Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 203/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na osobnú slobodu podľa ,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2010 (po doplnení 10. decembra 2010) doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 , základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa ods.

1 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že je stíhaný za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu

formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a)

s poukazom na a prečin podvodu formou

spolupáchateľstva podľa a a . Podľa jeho vyjadrenia

bol uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. septembra 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Sťažovateľ ďalej pokračoval, že 23. júna 2010 požiadali jeho manželka, rodičia,

svokrovci a brat o nahradenie jeho väzby ponúknutou zárukou podľa § 80 ods. 1 písm. a)

. Taktiež uviedol, že toho istého dňa aj on podal žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa a .

Sťažovateľ uviedol, že 15. júla 2010 podal naňho prokurátor za uvedené trestné činy

na okresnom súde obžalobu.

Podľa udania sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. z 28. júla

2010 rozhodol podľa tak, že ho ponechal vo väzbe,

pretože dôvody väzby podľa uňho stále trvajú.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že pred rozhodnutím pri svojom výsluchu na okresnom súde

vzal žiadosť o prepustenie z väzby v plnom rozsahu späť, pretože „Mgr. M. P. sa vyjadril,

aby sme svoje žiadosti vzali späť, pretože táto trestná vec nebola pridelená jemu, ale jeho

kolegovi JUDr. M. V., ktorého zastupuje, pretože je na dovolenke. A ešte sa vyjadril, že jeho

rozhodnutie bude negatívne, z dôvodu toho, že túto vec nemá poriadne naštudovanú

a nebude sa pliesť kolegovi do práce, a nemáme sa na nič tešiť.“.

Sťažovateľ sa vyjadril, že proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení

podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ dodal, že krajský súd

v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že okresný súd nerozhodol o ponúknutej

záruke, ktorú podali dôveryhodné osoby podľa .

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd ďalším uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2010 rozhodol, že neprijíma ponúknutú záruku dôveryhodných osôb ako

náhradu za väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 22. septembra

2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ vyslovil názor, že tým došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru, základného práva podľa , základného práva podľa

ods. 2 a ustanovenia , pretože o žiadosti o prepustenie

z väzby a ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 krajský súd právoplatne

rozhodol až 22. septembra 2010. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal: „Poukazujem, že

druhostupňový súd musí vyriešiť vec urýchlene a prednostne. Vracanie veci na prvý stupeň

zvyšuje pravdepodobnosť porušenia záruk čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa ktorého lehoty na preskúmanie väzby z hľadiska jej dôvodov sa

počítajú na dni a nie na týždne. Už niečo vyše 20 dní sa považuje za porušenie týchto

záruk.“

Okrem toho sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny.

Porušenie tohto základného práva videl v tom, že o jeho ponechaní vo väzbe nerozhodol na

okresnom súde 28. júla 2010 jeho zákonný sudca, teda sudca, ktorému bola jeho vec

pridelená, ale sudca, ktorý ho zastupoval.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyhovel jeho

sťažnosti, aby ho prepustil z väzby na slobodu a aby mu priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 33 000 €.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom, čo odôvodnil tým, že sa nachádza vo väzbe a jeho osobné

a majetkové pomery mu neumožňujú zvoliť si advokáta.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zároveň upresnil, že jeho sťažnosť smeruje voči

krajskému súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v doplnení sťažnosti výslovne uviedol, že

namieta len prieťahy v postupe druhostupňového súdu (postup okresného súdu vôbec

nenamietal) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, jeho písomnom sľube

a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z 23. júna

2010, ako aj o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami taktiež z 23. júna 2010. Tým, že

krajský súd o týchto návrhoch rozhodol právoplatne až 22. septembra 2010, došlo podľa

názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 19 ods. 2

, práva podľa dohovoru, a tým aj k porušeniu zásady zakotvenej v ods.

6 .

Keďže ústavný súd je v súlade s viazaný

návrhom na začatie konania a sťažovateľ výslovne uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti

postupu krajského súdu, ústavný súd sa zaoberal dodržaním požiadavky neodkladnosti

a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v a

ods. 4 dohovoru len zo strany druhostupňového (krajského) súdu.

2. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny,

pretože o jeho ponechaní vo väzbe 28. júla 2010 nerozhodol na okresnom súde sudca,

ktorému bola vec pridelená, ale sudca, ktorý ho v čase jeho neprítomnosti zastupoval a ktorý

navyše podľa vyjadrenia sťažovateľa uviedol, že v danej veci nerozhodne v súlade s jeho

očakávaniami.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa ústavný súd zistil, že 2. júla 2010 bola

okresnému súdu prostredníctvom odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) doručená žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ktorej súčasťou bol jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b)

a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa (všetky z 23. júna 2010). Toho

istého dňa predložila generálna prokuratúra okresnému súdu aj záruku dôveryhodných osôb

podľa ako náhradu za väzbu sťažovateľa (z 23. júna

2010).

Dňa 15. júla 2010 generálna prokuratúra podala na okresnom súde obžalobu na

sťažovateľa za obzvlášť závažnú trestnú činnosť.

Dňa 28. júla 2010 sa na okresnom súde vo veci sp. zn. uskutočnil

výsluch sťažovateľa, ktorý viedol predseda senátu Mgr. M. P., ktorý v súlade s rozvrhom

práce okresného súdu na rok 2010 bol zastupujúcim sudcom JUDr. M. V., ktorému bola

trestná vec sťažovateľa pridelená.

Počas výsluchu sťažovateľ vzal žiadosť o prepustenie z väzby z 23. júna 2010

v celom rozsahu späť (teda spolu s písomným sľubom a žiadosťou o nahradenie väzby

dohľadom probačného a madiačného úradníka). Záruka, ktorú ako náhradu za väzbu

sťažovateľa v súlade s ponúkli dôveryhodné osoby

23. júna 2010, nebola vzatá späť.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 28. júla 2010 rozhodol o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe a konštatoval, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku uňho stále trvajú. O záruke podľa

nerozhodol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú

odôvodnil v podaní doručenom okresnému súdu 6. augusta 2010. V tejto sťažnosti namietal

neopodstatnenosť väzby, ako aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol len

zastupujúcim sudcom, pričom správanie tohto sudcu označil ako nevhodné. Súčasťou tejto

sťažnosti bola aj nová žiadosť o prepustenie z väzby, písomný sľub a žiadosť o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu 3. augusta 2010.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -1343

z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že

dôvod preventívnej väzby [ ] u sťažovateľa aj

naďalej trvá. Okrem toho krajský súd upozornil súd prvého stupňa na to, že v napadnutom

rozhodnutí opomenul rozhodnúť o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb, a preto mu

prikázal, aby v ďalšom konaní o tejto otázke rozhodol. Krajský súd zároveň pripomenul, že

o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb nemohol rozhodnúť sám, pretože dotknuté osoby

bolo potrebné k uvedenej problematike vypočuť. Druhostupňový súd taktiež konštatoval, že

úlohou okresného súdu bude rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

o jeho písomnom sľube a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka, ktoré boli súčasťou jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu

zo 4. augusta 2010.

Krajský súd 16. augusta 2010 vrátil spis súdu prvého stupňa, pričom rozhodnutie

krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 9. septembra 2010 zamietol

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 4. augusta 2010, ktorej súčasťou bol písomný

sľub sťažovateľa a jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Predmetným uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa

a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okrem toho

okresný súd rozhodol o ponúknutej záruke dôveryhodných osôb z 23. júna 2010 tak, že ju

neprijal.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení sťažnosť,

ktorú dodatočne odôvodnil.

Dňa 14. septembra 2010 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu,

ktorý o sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -1411 z 22. septembra

2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 5. októbra 2010, ktorý zabezpečil doručenie

druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 8. októbra 2010.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd právoplatne rozhodol o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ktorej súčasťou bol aj jeho písomný sľub a žiadosť

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z 23. júna 2010, túto

ústavný súd už na predbežnom prerokovaní vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto

dôvodu ju aj odmietol.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ pri svojom výsluchu na okresnom súde

28. júla 2010 vzal žiadosť o prepustenie z väzby (vrátane písomného sľubu a žiadosti

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka) z 23. júna 2010 v celom

rozsahu späť. Tým odpadol dôvod na rozhodnutie o týchto otázkach. Z tohto dôvodu

nemohol krajský súd porušiť požiadavku neodkladnosti a urýchleného rozhodovania

o zákonnosti väzby, a tým ani základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ namietal aj prieťahy v postupe krajského súdu pri rozhodovaní o záruke,

ktorú v zmysle ponúkli 23. júna 2010 dôveryhodné

osoby ako náhradu za jeho väzbu. Táto nebola pri výsluchu sťažovateľa na okresnom súde

28. júla 2010 vzatá späť, ale aj napriek tomu okresný súd o nej nerozhodol.

Ústavný súd zistil, že až krajský súd v uznesení č. k. -1343 z 9. augusta

2010 konštatoval, že okresný súd opomenul rozhodnúť o záruke ponúknutej dôveryhodnými

osobami z 23. júna 2010, a preto okresnému súdu bez zrušenia rozhodnutia prikázal, aby

o nej v ďalšom konaní, a to vzhľadom na potrebu vypočutia týchto osôb, rozhodol.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd... ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na

slobodu, ak... dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie

obvineného... a súd... považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu

prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju.

Podľa súd... oboznámi toho, kto ponúka prevzatie

záruky... a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré

odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. ...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nedostatok spočíva v tom, že

v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez

toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť

orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol

alebo neúplný výrok doplnil.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení ústavný súd konštatuje, že

ak krajský súd sám nerozhodol o záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami, čo odôvodnil

potrebou výsluchu týchto osôb, ale prikázal súdu prvého stupňa, aby sa postupom podľa

touto otázkou zaoberal, rozhodol v súlade s

.

Postup krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o predmetnej záruke podľa § 80

ods. 1 písm. a) bol nielenže v súlade so zákonom, ale krajský súd o tejto

otázke rozhodol promptne a bezodkladne inštruoval súd prvého stupňa, ako má ďalej

postupovať. V tomto prípade sa spis na krajskom súde nachádzal len 13 dní, keďže

3. augusta 2010 mu ho okresný súd predložil, 9. augusta 2010 krajský súd rozhodol a už

16. augusta 2010 krajský súd vrátil spis súdu prvého stupňa.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru (i ), nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na

týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.

, ).

Vzhľadom na to, že krajský súd v tomto prípade rozhodoval len 13 dní, ako aj

vzhľadom na to, že jeho postup bol v súlade s , je potrebné hodnotiť

jeho konanie ako také, ktoré zodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného

rozhodovania o zákonnosti väzby zakotvenej v a dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o namietaný postup

krajského súdu, ostávalo už len posúdiť, či tento zodpovedá požiadavkám podľa čl. 17

ods. 2 a dohovoru aj v prípade podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, jeho písomného sľubu a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka (všetky zo 4. augusta 2010), ktoré sťažovateľ podal ako súčasť

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 28. júla 2010.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za nevyhnutné uviesť, že v tomto ohľade

krajský súd ani v záujme rýchlosti konania nemohol ako nadriadený orgán rozhodnúť

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ani o alternatívach nahradenia väzby. Mohol

a bol povinný rozhodnúť len o opravnom prostriedku (sťažnosti) spôsobom podľa § 192

a násl. . Krajský súd postupoval dovoleným spôsobom, keď uznesením

sp. zn. z 9. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení označeného rozhodnutia

krajský súd správne konštatoval, že vzhľadom na dodržanie dvojinštančnosti konania bude

úlohou súdu prvého stupňa rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj

o alternatívach jej nahradenia zo 4. augusta 2010.

Z tohto pohľadu preto nemožno ani uvažovať o možnosti porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu.

Potom, ako krajský súd v uznesení sp. zn. z 9. augusta 2010 naznačil,

ako má okresný súd v ďalšom konaní o zákonnosti sťažovateľovej väzby postupovať,

okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 9. septembra 2010.

Označeným uznesením okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, jeho písomnom sľube a žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka zo 4. augusta 2010 a záruke ponúknutej dôveryhodnými osobami

z 23. júna 2010. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, na základe čoho

okresný súd 14. septembra 2010 predložil spis krajskému súdu, ktorý o sťažnosti rozhodol

uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 a 5. októbra 2010 vrátil spis okresnému

súdu.

Z uvedeného vyplýva, že spis okresného súdu sp. zn. sa v súvislosti

s rozhodovaním o týchto návrhoch podaných v prospech sťažovateľa nachádzal

v dispozičnej sfére krajského súdu 21 dní, a teda od 14. septembra 2010, keď bol spis

predložený krajskému súdu, do 5. októbra 2010, keď bol spis vrátený súdu prvého stupňa.

Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd o sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu týkajúceho sa zákonnosti sťažovateľovej väzby konal urýchlene,

teda v súlade so zásadou zakotvenou v . Z uvedeného dôvodu

krajský súd nemohol porušiť požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania

o zákonnosti sťažovateľovej väzby, a tým ani jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2

a jeho právo podľa dohovoru.

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj

v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25

ods. 2 na predbežnom prerokovaní odmietol.

Ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa postupom

krajského súdu.

V danom prípade krajský súd rozhodoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

o zákonnosti sťažovateľovej väzby. Rozhodoval teda na základe právnej

normy, ktorá pre účely trestného konania za splnenia istých skutkových a právnych

predpokladov umožňuje zásah do osobnej slobody osoby obvinenej z trestného činu.

V predmetnej veci išlo o oprávnený zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj do jeho

súkromného a rodinného života, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ – zabránenie

sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti [preventívna väzba – § 71 ods. 1 písm. c)

]. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

a postupom krajského súdu.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho sťažnosť smeruje proti

postupu krajského súdu, ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa aj k jeho námietke,

v rámci ktorej tvrdil, že 28. júla 2010 na okresnom súde nerozhodoval jeho zákonný sudca,

ale sudca, ktorý ho zastupoval.

Podľa zistení ústavného súdu v danom prípade o ponechaní sťažovateľa vo väzbe

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 28. júla 2010.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej okrem iného vyslovil aj

názor, že na súde prvého stupňa konal o zákonnosti jeho väzby len zastupujúci sudca,

ktorého konanie označil ako nevhodné.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 9. augusta 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta

2010.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie

sťažnosti podľa na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v , teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej

právnej skutočnosti (, , , ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa a podľa listiny v tej časti

konania o zákonnosti väzby, v ktorej rozhodoval zastupujúci sudca. Ten rozhodol

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe 28. júla 2010. O zákonnosti sťažovateľovej väzby

v tomto okamihu trestného konania bolo právoplatne rozhodnuté 9. augusta 2010

a druhostupňové rozhodnutie v tejto veci bolo sťažovateľovi doručené 18. augusta 2010.

Námietku o porušení základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny sťažovateľ predostrel v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. novembra

2010.

Vzhľadom na dátum doručenia druhostupňového rozhodnutia (týkajúceho sa konania

o zákonnosti väzby, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi) sťažovateľovi (18. augusta 2010), ako aj so zreteľom

na dátum doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. novembra 2010) ústavný súd považoval

za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. , , ,

). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011