Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 251/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, na právnu pomoc zaručeného Slovenskej

republiky, na obhajobu zaručeného ,

Slovenskej republiky a práva na obhajobu zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a prijatým uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011

doručená sťažnosť R. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, P. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“), na právnu

pomoc zaručeného , na obhajobu zaručeného ,

a práva na obhajobu zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júna 2008 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2. septembra 2008 právoplatne uznaný

vinným zo zločinu lúpeže podľa ustanovenia Trestný

zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ podal proti druhostupňovému rozhodnutiu 11. februára 2009 dovolanie.

Okresný súd poučil sťažovateľa o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní

s odkazom na ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého obvinený môže podať

dovolanie len prostredníctvom obhajcu, ktorým musí byť v dovolacom konaní zastúpený.

Sťažovateľ preto požiadal, dôvodiac svojimi osobnými pomermi a majetkovými

pomermi, o ustanovenie obhajcu, ktorý mu bol ustanovený uznesením okresného súdu

sp. zn. z 24. septembra 2009.

Následne podal sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie, ktoré

bolo najvyššiemu súdu predložené 1. marca 2010.

Najvyšší súd svojím uznesením z 12. marca 2010 podané dovolanie v zmysle

ustanovenia pre nesplnenie podmienok dovolania

odmietol s odôvodnením, že procesný postup okresného súdu týkajúci sa ustanovenia

obhajcu sťažovateľovi bol nesprávny.

Najvyšší súd argumentoval, že «Za účelom podania dovolania obvinenému obhajcu

nemožno (ex offo) ustanoviť, pretože obvinený si na tento účel obhajcu musí zvoliť (§ 39 Tr.

por.), čo vyplýva z

V tejto súvislosti treba potom vec uzavrieť tak, že dovolania (nesprávne) podané

ustanoveným obhajcom je pre uvedenú chybu „nulitným úkonom“, ktoré preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky nie je v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať. »

V uvedenom postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich

„základných práv a slobôd domáhať sa spravodlivosti na nezávislom a nestrannom súde“,

pričom tiež poukazuje na skutočnosť „že osoby nemajetné sú znevýhodnené v tom zmysle,

že sa nemôžu domáhať svojich práv prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je dovolanie, obhajcom zvoleným ex offo“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných

práv zaručených , , a a práva zaručeného

čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, uznesenie najvyššieho súdu z 12. marca 2010 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v petite sťažnosti označil námietku porušenia označených základných

práv zaručených a práva zaručeného dohovorom len vo vzťahu k postupu

najvyššieho súdu. Z obsahu uvedeného petitu, v rámci ktorého sťažovateľ navrhol zrušiť

dotknuté rozhodnutie, vyplýva, že jeho námietka smeruje aj proti predmetnému uzneseniu.

Vzhľadom na uvedené a predovšetkým vychádzajúc z podstaty veci, keď vydané

rozhodnutie predstavuje vlastne súčasť označeného postupu najvyššieho súdu, ústavný súd

ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona

o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,

ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu

rozhodnutia (napr. , ).

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (, , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bolo uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. marca 2010 doručené 12. mája 2010. Sťažnosť sťažovateľa

bola ústavnému súdu doručená 24. marca 2011, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej

lehoty, ktorá začala sťažovateľovi plynúť odo dňa doručenia označeného uznesenia

najvyššieho súdu a skončila 12. júla 2010.

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako podanú

oneskorene a v zmysle ustanovenia ju odmietol.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo právne irelevantné

zaoberať sa ďalšími sťažovateľom formulovanými požiadavkami (ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom, zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011