Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 207/2011
PDF · 288.61 KB
No categories available
I. ÚS 207/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2011 doručená sťažnosť Ing. S. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti vyplýva: Rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v K... zo dňa 27. 2.
2009 bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie... zo dňa 20. 11. 2008 vo veci údajného
dopravného priestupku sťažovateľa. Sťažovateľ voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobu
o preskúmanie tohto rozhodnutia v správnom súdnictve. KS v Košiciach žalobu
sťažovateľa... zamietol. Voči rozsudku KS v Košiciach podal sťažovateľ odvolanie v ktorom
namietal... v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden dôkaz navrhovaný
sťažovateľom, napriek skutočnosti, že sťažovateľ od počiatku konania navrhol vykonať
nasledovné dôkaz... Podľa ust. § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie... musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu... Vzhľadom na nevykonanie žiadneho dôkazu
navrhovaného sťažovateľom nemohol byť spoľahlivo zistený skutkový stav veci... Podľa
názoru sťažovateľa žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy ktoré mali preukazovať vinu
žalobcu a žiaden z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal... Najvyšší súd... rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil... odvolací súd považoval vykonané dokazovanie za
dostatočné a nevykonanie ani jediného dôkazu navrhovaného zo strany sťažovateľa
nepovažoval za porušenie jeho práv a neuskutočnením týchto dôkazov podľa názoru
odvolacieho súdu správny orgán nepochybil.“
3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho
konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal
primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne
nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník...
napadnuté rozhodnutie NS SR odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že... došlo k porušeniu princípu
„rovnosti zbraní“ nakoľko žiaden z dôkazov navrhovaných sťažovateľom nebol vykonaný
a tak správne orgány ako aj konajúce súdy vychádzali iba z tvrdení a dôkazov ktoré sa
rozhodol vykonať výlučne prvostupňový správny orgán... Podľa názoru sťažovateľa
žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy ktoré mali preukazovať vinu žalobcu a žiaden
z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal...».
4. Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa: 11. 1. 2011 spis. značka
8 Sžo/365/2009, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 48 ods. 2 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1
Dohovoru... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1.
2011, č. k. 8 Sžo/365 /2009, porušené bolo...
Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1. 2011, č. k. 8 Sžo/365 /2009 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 254,88 €.“
6. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ pripojil k sťažnosti rozhodnutie policajného
orgánu z 20. novembra 2008 o priestupku, rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 7 S22/2009-70 zo 17. júla 2009, odvolanie z 28. júla 2009 proti tomuto
rozsudku a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2001. Zároveň
pripojil aj svoju „žiadosť o vypracovanie znaleckého posudku“ z 23. júla 2009 adresovanú
Ú.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48
ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika
je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom
najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 365/2009 a jeho
rozsudkom z 11. januára 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).
11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti
označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, pozn.) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi
názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcim správnym orgánom,
pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci a jeho nesprávneho posúdenia [pozri bod 2 – „rozhodnutie... musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci... odvolací súd považoval vykonané dokazovanie
za dostatočné a nevykonanie ani jediného dôkazu navrhovaného zo strany sťažovateľa
nepovažoval za porušenie jeho práv...“) a tiež bod 3 – „Vzhľadom na nevykonanie žiadneho
dôkazu navrhovaného sťažovateľom nemohol byť spoľahlivo zistený skutkový stav veci
a došlo... k porušeniu princípu rovnosti zbraní... žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy,
ktoré mali preukázať vinu, žalobu ...“].
12. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstatnou námietkou sťažovateľa je
nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (resp. účelové vykonanie dôkazov, ktoré mali
preukazovať jeho vinu), ktorého dôsledkom (následkom) bolo vydanie (aj) odvolacieho
rozhodnutia porušujúceho jeho v sťažnosti označené práva.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu
zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti
s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 365/2009 z 11. januára
2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (listiny, resp. dohovoru).
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako
vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd uviedol:
„... Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho posúdenia veci a že došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.
V odvolaní uviedol, že v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden
dôkaz navrhovaný žalobcom. Podľa názoru žalobcu žalovaný vykonával účelovo iba
dôkazy, ktoré mali preukazovať vinu žalobcu. Preto došlo podľa jeho názoru k porušeniu §
43 a § 34 správneho poriadku.
Podľa názoru žalobcu, názor krajského súdu, že by bolo nelogické domnievať sa, že
služobné motorové vozidlo Policajného zboru by začalo s nasledovaním priestupku bez
právneho dôvodu, keď v tom čase malo plniť iné služobné úlohy, má povahu prezumpcie
správnosti tvrdení žalovaného a nech by aj žalobca spochybňoval existenciu dopravnej
nehody na ulici V. v K. akýmikoľvek skutočnosťami a navrhovanými dôkazmi bol by podľa
názoru krajského súdu vo svojej obrane neúspešný, nakoľko prenasledovanie jeho
motorového vozidla bez príčiny sa javí súdu ako nelogické. Žalobca ďalej poukazuje, že mu
nie je zrejmé z akého dôvodu poukazuje krajský súd na ustanovenie § 35 správneho
poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd uviedol, že správny orgán
postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si fotodokumentácie, z ktorej
vyplýva poškodenie motorových vozidiel. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie krajského
súdu nedostatočne odôvodnené a ide preto o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené navrhoval žalobca zmeniť rozsudok krajského súdu a vrátiť
vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zaviazať žalovaného na úhradu trov
konania.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že trvá na stanovisku vyjadrenom
v rozhodnutí a odvolaní č. p.: KRP-18/DI-1/2009 zo dňa 27. 2. 2009, ako aj na
skutočnostiach uvedených Krajským dopravným inšpektorátom... k žalobe... Uviedol, že je
toho názoru, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky tak, ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku... Žalovaný preto navrhoval, aby
Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.
Najvyšší súd... ako súd odvolací... preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 11. 1. 2011... V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom
odvolacieho konania bol rozsudok Krajského súdu..., ktorým krajský súd zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného... zo dňa
27. februára 2009, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného
riaditeľstva PZ K., Okresného dopravného inšpektorátu v K... zo dňa 20. 11. 2008, ktoré
bolo potvrdené a ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1
písm. d, 1/ zákona o priestupkoch a podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch
bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 4 000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo
na dobu 4 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ako i povinnosť uhradiť trovy konania...
... v medziach odvolania Najvyšší súd... preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...
Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami žalobcu uplatnenými
v odvolaní, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a v podrobnostiach na ne
odkazuje.
Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd krajský, že pri prejednávaní
priestupku žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho
orgánu.
Najvyšší súd... vzhľadom na dôkazné prostriedky (správa o výsledku objasňovania
priestupku /ul. V. a ul. P./, záznam o podaní vysvetlenia Ing. S. J., záznam o podaní
vysvetlenia S. M., záznam o podaní vysvetlenia M. L., záznam dopravnej nehody /ul. V. a ul.
P./, zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, plánok z miesta
dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul.
P./, zápis o dychovej skúške Ing. S. J., výpis z evidencie dopravných priestupkov Ing. S. J.,
zápisnica o podaní vysvetlenia npor. P. K., a napokon zápisnicami o podanom vysvetlení
mjr. Mgr. M. B., npráp. M. L. a S. M.) ako aj skutočností z nich zistených má za to, že
v správnom konaní bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, ktoré viedlo
k správnym právnym záverom.
Prvostupňový správny orgán vykonal dokazovania opakovane na základe
zrušovacích rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu a tým odstránil nedostatky
vytýkané mu v rozhodnutiach odvolacieho správneho orgánu, preto bolo rozhodnutie
správnych orgánov obidvoch stupňov, ako aj rozhodnutie krajského súdu správne. Takýto
rozsah vykonaných dôkazných prostriedkov nie je možné označiť za účelový resp. dôkazy
zamerané na preukázanie viny žalobcu...
Spochybňovanie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu, ktoré žalovaný potvrdil bolo aj predmetom odvolania.
Podstatou odvolania ako aj žaloby bola tvrdená nezákonnosť rozhodnutia žalovaného,
ktorú žalobca videl v nedostatočne vykonanom dokazovaní.
Ďalej z argumentácie žalobcu vyplýva, žalobca namieta nedostatočne zistený
skutkový stav veci, tým, že správne orgány nevyhoveli jeho žiadosti o výsluchy svedkov, a to
majiteľa vozidla, ktoré riadil ako aj jeho otca a nevykonal konfrontáciu s p. M.
Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že podľa § 34 ods. 1 Správneho
poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka, (ods. 2).
Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú
mu známe (ods. 3).
Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 5).
Podľa odvolacieho súdu prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s vyššie
citovaným ustanovením Správneho poriadku. Pokiaľ považoval správny orgán zistený
skutkový stav za dostatočný na základe vykonaného dokazovania a výsluch navrhovaných
svedkov, resp. konfrontáciu s p. M. nenariadil, nepochybil. Odvolací súd dospel tak k
záveru, že žalovaný mal dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia o odvolaní a z toho
dôvodu sa dôvodne rozhodol nevykonávať ďalšie preukazovanie skutočností, ktoré by už
boli zjavne nepotrebné a nadbytočné.
Navyše odvolací súd z námietok žalobcu nezistil dôvody, ktoré by spochybňovali
hodnovernosť získaných dôkazov. Iba všeobecná formulácia bez bližšej konkretizácie, že
jeden z prítomných príslušníkov PZ mal byť opitý, nemá v priestupkovom konaní relevanciu.
Naopak žalobca pri tomto tvrdení bol zaťažený dôkazným bremenom túto skutočnosť
preukázať, resp. preukázať, že uvedená informácia, hoci bola hodnoverná, tak sa
priestupkový orgán s ňou v konaní nezaoberal.
K námietke žalobcu, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu poukazuje krajský súd na
ustanovenie § 35 správneho poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd
uviedol, že správny orgán postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si
fotodokumentácie z ktorej vyplýva poškodenie motorových vozidiel, Najvyšší súd... uvádza,
že pri odôvodňovaní rozhodnutia, ktorým reagoval na námietku žalobcu uznáva, že došlo
zrejme ku chybe, ide však len o chybu v písaní, ktorá vzhľadom na kontext a obsah
odôvodnenia prvostupňového rozsudku nespôsobuje nijaké pochybnosti o tom, na ktoré
ustanovenie správneho poriadku sa krajský súd odvolával (§ 34 Správneho poriadku) a nie
je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Podľa odvolacieho súdu dokazovaním v prvostupňovom správnom konaní bolo
jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 4 ods. 2 písm. c/ a § 51
ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov, na tom skutkovom základe ako je uvedené v rozhodnutí oboch
správnych orgánov.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.
Odvolací súd, v postupe krajského súdu a v jeho rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu
žalobcu, nevidel žiadne pochybenie, a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“
16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za
protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo 365/2009 z 11. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy
20. Sťažovateľ namietal tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, pričom v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré zo základných práv upravených v tomto
ustanovení („Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“) bolo
porušené. Z obsahu sťažnosti (pozri body 3 a 4) možno vyvodiť, že porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy sťažovateľ uvádza ako súčasť namietaného porušenia „základného práva... na
súdnu ochranu a spravodlivý proces“. V ďalších – iných súvislostiach sťažovateľ
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy neuvádza a ani neuvádza žiadnu právne relevantnú
skutočnosť majúcu toto jeho tvrdenie podporiť.
21. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 15 až 19
ústavný súd poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Keďže (ako to možno usúdiť z textu v bodoch 3 a 4 citovaných častí sťažnosti) sťažovateľ
namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy výlučne v súvislosti (v spojitosti) so súčasným
porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (alebo ako ich súčasť) spôsobené najmä
nevykonaním ním navrhovaných dôkazov (bod 12), je dôvodné odmietnuť jeho sťažnosť
v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) z už
uvedených dôvodov odmietajúcich (vyvracajúcich) tvrdenia sťažovateľa o porušení
týchto práv.
22. Keďže ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 365/2009 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011 porušenie
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nemohlo dôjsť jeho postupom
(rozsudkom) ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol
sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
III.
23. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011