Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., konateľom a

advokátom Advokátskej kancelárie K., B., B. – advokáti, s. r. o., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011

doručená sťažnosť V. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B.,

konateľom a advokátom Advokátskej kancelárie K., B., B. – advokáti, s. r. o., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T

6/2005 z 15. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. januára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súd“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa bolo uznesením

krajského súdu rozhodnuté, že predseda senátu JUDr. T. K. a členovia senátu JUDr. J. M. a

JUDr. K. H. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. .

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd

uznesením zamietol a trestnú vec vedenú krajským súdom pod sp. zn. tomuto

súdu neodňal.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „V predmetnej trestnej veci... podal dňa 27. 09.

2010 podnet na Súdnu radu SR voči všetkým sudcom senátu. Zároveň podal na všetkých

členov senátu trestné oznámenie. Tento podnet bol odstúpený predsedníčke Krajského súdu

v Bratislave.

K predmetnému podnetu ako aj k trestnému oznámeniu sa vyjadrili písomne samotní

členovia senátu , ktorí uviedli, že podané námietky obžalovaného považujú za

nepodložené, zavádzajúce, ale aj urážajúce.

Na základe tejto skutočnosti podal obžalovaný dňa 12. 11. 2010 na Krajskom súde

v Bratislave námietku zaujatosti voči všetkým členom senátu, a to z dôvodu, že u nich

existuje dôvodná obava, že sú voči obžalovanému subjektívne zaujatí a nebudú rozhodovať

nestranne a nezávisle. Podkladom tohto konštatovania bolo práve vyjadrenie samotných

členov senátu. Ďalším dôvodom tiež bola skutočnosť, že medzi obžalovaným a jednotlivými

členmi senátu sa vedie na Okresnom súde v Bratislave občianskoprávne konanie

o poškodzovanie dobrého mena a náhradu nemajetkovej ujmy, a že obžalovaný podal na

členov senátu trestné oznámenie.“.

V tejto súvislosti je sťažovateľ toho názoru, že uznesením krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, poukazujúc na konštantnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu a najvyššieho súdu, a týmito súdmi

uplatňovanú „teóriu zdania“, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale

musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach ktorejkoľvek zo strán sporu.

Podľa sťažovateľa je zrejmé, že členovia senátu krajského súdu sú proti nemu

zaujatí, čo vyplýva z ich neštandardného prístupu k jeho osobe už od začiatku trestného

konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. , keď nechávali sťažovateľa

predviesť na hlavné pojednávanie napriek jeho vyčerpanosti spôsobenej viac ako 50-dňovou

hladovkou, vykonávali dôkazy, ktorých nezákonnosť sťažovateľ v konaní opakovane

namietal, odmietali vyhotovovať pre sťažovateľa preklady rozhodnutí do jeho materinského

jazyka (ukrajinský jazyk).

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces priznané čl. 46 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 11. 2010 pod sp. zn.

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 01. 2011 pod sp.

zn.: , porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur

(slovom: päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v celkovej výške 314,18 Eur (2 úkony právnej pomoci á 123,50 Eur + 2 x 7,41

Eur režijný paušál + 20 % DPH) na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená krajským súdom pod sp. zn.

nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Z obsahu sťažnosti je tiež zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým tento súd

rozhodol o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti všetkým sudcom senátu

krajského súdu tak, že predsedu senátu JUDr. T. K. a členov senátu JUDr. K. H. a JUDr. J.

M. nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi. Súčasne sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu

zamietnutá.

II.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V konaní o námietke zaujatosti vedenom krajským súdom mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti na najvyššom súde,

ktorému v súlade s účinného do 1. januára 2006 prináleží

právomoc preskúmať správnosť výroku napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúci postup. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie krajského súdu, pretože jeho

postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že k namietanému porušeniu označených práv malo

podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol

jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu, aj keď všetky „kroky a postupy členov

senátu... vzbudzujú a utvrdzujú u obžalovaného presvedčenie, že členovia senátu Krajského

súdu v Bratislave... sú voči jeho osobe zaujatí a mali byť vylúčení z prejednávania

a rozhodovania v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.: “.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 12. novembra 2010 proti

predsedovi senátu, ako aj obom členom senátu krajského súdu námietku zaujatosti, v ktorej

poukázal na dve zásadné okolnosti, z ktorých vyvodzuje zaujatosť celého senátu krajského

súdu. Prvá okolnosť spočíva vo vyjadrení sudcov senátu, ktorí podanie sťažovateľa Súdnej

rade Slovenskej republiky (z dôvodu vecnej príslušnosti postúpené na vybavenie

predsedníčke krajského súdu), na základe ktorého predsedníčka krajského súdu nepristúpila

k podaniu návrhu na začatie disciplinárneho konania, považovali za urážlivé proti ich

osobám. Druhý argument sťažovateľa, z ktorého odvodzuje zaujatosť celého senátu

krajského súdu, spočíva v tom, že 27. septembra 2010 podal proti všetkým jeho členom

okrem podnetu na disciplinárne konanie aj trestné oznámenie a súčasne je medzi

sťažovateľom v postavení žalobcu a jednotlivými sudcami senátu v postavení žalovaných

vedené občianskoprávne konanie o poškodzovanie dobrého mena a náhradu nemajetkovej

ujmy.

Krajský súd uznesením z 15. novembra 2010 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu

a jeho oboch členov z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej

krajským súdom proti sťažovateľovi. Uvedené uznesenie sťažovateľ napadol sťažnosťou.

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bola uznesením najvyššieho

súdu zamietnutá ako nedôvodná, pričom najvyšší súd s poukazom na obsah vznesenej

námietky zaujatosti dospel k uvedenému záveru: „Ak sudca považuje trestné oznámenie,

podnet na disciplinárne konanie alebo občianskoprávnu žalobu podľa obsahu týchto podaní

za nepodložené, zavádzajúce a voči jeho osobe za urážlivé, nič sa nemení na jeho

povinnosti postupovať v konaní nestranne a aj v ostatných smeroch v súlade so zákonom (§

2 ods. 2 v znení neskorších predpisov o sudcoch a prísediacich). To

mu však nebráni v konaní vedenom na základe niektorého z vyššie uvedených podaní

vyjadriť svoj postoj k nemu a k veci, pretože je tiež procesné dotknutou osobou, alebo (v

prípade súdnej žaloby) už priamo aj účastníkom konania.

A naopak, nemožno ktoréhokoľvek sudcu (všetkých sudcov) diskvalifikovať

z vykonávania úkonov trestného konania podaním s účelovo zameraným negatívnym

obsahom, pokiaľ sa k podaniu na výzvu orgánu, do pôsobnosti ktorého vec patrí, vyjadrí. Aj

takáto odpoveď by mohla vyjadrovať negatívny pomer k autorovi príslušného podania,

ktorý by znamenal vylúčenie sudcu z rozhodovania v ním prejednávanej veci, nie však vtedy,

ak sudca vo svojom vyjadrení podanie hodnotí z hľadiska jeho dôvodnosti vo vzťahu ku

svojej osobe, a to bez prejavov nevraživosti voči dotknutej strane.“

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo

strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia (mutatis mutandis napr. , ).

Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce

porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu (napr. , , , , ).

Proti nesprávnemu a nezákonnému procesnému postupu súdu prvého stupňa sa

sťažovateľ môže brániť, pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu

prvostupňového konania, podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Sťažovateľ môže navyše napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním, ak sa domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom

konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania v súlade s .

Podľa na verejnom zasadnutí súd preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal

dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu,

so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Podľa a prvej vety ak bol dovolacím súdom

zistený dôvod dovolania podľa § 371, vysloví rozsudkom porušenie zákona v príslušných

ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera. Súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1

dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré

napadnutému rozhodnutiu predchádzalo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bude mať v ďalších

štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním

označených práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné

rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je

založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011