Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 194/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. B., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Považská Bystrica č. k. -8 z 28. februára 2011 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -15 zo 14. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2011

doručené podanie E. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Príloha k

ústavnej sťažnosti“. Z jeho obsahu vyplýva, že zámerom sťažovateľa bolo doplniť

prostredníctvom tohto podania svoju predchádzajúcu sťažnosť doručenú ústavnému súdu

22. marca 2011, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzatí do väzby v

konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. januára 2011. O predchádzajúcej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -8 zo 4. mája 2011 tak, že

ju odmietol.

V podaní doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 sťažovateľ okrem iného

uviedol: „Ďalej Vám zasielam aj uznesenia z okr. súdu v PB č. k. -8 zo dňa

28. 2. 2011 ako aj uznesenie z krajského súdu v T. N. sp. zn. zo dňa 14. 3.

2011 ktoré môžete brať ako ďalšiu ústavnú sťažnosť.“

Vzhľadom na citované ústavný súd považoval podanie sťažovateľa doručené mu

20. apríla 2011, ako jeho ďalšiu sťažnosť podľa , ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a práva

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -8 z 28. februára 2011 (ďalej aj

„namietané uznesenie okresného súdu“) a uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-

15 zo 14. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ vo vzťahu k namietaným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu

v sťažnosti uvádza:

„Opätovne som podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mi bola zamietnutá

v oboch prípadoch zo strán okr. súdu P. B. ako aj krajského súdu T. N.

Okr. súd toto závažné pochybenie mojej žiadosti opomenul, krajský súd v T. N.

v rámci revízneho princípu sa s ním v konaní o sťažnosti proti môjmu vzatiu do väzby

nevysporiadal tak ako mal, v končenom dôsledku došlo k porušeniu môjho práva

a rozhodnutia o zákonnosti väzby v súlade konaným ustanoveným zákonom podľa čl. 17

ods. 1, 2 SR a článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Preto uznesenia okr. ako aj krajského súdu o mojom vzatí do väzby ako aj

o prepustenie z väzby nie sú ústavne akceptovateľné.

Keďže došlo k vážnemu pochybeniu v rozpore zo zákonom žiadam keďže je táto

väzba od začiatku nezákonná, aby som bol prepustený na slobodu. Článok 5 od. 4

Dohovoru.

Preto žiadam ústavný súd aby toto všetko zvážil a napravil. Za rýchle a kladné

vybavenie vopred ďakujem...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2

a práva dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -8 z 28. februára

2011 a uznesením krajského súdu č. k. -15 zo 14. marca 2011.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj predchádzajúcej sťažnosti

sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu č. k. -13 z 22. decembra 2010 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -20 zo 4. januára 2011 vzatý do väzby z dôvodov uvedených

v a .

Následne sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú pri výsluchu pred

sudcom pre prípravné konanie okresného súdu rozšíril aj o písomný sľub, že bude viesť

riadny život, resp. žiadal, aby jeho väzba bola nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Okresný súd namietaným uznesením rozhodol, že dôvody väzby

podľa a u sťažovateľa naďalej trvajú a zároveň

neprijal písomný sľub obvineného a ani dohľad probačného a mediačného úradníka nad

sťažovateľom. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -8

z 28. februára 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu okresného

súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -15

zo 14. marca 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Zo sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ odôvodnil svoju

sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu tým, že pri jeho vzatí do väzby

nebolo postupované podľa zákona, keďže mu nebol doručený návrh prokurátorky na jeho

vzatie do väzby pred rozhodnutím o väzbe, ale až 28. februára 2011, čo dokladá aj

zápisnicou o jeho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu z toho

istého dňa, v ktorej je uvedené: „Zároveň preberám dodatočne návrh na vzatie do väzby

a nie som si vedomý toho, že mi to bolo doručené.“

Krajský súd namietaným uznesením rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -8 z 28. februára 2011 tak, že ju zamietol,

pričom v jeho odôvodnení najmä uviedol:

„Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel krajský súd

k záveru, že v predmetnej veci boli splnené všetky formálne, ako aj materiálne náležitosti,

podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby a neprišlo k porušeniu jeho

procesných práv. Obvinený síce už po svojom vzatí do väzby namietal, že mu nebol

doručený návrh prokurátorky na jeho vzatie do väzby, ale krajský súd na túto námietku

nemal možnosť reagovať. O sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby

rozhodoval dňa 04. 01. 2011, pričom písomné dôvody sťažnosti obvineného boli súdu

doručené až dňa 10. 01. 2011. K tejto námietke však krajský súd uvádza, že v zmysle

ustanovenia upravujúceho procesný postup pri rozhodovaní o väzbe,

nie je potrebné obvinenému doručiť návrh prokurátora na vzatie do väzby, postačuje, že

sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o návrhu na vzatie obvineného do väzby,

oboznámi obvineného, čo je predmetom výsluchu a obvineného vypočuje. Po preskúmaní

spisového materiálu ďalej krajský súd zistil, že sú aj naďalej dané dôvody väzby v zmysle

ustanovenia , Ako už bolo krajským súdom konštatované,

obvinený sa väčšinou času v mesiaci zdržuje v zahraničí, kde podľa jeho vyjadrenia si

živobytie zaobstaráva hazardnou hrou, tzv. škrupinky a osoba takéhoto páchateľa nedáva

žiadne záruky, že v prípade trestného stíhania nebude toto mariť tým, že sa mu bude

vyhýbať. Taktiež skutočnosť, že obvinený bol v minulosti 8-krát trestne stíhaný, zakladá

dôvodnú obavu, že pri ponechaní na slobode, resp. po jeho prepustení na slobodu by mohol

pokračovať v trestnej činnosti. O to viac, že k pôvodne stíhaným dvom skutkom pribudlo

obvinenému stíhanie za ďalšie tri skutky. Zákon pritom nevyžaduje pokračovanie v trestnej

činnosti, za ktorú je trestne stíhaný, ale trestnej činnosti všeobecne. Osoba obvineného

skutočne nedáva žiadne záruky, že by mohol dodržať písomný sľub, prípadne pokyny

probačného a mediačného úradníka...“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa,

pričom sa vysporiadal aj s jeho kľúčovou námietkou s poukazom na to, že pri svojom

výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu bol sťažovateľ riadne

oboznámený s dôvodmi, pre ktoré má byť vzatý do väzby, a mohol sa k nim vyjadriť,

a následne sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu o tom, že u sťažovateľa naďalej

trvajú dôvody väzby podľa a .

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú

judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

V danom prípade krajský súd stručne ale zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie,

pričom spôsob, akým sa vysporiadal s kľúčovou námietkou sťažovateľa, je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu považuje za podstatnú skutočnosť, že sťažovateľ ako obvinený sa

mal možnosť počas svojho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu

oboznámiť s dôvodmi väzby a vyjadriť sa k nim, a to tak pri výsluchu konanom

22. decembra 2010, ako aj následne pri výsluchu konanom 28. februára 2011 v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z materiálneho hľadiska tak boli

vytvorené predpoklady na to, aby sa sťažovateľ mohol účinne brániť proti svojmu

väzobnému stíhaniu. Rovnako je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

konformný aj záver krajského súdu o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)

u sťažovateľa trvajú. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na

závery vyslovené v odôvodnení svojho nálezu č. k. -8 zo 4. mája 2011,

ktorým rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa založenej v zásade na tých istých

dôvodoch ako v posudzovanej veci.

Za daných okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť namietaným

uznesením krajského súdu k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa

a dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011