Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 227/2011
PDF · 233.95 KB
No categories available
III. ÚS 227/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. O. M.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v súdnom konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Cob 188/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. D. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), „na spravodlivé a rýchle súdne konanie“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní
pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 10 Cb 104/2007, ktorého predmetom bol návrh
na náhradu ušlého zisku vo výške 316 000,11 € s príslušenstvom, v ktorom ako žalovaný
vystupoval Ž., Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že
žalovanému právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Čadca z 1. júna
2006 bola uložená povinnosť vybudovať v katastrálnom území K. cestnú priekopu a cestný
pretlak na úseku štátnej cesty, ktorá prechádza pozdĺž hranice s pozemkami vo vlastníctve
sťažovateľa (ďalej len „pozemky“). Uvedená štátna cesta vytvára pozdĺž hranice
s pozemkami umelú priehradu, čo v spojení so zrážkovou činnosťou v danej lokalite
spôsobuje, že zrážková voda nemá z pozemkov žiaden prirodzený odtok, a teda tieto
pozemky a aj budovy na nich stojace sú pravidelne zaplavované. Konečný dôsledkom tohto
stavu je, že sťažovateľ nemôže pozemky ani budovy na nich stojace užívať – prevádzkovať
na podnikateľskú činnosť. Keďže žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 vykonateľným 11. októbra 2006,
sťažovateľovi vzniká škoda vo forme ušlého zisku. Okresný súd po vykonaní dokazovania
v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že v posudzovanom prípade sťažovateľ
nepreukázal „existenciu jednej z kumulatívne stanovených podmienok pre úspešné
uplatňovanie náhrady škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu
a vznikom škody na strane navrhovateľa“. Podľa názoru okresného súdu „vzťah príčiny
a následku medzi protiprávnym konaním odporcu a vzniknutou škodou by bol daný vtedy,
ak by v dôsledku porušenia povinnosti odporcu bol navrhovateľ vylúčený z možnosti
podnikať zamýšľaným spôsobom. Táto podmienka však splnená nebola“. Okresný súd preto
rozsudkom sp. zn. 10 Cb 104/2007 z 15. decembra 2009 žalobu sťažovateľa v celom
rozsahu zamietol.
Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd
dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil. Okresný súd
totiž podľa sťažovateľa pri posudzovaní škody v podobe ušlého zisku nebral do úvahy
rozhodujúcu skutočnosť, „či žalobca v období, za ktoré si uplatňuje náhradu škody,
objektívne mohol alebo nemohol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve užívať na
podnikanie“. Sťažovateľ tvrdil, že „v období, za ktoré si žalobca uplatňuje náhradu škody,
objektívne nemohol nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve užívať na podnikanie, nakoľko
týmto nehnuteľnostiam hrozilo zaplavenie a táto hrozba by bola účinné odvrátená, ak by
žalovaný splnil svoju povinnosť...“. Ďalej tiež uviedol, že „čo sa týka rizika ušlého zisku,
žalobca v skutočnosti od roku 1995 reálne vykonával inú podnikateľskú činnosť a na inom
mieste podnikania, takýmto presunutím miesta podnikania žalobca síce vylúčil v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka riziko skutočnej škody na svojich nehnuteľnostiach
spôsobované zaplavovaním, avšak týmto prevenčným konaním nevylúčil a ani nemal
možnosť eliminovať svoju škodu vo forme ušlého zisku“.
Krajský súd poukazujúc na ustanovenie § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozsudkom
z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010 napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že sa „stotožňuje so skutkovým zhodnotením
a právnym záverom súdu prvého stupňa“. Ďalej krajský súd dôvodil, že okresný súd
«posudzoval základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ktoré
vyhodnotil so záverom nepreukázania existencie jednej z kumulatívnych podmienok a to
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na strane
žalobcu. Krajský súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca existenciu škody vo forme ušlého zisku
v sume 2 135 691,- Sk odvodzoval od výpočtu pod bodom 3. žaloby..., tak je potrebné uviesť,
že vzhľadom na vymedzené predmety podnikania žalobcu od roku 1993 do roku 1995
v rozsahu 9 z toho 4 prevádzky v mieste K., bez ďalšieho bližšieho vymedzenia v nich
obsiahnuté údaje relevantným spôsobom nepreukazovali existenciu škody, t.z. ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére žalobcu vo forme ušlého zisku, to znamená, čo by poškodený
mohol získať, nebyť vzniku škody v rozhodnom období od 12.10.2006, a ku ktorej malo dôjsť
konkrétne v prevádzkarni žalobcu zapísanej v živnostenskom registri v K., ktorá sa mala
viazať k predmetu činnosti drevovýroba, tak ako sám žalobca do zápisnice o pojednávaní
pred okresným súdom zo dňa 15.12.2009 uviedol: „V nehnuteľnosti, ktorá súvisí
s predmetným sporom, som zamýšľal vykonávať drevovýrobu“ (č.l. 107 spisu). Z údajov
výpisu z obchodného registra Oddiel: F., Vložka číslo: (č.l. 113 spisu) krajský súd zistil, že
je zapísaná pod obchodným menom S. M. s miestom podnikania M., údaje o podnikateľovi:
Ing. D. N. Právna forma: Samostatne podnikajúca fyzická osoba, pričom predmet činnosti
a to konkrétne výroba nábytku, výroba a montáž interiérov, drevovýroby,
sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodnej, výrobnej a dopravnej, verejná cestná
doprava, bol zapísaný od 23.6.2005, t.z. netýkal sa žalobcom tvrdeného rozhodného
škodového obdobia. Zo strany žalobcu bolo pre úspešné uplatnenie žalobou vymedzeného
nároku potrebné relevantným spôsobom tvrdiť a preukázať vo väzbe na dotknuté
nehnuteľnosti - prevádzku K., že pravidelný chod tejto prevádzky mal byť naplnený, teda, že
žalobca mal uzatvorené kontrakty, rámcové zmluvy, prípadne zmluvy o budúcich zmluvách,
ktorých naplnenie sa práve v dôsledku konania (nekonania) žalovaného nemohlo vykonať,
a tým došlo na strane žalobcu k ušlému zisku. Takéto skutočnosti žalobca v konaní pred
súdom prvého stupňa netvrdil a ani nepreukazoval. Z vyššie uvedeného preto vzhľadom
na nesplnenie a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to
existencie škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné
hovoriť o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme
ušlého zisku na strane žalobcu.».
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označuje rozsudok okresného
súdu, ako aj krajského súdu v jeho veci za „vnútorne rozporný, nepreskúmateľný“.
Sťažovateľ tvrdí, že „postupom Porušovateľa I v konaní číslo 10 Cb 104/2007 a postupom
Porušovateľa II v konaní číslo Cob 188/2010, došlo k porušeniu povinností Porušovateľov
vyplývajúcich im z ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čo má
za následok porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, a to aj s poukazom na existujúcu judikatúru Ústavného súdu“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach nerešpektovali rozsudok
Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. 7 C 1/2003 z 1. júna 2006, ktorý je podľa názoru
sťažovateľa „zo skutkového hľadiska založený na skúmaní objektívnych skutočností
totožných so skutočnosťami v napadnutých konaniach, čo podľa jeho názoru, zakladá
prekážku rei iudicatae“. Keďže „Porušovatelia túto svoju zákonnú povinnosť
pri rozhodovaní o veci už skôr právoplatne rozhodnutej, čím porušili zásadu prekážky rei
iudicatae podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, porušili právo sťažovateľa
na spravodlivý proces“ a zároveň týmto podľa názoru sťažovateľa došlo aj „k zbytočným
prieťahom v predmetných súdnych konaniach“.
Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. D. N., M. na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na ochranu
vlastníckeho práva podľa čl.20 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu
Žilina v súdnom konaní spis. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline
v súdnom konaní spis. zn. 13 Cob 188/2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2010 spis. zn. 13 Cob 188/2010-
195 sa zrušuje v celom rozsahu. Sťažovateľovi sa vracia súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. 10 Cb 104/200 -131.
3. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. 10 Cb 104/2007 -131
sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
4. Ing. D. N., M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 €,
na zaplatenie ktorého sú Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline zaviazané spoločne
a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto Nálezu, a to na účet právneho zástupcu Ing.
D. N., M., advokáta JUDr. O. M., vedený v Ľ. a.s..“
Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nepresným označením práv
uvádzaných sťažovateľom v petite sťažnosti, a to základné právo „na spravodlivý a rýchle
súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“. Uvedený článok ústavy totiž upravuje základné
právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prítomnosti účastníka
konania a základné právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Právo
na spravodlivé súdne konanie je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorému z hľadiska jeho
obsahu korešponduje základné právo upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy označované ako
základné právo na súdnu ochranu.
Nedostatočné označenie základného práva použil sťažovateľ v petite svojej sťažnosti
aj v prípade základného práva na ochranu vlastníctva, ktoré označil len čl. 20 ústavy,
pričom vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ho mal označiť aj príslušným
odsekom. Ústavný súd aj napriek uvedenému ustálil predmet tohto konania aj bez výzvy
na odstránenie nedostatkov podania, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia,
pričom vychádzal z obsahu sťažnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva (na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) a práva (na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) postupom okresného súdu aj krajského súdu v napadnutých konaniach
v dôsledku nedostatočnosti, resp. rozporuplnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu
sp. zn. 10 Cb 104/2007 z 15. decembra 2009 a jednak z dôvodu nerešpektovania zásady
rozsúdenej veci, ktorá mala podľa názoru sťažovateľa nastať právoplatnosťou
a vykonateľnosťou rozsudku Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 v konaní sp. zn.
7 C 1/2003. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov sťažovateľ odôvodňoval názorom, že nerešpektovaním prekážky rozsúdenej veci
(rozsudok Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 v konaní sp. zn. 7 C 1/2003, pozn.) došlo
zároveň aj k zbytočným prieťahom.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu
v napadnutých konaniach ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou judikatúrou
(IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému
právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola
sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného
práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu (rozsudky v napadnutých konaniach, pozn.)
nadobudol právoplatnosť 5. januára 2011, teda pred podaním tejto ústavnej sťažnosti
(2. marec 2011, pozn.).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04,
Právoplatnosťou rozhodnutí oboch súdov, ktorá nastala ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu, bola nastolená právna istota sťažovateľa a konanie pred ústavným súdom
o tejto časti sťažnosti už by nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 10 Cb 104/2007, ktorým
malo dôjsť k porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa a ktoré skončilo vynesením
rozsudku z 15. decembra 2009, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený
Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Napadnutý postup, ako aj samotný rozsudok okresného súdu v konaní sp. zn.
10 Cb 104/2007 zo 15. decembra 2009 bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným
prostriedkom. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam
poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu
prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 Cb 104/2007, odmietol
pre nedostatok svojej právomoci.
3. Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Cob 188/2010 a namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
(zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd uvádza, že charakter námietok sťažovateľa
podnecuje ústavný súd k zdôrazneniu stabilnej judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s odôvodnením odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu z hľadiska skutkového zhodnotenia, ako aj právnym
záverom práve s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP. Okresný súd dospel k záveru
o nepreukázaní existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného
a vznikom škody na strane sťažovateľa. S týmto záverom sa potom v odvolacom konaní
stotožnil aj krajský súd, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že záver
o nedostatku príčinnej súvislosti vyplynul z vymedzenia uplatneného nároku sťažovateľa
a ním použitej argumentácie a dôkazov. Pokiaľ si sťažovateľ uplatňoval škodu vo forme
ušlého zisku za obdobie od 12. októbra 2006 až do zániku povinnosti žalovaného
vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, pričom ušlý zisk preukazoval dôkazmi o jeho
podnikateľskej činnosti z obdobia rokov 1992 – 1993 týkajúcej sa iného predmetu
podnikateľskej činnosti ako tej, za ktorú si uplatňoval ušlý zisk a na ktorú sťažovateľ získal
oprávnenie až od 23. júna 2006, krajský súd skonštatoval, že predložené dôkazy v tomto
smere nie sú relevantné z hľadiska ním uplatneného nároku, pretože sa netýkajú
sťažovateľom tvrdeného rozhodného škodového obdobia. Ústavný súd k tomu dodáva, že
v okolnostiach posudzovanej veci sa netýkajú ani relevantného predmetu podnikania.
Krajský súd v závere svojho rozhodnutia potom uviedol, že „vzhľadom na nesplnenie
a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to existencie
škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné hovoriť
o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme ušlého zisku
na strane žalobcu“.
Podľa názoru ústavného súdu všetky uvedené rozhodujúce faktory dostatočne
odôvodňujú záver, že sťažovateľ nepreukázal všetky zákonné predpoklady na úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku, preto ústavný súd považuje
takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočné a ústavne akceptovateľné.
Oba konajúce súdy vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu
a s vykonanými dôkazmi sa ústavne konformným spôsobom vysporiadali, preto aj závery
krajského súdu nemožno označiť ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce súčasne za následok
porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Ústavný súd k argumentu sťažovateľa o nerešpektovaní prekážky už skôr rozsúdenej
veci rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 7 C 1/2003 z 1. júna 2006 uvádza, že
uvedený argument je nenáležitý. Hoci ústavný súd nepochybuje o totožnosti skutkového
základu v oboch prípadoch, v okolnostiach posudzovanej veci však nie je možné hovoriť
o prekážke rozsúdenej veci z viacerých dôvodov, a to najmä z dôvodu uplatnenia
rozdielnych nárokov v týchto konaniach. Pokiaľ predmetom konania pred Okresným súdom
Čadca (rozhodnutie sp. zn. 7 C 1/2003 z 1. júna 2006) bol návrh sťažovateľa o splnení
povinnosti vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, tak v posudzovanom konaní to bol
návrh sťažovateľa na náhradu škody vo forme ušlého zisku, kde bolo potrebné preukazovať
ďalšie pre vec rozhodné skutočnosti (ako napr. vznik škody, výšku škody, resp. ušlého
zisku, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a pod.).
Z hľadiska uvedeného potom nie je možné hovoriť o prekážke rozsúdenej veci.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru
o nedôvodnosti námietok sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech tvrdenia o
porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Aj v tejto časti
je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
4. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje
predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd
preto odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011