Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 167/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Krajského súdu v Nitre č. k. -53 z 30. septembra 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. apríla 2011

doručené podanie M. A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Podnet SŤAŽNOSTI

Podľa o organizácii Ústavného súdu SR. Návrh na

začatie konania na Ústavnom Súde SR“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie

sťažovateľa ako sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 S

31/2009-53 z 30. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr

13/2010 z 22. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uvádza:

«Dňa 23. 03. 2011 som prevzal UZNESENIE č. k. z Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa v Bratislave 22. februára 2011, ktoré mi doručil Krajský súd

v Nitre.

Neverím tomu, že o tomto uznesení konal a rozhodoval senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa Najvyšší súd Slovenskej republiky koná a rozhoduje

v senátoch.!!!

V uznesení nie je uvedený ani jeden člen senátu v odvolacích konaniach

rozhoduje senát.

Doposiaľ, keď som obdržal doporučenú zásielku alebo vyrozumenie z Najvyššieho

súdu SR vždy tam bol štátny znak. V tomto uznesení nie je znak.

Uznesenie je dôkazom podvodu, korupcie, ponižovania mojej dôstojnosti

a porušovanie mojich ľudských práv, v našom súdnictve (česť výnimkám).

Zo dňa 02. 02. 2009 som zaslal prostredníctvom Okresného súdu Topoľčany na

Krajský súd v Nitre ODVOLANIE proti uzneseniu č. k. -34 IČS: 4608205849.

O mojom ODVOLANÍ Krajský súd vôbec nekonal, ani v uznesení z Najvyššieho súdu nie je

nič uvedené.

Tak som dňa 29. 06. 2009 zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky vec: Návrh

ŽALOBY, kde som pripojil aj pravdivé dôkazy. Najvyšší súd o mojej žalobe vôbec nekonal

a odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu v Nitre až dňa 29. 10. 2009, jednoducho sa

toho zbavil.

Správny orgán Krajský súd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010,

ktoré som zo zdravotných dôvodov neprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už

dňa 26. 7. 2010., až 3 dni po prvom dátume?! Klamstvo. Kto robí podvody, sa zvykne aj

mýliť.

Následne mi Krajský súd v Nitre zaslal zo dňa 30. septembra 2010 UZNESENIE

č. k. -53, ktoré som prevzal dňa 3. 11. 2010.

V uznesení z Krajského súdu v Nitre č. k. -53 v Poučení, bolo uvedené,

že Citujem: „Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na podpísanom súde v dvoch vyhotoveniach.“ Čo som aj v stanovenej lehote

učinil podľa mojich vedomosti a schopnosti, ako ma Krajský súd poučil.

Podal som odvolanie zo dňa 07. 11. 2010 v dvoch vyhotoveniach o ktorých Správny

orgán Krajský súd nekonal. O tomto sa Najvyšší súd v uznesení vôbec nezmienil.

O mojom odvolaní v uznesení nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení

z Najvyššieho súdu , ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.

Nie je pravdou, ako je uvedené v uznesení z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu

brániace jeho vecnému vybaveniu.

Ďalší dôkaz podvodu, korupcie a ponižovanie mojej dôstojnosti a ľudských práv

v našom súdnictve. ALE, kto chce psa biť palicu si vždy nájde.

Nesprávnosť konania a rozhodnutia správneho orgánu Najvyššieho súdu SR.

Na Najvyšší súd SR som podal Návrh na obnovu konania. Najvyšší súd o mojom

návrhu vôbec nekonal. Ani sa nevyjadril...

Najvyšší súd o mojej žalobe nekonal ani nerozhodol, všetky moje podania odstúpil

nižšiemu správnemu orgánu.

ALE: O uznesení č. k. -53 Krajského súdu v Nitre už konal. -

PARADOX. Radový občan už nemá také práva ako má Krajský súd v Nitre.?!?!?!

Radový občan tohto právneho štátu, keď pošle podnet, kde poukazuje nesprávnosť

v konaní a rozhodnutí našich správnych orgánov a súdov, ktoré bolo podľa § 228 ods. 1)

písm. c) rozhodnuté v môj neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, tak potom

všetky správne orgány a súdy idú proti nemu, ponižujú ho na dôstojnosti, diskriminujú ho

a všetko mu z a mi e t a j ú, aby sa nemohol dovolať svojich práv zaručené zákonom aj

Ústavov Slovenskej republiky.

Nie je predsa mysliteľné, aby parcela vo vložke 13 číslo 269/4 rola vo výmere 1791

2

mv časti označené geometrickým plánom, Geodézie B. PS 262 T. číslo 244-262-143/93 ako

2

parcelné číslo 269/3 orná pôda vo výmere 1501mnevedeli naše správne orgány a súdy

vysporiadať ani za 55 rokov.??? Len preto, ako som uviedol, keď došlo k trestného činu

sudcu.

Preto sa Domáham a súčasne Navrhujem:

Aby Ústavný súd konal a rozhodol aj o mojej ŽALOBE, zo dňa 29. 06. 2009, ktorú

som zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky o ktorej sa vôbec nekonalo ani nerozhodlo

ani na správnom orgáne Krajského súdu v Nitre.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť (podľa

, pozn.) môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva

alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či

nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa a musí obsahovať

jednak všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené v .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V súlade s sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení a možno konštatovať,

že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané

, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod na

jeho odmietnutie podľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatenú argumentáciu

ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa ,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného , ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu

č. k. -53 z 30. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2011 vo veci „žaloby z 29. júna 2009“.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením krajského súdu č. k. -53 z 30. septembra 2010

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd namietaným

uznesením zastavil konanie o podaní („žalobe“) sťažovateľa z 29. júna 2009, ktoré právne

kvalifikoval ako žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského súdu

č. k. -67 z 21. mája 2009; z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že

krajský súd zastavil konanie z dôvodu, že „žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby...“. V poučení krajský

súd uviedol, že odvolanie proti jeho uzneseniu je prípustné.

Z uvedeného vyplýva, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. -53

z 30. septembra 2010 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

uznesením krajského súdu č. k. -53 z 30. septembra 2010, odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2011

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatou námietok sťažovateľa, na základe ktorých

považuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2011 za

„neústavné“, je jeho tvrdenie, že „... Nie je pravdou, ako je uvedené v uznesení

z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil

v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.“, a že „O mojom

odvolaní nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení z Najvyššieho súdu ,

ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.“.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním z 29. júna

2009 (doručeným najvyššiemu súdu 3. júla 2009) označeným ako „návrh žaloby“ domáhal

zrušenia uznesenia Štátneho notárstva v T. sp. zn. 900/60 zo 6. februára 1961, uznesenia

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. júla 1961, rozsudku Okresného súdu

Topoľčany č. k. -70 zo 14. októbra 1996 a uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co

107/2009-687 z 21. mája 2009, ako aj ďalších obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí. Po

oboznámení sa so spisom najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009

postúpil vec na konanie a rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému.

Krajský súd následne predložil najvyššiemu súdu predmetný súdny spis vedený pod sp. zn.

na rozhodnutie o vylúčení sudcov krajského súdu z prerokúvania

a rozhodovania vo veci sťažovateľa. Najvyšší súd 25. júna 2010 vrátil označený spis

krajskému súdu bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti z dôvodu, že bol

predložený predčasne, pričom zároveň vo svojom prípise sp. zn. z 21. júna

2010 poukázal na nejasnosť podania (žaloby) sťažovateľa a krajskému súdu uložil, aby

vyzval sťažovateľa na odstránenie nejasností jeho podania, resp. oznámenie „čoho sa

vlastne domáha“.

Následne v zmysle označeného prípisu najvyššieho súdu krajský súd uznesením

č. k. -47 zo 14. júla 2010 určil sťažovateľovi lehotu 10 dní odo dňa doručenia

tohto uznesenia na odstránenie nedostatkov podania a výslovne ho vyzval, aby uviedol,

čoho sa domáha; či žiada uznesenie krajského súdu č. k. -67 z 21. mája 2009

zrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 236 a nasl.

(ďalej aj „OSP“), alebo či žiada preskúmať rozhodnutie

krajského súdu podľa druhej hlavy piatej časti , t. j. či

podáva žalobu proti rozhodnutiu krajského súdu ako správneho orgánu. Vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľ nedostatky neodstránil v stanovenej lehote, krajský súd

uznesením č. k. -53 z 30. septembra 2010 konanie zastavil.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

«Krajský súd v Nitre napadnutým uznesením vo výroku tohto rozhodnutia podľa

zastavil konanie o žalobe z dôvodu, že žalobca napriek výzve a poučeniu

neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.

Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia

napadnutého uznesenia a pokračovania v konaní. Uviedol, že odvolanie smeruje proti

rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. -70 zo dňa 14. 10. 1996 v spojení

s uznesením správneho orgánu Krajského súdu v Nitre sp. zn. -67 zo dňa

21. 5. 2009. Namietal postup okresného súdu pri dedičskom konaní a v súvislosti so

zamietnutím vydržania nehnuteľností. Tvrdil, že sa domáhal vlastníckeho práva

k vymedzenej nehnuteľnosti podľa vydržania, podľa dedičskej dohody a podľa podielu na

majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( , )

po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd zo spisu súdu prvého stupňa zistil, že žalobca podal dňa 3.7.2009 na

Najvyššom súde Slovenskej republiky „návrh, žalobu“, v ktorej uviedol, že napáda tam

špecifikované uznesenia štátneho notárstva v Topoľčanoch, Krajského súdu v Bratislave,

Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Topoľčanoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 29. 10.

2009 postúpil vec Krajskému súdu v Nitre ako súdu vecne a miestne príslušnému. Krajský

súd v ďalšom konaní v intenciách prípisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 21. 6. 2010 uznesením č. k. -47 zo dňa 14. 7. 2010 vyzval

žalobcu na odstránenie vád a nejasností jeho podania v lehote 10 dní. Poučil ho, aby

špecifikoval, či svojím podaním mienil podať mimoriadny opravný prostriedok alebo či sa

domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu podľa piatej časti . Zároveň ho poučil

o následku zastavenia konania v zmysle spojenom s márnym uplynutím

poskytnutej lehoty.

Uznesenie krajského súdu bolo žalobcovi doručované do vlastných rúk na ním

uvedenú adresu bydliska prvýkrát dňa 23. 7. 2010, opakovanie dňa 26. 7. 2010. Dňa 26. 7.

2010 bola zásielka uložená na pošte. Zásielka bola dňa 17. 8. 2010 vrátená krajskému súdu

s poznámkou, že adresát - žalobca ju neprevzal v odbernej lehote. Preto s poukazom na

s. 2 sa považuje deň, keď bola zásielka vrátená súdu (17. 8. 2010), za deň

doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).

Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci boli dané podmienky

odôvodňujúce zastavenie konania podľa . Krajský súd vyzval žalobcu

k odstráneniu vád, ktoré bránili vecnému vybaveniu žaloby. Žalobca však výzvu na

odstránenie vád s náležitým poučením o tom, ako to má urobiť, i o následkoch zastavenia

konania v prípade márneho uplynutia lehoty, neprevzal v odbernej lehote. Preto platí

zákonná fikcia o náhradnom doručení, podľa ktorej bola zásielka – výzva doručená

účastníkovi v deň jej vrátenia súdu, teda 17. 8. 2010 napriek tomu, že sa o tom žalobca

nedozvedel. Lehota na odstránenie vád teda začala žalobcovi plynúť 18. 8. 2010 a posledný

deň lehoty pripadol 27. 8. 2010. K odstráneniu vád podania však nedošlo. (Odvolací súd

poznamenáva, že ani z odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu nemožno

jednoznačne ustáliť, čoho sa žalobca domáhal.)

Podľa názoru odvolacieho súdu preto krajský súd postupoval v súlade so zákonom,

keď konanie podľa zastavil, pretože žaloba trpela vadami brániacimi jej

vecnému vybaveniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené odvolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu podľa potvrdil.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd založil namietané uznesenie najmä na

interpretácii a aplikácii , ako aj a .

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti

uzneseniu je prípustné.

Podľa do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak

ustanovuje zákon, iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných

rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom

upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak

zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte

alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát

zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu

za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci

postupoval ústavne súladným spôsobom, keď na doručovanie uznesenia krajského súdu

č. k. -47 zo 14. júla 2010, ktorým tento vyzval sťažovateľa na odstránenie

nedostatkov „návrhu žaloby“, aplikoval , ktorý upravuje doručovanie

písomností v súdnom konaní. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej „Správny orgán Krajský

súd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010, ktoré som zo zdravotných dôvodov

neprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už dňa 26. 7. 2010, až 3 dni po prvom

dátume...“, v okolnostiach posudzovanej veci neobstojí. V danom prípade totiž išlo o tzv.

náhradné doručovanie tej istej písomnosti prostredníctvom príslušného doručovateľa

v dôsledku toho, že prvé doručovanie nebolo úspešné, ako to sám sťažovateľ aj priznal

z dôvodov na jeho strane, pričom sťažovateľ neuvádza dôvody, pre ktoré neprevzal

písomnosť pri opätovnom doručovaní, resp. v úložnej dobe.

Neobstojí a nie je pravdivé ani tvrdenie sťažovateľa, že „O mojom odvolaní

v uznesení nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení z Najvyššieho súdu

, ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011“. Z citovanej časti odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu totiž zjavne vyplýva, že najvyšší súd sa ním

(odvolaním proti uzneseniu krajského súdu č. k. -53 z 30. septembra 2010,

pozn.) meritórne zaoberal a vo veci rozhodol, pričom namietané uznesenie krajského súdu

ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd o jeho odvolaní nerozhodoval v senáte,

keďže z vyplýva, že najvyšší súd koná a rozhoduje v senáte. Táto námietka

sťažovateľa je tiež zjavne neopodstatnená. Z písomného vyhotovenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. februára 2011, ktorého kópiu sťažovateľ priložil

k sťažnosti, totiž zjavne vyplýva, že vo veci rozhodoval senát, ktorého predsedom bol

JUDr. Igor Belko; išlo pritom o postup, ktorý bol v súlade s opatrením podľa § 52 ods. 4

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a čl. 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu z 23. marca

2006, ktorým bol vydaný rozvrh práce najvyššieho súdu.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). V danom prípade najvyšší súd konal v senáte, ktorý bol na konanie

a rozhodovanie vo veci sťažovateľa príslušný podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu, pričom

príslušný senát najvyššieho súdu (senát 6 Co, pozn.) ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa príslušné ustanovenia

o náhradnom doručovaní, ako aj

upravujúci podmienky zastavenia konania a na tomto základe rozhodol. Z uvedeného

dôvodu nemožno považovať namietané uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za

zjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu garantovaného ani žiadneho iného základného práva

vyplývajúceho z .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2011, ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné

vyjadriť sa aj k námietke sťažovateľa, podľa ktorej „Najvyšší súd o mojej žalobe („žalobe“

z 29. júna 2009, pozn.) vôbec nekonal a odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu

v Nitre až dňa 29.10.2009, jednoducho sa toho zbavil“. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na skutočnosť, že po doručení sťažovateľovej „žaloby“ z 29. júna 2009 najvyšší

súd v súlade s v spojení s , podľa ktorých na preskúmanie rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy sú vecne príslušné krajské súdy, ak zákon neustanovuje

inak, postúpil uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009 vec na konanie

a rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému, t. j. aj v tomto prípade

konal v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravenými v .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011