Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 244/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2011 doručená sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“

alebo „ministerstvo“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.

1 a 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. novembra

2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Dňa 2. júla 2008 vydal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia B. rozhodnutie č.

VÚSZ-65101008993404, ktorým bol M. Š., B. od 1. júla 2008 zvýšený výsluhový dôchodok

zo sumy 28.879,- Sk na sumu 29.139,- Sk mesačne, t. z. o 0,899 % rastu priemerného

mesačného služobného platu profesionálnych vojakov v roku 2007 oproti roku 2006

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie,

ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, z dôvodu že valorizácia výsluhových

dôchodkov o 0,899 % vykonaná k 1. júlu 2008 nebola uskutočnená v súlade s platnou

právnou úpravou.

Odvolací orgán - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. KaVSÚ-

12-159/2008-OSS z 23. septembra 2008 odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté

rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolací

orgán nezistil také nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie prvostupňového

orgánu považovať za vecne nesprávne a nezákonné.

Rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. KaVSÚ-12-159/2008-OSS

z 23. septembra 2008 v spojení s rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia

č. VÚSZ-65101008993404 z 2. júla 2008 napadol žalobca žalobou na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia podľa a nasl. . ...

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky bolo účastníkom konania na strane

žalovaného v právnej veci žalobcu: M. Š., bytom B., zast. Mgr. M. Š., advokátom, B., proti

žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. KaVSÚ-12-159/2008-OSS z 23.

septembra 2008, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. -46.

Dňa 23. apríla 2010 Krajský súd v Bratislave vydal rozsudok, ktorým podľa

ustanovenia zrušil rozhodnutie

Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. KaVSÚ-12-159/2008-OSS z 23. septembra

2008, ktorým bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok od 1. júla 2008 zo sumy 28.879,-

Sk mesačne na sumu 29.139,- Sk mesačne, t. j. o 0,899 % predstavujúceho nárast

priemerného služobného príjmu (platu) profesionálneho vojaka, a vec vrátil Ministerstvu

obrany Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

V poučení tohto rozsudku je uvedené, že proti tomuto rozsudku je prípustné

odvolanie do 15 dní od doručenia, na základe čoho sme v danej veci postupovali. ...

Proti uvedenému rozsudku podalo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky

odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

odvolací orgán vydal 25. novembra 2010 uznesenie sp. zn. , ktorým podľa

odvolanie žalovaného odmietol.“

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky vydaním uznesenia

sp. zn. z 25. novembra 2010 porušil naše právo na súdnu ochranu podľa

, 2 a právo na prerokovanie veci spravodlivo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Pritom

uvádza, že najvyšší súd „uznesením sp. zn. z 25. novembra 2010 odňal

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky právo na podanie riadneho opravného

prostriedku, nakoľko pri vydaní rozhodnutia použil zákonné dôvody uvedené v ustanovení §

250s , ktoré neboli objektívne dané, a tým odňal

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky možnosť podať odvolanie proti rozsudku v zmysle

ustanovenia .

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia vychádza z § 250s

, ktorý sa nachádza v tretej hlave piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (§ 2501 až § 250s). V tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku je upravené rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov.

V predmetnej veci však bolo predmetom sporu preskúmavanie rozhodnutia súdov

upravené v druhej hlave piatej časti ( až ). Táto

skutočnosť, že na predmetnú vec sa vzťahuje druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku vyplýva aj z podanej žaloby z 27. novembra 2008.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Ministerstva obrany Slovenskej republiky na súdnu ochranu

podľa , 2 a právo na prerokovanie veci

spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra

2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. novembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie

a rozhodovanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jej

prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Ústavný súd predovšetkým skúmal, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j.

fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa

.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa a 2 a

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V kontexte európskeho chápania ochrany základných práv a slobôd právnických osôb

ústavný súd judikoval (, ), že podľa čl. 34 dohovoru súd môže

prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny

osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom

alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa

spôsobom, ktorý vylučuje, aby bolo postavenie sťažovateľa priznané ministerstvu ako

orgánu verejnej moci konajúcemu v mene štátu a rozhodujúcemu o právach a povinnostiach

osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním. Na tomto prístupe k ochrane základných práv

a slobôd právnických osôb nemení nič ani skutočnosť, že podľa

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov je sťažovateľ považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity

podľa názoru ústavného súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa

základných práv a slobôd v zmysle , prípadne v rozsahu zaručenom

dohovorom (porovnaj čl. 34).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že právna úprava

v Slovenskej republike je neobvyklá tým, že štátnym orgánom zo zákona priznáva

postavenie právnických osôb. Táto skutočnosť je pozostatkom koncepcie právneho

postavenia organizácií v systéme nerozlišujúcom verejné a súkromné právo, aké platilo pred

r. 1989. Samotné postavenie právnickej osoby zásadne neoprávňuje orgán verejnej moci na

podanie sťažnosti ústavnému súdu. Orgán verejnej moci je vykonávateľom verejnej moci, je

nositeľom kompetencií a len zo zotrvačnosti, z koncepčno-hospodárskych dôvodov má

postavenie právnickej osoby (porov. tiež Mikule, V., Sládeček, V.: K jednomu z problémů

právnikých osob jako stěžovatelů v judikatuře Ústavního soudu. In: Dančák, B., Šimíček,

V. (eds.): Základní lidská práva a právní stát v judikatuře ústavních soudů. Brno:

Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, 2000, s. 50 a nasl; Beran, K.: Proč

není stát právnickou osobou? In: Právní rozhledy 7/2006, s. 255 a nasl.). Ak je správny

orgán žalovaný správnou žalobou, má pasívnu procesnoprávnu subjektivitu zo zákona,

(ďalej aj „OSP“), a nie z titulu postavenia ako právnickej

osoby (). Ústavný súd túto skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd už konštatoval (), že

predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa je spôsobilosť fyzickej

osoby alebo právnickej osoby byť nositeľom základných práv a slobôd. Zmyslom sťažnosti

podanej ústavnému súdu je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb

pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským

slobodám vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci orgánov verejnej moci. Verejná

moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je

podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto

determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú

základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len

štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým

osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby.

V zásade však nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (verejnej správy) podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania); môžu

však tak urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci (verejnej správy) teda môže podať sťažnosť, len pokiaľ sa ho to týka tak ako

„každého“, a nie ako „nositeľa verejných úloh (verejného záujmu)“.

Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva

a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť

nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd. Rovnako už ústavný súd uviedol, že

sťažnosť podaná ústavnému súdu nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je

k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich

nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Štát nie je v zásade nositeľom základných

práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú štátom

zverené právomoci a kompetencie, prostredníctvom ktorých vykonávajú verejnú moc,

rešpektujúc . Opačné vnímanie by bolo absurdné a zároveň popierajúce

samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov

s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým judikátom tohto charakteru bolo

uznesenie sp. zn. ešte z obdobia, keď sa konanie na ústavnom súde začínalo na

základe podnetu. Nasledovali ďalej napr. uznesenia , ,

(časť II, ods. 5), , , a , ktoré už boli

prijaté za účinnosti dnešnej podoby ústavného vymedzenia sťažnosti.

Podobný prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj stanovisko

, uznesenie , z ostatnej doby uznesenie ,

dostupné na internete: <http://nalus.usoud.cz>), v Slovinsku (sklep Up-98/06

z 21. decembra 2006, dostupné na internete: <www.us-rs.si>) a v Chorvátsku

(U-III-4845/2004, dostupné na internete: <www.codices.coe.int>).

Ústavný súd v danom prípade skúmal, či tieto závery platia jednoznačne aj na

sťažnosť sťažovateľa, ktorý mal v správnom konaní postavenie správneho orgánu.

Z pohľadu sťažovateľa, ktorý mal v správnom súdnictve postavenie žalovaného, je

predmetom sťažnosti tvrdenie, že najvyšší súd ako odvolací správny súd odmietnutím jeho

odvolania podaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

porušil jeho základné práva podľa a 2 a právo podľa

dohovoru.

Účelom preskúmania takejto sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté

orgány verejnej moci (verejnej správy) rešpektovali, alebo chránili základné práva a slobody

fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom

základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci (verejnej správy) porušil základné

práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania ().

Rozhodnutie ministerstva sp. zn. KaVSÚ-12-159/2008-OSS z 23. septembra 2008

v spojení s rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-

65101008993404 z 2. júla 2008 bolo predmetom preskúmavania krajského súdu ako

prvostupňového správneho súdu, ktoré krajský súd podľa zrušil

a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie. Ministerstvo podalo proti tomuto rozhodnutiu

krajského súdu odvolanie, ktoré najvyšší súd odmietol. Ministerstvo na tomto základe tvrdí,

že najvyšší súd mu týmto odňal možnosť konať pred súdom a zamedzil prístup k súdnej

ochrane.

Ministerstvo ďalej namieta, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

argumentuje dôvodom odmietnutia odvolania podľa , t. j. dôvodom vzťahujúcim

sa na rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov

podľa tretej hlavy piatej časti , pričom krajský súd

rozhodoval podľa v spojení s , t. j. podľa druhej hlavy piatej časti

, podľa ktorej správne súdy rozhodujú o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, v prípadoch rozhodnutí správnych orgánov

vydaných v správnom konaní po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň

pripúšťajú, t. j. právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Skutočnosť, že krajský súd

rozhodoval podľa tejto časti , je zrejmá z výroku

rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu uplatnením kasačného

oprávnenia všeobecného súdu ako správneho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu orgánu verejnej

moci (verejnej správy) v postavení správneho orgánu nemôže dôjsť k porušeniu základných

práv orgánu verejnej moci (verejnej správy) pri uplatňovaní jeho právomoci podľa čl. 2 ods.

2 .

Konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa verejnej

moci (verejnej správy), ktorý v tomto konaní obhajuje zákonnosť svojho rozhodnutia, aj

keď pred súdom priamo túto moc vrchnostensky nevykonáva. Z tohto dôvodu sú aj

procesné práva prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže byť teda

namietané formou sťažnosti podanej ústavnému súdu. Súdna ochrana zvlášť v správnom

súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, aj keď len pred

výkonnou mocou. Ministerstvo sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu „odoprel“

najvyšší súd, zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol prípadne poškodiť

súkromnú osobu, žalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom,

a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom.

Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd ministerstvo v danom

prípade za zjavne neoprávnenú osobu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou, ktorá je

zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti podľa , a preto ústavný súd

odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že najvyšší súd ako odvolací súd pri svojom

rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa inej relevantnej právnej úpravy ( ) ako

krajský súd, ktorý zrušil rozhodnutie ministerstva [ ], ústavný súd

uvádza, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu, že bola podaná neoprávnenou

osobou, je v danom prípade táto námietka irelevantná, a preto ju ústavný súd vecne

nepreskúmaval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011