Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 170/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -95 z 8. júla 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2009 doručená sťažnosť P. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-95 z 8. júla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej – S. (ďalej len

„žalovaná“) nároku na náhradu „za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane

jeho zvýšenia podľa Škoda na zdraví, ktorá sťažovateľovi vznikla

v dôsledku dopravnej nehody dňa 10. 6. 2005, predstavuje 848 170.- Sk s príslušenstvom.“.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. -81 z 30. júna 2008

zamietol ako nedôvodnú, „pretože odporca bol nesprávne žalovaný a nebol teda pasívne

legitimovaný v predmetnom spore“.

O odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd bez

nariadenia pojednávania rozsudkom č. k. -95 z 8. júla 2009, ktorým

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa boli namietaným rozsudkom porušené jeho v sťažnosti uvedené

práva, čo opiera o tieto skutočnosti:

„Dokazovaním pred Okresným súdom Bratislava II bolo preukázané, že sťažovateľ

utrpel pri dopravnej nehode dňa 10. 6. 2005 na ceste č. 1/18... pri strete motorových

vozidiel ťažký úraz. Podľa výsledkov vyšetrovania dopravnú nehodu zavinil vodič

nákladného motorového vozidla zn. V... K dopravnej nehode došlo z dôvodu nevenovania sa

plne vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke týmto vodičom a tiež z dôvodu

nedodržania bezpečnej vzdialenosti od pred ním idúceho nákladného motorového vozidla,

ktoré viedol sťažovateľ. Následkom toho bol sťažovateľ so svojím nákladným motorovým

vozidlom odhodený do pred ním stojaceho nákladného motorového vozidla zn. D...

Zodpovednosť vodiča a prevádzateľa mot. vozidla, ktorým bola spôsobená škoda

sťažovateľovi, je v zmysle daná ustanoveniami a a nasl.

Ustanovenia § 427 a nasl. predstavujú špeciálnu právnu úpravu na posudzovanie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Pasívna legitimácia žalovanej - Slovenskej kancelárie poisťovateľov vyplýva z ust.

a o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistné krytie je dané

podľa ust. § 4 a priamy nárok proti žalovanej vyplýva z ust. § 24 ods. 3, 5 a § 15 cit.

zákona.“

Sťažovateľ ďalej podrobne opisuje následky poškodenia zdravia, ktoré utrpel pri

dopravnej nehode, s tým, že podľa lekárskych posudkov predstavoval u neho celkový počet

bodového ohodnotenia za bolesť 1180 bodov, čomu zodpovedá náhrada 413 000 Sk,

a pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, predstavovalo bodové ohodnotenie

1000 bodov, čomu zodpovedá náhrada 350 000 Sk.

Takto vyčíslené nároky uplatnil sťažovateľ 23. októbra 2006 u žalovanej v zmysle

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia a o zmene a doplnení

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov v znení

Neskôr sťažovateľ znížil pôvodne uplatenú sumu o 89 830 Sk, ktorá mu bola uhradená ako

náhrada za bolesť Sociálnou poisťovňou. K dohode o vyrovnaní však medzi sťažovateľom

a žalovaným nedošlo, v dôsledku čoho bol sťažovateľ oprávnený uplatniť nárok

na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na súde.

Ako už bolo uvedené, okresný súd po vykonanom dokazovaní žalobu sťažovateľa

zamietol, pričom sťažovateľ tvrdí, že tak rozhodol potom, keď «na základe skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Určil, že

nakoľko nároky sťažovateľa vznikli v súvislosti s jeho pracovným úrazom, je potrebné

aplikovať prísl. ustanovenia , ktorý je k

v postavení „lex specialis derogat lex generali“, pričom v špeciálnom zákone je právny

nárok sťažovateľa riešený v ust. § 195 a nasl.».

Krajský súd ako súd odvolací sa s právnym názorom prvostupňového súdu v plnej

miere stotožnil a namietaným rozsudkom ho potvrdil. Sťažovateľ poukazuje na to, že

krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku «obmedzil len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že v danom prípade

možno postupovať podľa prísl. ustanovení , ale len za predpokladu, že

škodová udalosť vznikla nie pri plnení pracovných úloh a, že nejde o uplatnenie si nárokov

v dôsledku pracovného úrazu.

Odvolací súd najmä zdôraznil, že „nakoľko vodič mot. vozidla zn. V. zavinil

dopravnú nehodu tým, že sa nevenoval plne vedeniu motorového vozidla, ide o iný druh

zodpovednosti, ako predpokladal sťažovateľ vo svojom odvolaní“. Odvolací súd vyslovil

právny názor, že „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov

sa posudzuje podľa § 427 Obč. zákonníka iba vtedy, keď je táto škoda vyvolaná osobitnou

povahou prevádzky dopr. prostriedkov. a nie vtedy, keď bola porušením právnej povinnosti

v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku spôsobená škoda, nevyvolaná povahou

tejto prevádzky.“».

Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že v odôvodnení prvostupňového rozsudku

nebol uvedený výpočet náhrady trov právneho zastúpenia priznaných žalovanej a napriek

tomu, že na túto skutočnosť poukázal, „odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu bez odôvodnenia k odvolacej námietke sťažovateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti

rozsudku súdu prvého stupňa“.

Podľa sťažovateľa aj napriek preukázanej skutočnosti, že škoda na zdraví mu bola

„spôsobená v čase plnenia pracovných úloh v prospech jeho zamestnávateľa, je právne

opodstatnené tvrdenie sťažovateľa, že označené subjekty za vzniknutú škodu žalobcovi

zodpovedajú alternatívne... Ústavné právo zvoliť si príslušný právny predpis týkajúci sa

zodpovednosti za škodu bolo na strane sťažovateľa, t. j. žalobcu, ako poškodeného.“.

Neakceptovateľná je preto podľa sťažovateľa obrana žalovanej, ktorú súdy oboch

stupňov v svojich rozhodnutiach prijali, založená na názore, «že nárok na náhradu škody

na zdraví môže sťažovateľ uplatniť „predovšetkým“ voči zamestnávateľovi a následne

v spojení o sociálnom poistení voči Sociálnej poisťovni».

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že „mal legálnu možnosť si vybrať, či pri

uplatňovaní nárokov na náhradu škody bude postupovať podľa prísl. ustanovení

Obč. zákonníka alebo , resp. zák. o Sociálnom poistení. Vybral si možnosť,

ktorá bola z právneho hľadiska pre neho najmä jednoduchšia, rýchlejšia a istejšia, než aby

musel podstúpiť komplikovaný spôsob uplatňovania nároku na náhradu škody vzniknutej

z pracovného úrazu u Sociálnej poisťovni tak, ako je upravené v “.

Právny názor, že nárok na náhradu škody môže sťažovateľ uplatniť vzhľadom

na zásadu lex specialis derogat lex generali len voči svojmu zamestnávateľovi, resp. podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) voči Sociálnej poisťovni, je podľa názoru sťažovateľa

neudržateľný preto, „lebo v konaní bolo bezpečne preukázané, že k poškodeniu zdravia

sťažovateľa došlo zavineným konaním vodiča..., ktorý plnil úlohy prevádzkovateľa mot.

vozidla, a preto jeho zodpovednosť je daná v zmysle ust. § 420 a § 427 Občianskeho

zákonníka. Táto zodpovednosť (osobitne upravená, ako špeciálny typ zodpovednosti

založená na objektívnom princípe) je daná bez ohľadu na zodpovednosť zamestnávateľa za

pracovný úraz sťažovateľa v zmysle .“.

Sťažovateľ namieta, že sa všeobecné súdy nevysporiadali v danej veci s jeho

názorom, že pre tento právny vzťah je špeciálnym predpisom § 427 a nasl. Občianskeho

zákonníka. V nadväznosti na to «zdôrazňuje, že svoj právny nárok na náhradu škody

z ublíženia na zdraví nezakladá na príslušných ustanoveniach

z titulu, že došlo k pracovnému úrazu, ale z titulu, že ako účastníkovi dopravnej nehody mu

vznikla škoda na zdraví, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ nákladného motorového

vozidla zn. V...

Prvostupňový súd predovšetkým nesprávne definoval a aplikoval všeobecnú zásadu

„lex specialis derogat lex generali“, ktorá je definovaná právnou teóriou ako právna

zásada, podľa ktorej zákon vydaný pre zvláštny prípad má, pokiaľ mu odporuje, pri

aplikácii prednosť pred zákonom vydaným pre všetky prípady.

Vzájomné právne postavenie a nie je

v príslušných ustanoveniach (§, 427 a nasl. c/a 195 a nasl. ) pre prejednávaný

prípad sťažovateľa odporujúce, čo je základnou podmienkou pre aplikáciu zásady

„lex specialis derogat lex generali“.

Právna úprava zodpovednosti za škodu v rámci kódexov

a , resp. zák. o Sociálnom poistení, poskytuje sťažovateľovi, vzhľadom

na ich rovnocenné postavenie v právnom poriadku SR, neodporovateľnosť a osobitosti ich

aplikácie na jednotlivé prípady, právo výberu, z akého titulu si nároky, vzniknuté

z poškodenia zdravia, uplatní. Toto právo mu bolo rozhodnutiami označených súdov

odopreté.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

namietaným rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené práva, zároveň tento

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Taktiež požaduje, aby

ústavný súd rozhodol, že krajský súd je povinný uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

Ak sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru, ústavný

súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu

predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že

posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým

všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma,

či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla

1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet

v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (, ).

Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných

než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení konkrétnych prípadov záležitosťou

všeobecných súdov. Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že je

predovšetkým vecou všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku

Slovenskej republiky v konkrétnom prípade aplikuje a ako ju interpretuje (m. m.

). Navyše treba dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1

a ).

Krajský súd rozsudkom č. k. -95 z 8. júla 2009 potvrdil v odvolacom

konaní ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. -81 z 30. júna 2008,

ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o náhradu škody z ublíženia na zdraví

a o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu, „že odporca bol nesprávne

žalovaný a nebol teda pasívne legitimovaný v predmetnom spore“.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že

za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje to, že prvostupňový súd

a následne aj odvolací súd, stotožniac sa s právnym názorom prvostupňového súdu,

nesprávne definovali a aplikovali všeobecnú zásadu „lex specialis derogat lex generali“.

V súvislosti s tým akcentuje, že svoj právny nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví

„nezakladá na príslušných ustanoveniach z titulu, že došlo

k pracovnému úrazu, ale z titulu, že ako účastníkovi dopravnej nehody mu vznikla škoda

na zdraví, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla zn. V...

Napokon sťažovateľ argumentuje tým, že „právna úprava zodpovednosti za škodu

v rámci kódexov a , resp. zák. o Sociálnom

poistení, poskytuje sťažovateľovi vzhľadom na ich rovnocenné postavenie v právnom

poriadku SR, neodporovateľnosť a osobitosti ich aplikácie na jednotlivé prípady, právo

výberu, z akého titulu si nároky, vzniknuté z poškodenia zdravia, uplatní“. Sťažovateľ

zastáva názor, že toto právo mu bolo v namietaným rozsudkom odopreté.

Krajský súd dospel k rovnakému názoru ako pred ním okresný súd, že „v danom

prípade, keďže sa jedná o pracovný úraz, bolo potrebné uplatniť si predmetný nárok voči

zamestnávateľovi navrhovateľa s poukazom na ust. , v zmysle

ktorého pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri

plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle

krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov... Za pracovný úraz treba

považovať aj úraz, ku ktorému došlo pre plnenie pracovných povinností zamestnanca.

V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, jej predpokladom nie je

zavinenie, ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa však vyžaduje vznik ujmy, škodná

udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Ďalším predpokladom tejto

zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere, alebo inom právnom

pomere podľa a a k pracovnému úraz, alebo chorobe

z povolania došlo pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.“.

Krajský súd prisvedčil aj právnemu záveru súdu prvého stupňa, že § 420

je všeobecným ustanovením „pojednávajúcim k otázke

zodpovednosti za škodu, avšak , ako špeciálny právny predpis upravuje

otázku zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla pracovníkovi pri plnení pracovných úloh,

alebo v priamej súvislosti s nimi a pri odškodnení za pracovný úraz je potrebné vychádzať

zo o sociálnom poistení a zo , ktorý má

postavenie osobitného zákona k “.

Krajský súd považoval za nesporné, «že o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene

a doplnení niektorých zákonov upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej asociácie poisťovateľov

(ďalej len „kancelária“). Je taktiež nesporné, že z ust. § 24 ods. 2 písm. d) a e) cit. zák.

vyplýva, že kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu

spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba,

ktorej zodpovednosť za túto škodu je poistená podľa § 16 ods. 1 a spolu taktiež zodpovedá

za túto škodu aj poistená osoba podľa § 16 ods. 1 a spolu taktiež zodpovedá za škodu

spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla vodičom, ktorému nevzniká pri

prevádzke tohto motorového vozidla na území SR povinnosť uzavrieť hraničné poistenie,

s výnimkou cudzozemského motorového vozidla, ktoré sa spravidla nachádza na území

iného členského štátu. Je taktiež nesporné, že podľa ust. § 24 ods. 3 cit. zákona poškodený

má právo uplatniť nárok na náhradu škody podľa ods. 2 proti „kancelárii“ za rovnakých

podmienok, za akých mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi podľa

tohto zákona.».

Krajský súd však zastáva názor, „že v danom prípade možno postupovať podľa

citovaných ustanovení za predpokladu, že škodová udalosť vznikla nie

pri plnení pracovných úloh a že zrejme nejde o uplatnenie si nárokov v dôsledku

pracovného úrazu“.

S názorom sťažovateľa, podľa ktorého je v tomto prípade daná zodpovednosť vodiča

motorového vozidla, ktorým bola zavinená dopravná nehoda podľa § 427 a nasl.

, sa krajský súd nestotožnil poukazujúc na to, že „Zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v je

osobitným druhom občiansko-právnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe

objektívnej zodpovednosti. Zodpovednosť za škodu podľa spočíva v tom, že ide

o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku.

Medzi osobitnou povahou prevádzky a medzi spôsobenou škodou musí byť príčinná

súvislosť. Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj

zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku.

K zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického

charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie,

ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. Zdroje

zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ,

ani vodič nemôžu mať vplyv. Môže ísť o majetkové vady, únavu materiálu, zlyhanie

ovládacieho mechanizmu a pod. Preto je tu daná objektívna zodpovednosť.“.

Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, „že v danom prípade ide o iný druh

zodpovednosti, ako predpokladal navrhovateľ v podanom odvolaní. Keďže vodič

motorového vozidla zn. V. zavinil dopravnú nehodu tým, že sa nevenoval plne vedeniu

vozidla a nedodržal bezpečnú vzdialenosť za a pred ním idúcim vozidlom, v dôsledku čoho

narazil prednou časťou vozidla do zadnej časti pred ním jazdiaceho nákladného

motorového vozidla, ktoré riadil navrhovateľ.“.

Zhrňujúc uvedené krajský súd vyslovil zásadný názor na danú vec, ktorý ho viedol

k záveru o potrebe potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, uvádzajúc, že

zodpovednosť za škodu pôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov sa posudzuje podľa

iba vtedy, keď je táto škoda spôsobená osobitnou povahou

prevádzky dopravného prostriedku, a nie vtedy, keď bola porušením právnej povinnosti

v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku spôsobená škoda nevyvolaná povahou

tejto prevádzky. Preto ide v danom prípade o nároky sťažovateľa podľa

a , ktoré je oprávnený uplatňovať si voči svojmu zamestnávateľovi.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu č. k.

-95 z 8. júla 2009 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa

č. k. -81 z 30. júna 2008, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel

k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (ktorú

normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje a ako ju

interpretuje) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu, podľa ktorého v danej veci

nemožno postupovať v zmysle , bol v namietanom

potvrdzujúcom rozsudku náležite a zrozumiteľne zdôvodnený a argumenty sťažovateľa

neboli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu. Krajský súd

oboznámil skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, uviedol, akými úvahami sa

spravoval, citoval aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený

skutkový stav posúdil, vyjadril sa tiež ku všetkým zásadným námietkam sťažovateľa

(uvedeným v jeho odvolaní), a preto ústavný súd považuje odôvodnenie jeho

potvrdzujúceho rozsudku za ústavne udržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi neodoprel

spravodlivosť, ibaže potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba

o náhradu škody z ublíženia na zdraví a zvýšenie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ krajský

súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z a nasl. s tým,

že u sťažovateľa išlo jednoznačne o pracovný úraz, a preto bolo potrebné uplatniť si

predmetný nárok voči jeho zamestnávateľovi a až následne bolo možné uplatniť regresný

nárok podľa voči tretej osobe, ktorá za škodu zodpovedá

podľa , je takýto výklad z pohľadu ústavného súdu ústavne

aprobovateľný.

Je potrebné poznamenať, že zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným

návrhom účastníka konania (napr. ). Rovnako do práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo

na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivé súdne konanie (, ,

).

Uvedené skutočnosti neumožňujú ústavnému súdu prijať záver, že by právny výklad

podaný krajským súdom v danej veci vykazoval takéto nedostatky. Vzhľadom na uvedené

neexistuje podľa názoru ústavného súdu taká súvislosť medzi obsahom napadnutého

rozsudku krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom

na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov a dohovoru, ktorá by

umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Pokiaľ sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že v odôvodnení prvostupňového

rozsudku nebol uvedený výpočet náhrady trov právneho zastúpenia priznaných žalovanej,

a napriek tomu, že na túto skutočnosť poukázal, „odvolací súd potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu bez odôvodnenia k odvolacej námietke sťažovateľa týkajúce sa

nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa“, ústavný súd prisvedčuje, že toto

tvrdenie sťažovateľa je opodstatnené. Krajský súd sa totiž námietkam týkajúcim sa

nedostatočného odôvodnenia náhrady trov konania priznaných žalovanej prvostupňovým

rozsudkom nevenoval, resp. sa o nich vôbec nezmienil.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -81 z 30. júna 2008 vyplýva, že

o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku s prihliadnutím na plný úspech žalovanej v spore, ktorej priznal náhradu trov

konania 95 235 Sk. Zároveň okresný súd konštatoval, že „náhrada za poskytnuté právne

služby bola zo strany advokáta odporcu vyúčtovaná čiastočne nesprávne a to, len v časti

36,- Sk, keď bol účtovaný režijný paušál pri úkonoch v r. 2007 vo výške 190,- Sk a správne

malo byť 178,- Sk. Pri rozhodovaní o náhrade súd vychádzal z vyhl. č. 665/04 Z. z. v znení

neskorších predpisov (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a, c, d, § 14 ods. 3 veta druhá)“.

Ústavný súd poukazuje na to, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu

princípov spravodlivého procesu a vo svojich dôsledkoch sa týkajú rozhodovania o trovách

konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu nepochybne mohlo negatívne dotknúť

sťažovateľa, ale na druhej strane považuje rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách

konania, pokiaľ ide o výpočet ich výšky, za vecne správne.

Z hľadiska kritérií spravodlivého procesu však výhrady sťažovateľa týkajúce sa

opomenutia krajského súdu vysporiadať sa jeho odvolacou námietkou vo vzťahu

nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa smerujúce k priznanej náhrade trov

konania podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im

rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu

vo veci samej. Preto, aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska kritérií

zákonnosti, ale aj ústavnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia

práva, resp. zrušenie tohto rozsudku len vo vzťahu k časti týkajúcej sa trov konania

v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s námietkami

sťažovateľa.

Vyhovenie sťažnosti v tejto časti a prípadné nadväzné zrušenie namietaného

rozsudku vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania by však bolo podľa názoru ústavného

súdu prejavom formalistického prístupu a na rozhodnutí o trovách konania by vzhľadom na

jeho vecnú správnosť nemohlo nič zmeniť. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského

súdu v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ). Nejde teda

o pochybenie, ktoré by malo zásadný vplyv na ústavnú regulárnosť celého procesu,

a navyše, ústavný súd v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov

do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. ,

), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého

rozsudku krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne

nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011