Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 142/2011
PDF · 207.06 KB
No categories available
IV. ÚS 142/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009
doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že namietaným uznesením bol
zamietnutý návrh sťažovateľa v jeho spore „proti odporcovi Sociálnej poisťovni.. v konaní
proti nečinnosti orgánu verejnej správy“.
Zo sťažovateľom opísaného skutkového stavu vyplýva, že 6. augusta 2007 mu bola
priznaná F. pod č. j. 1742/2007 choroba z povolania – porucha sluchu z hluku. Súčasne bol
15. augusta 2007 pod č. j. 1743/2007 vydaný lekársky posudok o sťažení jeho
spoločenského uplatnenia, ktoré bolo ohodnotené počtom bodov 600.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Všetky doklady potrebné k výplate mojich nárokov som
predložil zamestnávateľovi a Sociálnej poisťovni..., pričom o mojich nárokoch malo byť
rozhodnuté do 60 dní podľa § 210 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z. z. a to Sociálnou
poisťovňou...
Sociálna poisťovňa mi moje nároky v zákonnej lehote nevyplatila, preto som
o vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žiadal listami zo dňa 03. 01.
a 06. 03. 2008... a o postúpenie podkladov sociálnej poisťovni som žiadal aj svojho
zamestnávateľa listami zo dňa 18. 11. 2007, 04. 01. a 06. 03. 2008...
Sociálna poisťovňa... mi odpovedala listom zo dňa 10. 01. 2008... a následným
rozhodnutím č. 307-1164/2008 zo dňa 27. 02. 2008...
Môj zamestnávateľ mi listami zo dňa 27. 12. 2007 a 18. 01. 2008... oznámil, že
neuznáva zodpovednosť za mne priznanú chorobu z povolania.
Tvrdenie zamestnávateľa je absolútnym nezmyslom, keď tento nesporne konštatoval,
že som sa denne pohyboval na pracoviskách zaradených v riziku hluku – viď jeho list
z 22. 01. 2007..., to isté je uvedené aj v liste Regionálneho úradu verejného zdravotníctva...
č. B/2007-PPL/4609 zo dňa 15. 06. 2007...
Zdôrazňujem, že u svojho zamestnávateľa pracujem nepretržite od svojho vyučenia,
t. j. odo dňa 10. 10. 1979, o čom ako dôkazy... pripájam pracovné zmluvy zo dňa
10. 10. 1979 a 02. 09. 1986 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 03. 04. 1989
a 25. 10. 2004.
Ako dôkaz... pripájam prehľad prác, ktoré som vykonával počas zamestnania,
z ktorého je úplne jasné a nesporné, že som prevažnú väčšinu prác u svojho zamestnávateľa
vykonával v riziku hluku, pričom táto skutočnosť je všeobecne známa, teda že práce v bani
sú z tohto hľadiska vysoko rizikové.
Napriek tejto nespornej skutočnosti som bol, v súvislosti s postupom svojho
zamestnávateľa a Sociálnej poisťovne..., ktorí spolupracujú pri svojom nezákonnom
postupe, nútený podať dňa 19. 02. 2008 návrh na začatie občianskoprávneho konania
o určenie zodpovednosti za mne priznanú chorobu z povolania..., pričom súd v tomto konaní
nepostupuje v súlade so zákonom a preto som dňa 29. 07. 2009 podal samostatnú sťažnosť
na prieťahy v konaní...
Tiež som dňa 31. 07. 2008 podal návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu
verejnej správy..., lebo Sociálna poisťovňa... mi mala náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia za priznaných 600 bodov vyplatiť najneskôr v septembri 2007 a do dnešného
dňa tak neurobila, ani vo veci samej nevydala rozhodnutie, lebo rozhodnutie o prerušení
konania, proti ktorému nemám možnosť podať opravný prostriedok, za takéto rozhodnutie
považovať podľa môjho názoru nemožno.
Je pravdou, že návrh som podal na vecne nepríslušný súd a tento bol uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 08. 2008 sp. zn. 11 S/37/2008-23... postúpený vecne
príslušnému Najvyššiemu súdu SR, ktorý však uznesením zo dňa 28. 05. 2009 sp. zn.
5 Sžnč 17/2008 zamietol môj návrh.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd nemal dôvod na zamietnutie jeho návrhu,
keďže je nesporné, že mu Sociálna poisťovňa... (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) odopiera
jeho nárok na vyplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v čase
podania jeho sťažnosti trval tento stav už dva roky a on pritom nemá žiadnu možnosť
domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mu zaručuje ústava, ako aj Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd bez
nariadenia pojednávania vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označeného
základného práva a zároveň namietané uznesenie zruší. Požaduje tiež priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € a napokon aj úhradu trov konania v sume 670,88 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti rozhodnutia, ktorým
najvyšší súd zamietol jeho návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy – Sociálnej
poisťovni, pretože podľa jeho názoru nebol dôvod na vydanie tohto rozhodnutia, keďže
„je nesporné, že mi Sociálna poisťovňa... odopiera môj nárok na vyplatenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, tento stav trvá už skoro dva roky a nemám žiadnu
možnosť domáhať sa súdnej ochrany, ktorú mi zaručuje Ústava SR i Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd“.
Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 17/2008 z 28. mája 2009 iba na tom základe, že nie je
spokojný s jeho závermi a polemizuje s nimi. V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že
pokiaľ ide o medze jeho možného zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo svojej judikatúre, zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha vyhodnocovať správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
Podstatný obsah sťažnosti je reprodukovaný v prvej časti odôvodnenia tohto
uznesenia, preto ústavný súd upriamuje pozornosť iba na predmet konania vedeného
najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžnč 17/2008, v ktorom sa sťažovateľ domáhal, aby najvyšší
súd uložil Sociálnej poisťovni, aby vydala a následne mu doručila rozhodnutie o úrazovej
dávke – náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľovi bola od 6. augusta
2007 priznaná choroba z povolania – porucha sluchu z hluku, ktorá mu mala vzniknúť
u jeho zamestnávateľa... Sociálna poisťovňa mala o nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnúť do 30 dní. Pretože
sa tak nestalo, sťažovateľ ju opakovane vyzýval, aby tak urobila, čo však odmietla
a rozhodnutím č. 307-1164/2008 z 27. februára 2008 konanie prerušila. Proti tomuto
rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie. Podľa sťažovateľa nevydaním rozhodnutia
o priznaní, resp. nepriznaní úrazovej dávky mu je bránené využitie základného práva
na súdnu ochranu.
V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd poukazuje na relevantné
ustanovenia príslušných právnych predpisov citujúc najskôr § 250t ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd
vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je
prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis.
Z ďalších v namietanom uznesení citovaných zákonných ustanovení je potrebné
uviesť § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na úrazové dávky
nevzniká, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu celkom
zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo smrť poškodeného podľa osobitného
predpisu, ako aj § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
V nadväznosti na okolnosti danej veci cituje napokon najvyšší súd § 193 ods. 1 a 4
zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka Sociálnej poisťovne
konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania
vyzvaný, aby odstránil nedostatky podania. Proti rozhodnutiu o prerušení konania sa
nemožno odvolať.
Z týchto zákonných ustanovení najvyšší súd vyvodil, že sťažovateľ „ako poškodený
má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak v prípade, že sa
zamestnávateľ zbaví zodpovednosti zbaví za poškodenie zdravia, podľa príslušných
ustanovení Zákonníka práce, tento nárok na úrazovú dávku nevznikne. V tomto prípade
zamestnávateľ neuznal svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania, ktorá bola
diagnostikovaná u navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.). Navrhovateľ preto podal na Okresný
súd Prievidza návrh na určenie, že u zamestnávateľa... pracoval za podmienok vzniku
chorôb z povolania, konkrétne poruchy sluchu a hluku.“.
Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je
Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť na základe presného a úplného zistenia skutočného
stavu veci. Preto ak v § 110 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zákonodarca jasne
ustanovil, že nárok na úrazové dávky nevznikne v prípade, ak sa zamestnávateľ celkom
zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia, najvyšší súd vyslovil názor, že Sociálna
poisťovňa postupovala v súlade so zákonom, keď rozhodnutie o zodpovednosti
zamestnávateľa za chorobu z povolania posúdila ako otázku v konaní determinujúcu
možnosť objektívneho rozhodnutia o nároku na úrazovú dávku a z toho dôvodu konanie
„prerušila do dňa doručenia právoplatného rozhodnutia o predbežnej otázke Sociálnej
poisťovni...“. V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že Sociálna poisťovňa nie je
v konaní nečinná, a vzhľadom na to posúdil návrh sťažovateľa podľa § 250t ods. 4 OSP ako
nedôvodný.
Najvyšší súd teda v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal z toho, že
výsledok sporu o určenie, „že sťažovateľ u zamestnávateľa pracoval za podmienok vzniku
chorôb z povolania“, môže relevantným spôsobom ovplyvniť (v prípade, ak by sa
zamestnávateľ celkom zbavil zodpovednosti za poškodenie zdravia sťažovateľa) konanie
o priznaní nároku na úrazovú dávku (náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu
choroby z povolania), ktoré bolo rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 307-1164/2008
z 27. januára 2008 prerušené.
Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie najvyššieho súdu vo svojom
odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad, z akého dôvodu a na základe akých
právnych predpisov bol návrh sťažovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy
zamietnutý, a preto ho možno považovať za ústavne udržateľné, neobsahujúce žiadne
prejavy aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, t. j. prvky
arbitrárnosti, a za týchto okolností je aj jeho výrok z ústavnoprávnych hľadísk
spravodlivého procesu akceptovateľný.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011