Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2011 doručená sťažnosť Ing. S. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva: Rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ v K... zo dňa 27. 2.

2009 bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie... zo dňa 20. 11. 2008 vo veci údajného

dopravného priestupku sťažovateľa. Sťažovateľ voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobu

o preskúmanie tohto rozhodnutia v správnom súdnictve. KS v Košiciach žalobu

sťažovateľa... zamietol. Voči rozsudku KS v Košiciach podal sťažovateľ odvolanie v ktorom

namietal... v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden dôkaz navrhovaný

sťažovateľom, napriek skutočnosti, že sťažovateľ od počiatku konania navrhol vykonať

nasledovné dôkaz... Podľa ust. rozhodnutie... musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného skutkového stavu... Vzhľadom na nevykonanie žiadneho dôkazu

navrhovaného sťažovateľom nemohol byť spoľahlivo zistený skutkový stav veci... Podľa

názoru sťažovateľa žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy ktoré mali preukazovať vinu

žalobcu a žiaden z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal... Najvyšší súd... rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil... odvolací súd považoval vykonané dokazovanie za

dostatočné a nevykonanie ani jediného dôkazu navrhovaného zo strany sťažovateľa

nepovažoval za porušenie jeho práv a neuskutočnením týchto dôkazov podľa názoru

odvolacieho súdu správny orgán nepochybil.“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho

konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal

primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne

nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník...

napadnuté rozhodnutie NS SR odporuje SR, SR

čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že... došlo k porušeniu princípu

„rovnosti zbraní“ nakoľko žiaden z dôkazov navrhovaných sťažovateľom nebol vykonaný

a tak správne orgány ako aj konajúce súdy vychádzali iba z tvrdení a dôkazov ktoré sa

rozhodol vykonať výlučne prvostupňový správny orgán... Podľa názoru sťažovateľa

žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy ktoré mali preukazovať vinu žalobcu a žiaden

z dôkazov navrhovaných žalobcom nevykonal...».

4. Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa: 11. 1. 2011 spis. značka

8 , porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý

proces.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované

..., ..., Listiny... a

Dohovoru... v spojení s ... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1.

2011, č. k. , porušené bolo...

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 11. 1. 2011, č. k. sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 254,88 €.“

6. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ pripojil k sťažnosti rozhodnutie policajného

orgánu z 20. novembra 2008 o priestupku, rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -70 zo 17. júla 2009, odvolanie z 28. júla 2009 proti tomuto

rozsudku a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2001. Zároveň

pripojil aj svoju „žiadosť o vypracovanie znaleckého posudku“ z 23. júla 2009 adresovanú

Ú.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa a tiež listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48

ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa Slovenská republika

je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. januára 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 5).

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, pozn.) najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi

názormi a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcim správnym orgánom,

pozn.), ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového

stavu veci a jeho nesprávneho posúdenia [pozri bod 2 – „rozhodnutie... musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci... odvolací súd považoval vykonané dokazovanie

za dostatočné a nevykonanie ani jediného dôkazu navrhovaného zo strany sťažovateľa

nepovažoval za porušenie jeho práv...“) a tiež bod 3 – „Vzhľadom na nevykonanie žiadneho

dôkazu navrhovaného sťažovateľom nemohol byť spoľahlivo zistený skutkový stav veci

a došlo... k porušeniu princípu rovnosti zbraní... žalovaný vykonával účelovo iba dôkazy,

ktoré mali preukázať vinu, žalobu ...“].

12. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že podstatnou námietkou sťažovateľa je

nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (resp. účelové vykonanie dôkazov, ktoré mali

preukazovať jeho vinu), ktorého dôsledkom (následkom) bolo vydanie (aj) odvolacieho

rozhodnutia porušujúceho jeho v sťažnosti označené práva.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

listiny a dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

( listiny), resp. práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu

zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti

s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. januára

2011 sú zlučiteľné s označeným článkom (listiny, resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd uviedol:

„... Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom

právneho zástupcu. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho posúdenia veci a že došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

V odvolaní uviedol, že v rámci priestupkového konania nebol vykonaný ani jeden

dôkaz navrhovaný žalobcom. Podľa názoru žalobcu žalovaný vykonával účelovo iba

dôkazy, ktoré mali preukazovať vinu žalobcu. Preto došlo podľa jeho názoru k porušeniu §

43 a § 34 správneho poriadku.

Podľa názoru žalobcu, názor krajského súdu, že by bolo nelogické domnievať sa, že

služobné motorové vozidlo Policajného zboru by začalo s nasledovaním priestupku bez

právneho dôvodu, keď v tom čase malo plniť iné služobné úlohy, má povahu prezumpcie

správnosti tvrdení žalovaného a nech by aj žalobca spochybňoval existenciu dopravnej

nehody na ulici V. v K. akýmikoľvek skutočnosťami a navrhovanými dôkazmi bol by podľa

názoru krajského súdu vo svojej obrane neúspešný, nakoľko prenasledovanie jeho

motorového vozidla bez príčiny sa javí súdu ako nelogické. Žalobca ďalej poukazuje, že mu

nie je zrejmé z akého dôvodu poukazuje krajský súd na ustanovenie § 35 správneho

poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd uviedol, že správny orgán

postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si fotodokumentácie, z ktorej

vyplýva poškodenie motorových vozidiel. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie krajského

súdu nedostatočne odôvodnené a ide preto o odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené navrhoval žalobca zmeniť rozsudok krajského súdu a vrátiť

vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie a zaviazať žalovaného na úhradu trov

konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že trvá na stanovisku vyjadrenom

v rozhodnutí a odvolaní č. p.: KRP-18/DI-1/2009 zo dňa 27. 2. 2009, ako aj na

skutočnostiach uvedených Krajským dopravným inšpektorátom... k žalobe... Uviedol, že je

toho názoru, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej

premávky tak, ako je to uvedené v rozhodnutí o priestupku... Žalovaný preto navrhoval, aby

Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší súd... ako súd odvolací... preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné

potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja

ods. 2 , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 11. 1. 2011... V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom

odvolacieho konania bol rozsudok Krajského súdu..., ktorým krajský súd zamietol žalobu

žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného... zo dňa

27. februára 2009, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Okresného

riaditeľstva PZ K., Okresného dopravného inšpektorátu v K... zo dňa 20. 11. 2008, ktoré

bolo potvrdené a ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania skutkovej podstaty

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1

písm. d, 1/ zákona o priestupkoch a podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o priestupkoch

bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 4 000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo

na dobu 4 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ako i povinnosť uhradiť trovy konania...

... v medziach odvolania Najvyšší súd... preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia...

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami žalobcu uplatnenými

v odvolaní, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a v podrobnostiach na ne

odkazuje.

Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd krajský, že pri prejednávaní

priestupku žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho

orgánu.

Najvyšší súd... vzhľadom na dôkazné prostriedky (správa o výsledku objasňovania

priestupku /ul. V. a ul. P./, záznam o podaní vysvetlenia Ing. S. J., záznam o podaní

vysvetlenia S. M., záznam o podaní vysvetlenia M. L., záznam dopravnej nehody /ul. V. a ul.

P./, zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, plánok z miesta

dopravnej nehody /ul. V. a ul. P./, fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody /ul. V. a ul.

P./, zápis o dychovej skúške Ing. S. J., výpis z evidencie dopravných priestupkov Ing. S. J.,

zápisnica o podaní vysvetlenia npor. P. K., a napokon zápisnicami o podanom vysvetlení

mjr. Mgr. M. B., npráp. M. L. a S. M.) ako aj skutočností z nich zistených má za to, že

v správnom konaní bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, ktoré viedlo

k správnym právnym záverom.

Prvostupňový správny orgán vykonal dokazovania opakovane na základe

zrušovacích rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu a tým odstránil nedostatky

vytýkané mu v rozhodnutiach odvolacieho správneho orgánu, preto bolo rozhodnutie

správnych orgánov obidvoch stupňov, ako aj rozhodnutie krajského súdu správne. Takýto

rozsah vykonaných dôkazných prostriedkov nie je možné označiť za účelový resp. dôkazy

zamerané na preukázanie viny žalobcu...

Spochybňovanie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu, ktoré žalovaný potvrdil bolo aj predmetom odvolania.

Podstatou odvolania ako aj žaloby bola tvrdená nezákonnosť rozhodnutia žalovaného,

ktorú žalobca videl v nedostatočne vykonanom dokazovaní.

Ďalej z argumentácie žalobcu vyplýva, žalobca namieta nedostatočne zistený

skutkový stav veci, tým, že správne orgány nevyhoveli jeho žiadosti o výsluchy svedkov, a to

majiteľa vozidla, ktoré riadil ako aj jeho otca a nevykonal konfrontáciu s p. M.

Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že podľa § 34 ods. 1 Správneho

poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť

skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka, (ods. 2).

Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú

mu známe (ods. 3).

Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 5).

Podľa odvolacieho súdu prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s vyššie

citovaným ustanovením Správneho poriadku. Pokiaľ považoval správny orgán zistený

skutkový stav za dostatočný na základe vykonaného dokazovania a výsluch navrhovaných

svedkov, resp. konfrontáciu s p. M. nenariadil, nepochybil. Odvolací súd dospel tak k

záveru, že žalovaný mal dostatok podkladov pre vydanie rozhodnutia o odvolaní a z toho

dôvodu sa dôvodne rozhodol nevykonávať ďalšie preukazovanie skutočností, ktoré by už

boli zjavne nepotrebné a nadbytočné.

Navyše odvolací súd z námietok žalobcu nezistil dôvody, ktoré by spochybňovali

hodnovernosť získaných dôkazov. Iba všeobecná formulácia bez bližšej konkretizácie, že

jeden z prítomných príslušníkov PZ mal byť opitý, nemá v priestupkovom konaní relevanciu.

Naopak žalobca pri tomto tvrdení bol zaťažený dôkazným bremenom túto skutočnosť

preukázať, resp. preukázať, že uvedená informácia, hoci bola hodnoverná, tak sa

priestupkový orgán s ňou v konaní nezaoberal.

K námietke žalobcu, že mu nie je zrejmé z akého dôvodu poukazuje krajský súd na

ustanovenie § 35 správneho poriadku, ktoré rieši problematiku svedkov, pričom krajský súd

uviedol, že správny orgán postupoval v súlade s § 35 správneho poriadku zadovážením si

fotodokumentácie z ktorej vyplýva poškodenie motorových vozidiel, Najvyšší súd... uvádza,

že pri odôvodňovaní rozhodnutia, ktorým reagoval na námietku žalobcu uznáva, že došlo

zrejme ku chybe, ide však len o chybu v písaní, ktorá vzhľadom na kontext a obsah

odôvodnenia prvostupňového rozsudku nespôsobuje nijaké pochybnosti o tom, na ktoré

ustanovenie správneho poriadku sa krajský súd odvolával (§ 34 Správneho poriadku) a nie

je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Podľa odvolacieho súdu dokazovaním v prvostupňovom správnom konaní bolo

jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 4 ods. 2 písm. c/ a § 51

ods. 4 o premávke na pozemných komunikáciách v znení

neskorších predpisov, na tom skutkovom základe ako je uvedené v rozhodnutí oboch

správnych orgánov.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

Odvolací súd, v postupe krajského súdu a v jeho rozhodnutí, ktorým zamietol žalobu

žalobcu, nevidel žiadne pochybenie, a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny

podľa potvrdil.“

16. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , listiny a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

20. Sťažovateľ namietal tiež porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, pričom v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré zo základných práv upravených v tomto

ustanovení („Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“) bolo

porušené. Z obsahu sťažnosti (pozri body 3 a 4) možno vyvodiť, že porušenie čl. 48 ods. 2

sťažovateľ uvádza ako súčasť namietaného porušenia „základného práva... na

súdnu ochranu a spravodlivý proces“. V ďalších – iných súvislostiach sťažovateľ

porušenie neuvádza a ani neuvádza žiadnu právne relevantnú

skutočnosť majúcu toto jeho tvrdenie podporiť.

21. Nadväzujúc na svoje konštatácie, zistenia a závery uvedené v bodoch 15 až 19

ústavný súd poznamenáva, že nezistil žiadnu spojitosť medzi posudzovaným rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa .

Keďže (ako to možno usúdiť z textu v bodoch 3 a 4 citovaných častí sťažnosti) sťažovateľ

namietal porušenie výlučne v súvislosti (v spojitosti) so súčasným

porušením práva na súdnu ochranu podľa , listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (alebo ako ich súčasť) spôsobené najmä

nevykonaním ním navrhovaných dôkazov (bod 12), je dôvodné odmietnuť jeho sťažnosť

v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnenú ( ) z už

uvedených dôvodov odmietajúcich (vyvracajúcich) tvrdenia sťažovateľa o porušení

týchto práv.

22. Keďže ústavný súd nezistil v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. januára 2011 porušenie

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, nemohlo dôjsť jeho postupom

(rozsudkom) ani k porušeniu . Aj v tejto časti ústavný súd odmietol

sťažovateľovu sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

23. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011