t. j. odo dňa 10. 10. 1979, o čom ako dôkazy... pripájam pracovné zmluvy zo dňa

10. 10. 1979 a 02. 09. 1986 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 03. 04. 1989

a 25. 10. 2004.

Ako dôkaz... pripájam prehľad prác, ktoré som vykonával počas zamestnania,

z ktorého je úplne jasné a nesporné, že som prevažnú väčšinu prác u svojho zamestnávateľa

vykonával v riziku hluku, pričom táto skutočnosť je všeobecne známa, teda že práce v bani

sú z tohto hľadiska vysoko rizikové.

Napriek tejto nespornej skutočnosti som bol, v súvislosti s postupom svojho

zamestnávateľa a Sociálnej poisťovne..., ktorí spolupracujú pri svojom nezákonnom

postupe, nútený podať dňa 19. 02. 2008 návrh na začatie občianskoprávneho konania

o určenie zodpovednosti za mne priznanú chorobu z povolania..., pričom súd v tomto konaní

nepostupuje v súlade so zákonom a preto som dňa 29. 07. 2009 podal samostatnú sťažnosť

na prieťahy v konaní...

Tiež som dňa 31. 07. 2008 podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu

verejnej správy..., lebo Sociálna poisťovňa... mi mala náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia za priznaných 600 bodov vyplatiť najneskôr v septembri 2007 a do dnešného

dňa tak neurobila, ani vo veci samej nevydala rozhodnutie, lebo rozhodnutie o prerušení

konania, proti ktorému nemám možnosť podať opravný prostriedok, za takéto rozhodnutie

považovať podľa môjho názoru nemožno.

Je pravdou, že návrh som podal na vecne nepríslušný súd a tento bol uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 08. 2008 sp. zn. -23... postúpený vecne

príslušnému Najvyššiemu súdu SR, ktorý však uznesením zo dňa 28. 05. 2009 sp. zn.

zamietol môj návrh.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nemal dôvod na zamietnutie jeho návrhu,

keďže je nesporné, že mu Sociálna poisťovňa... (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) odopiera

jeho nárok na vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v čase

podania jeho sťažnosti trval tento stav už dva roky a on pritom nemá žiadnu možnosť

domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mu zaručuje , ako aj Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd bez

nariadenia pojednávania vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označeného

základného práva a zároveň namietané uznesenie zruší. Požaduje tiež priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € a napokon aj úhradu trov konania v sume 670,88 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti rozhodnutia, ktorým

najvyšší súd zamietol jeho návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy – Sociálnej

poisťovni, pretože podľa jeho názoru nebol dôvod na vydanie tohto rozhodnutia, keďže

„je nesporné, že mi Sociálna poisťovňa... odopiera môj nárok na vyplatenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia, tento stav trvá už skoro dva roky a nemám žiadnu

možnosť domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mi zaručuje SR i Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2009 iba na tom základe, že nie je

spokojný s jeho závermi a polemizuje s nimi. V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že

pokiaľ ide o medze jeho možného zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo svojej judikatúre, zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha vyhodnocovať správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis

mutandis , , , ).

Podstatný obsah sťažnosti je reprodukovaný v prvej časti odôvodnenia tohto

uznesenia, preto ústavný súd upriamuje pozornosť iba na predmet konania vedeného

najvyšším súdom pod sp. zn. , v ktorom sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší

súd uložil Sociálnej poisťovni, aby vydala a následne mu doručila rozhodnutie o úrazovej

dávke – náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľovi bola od 6. augusta

2007 priznaná choroba z povolania – porucha sluchu z hluku, ktorá mu mala vzniknúť

u jeho zamestnávateľa... Sociálna poisťovňa mala o nároku na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnúť do 30 dní. Pretože

sa tak nestalo, sťažovateľ ju opakovane vyzýval, aby tak urobila, čo však odmietla

a rozhodnutím č. 307-1164/2008 z 27. februára 2008 konanie prerušila. Proti tomuto

rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie. Podľa sťažovateľa nevydaním rozhodnutia

o priznaní, resp. nepriznaní úrazovej dávky mu je bránené využitie základného práva

na súdnu ochranu.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd poukazuje na relevantné

ustanovenia príslušných právnych predpisov citujúc najskôr § 250t ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je

prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis.

Z ďalších v namietanom uznesení citovaných zákonných ustanovení je potrebné

uviesť § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na úrazové dávky

nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom

zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného

predpisu, ako aj § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná

zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne

zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

V nadväznosti na okolnosti danej veci cituje napokon najvyšší súd § 193 ods. 1 a 4

zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka Sociálnej poisťovne

konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania

vyzvaný, aby odstránil nedostatky podania. Proti rozhodnutiu o prerušení konania sa

nemožno odvolať.

Z týchto zákonných ustanovení najvyšší súd vyvodil, že sťažovateľ „ako poškodený

má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak v prípade, že sa

zamestnávateľ zbaví zodpovednosti zbaví za poškodenie zdravia, podľa príslušných

ustanovení , tento nárok na úrazovú dávku nevznikne. V tomto prípade

zamestnávateľ neuznal svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania, ktorá bola

diagnostikovaná u navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.). Navrhovateľ preto podal na Okresný

súd Prievidza návrh na určenie, že u zamestnávateľa... pracoval za podmienok vzniku

chorôb z povolania, konkrétne poruchy sluchu a hluku.“.

Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je

Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť na základe presného a úplného zistenia skutočného

stavu veci. Preto ak v § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zákonodarca jasne

ustanovil, že nárok na úrazové dávky nevznikne v prípade, ak sa zamestnávateľ celkom

zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia, najvyšší súd vyslovil názor, že Sociálna

poisťovňa postupovala v súlade so zákonom, keď rozhodnutie o zodpovednosti

zamestnávateľa za chorobu z povolania posúdila ako otázku v konaní determinujúcu

možnosť objektívneho rozhodnutia o nároku na úrazovú dávku a z toho dôvodu konanie

„prerušila do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke Sociálnej

poisťovni...“. V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že Sociálna poisťovňa nie je

v konaní nečinná, a vzhľadom na to posúdil návrh sťažovateľa podľa ako

nedôvodný.

Najvyšší súd teda v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal z toho, že

výsledok sporu o určenie, „že sťažovateľ u zamestnávateľa pracoval za podmienok vzniku

chorôb z povolania“, môže relevantným spôsobom ovplyvniť (v prípade, ak by sa

zamestnávateľ celkom zbavil zodpovednosti za poškodenie zdravia sťažovateľa) konanie

o priznaní nároku na úrazovú dávku (náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu

choroby z povolania), ktoré bolo rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 307-1164/2008

z 27. januára 2008 prerušené.

Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie najvyššieho súdu vo svojom

odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad, z akého dôvodu a na základe akých

právnych predpisov bol návrh sťažovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy

zamietnutý, a preto ho možno považovať za ústavne udržateľné, neobsahujúce žiadne

prejavy aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, t. j. prvky

arbitrárnosti, a za týchto okolností je aj jeho výrok z ústavnoprávnych hľadísk

spravodlivého procesu akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011