Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 107/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. M. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. )

takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ) p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia

v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. M M. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spôsobil dopravnú nehodu, pri

ktorej došlo k usmrteniu M. C., za čo bol na základe trestného rozkazu vydaného okresným

súdom sp. zn. z 18. apríla 1997 odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví a bol

mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť

motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov. Manželka nebohého A. C. (ďalej len „žalobkyňa“)

bola odkázaná na uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody na občianskoprávne

konanie.

Žalobkyňa podala 3. decembra 1997 okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti

sťažovateľovi ako žalovanému, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., a.

s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“). Okresný súd o jej návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 12. novembra 1998 (ďalej len „rozsudok z 12. novembra 1998“) tak, že

zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 101 647,50 Sk s príslušenstvom.

Proti rozsudku okresného súdu z 12. novembra 1998 podal odvolanie vedľajší

účastník. Sťažovateľ sa listom z 19. februára 1999 pripojil k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2001 odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka týkajúce sa sumy 18 987,50 Sk

a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu z 12. novembra 1998 zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd uviedol, že rozsudok okresného

súdu z 12. novembra 1998 bol predčasný a nepreskúmateľný.

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. z 22. mája 2001 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 44 067 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti

návrh žalobkyne vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7 C

1232/2001.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. júna 2002 nariadil vo veci

znalecké dokazovanie na účely zistenia priemerného hrubého zárobku nebohého za obdobie

rokov 1997 – 2000. Znalec v odbore ekonomiky a podnikania Ing. Peter Kobzoš vypracoval

znalecký posudok 30. júla 2002, ktorý z dôvodu stanovenia priemerného čistého zárobku

nebohého doplnil 17. decembra 2002.

Na základe predloženého znaleckého posudku okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2003 (ďalej len „rozsudok z 19. februára

2003“) tak, že priznal žalobkyni sumu 59 533 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti

vylúčil vec na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. .

Vedľajší účastník podal proti rozsudku okresného súdu z 19. februára 2003 odvolanie

v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, sťažovateľ s odvolaním súhlasil.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2004 zrušil rozsudok

okresného súdu z 19. februára 2003 v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie,

pričom konštatoval, že okresný súd rozhodol ultra petitum.

Žalobkyňa v konaní vedenom pod sp. zn. podaním z 1. júna 2005

spresnila uplatňovaný nárok na náhradu škody na sumu 258 200 Sk s príslušenstvom.

Vedľajší účastník konania v stanovisku z 3. augusta 2005 vzniesol námietku premlčania

k uplatneným nárokom žalobkyne. Okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2005

a následne na 17. január 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu vrátenia veci na konanie

a rozhodnutie pôvodnému sudcovi J. S. Na pojednávaní uskutočnenom 2. augusta 2007 bol

okresným súdom vyhlásený rozsudok sp. zn. (ďalej len „rozsudok z 2. augusta

2007“), ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 147 621 Sk s príslušenstvom.

Vedľajší účastník konania podal proti rozsudku okresného súdu z 2. augusta 2007

odvolanie, v ktorom poukázal najmä na jeho nepreskúmateľnosť, v ktorom sa okresný súd

podľa jeho názoru nevysporiadal najmä s ním vznesenou námietkou premlčania

uplatneného nároku. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa pripojil sťažovateľ listom zo 14.

marca 2008.

V dôsledku chybného označenia vedľajšieho účastníka konania bolo okresným

súdom vydané opravné uznesenie sp. zn. z 19. februára 2008.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2009 zrušil rozsudok

okresného súdu z 2. augusta 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.

z 19. februára 2008 a v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 19. februára

2008 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Na základe právneho názoru vysloveného krajským súdom v uznesení sp. zn.

z 28. septembra 2009 okresný súd uznesením sp. zn.

z 9. novembra 2009 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy

258 200 Sk s príslušenstvom a v tejto časti konanie zastavil. Súčasne okresný súd uvedeným

uznesením pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy 147 621 Sk

s príslušenstvom a aj v tejto časti konanie zastavil. Vo zvyšku uplatneného nároku opätovne

vylúčil vec na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. nariadil pojednávanie na

2. marec 2010, ktoré bolo odročené na 9. marec 2010 a následne na neurčito. Ostatné

pojednávanie vo veci sťažovateľa nariadené na 15. jún 2010 bolo z dôvodu neprítomnosti

žalobkyne a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 15. júna 2010 vo veci nekoná.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že z uvedeného priebehu súdneho konania vyplýva,

že ani po 13 rokoch nie je jeho vec právoplatne skončená. Okresný súd podľa názoru

sťažovateľa svojím postupom zapríčinil prieťahy v konaní, a to najmä tým, že

- jeho rozhodnutia boli neefektívne, pretože boli trikrát zrušené odvolacím súdom,

- v jeho rozhodnutiach absentovali zákonné dôvody, čím sa stali tieto

nepreskúmateľnými,

- nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutiach,

- sa nevysporiadal s procesnými návrhmi účastníkov konania,

- sa nevysporiadal s nesprávnym označením vedľajšieho účastníka konania,

- jednotlivé úkony boli nariaďované vo veľkých časových odstupoch.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase, keď dochádzalo k prieťahom v konaní, bol

predsedom okresného súdu konajúci sudca, sťažovateľ nepodával sťažnosti na prieťahy

v konaní predsedovi okresného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s konaním

sp. zn. , v spojení s konaním sp. zn. a v spojení s konaním

porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez

zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako

aj náhradu trov konania v sume 314,18 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -12

zo 6. apríla 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 29. apríla 2011, ktoré bolo doručené

ústavnému súdu 6. mája 2011, okrem iného uviedol:

„K predmetu sťažnosti je na úvod potrebné uviesť, že v občiansko-právnej veci sp.

zn. od doručenia žaloby 3. 12. 1997 do 19. 4. 2005 bol konajúcim sudcom

JUDr. J. S. Na základe rozsudku OS Michalovce č. k. -74 bol nerozhodnutý

nárok žalobkyne vylúčený na samostatné konanie. Z tohto dôvodu bol nárok ďalej vedený už

pod novou spisovou značkou – . Vylúčením ďalšieho nároku žalobkyne v

rozsudku OS Michalovce č. k. -73 a pokynom sudcu z 19. 4. 2005 bol

existujúci nárok evidovaný pod novou spisovou značkou – . Uznesením OS

Michalovce č. k. -125 bol zvyšný nárok opätovne vylúčený na samostatné

konanie, ktorému bola pridelená spisová značka . Po touto spisovou značkou je

v súčasnosti občianskoprávna vec vybavovaná sudcom JUDr. S.

Po oboznámení sa s obsahom doručenej sťažnosti k veci udávam, že uvedené úkony

súdu a účastníkov popísané sťažovateľom sú pravdivé a vyplývajú z obsahu súdneho spisu.

Nie sú však úplné, čo má priamy dosah na posúdenie miery narušenia základného práva

žalobcu podľa článku 48 ods. 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru, postupom napadnutého

súdu.

Sťažovateľ opomenul uviesť, že dňa 6. 2. 1998 bola žalovanému doručená žaloba vo

veci samej i s predvolaním na pojednávanie na deň 24. 2. 1998. Toto pojednávanie bolo

odročené na deň 17. 3. 1998, na ktorom sťažovateľ uznal nárok žalobkyne v celom rozsahu.

Svoj uznávací prejav nezmenil ani na najbližšom pojednávaní – 12. 11. 1998, kedy bol

vyhlásený rozsudok vo veci samej. V čase vyhlásenia rozsudku zákonná úprava

rozhodovania v ust. umožňovala rozhodnúť

rozsudkom na základe uznania nároku. Proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok

prípustný nebol. Sám žalovaný sa až v odvolacom konaní pripojil k odvolaniu vedľajšieho

účastníka, čím svoj uznávací prejav zmenil. Jeho zmenený postoj k veci spôsobil to, že

Krajský súd v Košiciach napadnuté rozhodnutie zrušil. Nepochybne zohľadnil to, že

odôvodnené rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, a teda došlo i k porušeniu práva

sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Po zrušení veci odvolacím súdom

predmetom konania bol jeden nárok – na náhradu nákladov na výživu pozostalej manželky.

K zrušeniu prvostupňového rozhodnutia došlo uznesením KS Košice z 31. 1. 2001. Za dĺžku

odvolacieho konania a efektívnosť postupu odvolacieho súdu v čase od 12. 4. 1999, kedy

bol spis predložený k rozhodnutiu o odvolaní, do 1. 3. 2001, kedy bol tunajšiemu súdu

vrátený, Okresný súd Michalovce ako sťažovateľom označený porušovateľ jeho základného

práva nezodpovedá.

Rovnako sťažovateľ opomenul v sťažnosti uviesť, že po zrušení veci a vyriešení oboch

znaleckých úloh bol vo veci určený termín pojednávania na deň 5. 2. 2003. Toto

pojednávanie bolo odročené na deň 19. 2. 2003 z dôvodu podrobného oboznámenia sa

vedľajšieho účastníka so znaleckým posudkom. 20. 4. 2005 došlo k zmene zákonného sudcu

z dôvodu, že JUDr. J. S. bol pozastavený výkon sudcovskej činnosti. Spis bol náhodným

výberom pridelený sudkyni Mgr. M. C. V tom čase táto sudkyňa mala vo svojom senáte 180

nerozhodnutých a 257 nevybavených občiansko-právnych vecí. V tomto počte sú zahrnuté i

nevybavené veci JUDr. S. v počte 29 vecí, ktoré boli rozdelené na základe opatrenia

predsedu súdu zo dňa 5. 2. 2004. Napriek tomu vo veci bolo dňa 8. 6. 2005 nariadené

pojednávanie, ktoré po zistení, že žalobkyňa bola nezamestnaná sa odročilo za účelom

zistenia doby nezamestnanosti a výšky podpory v nezamestnanosti. Následne dňa 25. 8.

2005 bola žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzvaná k oznámeniu, aké

dôkazy vo veci ešte navrhuje vykonať.

Dňa 7. 12. 2006 konajúcim sudcom vo veci bol opäť JUDr. S. z dôvodu skončenia

disciplinárneho konania. 12. 7. 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom

vedľajší účastník predložil dôkazy o čiastočnom dobrovoľnom plnení žalobkyni. Z toho

dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 2. 8. 2007, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Vec k rozhodnutiu o odvolaní bola Krajskému súdu v Košiciach doručená 7. 4. 2008.

Spoločne so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu z 28. 9. 2009 bola vec OS Michalovce

vrátená 22. 10. 2009. Počas tohto obdobia OS Michalovce neporušoval základné práva

sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznesením sp. zn.

Okresného súdu Michalovce z 9. 11. 2009 bolo v časti konanie zastavené a v časti nárok

vylúčený na samostatné konanie. Z toho dôvodu vylúčený nárok je vedený od 15. 12. 2009

pod sp. zn. . Neefektívnymi procesnými úkonmi – 9. 3. 2010 a 15. 6. 2010 boli

pojednávania odročované. Následne, z dôvodu zániku funkcie sudcu JUDr. S., bola dňom

27. 7. 2010 vec pridelená k rozhodovaniu JUDr. M. S. V senáte tohto sudcu bol v júli 2010

stav 157 vecí nevybavených z toho 117 vecí nerozhodnutých. Následne v mesiaci september

2010 došlo k rozdeleniu vecí senátu po JUDr. P. T. JUDr. S. bolo pridelených 9 vecí.

Jednalo sa o novú problematiku, ktorú bolo treba naštudovať. Navyše od 1. 1. 2011 sudca

JUDr. M. S. bol zaťažený nápadom v trestnej agende. Z obsahu spisu vyplýva, že termín

pojednávania bol určený na deň 5. 5. 2011 o 10.30 hod.

Na záver je potrebné konštatovať, že i keď po 31. 1. 2011, kedy Krajský súd

v Košiciach uznesením odmietol odvolanie vedľajšej účastníčky a v časti zrušil

prvostupňový rozsudok, je predmetom konania jeden nárok, ten je po skutkovej i právnej

stránke pomerne obtiažny. Neúmerná dĺžka rozhodovania vo veci spôsobila to, že neustále

bolo potrebné zisťovať výšku priemerného zárobku nebohého a majetkové pomery

oprávnenej – žalobkyne. K prieťahom konania v čase od 9. 11. 2005 do 7. 12. 2006 došlo

z objektívnych dôvodov, rozsahu agendy vybavujúceho sudcu. Tie isté dôvody spôsobili

i zdĺhavé vybavovanie veci po 27. 7. 2010. Mám za to, že požadované finančné

zadosťučinenie je neprimerane vysoké s ohľadom na predmet konania, jeho pomernú

obtiažnosť i to, že čiastočnými rozsudkami prvostupňového súdu z 12. 11. 1998, 22. 5. 2001,

19. 2. 2003 bolo o nárokoch v časti rozhodnuté.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 18. mája 2011, ktorým reagoval

na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu z 29. apríla 2011, uviedol, že „ponecháva

dôvody uvedené vo vyjadrení na posúdenie konajúcemu ústavnému súdu s ohľadom na

predložené listinné dôkazy a obsah spisu Okresného súdu Michalovce“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na

súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

(pôvodne vedenej pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. )

je žaloba o náhradu škody spôsobenej smrteľným úrazom, ktorej sa domáha žalobkyňa

(manželka nebohého) voči sťažovateľovi za účasti vedľajšieho účastníka. Pokiaľ ide

o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej

agendy všeobecných súdov. Podkladom pre rozhodovanie týchto sporov je súdnou praxou

dostatočne ustálená a používaná právna úprava a Občianskeho

súdneho poriadku. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, ústavný súd akceptuje, že rozhodovanie

v konkrétnej veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zisťovaním priemerného

zárobku nebohého, ako aj majetkových pomerov žalobkyne a z toho vyplývajúce opakované

upresňovanie žaloby zo strany žalobkyne. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky

konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také

okolnosti, ktoré by zdôvodňovali viac ako 13-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní

okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, predloženého

súdneho spisu, stanoviska podpredsedu okresného súdu a vyjadrenia právneho zástupcu

sťažovateľa nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená pri

posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté

prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu od podania

žaloby okresnému súdu (3. decembra 1997) až do rozhodovania ústavného súdu.

Ústavný súd zo spisového materiálu zistil, že konanie okresného súdu vykazuje

obdobia nečinnosti v celkovom trvaní takmer 3 roky, a teda zbytočné prieťahy v konaní

spôsobené okresným súdom.

V konaní boli zistené tri dlhodobejšie obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal

bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o časový úsek od 26. júla 2001, keď okresný súd uznesením rozhodol o uložení

povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, do 13. júna 2002, keď uznesením

nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomiky – účtovníctva – miezd, ktoré

právna zástupkyňa žalobkyne predtým opakovane urgovala (nečinnosť 11 mesiacov).

Nečinnosťou v trvaní 13 mesiacov je poznačené obdobie od 9. novembra 2005, keď

bolo pojednávanie odročené na účely predloženia upresneného návrhu žalobkyňou, do

8. decembra 2006, keď okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 17. január 2007

z dôvodu vrátenia veci sudcovi J. S., ktorý ďalšie pojednávanie vo veci nariadil až na 12. júl

2007 (nečinnosť 6 mesiacov).

Osem mesiacov nečinnosti zistil ústavný súd v úseku konania od 27. júla 2010, keď

bola vec pridelená sudcovi M. S., do 5. mája 2011, keď sa vo veci uskutočnilo

pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia dopracovania

znaleckého posudku.

Z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že súdny spis sa v hodnotenom období

opakovane (trikrát) nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o riadnych

opravných prostriedkoch podaných vedľajším účastníkom, ku ktorým sa sťažovateľ

následne pripojil. Tieto obdobia v celkovom trvaní takmer 57 mesiacov nemožno pripísať

na vrub okresnému súdu, ktorý dĺžku ich trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.

Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna

činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho

orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. ,

, ).

O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí niekoľkonásobné

zrušenie jeho rozhodnutí v odvolacom konaní. Rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 12. novembra 1998 bol odvolacím súdom zrušený ako predčasný

a nepreskúmateľný, rozsudok okresného súdu sp. zn. z 19. februára 2003 bol

zrušený vo výroku o trovách konania ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a tiež

z dôvodu, že okresný súd rozhodol ultra petitum, rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 2. augusta v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. februára 2008 a v spojení

s dopĺňacím uznesením z 19. februára 2008 bol odvolacím súdom zrušený opäť ako

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Ako nesústredený kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď v rozsudku

sp. zn. z 2. augusta 2007 opomenul rozhodnúť o náhrade trov konania štátu

(rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 19. februára 2008) a v jeho záhlaví napriek

predchádzajúcemu upozorneniu chybne označil vedľajšieho účastníka, a preto dodatočne

rozhodol opravným uznesením z 19. februára 2008. Ako nesústredenú činnosť vyhodnotil

ústavný súd aj oneskorené doručovanie rozsudku sp. zn. z 2. augusta 2007,

ktorý bol účastníkom konania a vedľajšiemu účastníkovi doručený až vo februári 2008, a to

bez akejkoľvek zákonnej prekážky.

Nesústredeným postupom okresného súdu, ktorý narušil plynulosť konania v procese

dokazovania, je aj jeho postup, keď uznesením sp. zn. z 13. júna 2002

nariadil znalecké dokazovanie len na účely určenia hrubého priemerného mesačného

zárobku nebohého a následne 4. novembra 2002 a urgenciou z 29. novembra 2002 žiadal

doplnenie znaleckého posudku aj o výpočet priemerného zárobku žalobkyne.

Podpredseda okresného súdu priamo uznal prieťahy v súdnom konaní vo vyjadrení

k sťažnosti z 29. apríla 2011, ktoré odôvodnil veľkým rozsahom agendy pripadajúcej na

jednotlivých sudcov, ako aj personálnymi zmenami v napadnutom konaní, keď od 20. apríla

2005 bol zákonnému sudcovi J. S. pozastavený výkon sudcovskej funkcie a novou

zákonnou sudkyňou vo veci sa stala M. C. a následne po ukončení disciplinárneho konania

(od 7. decembra 2006) bol zákonným sudcom opäť J. S. Po zániku jeho sudcovskej funkcie

(od 27. júna 2010) bola vec sťažovateľa pridelená sudcovi M. S.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej zaťaženosti sudcov ako dôvodu,

ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd

neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj

skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zmeny zákonného sudcu (sudkyne), ku ktorým

v právnej veci sťažovateľa došlo, nemôžu byť exkulpačným dôvodom na zbavenie

sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, ako aj na obdobia

konania poznačené jeho nečinnosťou nemožno postup okresného súdu a celkovú dobu

konania (viac ako 13 rokov) považovať za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k základnému

právu podľa a právu podľa dohovoru. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

podľa a práva podľa dohovoru tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. V záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 7 000 € poukazujúc najmä na zdĺhavý postup okresného súdu

a z toho vyplývajúcu právnu neistotu sťažovateľa.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj na záver

o jeho nečinnosti a neefektívnom a nesústredenom postupe, berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po trinástich

rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie

podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil

skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní rozsudkami sp. zn.

z 12. novembra 1998, sp. zn. z 22. mája 2001 a sp. zn.

z 19. februára 2003 o nárokoch žalobkyne čiastočne rozhodol, čím bol stav právnej neistoty

sťažovateľa ako žalovaného čiastočne odstránený.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal

pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby vykonaný v roku je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za

jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva

úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby

v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej

platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011