Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 473/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť Ing. P. M., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b

o l o .

2. Ing. P. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € (slovom tritisíctristodvadsať

eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. P. M. priznáva náhradu trov konania v sume 300,57 € (slovom tristo eur a

päťdesiatsedem centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -17

z 8. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti, pripojených príloh a z vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľ

podal spolu s ďalšími navrhovateľmi 22. februára 1988 na Mestskom súde v Bratislave

žalobu proti odporcovi S., národný podnik B. (teraz T., a. s., B.), vo veci určenia autorstva

a uloženia povinnosti určiť výšku odmeny. Sťažovateľ žalobu rozšíril podaniami

z 1. júla 1988 a 7. júla 1989.

3. V predmetnej veci nebolo do podania ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu

4. marca 2010 právoplatne rozhodnuté, a to napriek viacerým urgenciám a sťažnostiam

na prieťahy zo strany sťažovateľa. Sťažovateľ porušenie označených základných práv podľa

a dohovoru videl vo viacerých časových úsekoch, keď okresný súd buď vôbec

nekonal, alebo konal neefektívne, a predovšetkým v celkovej dobe doterajšieho konania,

ktoré do podania ústavnej sťažnosti dosiahlo dobu takmer 22 rokov.

4. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo

garantované a právo podľa dohovoru v označenom konaní

porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu

finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € a náhradu trov konania v sume 300,57 € k rukám

jeho advokátky. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil tým, že

v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty.

5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 28. januára 2011 uznala,

že konanie bolo poznačené prieťahmi subjektívneho a objektívneho charakteru, ale zároveň

poukázala aj na to, že predmetná vec už bola právoplatne skončená rozsudkom okresného

súdu č. k. -439 z 19. marca 2009, ktorým sa žalobe sťažovateľa v merite veci

nevyhovelo a ktorý nadobudol právoplatnosť 25. júna 2010 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave sp. zn. . Z tohto dôvodu

nebola podľa názoru predsedníčky okresného súdu spôsobená sťažovateľovi prieťahmi

v konaní priama ujma, a preto navrhla, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným

prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených

porušení ústavne zaručených práv sťažovateľa.

7. Ústavný súd pri posudzovaní namietaných prieťahov v prvom rade poukazuje

na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo už 22. februára 1988, avšak

vzhľadom na to, že nadobudol účinnosť 15. februára 1993

a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno

skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. , ).

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a dohovoru

ústavný súd ďalej konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. rozhodnutia sp. zn. , ). Ako vyplýva z judikatúry ústavného

súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia

lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by

bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe

porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné

skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností

prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno

posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť,

závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov

a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu

spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre

sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti

Francúzsku, 1999, , alebo ).

9. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o určenie autorstva

a odmenu, teda o zdroj príjmu sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného

súdu (pozri napr. , ). Aj keď rozhodovanie o určenie autorstva

veci a vyplatenie autorskej odmeny môže predstavovať vysoký stupeň zložitosti súvisiaci

s dokazovaním splnenia opodstatnenosti nároku, ako aj určovaním výšky odmeny,

vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd dospel k záveru, že

v danom prípade faktická ani právna zložitosť nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú

dĺžku konania (takmer 22 rokov).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho

právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe

celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 a v dohovoru. V priebehu celého konania okresný súd

nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe

zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej.

Nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva okrem iného aj zo

skutočnosti, že znalecké dokazovanie nariaďoval viackrát bez zistenia, či znalec môže

znaleckú činnosť vykonávať (prvýkrát v máji 1993, keď ustanovil znalca, ktorý bol zo

zoznamu znalcov vyškrtnutý, druhýkrát v máji 1995, keď mu znalec oznámil, že znaleckú

činnosť v danom odbore nevykonáva), alebo aj z toho, že neprijal adekvátne opatrenia voči

znalkyni, aby bol znalecký posudok vypracovaný včas (v januári 1996 ustanovil ďalšiu

znalkyňu, ktorá však znalecký posudok doručila okresnému súdu až v apríli 2000).

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje

k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci.

11. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania

a na základe vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu

konania.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu

prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani

k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký

význam má pre sťažovateľa predmetné konanie. V danom prípade išlo o určenie autorstva

sťažovateľa a odmenu, ktorá je pre neho zdrojom príjmu, a preto právom žiadal o urýchlené

skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania je

ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať

bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2

a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní

je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých

ustanoveniach (ide najmä o ustanovenia ,

a ), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení

určitej „povolenej hranice“ najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.

14. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd uzatvára, že sporná

záležitosť sťažovateľa nebola v primeranej lehote prerokovaná a došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru.

15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa vysloví,

že k porušeniu práva alebo slobody došlo nečinnosťou súdu, môže prikázať tomu, kto právo

porušil, aby vo veci konal. Vzhľadom na to, že v čase od podania ústavnej sťažnosti

do rozhodnutia ústavného súdu došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu

v predmetnej veci, ústavný súd návrhu sťažovateľa v tejto časti (vo výroku prikázať súdu

konať bez zbytočných prieťahov) nevyhovel.

16. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa náhradou

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci

a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 3 320 €,

ktorú sťažovateľ aj požadoval, zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu

sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa.

S poukazom na a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 300,57 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010, t. j. prevzatie a príprava

zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, po 120,23 € + 45,69 € DPH a 2 x paušálna náhrada

hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (

v spojení s ).

18. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011