Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 81/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namietala

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co

275/2010-78 z 23. septembra 2010, a takto

rozhodol:

1. Právo M. H. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 275/2010-

78 z 23. septembra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -78 z 23. septembra

2010 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. M. H. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. M. H. p r i z n á v a nárok na úhradu trov konania v sume 245,70 € (slovom

dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý

zaplatiť na účet advokátky Mgr. E. S., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2010 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -78 z 23. septembra 2010 a ktorou

žiadala vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Nitre rozhodnutím -78 z 23. septembra 2010 porušil

právo sťažovateľky M. H. spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn.

z 23. 9. 2010 a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke M. H., bytom N., priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1 200 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti vo výške 245,70 EUR, ktoré je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť jej

advokátke Mgr. E. S., N., do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 10. marca 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a spisu Okresného súdu Komárno (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely

rozhodovania o sťažnosti, sťažovateľka sa v tomto konaní ako žalobkyňa domáhala

návrhom z 20. januára 2009 uloženia povinnosti M. M., N., „zaplatiť spoločne

a nerozdielne finančné zadosťučinenie za porušenie základných ľudských práv a slobôd,

ako aj zákonom garantovaných práv M. S., vo výške 7 610 € aj s úrokmi z omeškania tj.

dvojnásobku stanovenej diskontnej sadzby ročne od 20. januára 2000 až do zaplatenia, a to

jej dcére M. H., N., do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“, ako aj náhrady trov konania.

Tento návrh odôvodnila sťažovateľka tým, že žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorú

proti nej podala M. M. (a ďalšie dve osoby) a o ktorej je vedené konanie pred okresným

súdom pod sp. zn. , obsahuje „množstvo ničím nepodložených tvrdení a úvah

na adresu mojej nebohej matky M. S.“, čím „došlo k zásahu do jej základných ľudských

práv a slobôd zaručených aj v ako aj do jej zákonom garantovaných práv

podľa – 16 “. Ďalej uviedla, že takéto konanie „už ďalej

nemožno trpieť bez adekvátnej právnej ochrany a finančného zadosťučiennia“, ide o

„nepravdivé znižujúce tvrdenia“, pričom tento návrh uplatnila „ako oprávenná osoba

podľa “.

Žalovaná sa k návrhu písomne na výzvu okresného súdu vyjadrila (25. februára

2010) prostredníctvom advokáta, ktorého na zastupovanie v konaní splnomocnila, navrhla

žalobu zamietnuť a uplatnila nárok na náhradu trov konania. Argumentovala tým, že

v žalobe vo veci sp. zn. iba uviedla svoj subjektívny názor a v rámci

uplatňovania svojich procesných práv, čo nemožno považovať za neoprávnený zásah

do osobnostných práv inej osoby.

V priebehu konania okresný súd vyzval sťažovateľku výzvou z 3. marca 2009 na

zaplatenie súdneho poplatku za návrh „podľa pol. č. 1 písm. a sadzobníka súdnych

poplatkov“ vo výške 457 €. Potom, keď sťažovateľka v konaní požiadala o oslobodenie od

súdnych poplatkov, bolo jej toto oslobodenie priznané uznesením krajského súdu č. k.

-34 z 21. decembra 2009. Sťažovateľka 6. júla 2010 doručila súdu k sp. zn.

podanie označené ako „späťvzatie návrhu“, v texte ktorého uviedla, že „na

základe ako aj pod nátlakom som nútená vziať späť a z uvedeného dôvodu aj

beriem späť celkom môj vzájomný návrh podľa zo dňa 20.01.2009, ktorý je

predmetom tohto konania č. “.

Potom, ako sa na výzvu okresného súdu vyjadrila žalovaná tak, že so zastavením

konania súhlasí, a uplatnila a vyčíslila si nárok na náhradu trov konania, okresný súd

uznesením č. k. -57 zo 14. júla 2010 konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku

nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 4 014,42 €. Výrok o náhrade trov konania

odôvodnil okresný súd tým, že sťažovateľka v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zavinila zastavenie konania. Výšku náhrady trov konania

okresný súd určil tak, že mal za preukázané, že boli pre žalovanú jej advokátom vykonané

dva úkony právnej služby (prevzatie veci a vyjadrenie k návrhu), pričom s poukazom

na § 10 ods. 8 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v platnom znení (ďalej aj „advokátska tarifa“), za každý úkon právnej služby patrí

odmena 2 000 € zvýšená o režijný paušál (2 x 2 000 € + 2 x 7,21 €).

Proti tomuto uzneseniu, avšak iba proti výroku o náhrade trov konania, podala

sťažovateľka (medzičasom už zastúpená advokátkou) odvolanie. Výrok o zastavení konania

nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2010. V odvolaní sťažovateľka poukázala na to, že

žalovanej okresný súd priznal náhradu trov právneho zastupovania podľa § 10 ods. 8

advokátskej tarify (osobitná úprava výšky odmeny advokáta v konaní o ochranu osobnosti),

hoci sa sťažovateľka návrhom nedomáhala ochrany osobnosti, ale zaplatenia sumy

(nedomáhala sa súčasne morálnej satisfakcie a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch),

čomu nasvedčuje aj výzva okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku podľa pol. č. 1

písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhla uznesenie okresného súdu v napadnutom

výroku zmeniť tak, že žalovanej bude priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške

489,10 € (vypočítaná podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify) a žalobkyni náhrada trov

odvolacieho konania (145,55 €).

Krajský súd uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti uznesením č. k.

-78 z 23. septembra 2010 ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť jeho doručením právnej zástupkyni sťažovateľky 3. januára 2011.

Sťažovateľka svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu č. k. -78

z 23. septembra 2010 pre porušenie čl. 6 dohovoru odôvodnila tým, že krajský súd jej vec

nesprávne právne posúdil. Návrh sťažovateľky nemožno považovať za žalobu o ochranu jej

osobnosti, domáhala sa ňou iba plnenia (zaplatenia 7 610 €), nebola zastúpená advokátom,

z jej žaloby nie je zrejmé, akým pomerom sa sťažovateľka dožaduje zaplatenia za porušenie

jednotlivých základných práv, aká suma (a či vôbec) pripadá na porušenie osobnostných

práv. Sťažovateľka uplatnila nárok na plnenie bez nároku na ochranu osobnostných práv,

nešlo o kombinovaný nárok. Pre konanie o takejto žalobe advokátska tarifa neurčuje

osobitnú sadzbu za úkon právnej služby, nemožno túto určiť podľa § 10 ods. 5 advokátskej

tarify. Výška náhrady trov konania, ktorú krajský súd uložil zaplatiť sťažovateľke, je

v rozpore s právnymi predpismi. Išlo o nárok na zaplatenie, a nie o konanie o ochrane

osobnostných práv, čo vyplýva aj zo spôsobu vyrubenia súdneho poplatku za návrh [pol.

č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov]. Návrh na začatie konania nevzala

sťažovateľka späť bezdôvodne, vzala ho späť z dôvodu nátlaku, ako to vyplýva aj z podania

sťažovateľky. Súd sa nevysporiadal s tým, či späťvzatie návrhu sťažovateľkou je vôbec

platným právnym úkonom (nedostatok slobody vôle), hoci išlo o neplatnosť absolútnu, na

ktorú mal súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním sp. zn. Spr. 87/11

z 26. apríla 2011 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení uznesenia

sp. zn. z 23. septembra 2010 a zároveň uviedol, že netrvá na ústnom

prerokovaní veci pred ústavným súdom. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení uviedla:

„Odvolací súd rozhodoval na základe podaného odvolania navrhovateľky v časti

náhrady trov konania, pričom sa musel vysporiadať s dôvodmi odvolania, a teda aj

s posúdením obsahu žaloby. Sťažovateľka pred Ústavným súdom namieta samotné

spaťvzatie žaloby, ktoré podľa nej mal odvolací súd posúdiť ako neplatný právny úkon

v zmysle . V späťvzatí žaloby však neuviedla žiadne konkrétne

skutočnosti, prečo svoj návrh na začatie konania vzala späť. Ak bola toho názoru, že svojím

podaním vlastne nemienila návrh vziať späť, mohla podať odôvodnené odvolanie aj proti

výroku uznesenia o zastavení konania, t. j. rovnako, ako podala odvolanie proti uzneseniu

vo výroku o náhrade trov konania. Keďže z obsahu spisu nič nenaznačovalo, že

navrhovateľka v skutočnosti svoj návrh nevzala späť a odvolanie v tomto smere vôbec

nepodala, potom bol odvolací súd viazaný tým, že uznesenie vo výroku o zastavení konania

nadobudlo právoplatnosť (, ). Pri rozhodovaní o trovách

vychádzal z toho, že konanie ako také je právoplatne zastavené, a teda že niet dôvodu, aby

bol výrok o zastavení konania prehodnocovaný v rámci rozhodovania o odvolaní len proti

výroku o trovách konania. ...

Podľa môjho názoru závery vyvodené odvolacím súdom v uznesení zo dňa

23. septembra 2010 č. k. -78 nie sú ani zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z toho dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Písomné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považujem za správne,

spravodlivé a za také, ktoré nemá za následok porušenie základného práva sťažovateľky.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom súdu a najmä rozsahom odôvodnenia

nestotožnila, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej nesprávnosti odôvodnenia alebo

o arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre neboli porušené

základné práva sťažovateľky namietané v jej sťažnosti. Vzhľadom na to považujem

predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú, a preto navrhujem, aby jej Ústavný súd Slovenskej

republiky nevyhovel.“

Sťažovateľka už v podanej sťažnosti uviedla, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, preto na ďalšiu výzvu ústavného súdu nereagovala.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z . z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Právo na spravodlivý súdny proces je vyjadrením základného práva domáhať sa

súdnej ochrany, je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj

„bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu.

V zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru

prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľka odôvodňovala tvrdené porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie v konaní jednak tým, že bola vôbec zaviazaná na náhradu trov konania žalovanej,

pretože podľa jej názoru na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, a jednak

tým, že povinnosť nahradiť trovy konania (odmenu advokáta) jej bola uložená podľa

ustanovení advokátskej tarify upravujúcich výšku odmeny advokáta v konaní o ochrane

osobnosti, pretože súdne konanie vedené sťažovateľkou nebolo konaním o ochranu

osobnosti.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že nemala byť na náhradu trov konania zaviazaná vôbec,

tento svoj názor odôvodňovala s poukazom na tým, že povinnosť uhradiť

trovy konania v prípad jeho zastavenia možno žalobcovi uložiť iba vtedy, ak zastavenie

konania zavinil. Sťažovateľka podľa jej názoru síce návrh vzala späť a navrhla konanie

zastaviť, avšak neurobila tak bezdôvodne, vzala ho späť z dôvodu nátlaku, ako to vyplýva aj

z podania sťažovateľky, v dôsledku čoho sa mali súdy vysporiadať s tým, či späťvzatie

návrhu sťažovateľkou je vôbec platným právnym úkonom s ohľadom na nedostatok slobody

vôle, pretože ide o neplatnosť absolútnu, na ktorú mal súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že výška náhrady trov konania bola súdom určená

v rozpore s advokátskou tarifou, tento svoj názor odôvodňovala tak, že predmetom konania

pred súdom nebola ochrana jej osobnosti, ale jednoduchý nárok na plnenie, pričom ak

v prípade konania o ochranu osobnosti advokátska tarifa ustanovuje odmenu advokáta

osobitne v § 10 ods. 8, v prípade konania o zaplatenie žalovanej sumy v § 10 ods. 1

advokátskej tarify. Ak súd priznal nárok na náhradu trov konania vychádzajúc z ustanovenia

§ 10 ods. 8 advokátskej tarify, rozhodol podľa normy, ktorá sa na vec nevzťahovala.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa prvej vety ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa druhej vety ak sa však pre správanie odporcu vzal späť

návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 9 ods. 1 advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify ak nie je ustanovené inak, základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je... nad 6 638,78 €

do 33 193,92 € 220,74 € plus 16,60 € za každých aj začatých 1 659,70 € prevyšujúcich

sumu 6 638,78 €.

Podľa § 10 ods. 8 advokátskej tarify vo veciach ochrany osobnosti podľa

, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných

prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej

ujmy, a 2 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -78 z 23. septembra 2010

vo vzťahu k otázke správnosti samotného zaviazania sťažovateľky na náhradu trov

zastaveného konania uviedol:

„V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo

všeobecnosti postupuje podľa , teda žiaden z účastníkov konania nemá

nárok na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky,

ktoré sa nachádzajú v ustanovení . Prvá veta ods. 2

predpokladá zavinenie niektorého účastníka konania na zastavení konania, toto zavinenie

môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Vždy bude zavinenie na strane žalobcu a teda aj

povinnosť uhradiť trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania bolo späťvzatie navrhu

a súčasne nejde o situáciu, ktorú predpokladá pods. 2 druhá veta , teda, že

späťvzatie návrhu, ktorý bol podaný dôvodne, by bolo spôsobené správaním sa odporcu. Ak

by späťvzatie návrhu bolo spôsobene správaním sa odporcu, napríklad, ak by odporca plnil

navrhovateľovi po podaní žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania odporca podľa

§ 146 ods. 2 druhá veta.

Súd pri rozhodovaní o trovách zastaveného koania musí najprv posúdiť, či nie sú

splnené zákonné podmienky pre použitie § 146 ods. 2, teda, či sa nejedná o niektorú zo

spomínaných výnimiek a len v prípade, že tomu tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného

koannia pdoľa .

... Odvolací súd zo spisového materiálu súdu prvého stupňa zistil, že navrhovateľka

späťvzala návrh na začatie konania a to bez udania dôvodu, ani v podanom odvolaní

navrhovateľka nijako nezdôvodnila späťvzatie návrhu. Z uvedených dôvodov je potrebné

konštatovať, že navrhovateľka zavinila zastavenie konania tak, ako to predpokladá

prvá veta tým, že vzala späť návrh na začatie konania bez udania dôvodu

a v zmysle tohto ustanovenia je povinná uhradiť trovy konania.“

Zmyslom a účelom ustanovenia a je

úprava otázky náhrady trov zastaveného konania vychádzajúca z princípu, podľa ktorého

v prípade, ak účastník konania vezme návrh na začatie konania späť a zaviní tým, že

konanie musí byť zastavené, je povinný znášať aj trovy konania, okrem prípadu, že takýto

stav zavinila protistrana v spore. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala tým, že svoj návrh na

začatie konanie vzala späť podaním, v ktorom uviedla, že „na základe ako aj pod

nátlakom som nútená vziať späť a z uvedeného dôvodu aj beriem späť celkom môj... návrh“,

čo má vyvolať pochybnosť o platnosti takéhoto úkonu, tento argument je nenáležitý

z dôvodu, že sťažovateľka v ďalšom priebehu konania proti samotnému výroku o zastavení

konania odvolanie nepodala, čím potvrdila svoje rozhodnutie privodiť zastavenie konania.

Iba zo samotnej tejto formulácie späťvzatia návrhu preto nemožno vyvodiť, že pri tomto

úkone absentovala vôľa sťažovateľky. Uvedená skutočnosť nemôže mať žiaden vplyv ani

na posudzovanie splnenia podmienok podľa .

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené dospel, pokiaľ ide o otázku samotného

priznania náhrady trov zastaveného konania žalovanej, k záveru, že krajský súd na vec

sťažovateľky aplikoval právnu normu ( ) spôsobom, ktorý nepoprel jej účel

a zmysel. Právne závery krajského súdu neboli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -78 z 23. septembra 2010

vo vzťahu k správnosti aplikácie ustanovenia § 10 ods. 8 advokátskej tarify okresným

súdom na vec sťažovateľky uviedol:

„Na ochranu osobnostných práv ponúka viacero prostriedkov

ochrany a to tzv. negatórnu žalobu alebo návrh na upustenie od neoprávnených zásahov,

tzv. reštitučnú žalobu alebo návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov

a tzv. satisfakčnú žalobu alebo návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Uvedené

špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa okolností jednotlivého

prípadu môžu použiť samostatne alebo kumulatívne. Posledný spomínaný prostriedok

ochrany osobnostných práv – satisfakčná žaloba sleduje priznanie satisfakcie občanovi,

ktorého osobnostné právo bolo porušené a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno

odčiniť obnovením pôvodného stavu.

... Ohľadom výšky náhrady trov konania, ktorá bola priznaná odporkyni súd

postupoval v zmysle vyhlášky č. , podľa ktorého je odmena za úkon

právnej služby 2 000 €. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že išlo

o žalobu na ochranu osobnosti, a nie o žalobu o zaplatenie, ako to v odôvodnení odvolania

tvrdila navrhovateľka a to vzhľadom na to, že navrhovateľka žiadala síce zaplatenie určitej

sumy, ale ako finančné zadosťučinenie za porušenie základných ľudských práv a slobôd M.

S., matky navrhovateľky a žalobu zdôvodnila ust. – 16 , teda

bezpochyby išlo o žalobu na ochranu osobnosti, konkrétne satisfakčnú žalobu. Právny

zástupca odporkyne si vyčíslil odmenu za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie

veci a vyjadrenie k návrhu zo dňa 25.2.2010, teda spolu za dva úkony 4 000 € a ku každému

z úkonov režijný paušál po 7,21 € (§ 16 ods. ), teda právnemu

zástupcovi odporkyne patrí odmena v celkovej výške 4 014,42 €.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že súd prvého

stupňa v danej veci správne rozhodol, keď navrhovateľku zaviazal na zaplatenie trov

konania odporkyni, preto napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa

potvrdil a zároveň sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a podľa § 219

ods. 2 iba poukazuje na správnosť týchto dôvodov.“

Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že na vec nemalo byť aplikované ustanovenie § 10

ods. 8 advokátskej tarify, pretože nešlo o spor na (postmortálnu) ochranu osobnosti, ani toto

tvrdenie sťažovateľky neobstojí, a to už len s ohľadom na obsah návrhu na začatie konania

samotnej sťažovateľky, ktorý je úplne zrejmý a v ktorom sa domáha „finančného

zadosťučinenia“ za konanie spočívajúce v „množstve ničím nepodložených tvrdení a úvah

na adresu mojej nebohej matky M. S.“, čím „došlo k zásahu do jej základných ľudských

práv a slobôd zaručených aj v ako aj do jej zákonom garantovaných práv

podľa – 16 “, a poukazuje aj na to, že postupuje ako

„oprávenná osoba podľa “. Na tomto závere nič nemôže

zmeniť ani zjavne nesprávny postup okresného súdu pri vyrubovaní súdneho poplatku (od

platenia ktorého bola ostatne sťažovateľka napokon oslobodená) a ani skutočnosť, na ktorú

poukazuje sťažovateľka, a to, že sa domáha iba peňažného plnenia, a nie súčasne aj inej

formy satisfakcie, pretože (ako to správne uviedol aj krajský súd) je vecou navrhovateľa v

konaní o ochranu osobnosti, ktorý z viacerých možných prostriedkov ochrany využije, resp.

či sa ich rozhodne kumulovať.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené dospel, pokiaľ ide o otázku správnosti

právneho posúdenia výšky náhrady trov konania podľa § 10 ods. 8 advokátskej tarify,

k záveru, že ak krajský súd na vec sťažovateľky aplikoval toto ustanovenie, postupoval

spôsobom, ktorý nepoprel účel a zmysel osobitnej úpravy výšky odmeny advokáta pri

zastupovaní v konaní o ochranu osobnosti.

Napriek uvedenému však rozhodnutie krajského súdu neobstojí, hoci z iného dôvodu,

než na ktorý poukazovala sťažovateľka.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, tento potvrdil ako vecne

správne uznesenie okresného súdu napriek tomu, že tento pri aplikácii § 10 ods. 8

advokátskej tarify dospel k záveru, podľa ktorého v zmysle tohto ustanovenia patria

v konaní o ochrane osobnosti účastníkovi náhrada trov konania za jeden úkon právnej

služby vo výške 2 000 €. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „v zmysle

vyhlášky č. .. je odmena za úkon právnej služby 2 000 €..., teda

spolu za dva úkony 4 000 € a ku každému z úkonov režijný paušál po 7,21 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky 655/2004), teda právnemu zástupcovi odporkyne patrí odmena v celkovej výške

4 014,42 €.“

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj ), že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli

k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie

pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri

prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy

a z vlastnej interpretácie zákonov.

Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania

a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo

opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto zásady týkajúce

sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj

v danej veci. V prípade, ak právne závery všeobecného súdu sú zjavne arbitrárne, sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Takáto situácia nastáva aj

v prípade, ak všeobecný súd vykladá a aplikuje právnu normu takým spôsobom, ktorý

zjavne popiera jej účel a zmysel.

V prípade sťažovateľky aplikoval krajský súd ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej

tarify tak, že sumu 2 000 € uvedenú v tomto ustanovení pokladal za výšku odmeny advokáta

za jeden úkon právnej služby, hoci zo znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že táto suma je

tarifnou hodnotou veci (v prípade konania o ochrane osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,

vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného

vlastníctva, ak sa navrhovateľ žiada náhradu nemajetkovej ujmy).

Krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej tarify neberúc

do úvahy znenie § 9 ods. 1 advokátskej tarify, ktoré upravuje spôsob určenia výšky odmeny

advokáta za jeden úkon právnej služby (je základným ustanovením upravujúcim postup

súdu pri rozhodovaní o výške odmeny advokáta). Podľa tohto ustanovenia sa odmena

advokáta stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu

úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Z uvedeného je zrejmé, že pri kontrole výpočtu výšky odmeny advokáta okresným

súdom vo veci sťažovateľky mal krajský súd sumu uvedenú v § 10 ods. 8 advokátskej tarify

považovať nie za výšku odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, ale iba za tarifnú

hodnotu veci, z ktorej mal určiť výšku odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby,

a celkovú výšku odmeny advokáta potom zistiť ako súčin takto zistenej odmeny za jeden

úkon právnej služby a preukázaného počtu úkonov vykonaných advokátom odporcu

v konaní.

Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo

veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany dohovorom garantovaného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1, ktoré boli u sťažovateľky porušené uznesením krajského súdu, bolo

potrebné toto uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie

krajskému súdu.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka si uplatňovala

z tohto dôvodu nárok na zaplatenie sumy 1 200 €.

Návrh na priznanie primeraného spravodlivého zadosťučinenia odôvodnila

sťažovateľka tým, že rozhodnutím krajského súdu bola diskriminovaná, pretože vo veci

okresného súdu sp. zn. , v ktorej bolo konanie po späťvzatí žaloby tiež zastavené,

bolo o trovách konania rozhodnuté tak, že nárok na ich náhradu nebol priznaný žiadnemu

z účastníkov (v konaní bola žalovanou matka sťažovateľky a jednou zo žalobcov bola M.

M., predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva); sťažovateľka je invalidnou

dôchodkyňou a „je pre ňu maximálne stresujúca hrozba exekúcie na vymoženie trov, ktoré

boli priznané nad zákonný rámec a pri nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu môže

mať pre ňu vykonanie exekúcie následky vo forme ireverzibilných existenčných problémov“;

rozhodnutie krajského súdu podľa názoru sťažovateľky môže súvisieť s okolnosťou, že

ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo veci sp. zn. rovnakej

zákonnej sudkyne a vydal nález vo veci sp. zn. týkajúcej sa manžela zákonnej

sudkyne, navyše krajský súd o podanom odvolaní rozhodol za „neobvykle krátky čas“.

Z týchto dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že iba konštatovanie porušenia jej práv

a zrušenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľku

a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 200 € je primerané miere

zásahu do jej práv.

Ústavný súd sťažovateľke tento nárok nepriznal s poukazom na to, že neuviedla také

konkrétne dôvody, ktoré by opačný postup odôvodňovali. Pokiaľ sťažovateľka dôvodila

tým, že v inej veci obdobných účastníkov nebola pri zastavení konania priznaná náhrada

trov konania žiadnemu z účastníkov, tento argument (podobne ako aj úvahu sťažovateľky

o neobvykle krátkom čase rozhodovania krajského súdu o podanom odvolaní a možných

dôvodoch tohto stavu), považoval ústavný súd za taký, ktorý s vecou nesúvisí, a to

z dôvodu, že predmetom konania vo veci okresného súdu sp. zn. bolo určenie

vlastníckeho práva, ako aj z dôvodu, že iba zo sťažovateľkou predloženého uznesenia

nemožno zistiť, či v tejto veci vôbec trovy konania účastníkom vznikli a či si ich zákonným

spôsobom uplatnili. Pokiaľ sťažovateľka argumentovala tým, že dôvodom na priznanie

primeraného zadosťučinenia má byť hrozba exekúcie, ktorá ju stresuje a výsledok

exekučného konania už nebude možné navrátiť do pôvodného stavu, ústavný súd poukazuje

na to, že dôvody priznania primeraného zadosťučinenia nemôžu byť iba hypotetické

a viažuce sa na budúce okolnosti, o ktorých nie je zrejmé, či vôbec nastanú a aké budú mať

následky.

Ústavný súd sťažovateľke podľa priznal nárok

na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním

advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka si ich uplatnila vo výške

245,70 €. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov patrí

za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti –

vykonané v roku 2010 odmena v sume 2 x 120,23 € a režijný paušál 2 x 7,21 € (spolu

254,88 €).

Sťažovateľka si však z titulu náhrady trov konania uplatnila sumu 245,70 €. Keďže

táto suma neodporuje platným právnym predpisom, ústavný súd rozhodol tak, že

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v ňou uplatnenej výške.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011