Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 107/2011
PDF · 263.43 KB
No categories available
I. ÚS 107/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. M. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997)
takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997) p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. M. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia
v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011
doručená sťažnosť Ing. M M. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 1251/1997, sp. zn. 8 C 85/2005 a sp. zn. 7 C 1232/2001).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spôsobil dopravnú nehodu, pri
ktorej došlo k usmrteniu M. C., za čo bol na základe trestného rozkazu vydaného okresným
súdom sp. zn. 4 T 202/1997 z 18. apríla 1997 odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví a bol
mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov. Manželka nebohého A. C. (ďalej len „žalobkyňa“)
bola odkázaná na uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody na občianskoprávne
konanie.
Žalobkyňa podala 3. decembra 1997 okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti
sťažovateľovi ako žalovanému, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., a.
s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“). Okresný súd o jej návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn.
8 C 1251/1997 z 12. novembra 1998 (ďalej len „rozsudok z 12. novembra 1998“) tak, že
zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 101 647,50 Sk s príslušenstvom.
Proti rozsudku okresného súdu z 12. novembra 1998 podal odvolanie vedľajší
účastník. Sťažovateľ sa listom z 19. februára 1999 pripojil k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 112/1999
z 31. januára 2001 odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka týkajúce sa sumy 18 987,50 Sk
a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu z 12. novembra 1998 zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd uviedol, že rozsudok okresného
súdu z 12. novembra 1998 bol predčasný a nepreskúmateľný.
Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 1251/1997 z 22. mája 2001 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 44 067 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti
návrh žalobkyne vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7 C
1232/2001.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 1232/2001 z 13. júna 2002 nariadil vo veci
znalecké dokazovanie na účely zistenia priemerného hrubého zárobku nebohého za obdobie
rokov 1997 – 2000. Znalec v odbore ekonomiky a podnikania Ing. Peter Kobzoš vypracoval
znalecký posudok 30. júla 2002, ktorý z dôvodu stanovenia priemerného čistého zárobku
nebohého doplnil 17. decembra 2002.
Na základe predloženého znaleckého posudku okresný súd vo veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 7 C 1232/2001 z 19. februára 2003 (ďalej len „rozsudok z 19. februára
2003“) tak, že priznal žalobkyni sumu 59 533 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti
vylúčil vec na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 85/2005.
Vedľajší účastník podal proti rozsudku okresného súdu z 19. februára 2003 odvolanie
v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, sťažovateľ s odvolaním súhlasil.
Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 229/2003 z 28. septembra 2004 zrušil rozsudok
okresného súdu z 19. februára 2003 v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie,
pričom konštatoval, že okresný súd rozhodol ultra petitum.
Žalobkyňa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005 podaním z 1. júna 2005
spresnila uplatňovaný nárok na náhradu škody na sumu 258 200 Sk s príslušenstvom.
Vedľajší účastník konania v stanovisku z 3. augusta 2005 vzniesol námietku premlčania
k uplatneným nárokom žalobkyne. Okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2005
a následne na 17. január 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu vrátenia veci na konanie
a rozhodnutie pôvodnému sudcovi J. S. Na pojednávaní uskutočnenom 2. augusta 2007 bol
okresným súdom vyhlásený rozsudok sp. zn. 8 C 85/2005 (ďalej len „rozsudok z 2. augusta
2007“), ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 147 621 Sk s príslušenstvom.
Vedľajší účastník konania podal proti rozsudku okresného súdu z 2. augusta 2007
odvolanie, v ktorom poukázal najmä na jeho nepreskúmateľnosť, v ktorom sa okresný súd
podľa jeho názoru nevysporiadal najmä s ním vznesenou námietkou premlčania
uplatneného nároku. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa pripojil sťažovateľ listom zo 14.
marca 2008.
V dôsledku chybného označenia vedľajšieho účastníka konania bolo okresným
súdom vydané opravné uznesenie sp. zn. 8 C 85/2005 z 19. februára 2008.
Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 79/2008 z 28. septembra 2009 zrušil rozsudok
okresného súdu z 2. augusta 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 8 C 85/2005
z 19. februára 2008 a v spojení s opravným uznesením sp. zn. 8 C 85/2005 z 19. februára
2008 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.
Na základe právneho názoru vysloveného krajským súdom v uznesení sp. zn.
6 Co 79/2008 z 28. septembra 2009 okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 85/2005
z 9. novembra 2009 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy
258 200 Sk s príslušenstvom a v tejto časti konanie zastavil. Súčasne okresný súd uvedeným
uznesením pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy 147 621 Sk
s príslušenstvom a aj v tejto časti konanie zastavil. Vo zvyšku uplatneného nároku opätovne
vylúčil vec na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 1/2010.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 nariadil pojednávanie na
2. marec 2010, ktoré bolo odročené na 9. marec 2010 a následne na neurčito. Ostatné
pojednávanie vo veci sťažovateľa nariadené na 15. jún 2010 bolo z dôvodu neprítomnosti
žalobkyne a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.
Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 15. júna 2010 vo veci nekoná.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že z uvedeného priebehu súdneho konania vyplýva,
že ani po 13 rokoch nie je jeho vec právoplatne skončená. Okresný súd podľa názoru
sťažovateľa svojím postupom zapríčinil prieťahy v konaní, a to najmä tým, že
- jeho rozhodnutia boli neefektívne, pretože boli trikrát zrušené odvolacím súdom,
- v jeho rozhodnutiach absentovali zákonné dôvody, čím sa stali tieto
nepreskúmateľnými,
- nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutiach,
- sa nevysporiadal s procesnými návrhmi účastníkov konania,
- sa nevysporiadal s nesprávnym označením vedľajšieho účastníka konania,
- jednotlivé úkony boli nariaďované vo veľkých časových odstupoch.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase, keď dochádzalo k prieťahom v konaní, bol
predsedom okresného súdu konajúci sudca, sťažovateľ nepodával sťažnosti na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1251/1997 v spojení s konaním
sp. zn. 7 C 1232/2001, v spojení s konaním sp. zn. 8 C 85/2005 a v spojení s konaním
13 C 1/2010 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez
zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako
aj náhradu trov konania v sume 314,18 €.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 107/2011-12
zo 6. apríla 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa
a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu oznámili, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 29. apríla 2011, ktoré bolo doručené
ústavnému súdu 6. mája 2011, okrem iného uviedol:
„K predmetu sťažnosti je na úvod potrebné uviesť, že v občiansko-právnej veci sp.
zn. 8C 1251/1997 od doručenia žaloby 3. 12. 1997 do 19. 4. 2005 bol konajúcim sudcom
JUDr. J. S. Na základe rozsudku OS Michalovce č. k. 8C 1251/1997-74 bol nerozhodnutý
nárok žalobkyne vylúčený na samostatné konanie. Z tohto dôvodu bol nárok ďalej vedený už
pod novou spisovou značkou – 7C 1232/01. Vylúčením ďalšieho nároku žalobkyne v
rozsudku OS Michalovce č. k. 7C 1232/2001-73 a pokynom sudcu z 19. 4. 2005 bol
existujúci nárok evidovaný pod novou spisovou značkou – 8C 85/2005. Uznesením OS
Michalovce č. k. 8C 85/2005-125 bol zvyšný nárok opätovne vylúčený na samostatné
konanie, ktorému bola pridelená spisová značka 13C 1/2010. Po touto spisovou značkou je
v súčasnosti občianskoprávna vec vybavovaná sudcom JUDr. S.
Po oboznámení sa s obsahom doručenej sťažnosti k veci udávam, že uvedené úkony
súdu a účastníkov popísané sťažovateľom sú pravdivé a vyplývajú z obsahu súdneho spisu.
Nie sú však úplné, čo má priamy dosah na posúdenie miery narušenia základného práva
žalobcu podľa článku 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, postupom napadnutého
súdu.
Sťažovateľ opomenul uviesť, že dňa 6. 2. 1998 bola žalovanému doručená žaloba vo
veci samej i s predvolaním na pojednávanie na deň 24. 2. 1998. Toto pojednávanie bolo
odročené na deň 17. 3. 1998, na ktorom sťažovateľ uznal nárok žalobkyne v celom rozsahu.
Svoj uznávací prejav nezmenil ani na najbližšom pojednávaní – 12. 11. 1998, kedy bol
vyhlásený rozsudok vo veci samej. V čase vyhlásenia rozsudku zákonná úprava
rozhodovania v ust. Občianskeho súdneho poriadku § 153a ods. 1 umožňovala rozhodnúť
rozsudkom na základe uznania nároku. Proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok
prípustný nebol. Sám žalovaný sa až v odvolacom konaní pripojil k odvolaniu vedľajšieho
účastníka, čím svoj uznávací prejav zmenil. Jeho zmenený postoj k veci spôsobil to, že
Krajský súd v Košiciach napadnuté rozhodnutie zrušil. Nepochybne zohľadnil to, že
odôvodnené rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, a teda došlo i k porušeniu práva
sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Po zrušení veci odvolacím súdom
predmetom konania bol jeden nárok – na náhradu nákladov na výživu pozostalej manželky.
K zrušeniu prvostupňového rozhodnutia došlo uznesením KS Košice z 31. 1. 2001. Za dĺžku
odvolacieho konania a efektívnosť postupu odvolacieho súdu v čase od 12. 4. 1999, kedy
bol spis predložený k rozhodnutiu o odvolaní, do 1. 3. 2001, kedy bol tunajšiemu súdu
vrátený, Okresný súd Michalovce ako sťažovateľom označený porušovateľ jeho základného
práva nezodpovedá.
Rovnako sťažovateľ opomenul v sťažnosti uviesť, že po zrušení veci a vyriešení oboch
znaleckých úloh bol vo veci určený termín pojednávania na deň 5. 2. 2003. Toto
pojednávanie bolo odročené na deň 19. 2. 2003 z dôvodu podrobného oboznámenia sa
vedľajšieho účastníka so znaleckým posudkom. 20. 4. 2005 došlo k zmene zákonného sudcu
z dôvodu, že JUDr. J. S. bol pozastavený výkon sudcovskej činnosti. Spis bol náhodným
výberom pridelený sudkyni Mgr. M. C. V tom čase táto sudkyňa mala vo svojom senáte 180
nerozhodnutých a 257 nevybavených občiansko-právnych vecí. V tomto počte sú zahrnuté i
nevybavené veci JUDr. S. v počte 29 vecí, ktoré boli rozdelené na základe opatrenia
predsedu súdu zo dňa 5. 2. 2004. Napriek tomu vo veci bolo dňa 8. 6. 2005 nariadené
pojednávanie, ktoré po zistení, že žalobkyňa bola nezamestnaná sa odročilo za účelom
zistenia doby nezamestnanosti a výšky podpory v nezamestnanosti. Následne dňa 25. 8.
2005 bola žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzvaná k oznámeniu, aké
dôkazy vo veci ešte navrhuje vykonať.
Dňa 7. 12. 2006 konajúcim sudcom vo veci bol opäť JUDr. S. z dôvodu skončenia
disciplinárneho konania. 12. 7. 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom
vedľajší účastník predložil dôkazy o čiastočnom dobrovoľnom plnení žalobkyni. Z toho
dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 2. 8. 2007, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.
Vec k rozhodnutiu o odvolaní bola Krajskému súdu v Košiciach doručená 7. 4. 2008.
Spoločne so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu z 28. 9. 2009 bola vec OS Michalovce
vrátená 22. 10. 2009. Počas tohto obdobia OS Michalovce neporušoval základné práva
sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznesením sp. zn. 8C 85/2005
Okresného súdu Michalovce z 9. 11. 2009 bolo v časti konanie zastavené a v časti nárok
vylúčený na samostatné konanie. Z toho dôvodu vylúčený nárok je vedený od 15. 12. 2009
pod sp. zn. 13C 1/2010. Neefektívnymi procesnými úkonmi – 9. 3. 2010 a 15. 6. 2010 boli
pojednávania odročované. Následne, z dôvodu zániku funkcie sudcu JUDr. S., bola dňom
27. 7. 2010 vec pridelená k rozhodovaniu JUDr. M. S. V senáte tohto sudcu bol v júli 2010
stav 157 vecí nevybavených z toho 117 vecí nerozhodnutých. Následne v mesiaci september
2010 došlo k rozdeleniu vecí senátu po JUDr. P. T. JUDr. S. bolo pridelených 9 vecí.
Jednalo sa o novú problematiku, ktorú bolo treba naštudovať. Navyše od 1. 1. 2011 sudca
JUDr. M. S. bol zaťažený nápadom v trestnej agende. Z obsahu spisu vyplýva, že termín
pojednávania bol určený na deň 5. 5. 2011 o 10.30 hod.
Na záver je potrebné konštatovať, že i keď po 31. 1. 2011, kedy Krajský súd
v Košiciach uznesením odmietol odvolanie vedľajšej účastníčky a v časti zrušil
prvostupňový rozsudok, je predmetom konania jeden nárok, ten je po skutkovej i právnej
stránke pomerne obtiažny. Neúmerná dĺžka rozhodovania vo veci spôsobila to, že neustále
bolo potrebné zisťovať výšku priemerného zárobku nebohého a majetkové pomery
oprávnenej – žalobkyne. K prieťahom konania v čase od 9. 11. 2005 do 7. 12. 2006 došlo
z objektívnych dôvodov, rozsahu agendy vybavujúceho sudcu. Tie isté dôvody spôsobili
i zdĺhavé vybavovanie veci po 27. 7. 2010. Mám za to, že požadované finančné
zadosťučinenie je neprimerane vysoké s ohľadom na predmet konania, jeho pomernú
obtiažnosť i to, že čiastočnými rozsudkami prvostupňového súdu z 12. 11. 1998, 22. 5. 2001,
19. 2. 2003 bolo o nárokoch v časti rozhodnuté.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 18. mája 2011, ktorým reagoval
na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu z 29. apríla 2011, uviedol, že „ponecháva
dôvody uvedené vo vyjadrení na posúdenie konajúcemu ústavnému súdu s ohľadom na
predložené listinné dôkazy a obsah spisu Okresného súdu Michalovce“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997).
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na
súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 1/2010
(pôvodne vedenej pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997)
je žaloba o náhradu škody spôsobenej smrteľným úrazom, ktorej sa domáha žalobkyňa
(manželka nebohého) voči sťažovateľovi za účasti vedľajšieho účastníka. Pokiaľ ide
o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej
agendy všeobecných súdov. Podkladom pre rozhodovanie týchto sporov je súdnou praxou
dostatočne ustálená a používaná právna úprava Občianskeho zákonníka a Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, ústavný súd akceptuje, že rozhodovanie
v konkrétnej veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zisťovaním priemerného
zárobku nebohého, ako aj majetkových pomerov žalobkyne a z toho vyplývajúce opakované
upresňovanie žaloby zo strany žalobkyne. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky
konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také
okolnosti, ktoré by zdôvodňovali viac ako 13-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní
okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, predloženého
súdneho spisu, stanoviska podpredsedu okresného súdu a vyjadrenia právneho zástupcu
sťažovateľa nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté
prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu od podania
žaloby okresnému súdu (3. decembra 1997) až do rozhodovania ústavného súdu.
Ústavný súd zo spisového materiálu zistil, že konanie okresného súdu vykazuje
obdobia nečinnosti v celkovom trvaní takmer 3 roky, a teda zbytočné prieťahy v konaní
spôsobené okresným súdom.
V konaní boli zistené tri dlhodobejšie obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal
bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
Ide o časový úsek od 26. júla 2001, keď okresný súd uznesením rozhodol o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, do 13. júna 2002, keď uznesením
nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomiky – účtovníctva – miezd, ktoré
právna zástupkyňa žalobkyne predtým opakovane urgovala (nečinnosť 11 mesiacov).
Nečinnosťou v trvaní 13 mesiacov je poznačené obdobie od 9. novembra 2005, keď
bolo pojednávanie odročené na účely predloženia upresneného návrhu žalobkyňou, do
8. decembra 2006, keď okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 17. január 2007
z dôvodu vrátenia veci sudcovi J. S., ktorý ďalšie pojednávanie vo veci nariadil až na 12. júl
2007 (nečinnosť 6 mesiacov).
Osem mesiacov nečinnosti zistil ústavný súd v úseku konania od 27. júla 2010, keď
bola vec pridelená sudcovi M. S., do 5. mája 2011, keď sa vo veci uskutočnilo
pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia dopracovania
znaleckého posudku.
Z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že súdny spis sa v hodnotenom období
opakovane (trikrát) nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o riadnych
opravných prostriedkoch podaných vedľajším účastníkom, ku ktorým sa sťažovateľ
následne pripojil. Tieto obdobia v celkovom trvaní takmer 57 mesiacov nemožno pripísať
na vrub okresnému súdu, ktorý dĺžku ich trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.
Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho
orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí niekoľkonásobné
zrušenie jeho rozhodnutí v odvolacom konaní. Rozsudok okresného súdu sp. zn.
8 C 1251/1997 z 12. novembra 1998 bol odvolacím súdom zrušený ako predčasný
a nepreskúmateľný, rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 1232/2001 z 19. februára 2003 bol
zrušený vo výroku o trovách konania ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a tiež
z dôvodu, že okresný súd rozhodol ultra petitum, rozsudok okresného súdu sp. zn.
8 C 85/2005 z 2. augusta v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. februára 2008 a v spojení
s dopĺňacím uznesením z 19. februára 2008 bol odvolacím súdom zrušený opäť ako
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Ako nesústredený kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď v rozsudku
sp. zn. 8 C 85/2005 z 2. augusta 2007 opomenul rozhodnúť o náhrade trov konania štátu
(rozhodol dopĺňacím rozsudkom z 19. februára 2008) a v jeho záhlaví napriek
predchádzajúcemu upozorneniu chybne označil vedľajšieho účastníka, a preto dodatočne
rozhodol opravným uznesením z 19. februára 2008. Ako nesústredenú činnosť vyhodnotil
ústavný súd aj oneskorené doručovanie rozsudku sp. zn. 8 C 85/2005 z 2. augusta 2007,
ktorý bol účastníkom konania a vedľajšiemu účastníkovi doručený až vo februári 2008, a to
bez akejkoľvek zákonnej prekážky.
Nesústredeným postupom okresného súdu, ktorý narušil plynulosť konania v procese
dokazovania, je aj jeho postup, keď uznesením sp. zn. 7 C 1232/2001 z 13. júna 2002
nariadil znalecké dokazovanie len na účely určenia hrubého priemerného mesačného
zárobku nebohého a následne 4. novembra 2002 a urgenciou z 29. novembra 2002 žiadal
doplnenie znaleckého posudku aj o výpočet priemerného zárobku žalobkyne.
Podpredseda okresného súdu priamo uznal prieťahy v súdnom konaní vo vyjadrení
k sťažnosti z 29. apríla 2011, ktoré odôvodnil veľkým rozsahom agendy pripadajúcej na
jednotlivých sudcov, ako aj personálnymi zmenami v napadnutom konaní, keď od 20. apríla
2005 bol zákonnému sudcovi J. S. pozastavený výkon sudcovskej funkcie a novou
zákonnou sudkyňou vo veci sa stala M. C. a následne po ukončení disciplinárneho konania
(od 7. decembra 2006) bol zákonným sudcom opäť J. S. Po zániku jeho sudcovskej funkcie
(od 27. júna 2010) bola vec sťažovateľa pridelená sudcovi M. S.
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej zaťaženosti sudcov ako dôvodu,
ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd
neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zmeny zákonného sudcu (sudkyne), ku ktorým
v právnej veci sťažovateľa došlo, nemôžu byť exkulpačným dôvodom na zbavenie
sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.
Vzhľadom na neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, ako aj na obdobia
konania poznačené jeho nečinnosťou nemožno postup okresného súdu a celkovú dobu
konania (viac ako 13 rokov) považovať za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.
III.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 7 000 € poukazujúc najmä na zdĺhavý postup okresného súdu
a z toho vyplývajúcu právnu neistotu sťažovateľa.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj na záver
o jeho nečinnosti a neefektívnom a nesústredenom postupe, berúc do úvahy konkrétne
okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po trinástich
rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil
skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní rozsudkami sp. zn. 8 C 1251/1997
z 12. novembra 1998, sp. zn. 8 C 1251/1997 z 22. mája 2001 a sp. zn. 7 C 1232/2001
z 19. februára 2003 o nárokoch žalobkyne čiastočne rozhodol, čím bol stav právnej neistoty
sťažovateľa ako žalovaného čiastočne odstránený.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal
pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je
odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej
služby vykonaný v roku je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za
jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva
úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby
v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej
platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011