Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 231/2011
PDF · 205.59 KB
No categories available
III. ÚS 231/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1138/2011 a sp. zn. Rvp 1140/2011, zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol.
s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/94/2011 z 23. februára 2011 a sp. zn.
6 CoE/44/2011 z 28. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1138/2011 a sp. zn.
Rvp 1140/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. mája 2011
doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/94/2011 z 23. februára 2011 a sp. zn.
6 CoE/44/2011 z 28. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých 25. septembra 2003 a 20. marca 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla
dvom fyzickým osobám úvery v sume 165,97 € a 331,94 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvanástich dvojtýždňových (sp. zn. Rvp 1140/2011)
a v dvanástich mesačných (sp. zn. Rvp 1138/2011) splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve
po sebe idúce splátky, boli 13. decembra 2003 a 20. decembra 2008 notárom spísané
uvedené notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený
zástupca dlžníka.
1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi R. V., P. (týka sa sp. zn. Rvp 1138/2011),
20. decembra 2008 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“)
14. januára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn.
2 Er 3/2009 z 3. decembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.
zn. 17 CoE/94/2011 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne
a právne správne.
2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi L. M., P. (týka sa sp. zn. Rvp 1140/2011),
27. februára 2004 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe
poverenia udeleného okresným súdom 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Er 32/2008 zo 14. decembra 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/44/2011
z 28. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal ,,... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom
sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala
okresnému súdu, ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,...tým, že súd zasiahol
do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo
sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1138/2011 a sp. zn. Rvp 1140/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov
o zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe notárskych
zápisníc. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými
uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už
z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa
zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia
účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie
sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami
poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastaveniami
exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe
zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté
a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskych
zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere. Aj keď krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušných okresných súdov, ktorými boli
exekúcie vyhlásené za neprípustné z dôvodu neplatnosti exekučných titulov (a tým absencie
jedného z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa
na príslušných súdoch podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich
na plnenia dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami prvostupňových súdov dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011