Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 251/2011
PDF · 129.86 KB
No categories available
III. ÚS 251/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011 predbežne
prerokoval sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na obhajobu zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a prijatým uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011
doručená sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu
pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 12
ústavy a práva na obhajobu zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 7/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 T 59/07 z 12. júna 2008 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 53/08 z 2. septembra 2008 právoplatne uznaný
vinným zo zločinu lúpeže podľa ustanovenia § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ podal proti druhostupňovému rozhodnutiu 11. februára 2009 dovolanie.
Okresný súd poučil sťažovateľa o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní
s odkazom na ustanovenia § 373 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého obvinený môže podať
dovolanie len prostredníctvom obhajcu, ktorým musí byť v dovolacom konaní zastúpený.
Sťažovateľ preto požiadal, dôvodiac svojimi osobnými pomermi a majetkovými
pomermi, o ustanovenie obhajcu, ktorý mu bol ustanovený uznesením okresného súdu
sp. zn. 33 T 59/2007 z 24. septembra 2009.
Následne podal sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie, ktoré
bolo najvyššiemu súdu predložené 1. marca 2010.
Najvyšší súd svojím uznesením z 12. marca 2010 podané dovolanie v zmysle
ustanovenia § 382 písm. d) Trestného poriadku pre nesplnenie podmienok dovolania
odmietol s odôvodnením, že procesný postup okresného súdu týkajúci sa ustanovenia
obhajcu sťažovateľovi bol nesprávny.
Najvyšší súd argumentoval, že «Za účelom podania dovolania obvinenému obhajcu
nemožno (ex offo) ustanoviť, pretože obvinený si na tento účel obhajcu musí zvoliť (§ 39 Tr.
por.), čo vyplýva z § 373 ods. 1 Tr.por.
V tejto súvislosti treba potom vec uzavrieť tak, že dovolania (nesprávne) podané
ustanoveným obhajcom je pre uvedenú chybu „nulitným úkonom“, ktoré preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky nie je v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať. »
V uvedenom postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich
„základných práv a slobôd domáhať sa spravodlivosti na nezávislom a nestrannom súde“,
pričom tiež poukazuje na skutočnosť „že osoby nemajetné sú znevýhodnené v tom zmysle,
že sa nemôžu domáhať svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je dovolanie, obhajcom zvoleným ex offo“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 a čl. 12 ústavy a práva zaručeného
čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 7/2010, uznesenie najvyššieho súdu z 12. marca 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v petite sťažnosti označil námietku porušenia označených základných
práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom len vo vzťahu k postupu
najvyššieho súdu. Z obsahu uvedeného petitu, v rámci ktorého sťažovateľ navrhol zrušiť
dotknuté rozhodnutie, vyplýva, že jeho námietka smeruje aj proti predmetnému uzneseniu.
Vzhľadom na uvedené a predovšetkým vychádzajúc z podstaty veci, keď vydané
rozhodnutie predstavuje vlastne súčasť označeného postupu najvyššieho súdu, ústavný súd
ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona
o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,
ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu
rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bolo uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 7/2010 z 12. marca 2010 doručené 12. mája 2010. Sťažnosť sťažovateľa
bola ústavnému súdu doručená 24. marca 2011, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej
lehoty, ktorá začala sťažovateľovi plynúť odo dňa doručenia označeného uznesenia
najvyššieho súdu a skončila 12. júla 2010.
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako podanú
oneskorene a v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo právne irelevantné
zaoberať sa ďalšími sťažovateľom formulovanými požiadavkami (ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2011