Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 193/2011
PDF · 176.85 KB
No categories available
II. ÚS 193/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. B., P., t. č. vo väzbe Ž., vo veci namietaného porušenia
čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica pri rozhodovaní
o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2011
doručená sťažnosť E. B., P., t. č. vo väzbe Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzatí do
väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej
polície v Považskej Bystrici ČVS: ORP-689/JP-PB-2010 z 20. decembra 2010 bolo
vznesené trestné obvinenie proti sťažovateľovi za pokračovací zločin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2
Trestného zákona. Na návrh prokurátora sudca okresného súdu pre prípravné konanie zobral
obvineného sťažovateľa do väzby uznesením sp. zn. 0 Tp 65/2010 z 22. decembra 2010,
a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu obavy, že
by sa obvinený sťažovateľ pokúšal ujsť alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu, a tiež z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Proti
predmetnému uzneseniu sudcu okresného súdu pre prípravné konanie podal sťažovateľ
sťažnosť, ktorú krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára
2011 ako nedôvodnú zamietol.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že postupom okresného
súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010,
ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 boli porušené
ním označené práva, a to z dôvodu, že predtým, ako okresný súd rozhodol o jeho vzatí do
väzby, mu nebol doručený návrh prokurátora na vzatie do väzby, takže sa k nemu nemohol
vyjadriť, pričom s týmto pochybením okresného súdu sa podľa sťažovateľa nevysporiadal
a nenapravil ho ani krajský súd.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje svoje vzatie do väzby za nezákonné,
a preto sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu ním označených práv,
a aby bol z tohto dôvodu prepustený z väzby.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného v čl. 5
ods. 4 dohovoru, a to postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby
v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 z dôvodu, že okresný súd mu pred rozhodnutím
o vzatí do väzby nedoručil návrh prokurátora na vzatie do väzby, takže sa k nemu nemohol
vyjadriť, pričom podľa sťažovateľa k tomuto protiprávnemu stavu prispel svojím
rozhodnutím aj krajský súd, ktorý jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu ako
nedôvodnú zamietol z dôvodu, že v postupe okresného súdu nezistil žiadnu nezákonnosť.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu
alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba
alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi
Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom okresného súdu sťažovateľ
namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
postupu, ako aj rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 65/2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ
napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom
podanej sťažnosti sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia
musel vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal,v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 61/2010
zo 4. januára 2011
Podľa sťažovateľa procesné pochybenie okresného súdu spočívajúce v oneskorenom
doručení mu návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby nenapravil v konaní o jeho
sťažnosti ani krajský súd, ktorý napádaným rozhodnutím sp. zn. 23 Tpo 61/2010
zo 4. januára 2011 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú
zamietol.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska súladu či nesúladu
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá
iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili
spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva:
„... pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel krajský súd
k záveru, že v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne, ako aj materiálne
náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby. Z doposiaľ
zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť trestného stíhania obvineného pre horeuvedený
zločin. Po jeho zadržaní boli dodržané všetky zákonné lehoty na jeho odovzdanie sudcovi
pre prípravné konanie na rozhodnutie o väzbe, pričom, samotné rozhodnutie bolo vykonané
taktiež v zákonnej lehote. Aj podľa názoru krajského súdu sú vo veci dané dôvody väzby v
zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Tak predovšetkým tým, že obvinený sa
zdržuje v zahraničí a domov chodí iba ojedinelé, sú vo veci dané konkrétne skutočnosti,
odôvodňujúce obavu, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu.
Fakt, že obvinený bol v minulosti už 8-krát trestne stíhaný, pričom aj trestnej činnosti, ktorá
je predmetom tohto konania sa dopustil, resp. mal dopustiť dvomi útokmi, je vo veci
dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že napadnuté uznesenie
sudcu pre prípravné konanie o vzatí obvineného do väzby je zákonné a dôvodné, sťažnosť
obvineného nepovažoval za dôvodnú a túto potom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako
nedôvodnú zamietol.“
Podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby...
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku „... O väzbe koná a rozhoduje súd
a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri
vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu
súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred
rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným
spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda
senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim
alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa
rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne
doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech
prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím
o väzbe vyjadriť...“
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že nevyhnutným zákonným
predpokladom pred rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby je jeho vypočutie k dôvodom
väzby, ktoré v prípade prípravného konania uvedie prokurátor vo svojom návrhu na vzatie
obvineného do väzby, pričom sudca pre prípravné konanie vymedzením týchto dôvodov nie
je viazaný.
Jednou z príloh predložených sťažovateľom k sťažnosti je aj zápisnica okresného
súdu z 22. decembra 2010 o vypočutí obvineného sťažovateľa k dôvodom väzby pred
rozhodnutím o jeho vzatí do väzby, pričom jedným z týchto dôvodov bola obava, že sa
sťažovateľ bude vyhýbať trestnému stíhaniu útekom, a druhým dôvodom bola obava, že
sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti bol
už viackrát trestne stíhaný. Z uvedenej zápisnice okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol
v súvislosti s prvým z uvedených dôvodov vypočutý k možnostiam jeho pobytu v zahraničí,
a pokiaľ ide o druhý dôvod, tento je nespochybniteľne zrejmý z existencie už v minulosti
prebiehajúcich trestných stíhaní sťažovateľa.
Podľa ústavného súdu postupom okresného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa vyjadriť sa k dôvodom väzby, pretože
zo zápisnice okresného súdu z 22. septembra 2010 vyplýva, že sťažovateľ bol k týmto
dôvodom väzby riadne vypočutý, a teda mal možnosť sa k ním vyjadriť.
Vzhľadom na uvedené závery sa sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 nejaví ako arbitrárne, svojvoľné
či zjavne neodôvodnené, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011