Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 203/2011
PDF · 277.7 KB
No categories available
III. ÚS 203/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 8/2010 a pod sp. zn. 6 Tos 13/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2010 (po doplnení 10. decembra 2010) doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods.
1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 8/2010 a pod sp. zn. 6 Tos 13/2010.
Sťažovateľ uviedol, že je stíhaný za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu
formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. f) Trestného zákona a prečin podvodu formou
spolupáchateľstva podľa § 20 a § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Podľa jeho vyjadrenia
bol uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 76/2009
zo 17. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku.
Sťažovateľ ďalej pokračoval, že 23. júna 2010 požiadali jeho manželka, rodičia,
svokrovci a brat o nahradenie jeho väzby ponúknutou zárukou podľa § 80 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku. Taktiež uviedol, že toho istého dňa aj on podal žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ uviedol, že 15. júla 2010 podal naňho prokurátor za uvedené trestné činy
na okresnom súde obžalobu.
Podľa udania sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla
2010 rozhodol podľa § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ho ponechal vo väzbe,
pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uňho stále trvajú.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že pred rozhodnutím pri svojom výsluchu na okresnom súde
vzal žiadosť o prepustenie z väzby v plnom rozsahu späť, pretože „Mgr. M. P. sa vyjadril,
aby sme svoje žiadosti vzali späť, pretože táto trestná vec nebola pridelená jemu, ale jeho
kolegovi JUDr. M. V., ktorého zastupuje, pretože je na dovolenke. A ešte sa vyjadril, že jeho
rozhodnutie bude negatívne, z dôvodu toho, že túto vec nemá poriadne naštudovanú
a nebude sa pliesť kolegovi do práce, a nemáme sa na nič tešiť.“.
Sťažovateľ sa vyjadril, že proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.
6 Tos 8/2010 z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ dodal, že krajský súd
v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že okresný súd nerozhodol o ponúknutej
záruke, ktorú podali dôveryhodné osoby podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd ďalším uznesením sp. zn. 41 T 90/2010
z 9. septembra 2010 rozhodol, že neprijíma ponúknutú záruku dôveryhodných osôb ako
náhradu za väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 13/2010 z 22. septembra
2010 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ vyslovil názor, že tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a ustanovenia § 2 ods. 6 Trestného poriadku, pretože o žiadosti o prepustenie
z väzby a ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 krajský súd právoplatne
rozhodol až 22. septembra 2010. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Poukazujem, že
druhostupňový súd musí vyriešiť vec urýchlene a prednostne. Vracanie veci na prvý stupeň
zvyšuje pravdepodobnosť porušenia záruk čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa ktorého lehoty na preskúmanie väzby z hľadiska jej dôvodov sa
počítajú na dni a nie na týždne. Už niečo vyše 20 dní sa považuje za porušenie týchto
záruk.“
Okrem toho sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.
Porušenie tohto základného práva videl v tom, že o jeho ponechaní vo väzbe nerozhodol na
okresnom súde 28. júla 2010 jeho zákonný sudca, teda sudca, ktorému bola jeho vec
pridelená, ale sudca, ktorý ho zastupoval.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyhovel jeho
sťažnosti, aby ho prepustil z väzby na slobodu a aby mu priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 33 000 €.
V doplnení sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom, čo odôvodnil tým, že sa nachádza vo väzbe a jeho osobné
a majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si advokáta.
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zároveň upresnil, že jeho sťažnosť smeruje voči
krajskému súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné
v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať
prednostne a urýchlene.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v doplnení sťažnosti výslovne uviedol, že
namieta len prieťahy v postupe druhostupňového súdu (postup okresného súdu vôbec
nenamietal) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, jeho písomnom sľube
a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z 23. júna
2010, ako aj o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami taktiež z 23. júna 2010. Tým, že
krajský súd o týchto návrhoch rozhodol právoplatne až 22. septembra 2010, došlo podľa
názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 2
ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a tým aj k porušeniu zásady zakotvenej v § 2 ods.
Keďže ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný
návrhom na začatie konania a sťažovateľ výslovne uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti
postupu krajského súdu, ústavný súd sa zaoberal dodržaním požiadavky neodkladnosti
a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru len zo strany druhostupňového (krajského) súdu.
2. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny,
pretože o jeho ponechaní vo väzbe 28. júla 2010 nerozhodol na okresnom súde sudca,
ktorému bola vec pridelená, ale sudca, ktorý ho v čase jeho neprítomnosti zastupoval a ktorý
navyše podľa vyjadrenia sťažovateľa uviedol, že v danej veci nerozhodne v súlade s jeho
očakávaniami.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľa ústavný súd zistil, že 2. júla 2010 bola
okresnému súdu prostredníctvom odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) doručená žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ktorej súčasťou bol jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (všetky z 23. júna 2010). Toho
istého dňa predložila generálna prokuratúra okresnému súdu aj záruku dôveryhodných osôb
podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako náhradu za väzbu sťažovateľa (z 23. júna
2010).
Dňa 15. júla 2010 generálna prokuratúra podala na okresnom súde obžalobu na
sťažovateľa za obzvlášť závažnú trestnú činnosť.
Dňa 28. júla 2010 sa na okresnom súde vo veci sp. zn. 41 T 90/2010 uskutočnil
výsluch sťažovateľa, ktorý viedol predseda senátu Mgr. M. P., ktorý v súlade s rozvrhom
práce okresného súdu na rok 2010 bol zastupujúcim sudcom JUDr. M. V., ktorému bola
trestná vec sťažovateľa pridelená.
Počas výsluchu sťažovateľ vzal žiadosť o prepustenie z väzby z 23. júna 2010
v celom rozsahu späť (teda spolu s písomným sľubom a žiadosťou o nahradenie väzby
dohľadom probačného a madiačného úradníka). Záruka, ktorú ako náhradu za väzbu
sťažovateľa v súlade s § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ponúkli dôveryhodné osoby
23. júna 2010, nebola vzatá späť.
Okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010 rozhodol o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe a konštatoval, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku uňho stále trvajú. O záruke podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
nerozhodol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú
odôvodnil v podaní doručenom okresnému súdu 6. augusta 2010. V tejto sťažnosti namietal
neopodstatnenosť väzby, ako aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol len
zastupujúcim sudcom, pričom správanie tohto sudcu označil ako nevhodné. Súčasťou tejto
sťažnosti bola aj nová žiadosť o prepustenie z väzby, písomný sľub a žiadosť o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu 3. augusta 2010.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Tos 8/2010-1343
z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že
dôvod preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] u sťažovateľa aj
naďalej trvá. Okrem toho krajský súd upozornil súd prvého stupňa na to, že v napadnutom
rozhodnutí opomenul rozhodnúť o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb, a preto mu
prikázal, aby v ďalšom konaní o tejto otázke rozhodol. Krajský súd zároveň pripomenul, že
o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb nemohol rozhodnúť sám, pretože dotknuté osoby
bolo potrebné k uvedenej problematike vypočuť. Druhostupňový súd taktiež konštatoval, že
úlohou okresného súdu bude rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,
o jeho písomnom sľube a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka, ktoré boli súčasťou jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu
zo 4. augusta 2010.
Krajský súd 16. augusta 2010 vrátil spis súdu prvého stupňa, pričom rozhodnutie
krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 9. septembra 2010 zamietol
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 4. augusta 2010, ktorej súčasťou bol písomný
sľub sťažovateľa a jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Predmetným uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa
a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okrem toho
okresný súd rozhodol o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 tak, že ju
neprijal.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení sťažnosť,
ktorú dodatočne odôvodnil.
Dňa 14. septembra 2010 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu,
ktorý o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 6 Tos 13/10-1411 z 22. septembra
2010 tak, že ju zamietol.
Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 5. októbra 2010, ktorý zabezpečil doručenie
druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 8. októbra 2010.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd právoplatne rozhodol o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby, ktorej súčasťou bol aj jeho písomný sľub a žiadosť
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z 23. júna 2010, túto
ústavný súd už na predbežnom prerokovaní vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto
dôvodu ju aj odmietol.
Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ pri svojom výsluchu na okresnom súde
28. júla 2010 vzal žiadosť o prepustenie z väzby (vrátane písomného sľubu a žiadosti
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka) z 23. júna 2010 v celom
rozsahu späť. Tým odpadol dôvod na rozhodnutie o týchto otázkach. Z tohto dôvodu
nemohol krajský súd porušiť požiadavku neodkladnosti a urýchleného rozhodovania
o zákonnosti väzby, a tým ani základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovateľ namietal aj prieťahy v postupe krajského súdu pri rozhodovaní o záruke,
ktorú v zmysle § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ponúkli 23. júna 2010 dôveryhodné
osoby ako náhradu za jeho väzbu. Táto nebola pri výsluchu sťažovateľa na okresnom súde
28. júla 2010 vzatá späť, ale aj napriek tomu okresný súd o nej nerozhodol.
Ústavný súd zistil, že až krajský súd v uznesení č. k. 6 Tos 8/2010-1343 z 9. augusta
2010 konštatoval, že okresný súd opomenul rozhodnúť o záruke ponúknutej dôveryhodnými
osobami z 23. júna 2010, a preto okresnému súdu bez zrušenia rozhodnutia prikázal, aby
o nej v ďalšom konaní, a to vzhľadom na potrebu vypočutia týchto osôb, rozhodol.
Podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na
slobodu, ak... dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie
obvineného... a súd... považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju.
Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd... oboznámi toho, kto ponúka prevzatie
záruky... a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré
odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. ...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 194 ods. 3 Trestného poriadku ak nedostatok spočíva v tom, že
v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez
toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť
orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol
alebo neúplný výrok doplnil.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení Trestného poriadku ústavný súd konštatuje, že
ak krajský súd sám nerozhodol o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami, čo odôvodnil
potrebou výsluchu týchto osôb, ale prikázal súdu prvého stupňa, aby sa postupom podľa
§ 80 ods. 2 Trestného poriadku touto otázkou zaoberal, rozhodol v súlade s § 194 ods. 3
Postup krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o predmetnej záruke podľa § 80
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bol nielenže v súlade so zákonom, ale krajský súd o tejto
otázke rozhodol promptne a bezodkladne inštruoval súd prvého stupňa, ako má ďalej
postupovať. V tomto prípade sa spis na krajskom súde nachádzal len 13 dní, keďže
3. augusta 2010 mu ho okresný súd predložil, 9. augusta 2010 krajský súd rozhodol a už
16. augusta 2010 krajský súd vrátil spis súdu prvého stupňa.
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru (i čl. 17 ods. 2 ústavy), nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na
týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na
jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.
III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).
Vzhľadom na to, že krajský súd v tomto prípade rozhodoval len 13 dní, ako aj
vzhľadom na to, že jeho postup bol v súlade s Trestným poriadkom, je potrebné hodnotiť
jeho konanie ako také, ktoré zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného
rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o namietaný postup
krajského súdu, ostávalo už len posúdiť, či tento zodpovedá požiadavkám podľa čl. 17
ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru aj v prípade podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, jeho písomného sľubu a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka (všetky zo 4. augusta 2010), ktoré sťažovateľ podal ako súčasť
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za nevyhnutné uviesť, že v tomto ohľade
krajský súd ani v záujme rýchlosti konania nemohol ako nadriadený orgán rozhodnúť
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ani o alternatívach nahradenia väzby. Mohol
a bol povinný rozhodnúť len o opravnom prostriedku (sťažnosti) spôsobom podľa § 192
a násl. Trestného poriadku. Krajský súd postupoval dovoleným spôsobom, keď uznesením
sp. zn. 6 Tos 8/2010 z 9. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení označeného rozhodnutia
krajský súd správne konštatoval, že vzhľadom na dodržanie dvojinštančnosti konania bude
úlohou súdu prvého stupňa rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj
o alternatívach jej nahradenia zo 4. augusta 2010.
Z tohto pohľadu preto nemožno ani uvažovať o možnosti porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
krajského súdu.
Potom, ako krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tos 8/2010 z 9. augusta 2010 naznačil,
ako má okresný súd v ďalšom konaní o zákonnosti sťažovateľovej väzby postupovať,
okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 9. septembra 2010.
Označeným uznesením okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, jeho písomnom sľube a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka zo 4. augusta 2010 a záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami
z 23. júna 2010. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, na základe čoho
okresný súd 14. septembra 2010 predložil spis krajskému súdu, ktorý o sťažnosti rozhodol
uznesením sp. zn. 6 Tos 13/10 z 22. septembra 2010 a 5. októbra 2010 vrátil spis okresnému
súdu.
Z uvedeného vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. 41 T 90/2010 sa v súvislosti
s rozhodovaním o týchto návrhoch podaných v prospech sťažovateľa nachádzal
v dispozičnej sfére krajského súdu 21 dní, a teda od 14. septembra 2010, keď bol spis
predložený krajskému súdu, do 5. októbra 2010, keď bol spis vrátený súdu prvého stupňa.
Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd o sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu týkajúceho sa zákonnosti sťažovateľovej väzby konal urýchlene,
teda v súlade so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu
krajský súd nemohol porušiť požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania
o zákonnosti sťažovateľovej väzby, a tým ani jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2
ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj
v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom prerokovaní odmietol.
Ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu.
V danom prípade krajský súd rozhodoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku o zákonnosti sťažovateľovej väzby. Rozhodoval teda na základe právnej
normy, ktorá pre účely trestného konania za splnenia istých skutkových a právnych
predpokladov umožňuje zásah do osobnej slobody osoby obvinenej z trestného činu.
V predmetnej veci išlo o oprávnený zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj do jeho
súkromného a rodinného života, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ – zabránenie
sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti [preventívna väzba – § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku]. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a postupom krajského súdu.
Aj napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti
postupu krajského súdu, ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k jeho námietke,
v rámci ktorej tvrdil, že 28. júla 2010 na okresnom súde nerozhodoval jeho zákonný sudca,
ale sudca, ktorý ho zastupoval.
Podľa zistení ústavného súdu v danom prípade o ponechaní sťažovateľa vo väzbe
rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 41 T 90/2010 z 28. júla 2010.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného vyslovil aj
názor, že na súde prvého stupňa konal o zákonnosti jeho väzby len zastupujúci sudca,
ktorého konanie označil ako nevhodné.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 8/2010
z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta
2010.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny v tej časti
konania o zákonnosti väzby, v ktorej rozhodoval zastupujúci sudca. Ten rozhodol
o ponechaní sťažovateľa vo väzbe 28. júla 2010. O zákonnosti sťažovateľovej väzby
v tomto okamihu trestného konania bolo právoplatne rozhodnuté 9. augusta 2010
a druhostupňové rozhodnutie v tejto veci bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.
Námietku o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38
ods. 1 listiny sťažovateľ predostrel v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. novembra
2010.
Vzhľadom na dátum doručenia druhostupňového rozhodnutia (týkajúceho sa konania
o zákonnosti väzby, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi) sťažovateľovi (18. augusta 2010), ako aj so zreteľom
na dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. novembra 2010) ústavný súd považoval
za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej
dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06,
III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011