Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 473/2010
PDF · 148.74 KB
No categories available
I. ÚS 473/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť Ing. P. M., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 p o r u š e n é b
o l o .
2. Ing. P. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € (slovom tritisíctristodvadsať
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ing. P. M. priznáva náhradu trov konania v sume 300,57 € (slovom tristo eur a
päťdesiatsedem centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť na
účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 473/2010-17
z 8. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90.
2. Zo sťažnosti, pripojených príloh a z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ
podal spolu s ďalšími navrhovateľmi 22. februára 1988 na Mestskom súde v Bratislave
žalobu proti odporcovi S., národný podnik B. (teraz T., a. s., B.), vo veci určenia autorstva
a uloženia povinnosti určiť výšku odmeny. Sťažovateľ žalobu rozšíril podaniami
z 1. júla 1988 a 7. júla 1989.
3. V predmetnej veci nebolo do podania ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu
4. marca 2010 právoplatne rozhodnuté, a to napriek viacerým urgenciám a sťažnostiam
na prieťahy zo strany sťažovateľa. Sťažovateľ porušenie označených základných práv podľa
ústavy a dohovoru videl vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd buď vôbec
nekonal, alebo konal neefektívne, a predovšetkým v celkovej dobe doterajšieho konania,
ktoré do podania ústavnej sťažnosti dosiahlo dobu takmer 22 rokov.
4. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní
porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu
finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € a náhradu trov konania v sume 300,57 € k rukám
jeho advokátky. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že
v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty.
5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 28. januára 2011 uznala,
že konanie bolo poznačené prieťahmi subjektívneho a objektívneho charakteru, ale zároveň
poukázala aj na to, že predmetná vec už bola právoplatne skončená rozsudkom okresného
súdu č. k. 6 C 220/1990-439 z 19. marca 2009, ktorým sa žalobe sťažovateľa v merite veci
nevyhovelo a ktorý nadobudol právoplatnosť 25. júna 2010 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 230/09. Z tohto dôvodu
nebola podľa názoru predsedníčky okresného súdu spôsobená sťažovateľovi prieťahmi
v konaní priama ujma, a preto navrhla, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.
6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným
prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených
porušení ústavne zaručených práv sťažovateľa.
7. Ústavný súd pri posudzovaní namietaných prieťahov v prvom rade poukazuje
na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo už 22. februára 1988, avšak
vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993
a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno
skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04).
8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a dohovoru
ústavný súd ďalej konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako vyplýva z judikatúry ústavného
súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia
lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by
bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe
porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné
skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností
prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno
posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.
Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť,
závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov
a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu
spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre
sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti
Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010).
9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o určenie autorstva
a odmenu, teda o zdroj príjmu sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného
súdu (pozri napr. I. ÚS 191/04, IV. ÚS 180/05). Aj keď rozhodovanie o určenie autorstva
veci a vyplatenie autorskej odmeny môže predstavovať vysoký stupeň zložitosti súvisiaci
s dokazovaním splnenia opodstatnenosti nároku, ako aj určovaním výšky odmeny,
vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd dospel k záveru, že
v danom prípade faktická ani právna zložitosť nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú
dĺžku konania (takmer 22 rokov).
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe
celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V priebehu celého konania okresný súd
nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe
zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej.
Nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva okrem iného aj zo
skutočnosti, že znalecké dokazovanie nariaďoval viackrát bez zistenia, či znalec môže
znaleckú činnosť vykonávať (prvýkrát v máji 1993, keď ustanovil znalca, ktorý bol zo
zoznamu znalcov vyškrtnutý, druhýkrát v máji 1995, keď mu znalec oznámil, že znaleckú
činnosť v danom odbore nevykonáva), alebo aj z toho, že neprijal adekvátne opatrenia voči
znalkyni, aby bol znalecký posudok vypracovaný včas (v januári 1996 ustanovil ďalšiu
znalkyňu, ktorá však znalecký posudok doručila okresnému súdu až v apríli 2000).
K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje
k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci.
11. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania
a na základe vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu
konania.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani
k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký
význam má pre sťažovateľa predmetné konanie. V danom prípade išlo o určenie autorstva
sťažovateľa a odmenu, ktorá je pre neho zdrojom príjmu, a preto právom žiadal o urýchlené
skončenie veci a nastolenie právnej istoty.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania je
ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať
bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní
je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1
a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení
určitej „povolenej hranice“ najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.
14. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd uzatvára, že sporná
záležitosť sťažovateľa nebola v primeranej lehote prerokovaná a došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví,
že k porušeniu práva alebo slobody došlo nečinnosťou súdu, môže prikázať tomu, kto právo
porušil, aby vo veci konal. Vzhľadom na to, že v čase od podania ústavnej sťažnosti
do rozhodnutia ústavného súdu došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu
v predmetnej veci, ústavný súd návrhu sťažovateľa v tejto časti (vo výroku prikázať súdu
konať bez zbytočných prieťahov) nevyhovel.
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci
a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 3 320 €,
ktorú sťažovateľ aj požadoval, zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu
sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.
17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa.
S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 300,57 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010, t. j. prevzatie a príprava
zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, po 120,23 € + 45,69 € DPH a 2 x paušálna náhrada
hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011