Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 227/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. O. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu

vlastníctva podľa , na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v súdnom konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. D. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného

(ďalej len „ústava“), „na spravodlivé a rýchle súdne konanie“ podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní

pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. , ktorého predmetom bol návrh

na náhradu ušlého zisku vo výške 316 000,11 € s príslušenstvom, v ktorom ako žalovaný

vystupoval Ž., Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že

žalovanému právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Čadca z 1. júna

2006 bola uložená povinnosť vybudovať v katastrálnom území K. cestnú priekopu a cestný

pretlak na úseku štátnej cesty, ktorá prechádza pozdĺž hranice s pozemkami vo vlastníctve

sťažovateľa (ďalej len „pozemky“). Uvedená štátna cesta vytvára pozdĺž hranice

s pozemkami umelú priehradu, čo v spojení so zrážkovou činnosťou v danej lokalite

spôsobuje, že zrážková voda nemá z pozemkov žiaden prirodzený odtok, a teda tieto

pozemky a aj budovy na nich stojace sú pravidelne zaplavované. Konečný dôsledkom tohto

stavu je, že sťažovateľ nemôže pozemky ani budovy na nich stojace užívať – prevádzkovať

na podnikateľskú činnosť. Keďže žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 vykonateľným 11. októbra 2006,

sťažovateľovi vzniká škoda vo forme ušlého zisku. Okresný súd po vykonaní dokazovania

v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že v posudzovanom prípade sťažovateľ

nepreukázal „existenciu jednej z kumulatívne stanovených podmienok pre úspešné

uplatňovanie náhrady škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu

a vznikom škody na strane navrhovateľa“. Podľa názoru okresného súdu „vzťah príčiny

a následku medzi protiprávnym konaním odporcu a vzniknutou škodou by bol daný vtedy,

ak by v dôsledku porušenia povinnosti odporcu bol navrhovateľ vylúčený z možnosti

podnikať zamýšľaným spôsobom. Táto podmienka však splnená nebola“. Okresný súd preto

rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2009 žalobu sťažovateľa v celom

rozsahu zamietol.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd

dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil. Okresný súd

totiž podľa sťažovateľa pri posudzovaní škody v podobe ušlého zisku nebral do úvahy

rozhodujúcu skutočnosť, „či žalobca v období, za ktoré si uplatňuje náhradu škody,

objektívne mohol alebo nemohol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve užívať na

podnikanie“. Sťažovateľ tvrdil, že „v období, za ktoré si žalobca uplatňuje náhradu škody,

objektívne nemohol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve užívať na podnikanie, nakoľko

týmto nehnuteľnostiam hrozilo zaplavenie a táto hrozba by bola účinné odvrátená, ak by

žalovaný splnil svoju povinnosť...“. Ďalej tiež uviedol, že „čo sa týka rizika ušlého zisku,

žalobca v skutočnosti od roku 1995 reálne vykonával inú podnikateľskú činnosť a na inom

mieste podnikania, takýmto presunutím miesta podnikania žalobca síce vylúčil v zmysle §

415 riziko skutočnej škody na svojich nehnuteľnostiach

spôsobované zaplavovaním, avšak týmto prevenčným konaním nevylúčil a ani nemal

možnosť eliminovať svoju škodu vo forme ušlého zisku“.

Krajský súd poukazujúc na ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozsudkom

z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že sa „stotožňuje so skutkovým zhodnotením

a právnym záverom súdu prvého stupňa“. Ďalej krajský súd dôvodil, že okresný súd

«posudzoval základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ktoré

vyhodnotil so záverom nepreukázania existencie jednej z kumulatívnych podmienok a to

príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na strane

žalobcu. Krajský súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca existenciu škody vo forme ušlého zisku

v sume 2 135 691,- Sk odvodzoval od výpočtu pod bodom 3. žaloby..., tak je potrebné uviesť,

že vzhľadom na vymedzené predmety podnikania žalobcu od roku 1993 do roku 1995

v rozsahu 9 z toho 4 prevádzky v mieste K., bez ďalšieho bližšieho vymedzenia v nich

obsiahnuté údaje relevantným spôsobom nepreukazovali existenciu škody, t.z. ujmu, ktorá

nastala v majetkovej sfére žalobcu vo forme ušlého zisku, to znamená, čo by poškodený

mohol získať, nebyť vzniku škody v rozhodnom období od 12.10.2006, a ku ktorej malo dôjsť

konkrétne v prevádzkarni žalobcu zapísanej v živnostenskom registri v K., ktorá sa mala

viazať k predmetu činnosti drevovýroba, tak ako sám žalobca do zápisnice o pojednávaní

pred okresným súdom zo dňa 15.12.2009 uviedol: „V nehnuteľnosti, ktorá súvisí

s predmetným sporom, som zamýšľal vykonávať drevovýrobu“ (č.l. 107 spisu). Z údajov

výpisu z obchodného registra Oddiel: F., Vložka číslo: (č.l. 113 spisu) krajský súd zistil, že

je zapísaná pod obchodným menom S. M. s miestom podnikania M., údaje o podnikateľovi:

Ing. D. N. Právna forma: Samostatne podnikajúca fyzická osoba, pričom predmet činnosti

a to konkrétne výroba nábytku, výroba a montáž interiérov, drevovýroby,

sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodnej, výrobnej a dopravnej, verejná cestná

doprava, bol zapísaný od 23.6.2005, t.z. netýkal sa žalobcom tvrdeného rozhodného

škodového obdobia. Zo strany žalobcu bolo pre úspešné uplatnenie žalobou vymedzeného

nároku potrebné relevantným spôsobom tvrdiť a preukázať vo väzbe na dotknuté

nehnuteľnosti - prevádzku K., že pravidelný chod tejto prevádzky mal byť naplnený, teda, že

žalobca mal uzatvorené kontrakty, rámcové zmluvy, prípadne zmluvy o budúcich zmluvách,

ktorých naplnenie sa práve v dôsledku konania (nekonania) žalovaného nemohlo vykonať,

a tým došlo na strane žalobcu k ušlému zisku. Takéto skutočnosti žalobca v konaní pred

súdom prvého stupňa netvrdil a ani nepreukazoval. Z vyššie uvedeného preto vzhľadom

na nesplnenie a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to

existencie škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné

hovoriť o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme

ušlého zisku na strane žalobcu.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok okresného

súdu, ako aj krajského súdu v jeho veci za „vnútorne rozporný, nepreskúmateľný“.

Sťažovateľ tvrdí, že „postupom Porušovateľa I v konaní číslo a postupom

Porušovateľa II v konaní číslo Cob 188/2010, došlo k porušeniu povinností Porušovateľov

vyplývajúcich im z ustanovení , čo má

za následok porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2

, a to aj s poukazom na existujúcu judikatúru Ústavného súdu“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach nerešpektovali rozsudok

Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. z 1. júna 2006, ktorý je podľa názoru

sťažovateľa „zo skutkového hľadiska založený na skúmaní objektívnych skutočností

totožných so skutočnosťami v napadnutých konaniach, čo podľa jeho názoru, zakladá

prekážku rei iudicatae“. Keďže „Porušovatelia túto svoju zákonnú povinnosť

pri rozhodovaní o veci už skôr právoplatne rozhodnutej, čím porušili zásadu prekážky rei

iudicatae podľa , porušili právo sťažovateľa

na spravodlivý proces“ a zároveň týmto podľa názoru sťažovateľa došlo aj „k zbytočným

prieťahom v predmetných súdnych konaniach“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. D. N., M. na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa

, právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na ochranu

vlastníckeho práva podľa , postupom Okresného súdu

Žilina v súdnom konaní spis. zn. a postupom Krajského súdu v Žiline

v súdnom konaní spis. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2010 spis. zn.

195 sa zrušuje v celom rozsahu. Sťažovateľovi sa vracia súdny poplatok za odvolanie proti

rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. -131.

3. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. -131

sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ing. D. N., M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 €,

na zaplatenie ktorého sú Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline zaviazané spoločne

a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto Nálezu, a to na účet právneho zástupcu Ing.

D. N., M., advokáta JUDr. O. M., vedený v Ľ. a.s..“

Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nepresným označením práv

uvádzaných sťažovateľom v petite sťažnosti, a to základné právo „na spravodlivý a rýchle

súdne konanie podľa “. Uvedený článok totiž upravuje základné

právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníka

konania a základné právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Právo

na spravodlivé súdne konanie je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorému z hľadiska jeho

obsahu korešponduje základné právo upravené v označované ako

základné právo na súdnu ochranu.

Nedostatočné označenie základného práva použil sťažovateľ v petite svojej sťažnosti

aj v prípade základného práva na ochranu vlastníctva, ktoré označil len ,

pričom vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ho mal označiť aj príslušným

odsekom. Ústavný súd aj napriek uvedenému ustálil predmet tohto konania aj bez výzvy

na odstránenie nedostatkov podania, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,

pričom vychádzal z obsahu sťažnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva (na ochranu vlastníctva

podľa ) a práva (na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru) postupom okresného súdu aj krajského súdu v napadnutých konaniach

v dôsledku nedostatočnosti, resp. rozporuplnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 15. decembra 2009 a jednak z dôvodu nerešpektovania zásady

rozsúdenej veci, ktorá mala podľa názoru sťažovateľa nastať právoplatnosťou

a vykonateľnosťou rozsudku Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 v konaní sp. zn.

. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sťažovateľ odôvodňoval názorom, že nerešpektovaním prekážky rozsúdenej veci

(rozsudok Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 v konaní sp. zn. , pozn.) došlo

zároveň aj k zbytočným prieťahom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu

v napadnutých konaniach ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou judikatúrou

(, , ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému

právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa len vtedy, ak bola

sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného

práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že rozsudok okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu (rozsudky v napadnutých konaniach, pozn.)

nadobudol právoplatnosť 5. januára 2011, teda pred podaním tejto ústavnej sťažnosti

(2. marec 2011, pozn.).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že

táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ,

).

Právoplatnosťou rozhodnutí oboch súdov, ktorá nastala ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, bola nastolená právna istota sťažovateľa a konanie pred ústavným súdom

o tejto časti sťažnosti už by nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 . Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní sp. zn. , ktorým

malo dôjsť k porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa a ktoré skončilo vynesením

rozsudku z 15. decembra 2009, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnutý postup, ako aj samotný rozsudok okresného súdu v konaní sp. zn.

zo 15. decembra 2009 bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným

prostriedkom. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam

poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu

prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. , odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

3. Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

(zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd uvádza, že charakter námietok sťažovateľa

podnecuje ústavný súd k zdôrazneniu stabilnej judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s odôvodnením odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu z hľadiska skutkového zhodnotenia, ako aj právnym

záverom práve s poukazom na ustanovenie . Okresný súd dospel k záveru

o nepreukázaní existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného

a vznikom škody na strane sťažovateľa. S týmto záverom sa potom v odvolacom konaní

stotožnil aj krajský súd, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že záver

o nedostatku príčinnej súvislosti vyplynul z vymedzenia uplatneného nároku sťažovateľa

a ním použitej argumentácie a dôkazov. Pokiaľ si sťažovateľ uplatňoval škodu vo forme

ušlého zisku za obdobie od 12. októbra 2006 až do zániku povinnosti žalovaného

vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, pričom ušlý zisk preukazoval dôkazmi o jeho

podnikateľskej činnosti z obdobia rokov 1992 – 1993 týkajúcej sa iného predmetu

podnikateľskej činnosti ako tej, za ktorú si uplatňoval ušlý zisk a na ktorú sťažovateľ získal

oprávnenie až od 23. júna 2006, krajský súd skonštatoval, že predložené dôkazy v tomto

smere nie sú relevantné z hľadiska ním uplatneného nároku, pretože sa netýkajú

sťažovateľom tvrdeného rozhodného škodového obdobia. Ústavný súd k tomu dodáva, že

v okolnostiach posudzovanej veci sa netýkajú ani relevantného predmetu podnikania.

Krajský súd v závere svojho rozhodnutia potom uviedol, že „vzhľadom na nesplnenie

a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to existencie

škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné hovoriť

o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme ušlého zisku

na strane žalobcu“.

Podľa názoru ústavného súdu všetky uvedené rozhodujúce faktory dostatočne

odôvodňujú záver, že sťažovateľ nepreukázal všetky zákonné predpoklady na úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku, preto ústavný súd považuje

takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Oba konajúce súdy vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu

a s vykonanými dôkazmi sa ústavne konformným spôsobom vysporiadali, preto aj závery

krajského súdu nemožno označiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok

porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. ,

, ).

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Ústavný súd k argumentu sťažovateľa o nerešpektovaní prekážky už skôr rozsúdenej

veci rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. z 1. júna 2006 uvádza, že

uvedený argument je nenáležitý. Hoci ústavný súd nepochybuje o totožnosti skutkového

základu v oboch prípadoch, v okolnostiach posudzovanej veci však nie je možné hovoriť

o prekážke rozsúdenej veci z viacerých dôvodov, a to najmä z dôvodu uplatnenia

rozdielnych nárokov v týchto konaniach. Pokiaľ predmetom konania pred Okresným súdom

Čadca (rozhodnutie sp. zn. z 1. júna 2006) bol návrh sťažovateľa o splnení

povinnosti vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, tak v posudzovanom konaní to bol

návrh sťažovateľa na náhradu škody vo forme ušlého zisku, kde bolo potrebné preukazovať

ďalšie pre vec rozhodné skutočnosti (ako napr. vznik škody, výšku škody, resp. ušlého

zisku, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a pod.).

Z hľadiska uvedeného potom nie je možné hovoriť o prekážke rozsúdenej veci.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru

o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech tvrdenia o

porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Aj v tejto časti

je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

K namietanému porušeniu práva podľa ústavný súd považuje

predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie dohovoru,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa

(obdobne napr. , , , ). Ústavný súd

preto odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011