Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 194/2011
PDF · 169.81 KB
No categories available
IV. ÚS 194/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. B., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 23 Tpo 13/2011-15 zo 14. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2011
doručené podanie E. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Príloha k
ústavnej sťažnosti“. Z jeho obsahu vyplýva, že zámerom sťažovateľa bolo doplniť
prostredníctvom tohto podania svoju predchádzajúcu sťažnosť doručenú ústavnému súdu
22. marca 2011, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzatí do väzby v
konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011. O predchádzajúcej sťažnosti
sťažovateľa rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 193/2011-8 zo 4. mája 2011 tak, že
ju odmietol.
V podaní doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 sťažovateľ okrem iného
uviedol: „Ďalej Vám zasielam aj uznesenia z okr. súdu v PB č. k. 0 Tp 12/2011-8 zo dňa
28. 2. 2011 ako aj uznesenie z krajského súdu v T. N. sp. zn. 23 Tpo 13/2011 zo dňa 14. 3.
2011 ktoré môžete brať ako ďalšiu ústavnú sťažnosť.“
Vzhľadom na citované ústavný súd považoval podanie sťažovateľa doručené mu
20. apríla 2011, ako jeho ďalšiu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva čl. 5 ods. 4
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 (ďalej aj
„namietané uznesenie okresného súdu“) a uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-
15 zo 14. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ vo vzťahu k namietaným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu
v sťažnosti uvádza:
„Opätovne som podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mi bola zamietnutá
v oboch prípadoch zo strán okr. súdu P. B. ako aj krajského súdu T. N.
Okr. súd toto závažné pochybenie mojej žiadosti opomenul, krajský súd v T. N.
v rámci revízneho princípu sa s ním v konaní o sťažnosti proti môjmu vzatiu do väzby
nevysporiadal tak ako mal, v končenom dôsledku došlo k porušeniu môjho práva
a rozhodnutia o zákonnosti väzby v súlade konaným ustanoveným zákonom podľa čl. 17
ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Preto uznesenia okr. ako aj krajského súdu o mojom vzatí do väzby ako aj
o prepustenie z väzby nie sú ústavne akceptovateľné.
Keďže došlo k vážnemu pochybeniu v rozpore zo zákonom žiadam keďže je táto
väzba od začiatku nezákonná, aby som bol prepustený na slobodu. Článok 5 od. 4
Dohovoru.
Preto žiadam ústavný súd aby toto všetko zvážil a napravil. Za rýchle a kladné
vybavenie vopred ďakujem...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára
2011 a uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-15 zo 14. marca 2011.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj predchádzajúcej sťažnosti
sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu č. k. 0 Tp 65/2010-13 z 22. decembra 2010 v spojení s uznesením krajského
súdu č. k. 23 Tpo 61/2010-20 zo 4. januára 2011 vzatý do väzby z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Následne sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú pri výsluchu pred
sudcom pre prípravné konanie okresného súdu rozšíril aj o písomný sľub, že bude viesť
riadny život, resp. žiadal, aby jeho väzba bola nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka. Okresný súd namietaným uznesením rozhodol, že dôvody väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú a zároveň
neprijal písomný sľub obvineného a ani dohľad probačného a mediačného úradníka nad
sťažovateľom. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol
namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8
z 28. februára 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu okresného
súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-15
zo 14. marca 2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ odôvodnil svoju
sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu tým, že pri jeho vzatí do väzby
nebolo postupované podľa zákona, keďže mu nebol doručený návrh prokurátorky na jeho
vzatie do väzby pred rozhodnutím o väzbe, ale až 28. februára 2011, čo dokladá aj
zápisnicou o jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu z toho
istého dňa, v ktorej je uvedené: „Zároveň preberám dodatočne návrh na vzatie do väzby
a nie som si vedomý toho, že mi to bolo doručené.“
Krajský súd namietaným uznesením rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 tak, že ju zamietol,
pričom v jeho odôvodnení najmä uviedol:
„Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel krajský súd
k záveru, že v predmetnej veci boli splnené všetky formálne, ako aj materiálne náležitosti,
podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby a neprišlo k porušeniu jeho
procesných práv. Obvinený síce už po svojom vzatí do väzby namietal, že mu nebol
doručený návrh prokurátorky na jeho vzatie do väzby, ale krajský súd na túto námietku
nemal možnosť reagovať. O sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby
rozhodoval dňa 04. 01. 2011, pričom písomné dôvody sťažnosti obvineného boli súdu
doručené až dňa 10. 01. 2011. K tejto námietke však krajský súd uvádza, že v zmysle
ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. upravujúceho procesný postup pri rozhodovaní o väzbe,
nie je potrebné obvinenému doručiť návrh prokurátora na vzatie do väzby, postačuje, že
sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o návrhu na vzatie obvineného do väzby,
oboznámi obvineného, čo je predmetom výsluchu a obvineného vypočuje. Po preskúmaní
spisového materiálu ďalej krajský súd zistil, že sú aj naďalej dané dôvody väzby v zmysle
ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Ako už bolo krajským súdom konštatované,
obvinený sa väčšinou času v mesiaci zdržuje v zahraničí, kde podľa jeho vyjadrenia si
živobytie zaobstaráva hazardnou hrou, tzv. škrupinky a osoba takéhoto páchateľa nedáva
žiadne záruky, že v prípade trestného stíhania nebude toto mariť tým, že sa mu bude
vyhýbať. Taktiež skutočnosť, že obvinený bol v minulosti 8-krát trestne stíhaný, zakladá
dôvodnú obavu, že pri ponechaní na slobode, resp. po jeho prepustení na slobodu by mohol
pokračovať v trestnej činnosti. O to viac, že k pôvodne stíhaným dvom skutkom pribudlo
obvinenému stíhanie za ďalšie tri skutky. Zákon pritom nevyžaduje pokračovanie v trestnej
činnosti, za ktorú je trestne stíhaný, ale trestnej činnosti všeobecne. Osoba obvineného
skutočne nedáva žiadne záruky, že by mohol dodržať písomný sľub, prípadne pokyny
probačného a mediačného úradníka...“
Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa,
pričom sa vysporiadal aj s jeho kľúčovou námietkou s poukazom na to, že pri svojom
výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu bol sťažovateľ riadne
oboznámený s dôvodmi, pre ktoré má byť vzatý do väzby, a mohol sa k nim vyjadriť,
a následne sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu o tom, že u sťažovateľa naďalej
trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú
judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V danom prípade krajský súd stručne ale zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie,
pričom spôsob, akým sa vysporiadal s kľúčovou námietkou sťažovateľa, je podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu považuje za podstatnú skutočnosť, že sťažovateľ ako obvinený sa
mal možnosť počas svojho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu
oboznámiť s dôvodmi väzby a vyjadriť sa k nim, a to tak pri výsluchu konanom
22. decembra 2010, ako aj následne pri výsluchu konanom 28. februára 2011 v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z materiálneho hľadiska tak boli
vytvorené predpoklady na to, aby sa sťažovateľ mohol účinne brániť proti svojmu
väzobnému stíhaniu. Rovnako je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
konformný aj záver krajského súdu o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku u sťažovateľa trvajú. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na
závery vyslovené v odôvodnení svojho nálezu č. k. II. ÚS 193/2011-8 zo 4. mája 2011,
ktorým rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa založenej v zásade na tých istých
dôvodoch ako v posudzovanej veci.
Za daných okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť namietaným
uznesením krajského súdu k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy
a dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011