Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 162/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.

z 28. júla 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 3. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2010 doručená sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. októbra 2010,

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3.

novembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T

70/2006 z 28. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako obžalovaný bol

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2007 uznaný za vinného v bode 1

rozsudku zo zločinu lúpeže podľa a v

znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v bode 2 rozsudku z prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa a v bode 3 rozsudku zo

zločinu lúpeže spolupáchateľstva podľa a a .

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2007

riadne a včas odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 9. októbra 2007 odvolaním

sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2007 podľa

, , a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby

ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V trestnej veci sťažovateľa okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 23. januára 2008, ktorým sťažovateľa opäť uznal vinným zo spáchania trestných činov

skutkami, pre ktoré bol sťažovateľ obžalovaný.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. januára

2008 riadne a včas odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn.

z 18. marca 2008 rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a)

zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova

prerokoval a rozhodol.

V danej veci sťažovateľa okresný súd po odstránení procesného pochybenia

vytýkaného krajským súdom spočívajúceho v nerozhodnutí o námietke zaujatosti podľa

vznesenej sťažovateľom rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 28. júla 2009 tak, že sťažovateľa zo spáchania trestných činov skutkami, pre

ktoré bol obžalovaný, uznal vinným a podľa § 188 ods. 2, § 41 ods. 2, § 37 písm. h) a m)

a mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť

rokov, pričom podľa na výkon trestu odňatia slobody

ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil povinnosť

poškodeným nahradiť spôsobenú škodu.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 28. júla 2009 riadne a včas odvolanie.

Sťažovateľ nad rámec odôvodnenia odvolania svojím obhajcom svoje odvolanie

odôvodnil aj sám, pričom konajúcej sudkyni okresného súdu medzi inými vytýkal

nespravodlivé a jednostranné hodnotenie vykonaných dôkazov, najmä svedeckých výpovedí

v jeho neprospech.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 28. júla 2009 uznesením sp. zn. z 3. novembra 2009 tak, že

odvolanie sťažovateľa zamietol. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

3. novembra 2009.

Sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 3. novembra 2009 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.

V podanom dovolaní sa sťažovateľ dovolával naplnenia dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia , ktorý spočíva v porušení práva na

obhajobu zásadným spôsobom, ako aj dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

v nesprávnom použití iných hmotnoprávnych ustanovení, pričom pri tomto dovolacom

dôvode správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Sťažovateľ však svoje dovolanie, resp. ním označené dovolacie dôvody odôvodnil

najmä tým, že skutkové zistenie ako okresného súdu, tak aj krajského súdu, podľa ktorého

sa sťažovateľ dopustil skutkov, pre ktoré bol obžalovaný, je nesprávne a neúplné.

Nesprávnosť tohto skutkového zistenia sťažovateľ opieral o tie isté námietky, ktoré vzniesol

už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009 vo vzťahu

k hodnoteniu vykonaných dôkazov, najmä svedeckých výpovedí, a ktorými v podstate

odôvodňuje aj svoju sťažnosť. Sťažovateľ v dovolaní vyslovil svoje presvedčenie, že

vo vzťahu ku skutkom, pre ktoré bol právoplatne odsúdený, na základe vykonaných

dôkazov, resp. po ich zhodnotení, nemožno bezpečne konštatovať, ktorá z verzií zodpovedá

objektívnej pravde, a preto je na mieste aplikácia zásady „in dubio pro reo“. Sťažovateľ

porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom videl najmä v tom, že nebolo vyhovené

jeho návrhom na doplnenie dokazovania. Zároveň výšku uloženého trestu považoval za

neprimeranú a neodôvodnenú.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 20. októbra 2010 tak, že dovolanie pre nesplnenie sťažovateľom označených dovolacích

dôvodov odmietol.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, uzneseniu krajského

súdu a najvyššieho súdu namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať

tento nález:

„...konaním a postupom Ns SR, číslo v spojitosti s uznesením Ks-Za

a rozsudku Os-CA bolo porušené základné právo uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46

ods. 1 SR a tak ďalej.

Ústavný súd SR zrušuje namietané rozhodnutia a prikazuje obnoviť stav pred

porušením – prepustiť moju osobu R. B. nar. ... z ÚVTOS I.

Alebo dať príkaz na moje prepustenie.

Zároveň Os-CA a Ks-Za ukladá spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho

zastúpenia.

A odsúdenému „nevinnému“ R. B. priznáva spravodlivé rozhodnutie.

Tým, že Ústavný súd SR napraví chyby a omyly, ktoré sa nezákonným spôsobom

dopustili a dopúštali, tak ako Os-CA prvostupňový súd, tak aj Ks-ZA druhostupňový súd,

ako aj Najvyšší súd SR – Ns SR ako dovolací súd.

A odsúdenému „nevinnému“ R. B. priznáva spravodlivé fin. zadosťučinenie v sume,

ktorú ustanoví a určí Ústavný súd SR. Z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá má zmierniť

psychickú traumu stav právnej neistoty, ktoré počas dlhého obdobia trvania tohto konania

ako krivdu pociťoval.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu ( „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ).

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako

z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním

odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009, o ktorej bol

oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd (uznesením sp. zn.

z 3. novembra 2009).

Ústavný súd teda zistil, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie takejto sťažnosti

(obdobne , ). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci

podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné

ustanovenie to nedovoľuje.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu však v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom riadne a včas podané dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu pre dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku bolo najvyšším súdom odmietnuté preto, že tieto dovolacie dôvody nepovažoval

za naplnené, pričom namietaná neúplnosť a nesprávnosť skutkového zistenia označenými

súdmi nižších stupňov zjavne nezakladá ani ostatné sťažovateľom neuplatňované dovolacie

dôvody podľa ustanovenia , ústavný súd v rozsahu, v akom

sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nesprávnosť a neúplnosť skutkového zistenia, čím

rovnako odôvodňoval aj svoje presvedčenie o naplnení ním uplatňovaných dovolacích

dôvodov v dovolaní, považuje sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 3. novembra 2009 v danom konkrétnom prípade za podanú včas.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je sťažovateľom tvrdené porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 3. novembra 2009, ktorým krajský súd zamietol jeho odvolanie

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009 tým, že uznesenie

krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu sú založené na nesprávnom a neúplnom

skutkovom zistení, ktoré vyplynulo z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä

svedeckých výpovedí, dôsledkom čoho bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

skutkov, pre ktoré bol obžalovaný.

Sťažovateľ namieta, že jeho odsúdenie za skutky, pre ktoré bol obžalovaný,

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009 vychádzalo z nesprávneho

a neúplného skutkového zistenia, ktoré nebolo odstránené ani krajským súdom v rámci

odvolacieho konania.

Krajský súd sa s kľúčovými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2009 vysporiadal takto:

„... krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a

dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení , najmä

však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného

hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 a rovností strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr.

poriadku. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému

rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými

ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a

posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja

zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom

prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj

nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal

skutky tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. ... V

odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo

vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a

akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s

obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval

dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Okresný

súd zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil aj výrok o treste. Odôvodnenie rozsudku teda

učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením .

Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie

týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si v celom rozsahu krajský súd osvojil,

a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. ...“

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že rozhodnutie

krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery, čo sa týka skutkového zistenia,

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do

odôvodnenia svojho rozsudku uviedol logický postup, akým dospel k záverom, pre ktoré

odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov ().

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú

za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces.

Skutkové závery, ku ktorým dospel aj krajský súd na základe skutkového zistenia

okresného súdu, sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom postupu logickej úvahy pri

hodnotení dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom, vrátane svedeckých

výpovedí. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto

situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho skutkového zistenia.

Vychádzajúc z uvedeného postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého

rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, nemožno podľa názoru ústavného

súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v , ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti

postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj

v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2010

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2009 odmietol pre

nesplnenie dôvodov dovolania predpokladaných v ustanovení .

Porušenie týchto práv sťažovateľ videl v tom, že najvyšší súd v rámci ním uvedených

dovolacích dôvodov podľa ustanovenia a

neprihliadol na sťažovateľom tvrdené nesprávne a neúplné skutkové zistenie, ku ktorému na

základe vykonaných dôkazov, najmä hodnotením svedeckých výpovedí, dospeli označené

súdu nižšieho stupňa, keď ho uznali vinným zo spáchania skutkov, pre ktoré bol

obžalovaný. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ svoje dovolanie vo vzťahu k ním uvedeným

dovolacím dôvodom odôvodnil tým, že označené súdy nižšieho stupňa dôkazy

nevyhodnotili správne, resp. tieto vyhodnocovali jednostranne v jeho neprospech a vôbec sa

nevysporiadali s rozpormi v tvrdeniach svedkov, najvyšší súd nepovažoval ním namietané

dovolacie dôvody za naplnené. Sťažovateľ vidí porušenie označených práv aj v tom, že jeho

právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom tým, že označené súdy nižších

stupňov nevyhoveli jeho návrhom na doplnenie dokazovania. Navyše, podľa názoru

sťažovateľa v jeho trestnej veci konal zaujatý súd. Zároveň sťažovateľ namieta aj

nezákonnosť uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 12 rokov.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd s argumentáciou sťažovateľa

vyjadrenou v dovolaní (pozri podstatnú časť dovolania sťažovateľa na s. 6 tohto uznesenia),

ktorou sa snažil preukázať naplnenie ním označených dovolacích dôvodov, vysporiadal

takto:

„Obvinený R. B. dovolaním namietal, že súdy oboch inštancií hodnotili dôkazy

jednostranne a výlučne v jeho neprospech a nevysporiadali sa s rozpormi vo výpovediach

svedkov. V dôvodoch dovolania vyjadruje nesúhlas s hodnotením dôkazov odvolacím

súdom. Neopiera sa teda v dovolaní o právne námietky, ale má výlučne skutkové výhrady a

výhrady voči postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Dovolacie námietky dovolateľa vecne

nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por., preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení , teda

že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, dovolateľ v dovolaní

uviedol, že jeho právo na obhajobu bolo porušené tým, že neboli akceptované jeho návrhy

na doplnenie dokazovania.

Zásadným porušením práva na obhajobu, zakladajúcim dôvod dovolania, sa rozumie

predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

V posudzovanej veci boli dané dôvody nutnej obhajoby, preto obvinenému bola

súdom už v prípravnom konaní ustanovená obhajkyňa JUDr. Anna Mozolíková. Obhajkyňa

bola priebežne vyrozumená o všetkých úkonoch trestného konania, mala možnosť zúčastniť

sa ich, čo aj využila a v konaní bola činná v zmysle ustanovenia .

Dovolací súd nezistil žiadne porušenie ustanovení garantujúcich práva

obvineného na obhajobu.

Dovolací dôvoci uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. pr. nie je daný.

V posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. í písm. c/,

písm. i/ , preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí,

dovolanie odmietol postupom podľa ...“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 3. novembra 2009 odmietol. Sťažovateľ v podanom

dovolaní vyšpecifikoval dovolacie dôvody, o ktorých bol presvedčený, že boli v rámci

prebehnutého trestného konania naplnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) a i) , a svoje presvedčenie o splnení týchto dôvodov podporil

argumentáciou. Najvyšší súd však v dovolacom konaní naplnenie dôvodov dovolania

nezistil, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol. Nedošlo však k tomu bez toho, aby

najvyšší súd svoje závery uvedené v rozhodnutí adekvátne neodôvodnil tak, ako to vo svojej

sťažnosti namieta sťažovateľ.

Presvedčenie o naplnení označených dovolacích dôvodov sťažovateľ v podstate

odôvodnil tým, že okresný súd a následne aj odvolací súd vykonané dôkazy hodnotili

nesprávne, resp. tieto vyhodnotili jednostranne v jeho neprospech, nevysporiadali sa

s rozpormi vo svedeckých výpovediach, dôsledkom čoho skutkové zistenie, na základe

ktorého bol sťažovateľ odsúdený zo spáchania skutkov, pre ktoré bol obžalovaný, je

nesprávne a neúplné.

Sťažovateľ teda najvyššiemu súdu vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému uzneseniu

vyčíta, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu, pokiaľ ide o nápravu ním tvrdeného

nesprávneho skutkového zistenia označenými súdmi nižšieho stupňa. Ústavný súd ale

nezastáva rovnaký názor ako sťažovateľ. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že

keďže v konaní o dovolaní sám dôkazy vykonávať nemôže, z tohto dôvodu nemôže ani

prehodnocovať vykonané dôkazy, a teda ani posudzovať úplnosť a správnosť skutkových

zistení. Tejto otázke bola teda zo strany najvyššieho súdu venovaná náležitá pozornosť

a ústavný súd to považuje za dostatočné.

V súvislosti s tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa tým, že označené

súdy nižších stupňov nevyhoveli jeho návrhom na doplnenie dokazovania, ústavný súd

poznamenáva, že síce odôvodnenie najvyššieho súdu je v tejto časti stručné, avšak aj

vzhľadom na judikatúru všeobecných súdov je záver o nenaplnení dovolacieho dôvodu

podľa správny.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 15. decembra 2009 uviedol: „Ak

uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2

), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu

zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( a ). Nemožno však úspešne podať dovolanie

z dôvodu podľa na podklade toho, že sa návrhu na

vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle

teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní

alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2

ods. 10 , resp. práva podľa . Ak by záver

orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného

poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať

ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom

v zmysle , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu.“

Tieto závery ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by odporovali ústavnoprávnym

princípom ochrany základných práv a slobôd. V súlade s tým teda aj vyhodnotenie

najvyššieho súdu v tejto otázke o nenaplnení dovolacieho dôvodu nemožno bez ďalšieho

považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dostatočne rozviedol, ktoré otázky je a ktoré

nie je oprávnený posudzovať [v rámci preskúmavania dovolacích dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. c) a i) ]. Do výkladu a aplikácie najvyšším súdom

uvedených príslušných ustanovení procesného predpisu ústavný súd nepovažoval za

dôvodné zasahovať z hľadiska dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich

ochranu základných práv a slobôd. Inak povedané, najvyšším súdom použitý výklad

a aplikáciu relevantných ustanovení treba považovať za absolútne

ústavne konformné.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa vyjadrenou v jeho sťažnosti spočívajúcej

v tvrdení, že v jeho trestnej veci mal konať zaujatý súd, ústavný súd uvádza, že prípadná

zaujatosť označených súdov nižšieho stupňa zakladá samostatný dovolací dôvod podľa

ustanovenia , avšak keďže sťažovateľ v dovolaní

tento dovolací dôvod neuviedol, pričom najvyšší súd je vymedzením dovolacích dôvodov

viazaný, nebolo povinnosťou najvyššieho súdu z úradnej moci skúmať jeho prípadné

naplnenie, resp. zaoberať sa otázkou prípadnej zaujatosti označených súdov nižšieho stupňa.

Tak isto, pokiaľ sťažovateľ považuje uložený trest za nezákonný, ústavný súd

podotýka, že podľa samostatným dovolacím

dôvodom je aj uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, avšak vzhľadom

na to, že sťažovateľ tento dovolací dôvod v dovolaní výslovne neuplatnil, ale iba uvádzal,

že uložený trest je neprimeraný, najvyšší súd pri jeho zákonom uloženej viazanosti

dovolacími dôvodmi nebol povinný a ani oprávnený sa neprimeranosťou uloženého trestu

v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby zaoberať.

Rozhodne postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda

postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle

citovanej judikatúry nahradiť namietaný právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

iba v prípade, ak by bol tento názor svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný

súd dospel k záveru, že k porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 nedošlo. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení

sťažnosťou napadnutých rozhodnutí, o priznaní primeraného zadosťučinenia, ako aj

o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011