Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 120/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., K., zastúpenej JUDr. R. K., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť

majetok zaručeného v rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -792 zo 7. októbra 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti O., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. -792 zo 7. októbra 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -792 zo 7. októbra 2010

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti O., s. r. o., trovy

právneho zastúpenia v sume 389,26 € (slovom tristoosemdesiatdeväť eur a dvadsaťšesť

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 z 30. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok

zaručeného v rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -792 zo 7. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky (spoločnosť V., s. r. o.)

uzatvoril ako predávajúci 21. augusta 2001 kúpnu zmluvu s obchodnou spoločnosťou H.,

a. s., ako s kupujúcim týkajúcu sa dodávky dielcov oceľovej konštrukcie, ktoré mali byť

kupujúcim použité na stavbu diaľnice, pretože kupujúci súčasne ako zhotoviteľ (ďalej aj

„kupujúci“ alebo „zhotoviteľ“) zabezpečoval aj výstavbu diaľnice, a to na základe zmluvy o

dielo uzatvorenej medzi ním a S. ako investorom a súčasne objednávateľom tohto diela

(ďalej len „investor diela“). V predmetnej kúpnej zmluve bolo dohodnuté, že kupujúci

nadobudne vlastnícke právo k jednotlivým právnym predchodcom sťažovateľky dodaným

dielcom oceľovej konštrukcie až úplným zaplatením kúpnej ceny.

Dňa 30. mája 2002 investor diela (S.) odstúpil od zmluvy o dielo uzatvorenej so

zhotoviteľom (H., a. s.).

Z dôvodu, že kupujúci (H., a. s.) bol v omeškaní so zaplatením jednotlivých splátok

kúpnej ceny za dodané dielce oceľovej konštrukcie, právny predchodca sťažovateľky

písomným podaním doručeným kupujúcemu 19. júla 2002 od kúpnej zmluvy odstúpil a

súčasne vyzval kupujúceho, aby mu vrátil tie už dodané dielce oceľovej konštrukcie, za

ktoré kupujúci ešte nezaplatil, a teda v zmysle dojednaní v kúpnej zmluve boli stále vo

vlastníctve právneho predchodcu sťažovateľky. Následne uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. júla 2002 bolo na majetok kupujúceho vyhlásené konkurzné konanie,

pričom správca konkurznej podstaty začiatkom septembra 2002 právnemu predchodcovi

sťažovateľky písomne oznámil, že súhlasí s tým, aby mu boli vrátené sporné dielce

oceľových konštrukcií. Na základe uvedeného oznámenia pracovník právneho predchodcu

sťažovateľky vykonal 29. októbra 2002 ohliadku staveniska diela (diaľnice) a zistil, že

dielce oceľových konštrukcií v počte 18 kusov sú uložené neďaleko staveniska v obci S.

Následne právny predchodca sťažovateľky písomnými podaniami zo 4. septembra 2002, z

13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003 oznámil investorovi diela, že

18 ks dielcov oceľových konštrukcií uskladnených neďaleko staveniska sú v jeho

vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom diela o

ich odpredaji.

Na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30. apríla 2003 a v znení jej dodatkov

sťažovateľka vstúpila do právneho postavenia svojho predchodcu (spoločnosť V., s. r. o.),

teda do právneho postavenia predávajúceho, a teda aj vlastníka sporných oceľových

konštrukcií.

Sťažovateľka písomným podaním z 1. októbra 2003 požiadala správcu konkurznej

podstaty majetku kupujúceho o poskytnutie súčinnosti pri odvoze 18 ks dielcov oceľových

konštrukcií, pričom správca konkurznej podstaty majetku kupujúceho (ďalej aj „úpadca“)

vo svojom písomnom vyjadrení zo 14. októbra 2003 sťažovateľke oznámil, že na základe

účinného odstúpenia ešte právneho predchodcu sťažovateľky od kúpnej zmluvy nezahrnul

predmetné oceľové konštrukcie do majetku konkurznej podstaty úpadcu, a teda že nemá

žiadne výhrady, aby ich sťažovateľka odviezla zo staveniska. Investor diela však dal

„... v roku 2004 príkaz podľa stavebného denníka... na zabudovanie predmetných oceľových

konštrukcií do diela...“.

V zmysle ustanovení o Národnej diaľničnej spoločnosti

a o zmene a doplnení o pozemných komunikáciách (cestný zákon)

v znení neskorších predpisov prešli všetky práva a záväzky investora diela (diaľnice),

ktorým bola S., na novovzniknutú N., a. s. (ďalej aj „investor diela“ alebo „žalovaný“),

ktorá bola do obchodného registra zapísaná 1. februára 2005.

Písomným podaním z 5. apríla 2005 sťažovateľka vyzvala investora diela (N., a. s.),

aby jej zaplatil za oceľové konštrukcie, ktoré boli v jej vlastníctve a ktoré boli bez jej

vedomia a súhlasu v roku 2004 ešte právnym predchodcom investora diela zapracované do

diela, t. j. do konštrukcie diaľnice. Na zaplatenie uvedenej škody v sume 7 382 837,06 Sk

vyzvala sťažovateľka investora diela ešte písomným podaním z 2. novembra 2005, avšak z

dôvodu neplnenia zo strany investora diela sa sťažovateľka zaplatenia uvedenej škody voči

nemu domáhala žalobou zo 17. júla 2006 podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -741 z 26. mája 2009 žalobu sťažovateľky

zamietol s odôvodnením, že v čase zabudovania oceľových konštrukcií do diela

sťažovateľka údajne už nebola ich vlastníčkou, preto sa v tejto súvislosti ani nemôže

domáhať náhrady škody. Podľa sťažovateľky okresný súd nielenže nesprávne zistil

skutkový stav veci (napr. vôbec nezohľadnil skutočnosť, že investor diela odstúpil od

zmluvy o dielo uzatvorenej so zhotoviteľom), ale tiež ho nesprávne právne posúdil, keď

namiesto toho, aby zistený skutkový stav posudzoval podľa ustanovení § 536 a nasl.

upravujúcich zmluvu o dielo, tento posúdil podľa a

.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 7. októbra 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa sťažovateľky

krajský súd síce na jednej strane odstránil pochybenia okresného súdu, avšak na strane

druhej z týchto logických zistení dospel k absolútne nelogickým, rozporuplným

a neodôvodneným záverom. Krajský súd totiž konštatoval, že v čase zabudovania sporných

oceľových konštrukcií do diela bola ich vlastníčkou sťažovateľka a až ich zabudovaním

do diela sa stal ich vlastníkom investor (t. j. žalovaný) diela, pričom v čase ich zabudovania

do diela investor diela nemal podľa krajského súdu oprávnenie s týmito oceľovými

konštrukciami nakladať, čím krajský súd tiež zohľadnil, že investor diela ešte pred

zabudovaním predmetných oceľových konštrukcií do diela odstúpil od zmluvy o dielo

uzatvorenej so zhotoviteľom diela, pre ktorého sťažovateľka tieto oceľové konštrukcie

dodávala. Napriek uvedenému však krajský súd napokon podľa sťažovateľky arbitrárne

konštatoval, že „... medzi vznikom škody a konaním žalovaného (rozumej investora diela,

pozn.) nie je príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca neboli v žiadnom

právnom vzťahu so žalobcom (rozumej sťažovateľka, pozn.)“.

Podľa sťažovateľky je rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 7. októbra

2010 arbitrárne a nezdôvodnené, pretože krajský súd vôbec nezdôvodnil, prečo žalovaný

(investor diela) nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla sťažovateľke v dôsledku preukázaného

nezákonného nakladania investorom diela s majetkom sťažovateľky. V dôsledku uvedeného

tak označeným rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na

súdnu ochranu zaručené v , právo na spravodlivý súdny proces zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v konečnom dôsledku aj jej základné právo na ochranu

vlastníckeho práva zaručené v .

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Súhlasíme s právnym zistením Krajského súdu v Bratislave, že vlastníctvo

k oceľovým konštrukciám sťažovateľ stratil až ich zabudovaním do diela, čím zároveň

Krajský súd v Bratislave vyriešil, že až do toho momentu zabudovania bol sťažovateľ

vlastníkom predmetnej oceľovej konštrukcie. Nesúhlasíme však s následným konštatovaním

Krajského súdu v Bratislave, že žalovaný a žalobca tak neboli v žiadnom právnom vzťahu

(právny vzťah totiž vznikol zo spôsobenej škody), ani s konštatovaním o tom, že medzi

konaním žalovaného a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. Súd totiž arbitrárne

opomenul, že záväzky (t.j. právne vzťahy) vznikajú podľa ustanovenia § 489 Občianskeho

zákonníka nielen z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ale aj zo spôsobenej škody,

z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Odvolací súd vôbec nezdôvodnil, prečo, podľa názoru súdu, medzi konaním

žalovaného (ktoré je protiprávne už len z dôvodu neoprávneného nakladania s cudzou

vecou) a vznikom škody na majetku sťažovateľa (strata vlastníctva zánikom veci jej

zabudovaním do diela), nie je príčinná súvislosť, keď v skutočnosti ide o preukázanú tak

časovú ako aj kauzálnu príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a

vznikom škody na majetku sťažovateľa.

V tejto veci tak Krajský súd v Bratislave arbitrárne rozhodol tak, akoby nemohol

vzniknúť záväzok zo spôsobenej škody podľa ustanovenia

porušením právnej povinnosti stanovenej , a akoby záväzok na

náhradu škody mohol vzniknúť len porušením zmluvnej povinnosti podľa § 373 Obchodného

zákonníka alebo porušením povinnosti stanovenej (

). Takáto aplikácia zákonných ustanovení je neudržateľná, vymyká

sa bežnej aplikácii zákonných ustanovení upravujúcich povinnosť k náhrade spôsobenej

škody, keď aj obchodné spoločnosti sú vždy povinné dodržiavať všetky právne predpisy

(rovnako ), sú povinné tak nezasahovať do vlastníckeho práva iného

vlastníka ( ) a sú povinné počínať si tak, aby predchádzali

vzniku škodám (prevenčná povinnosť podľa ).

Medzi sťažovateľom a žalovaným, t. j. N., a.s. ako právnym nástupcom S. na úseku

diaľnic, ktorá dala príkaz na zabudovanie vecí (oceľových konštrukcií) vo vlastníctve

sťažovateľa do diela, čim právne prestali tieto veci existovať ako veci samostatné v

právnom zmysle, vznikol právny vzťah na základe vzniku záväzku zo spôsobenej škody, tak

ako to ustanovuje .

Žalovaný, resp. jeho právny predchodca, totiž porušil právnu povinnosť podľa § 415

predchádzania škodám na majetku, keď ku škode na majetku

sťažovateľa, bez právneho dôvodu a bez zmluvného vzťahu so sťažovateľom, napriek

viacnásobným písomným upozorneniam, že ide o majetok sťažovateľa, dal právny

predchodca žalovaného príkaz na zabudovanie oceľových konštrukcií patriacich

sťažovateľovi do svojho diela, čím tieto veci z vlastníctva sťažovateľa odňal, pretože veci

prestali zabudovaním do stavby diaľnice ako samostatné veci v právnom zmysle existovať.

Žalovaný porušil aj ustanovenie , pretože v rozpore s týmto

ustanovením nakladal s vecami sťažovateľa, s ktorými nemal oprávnenie nakladať

(porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa). ...

Krajský súd v Bratislave prakticky zlegalizoval odcudzenie vecí patriacich

sťažovateľovi.

Takýto postup súdu neprispieva k právnej istote, neposkytuje ochranu porušeným

právam a navodzuje neprípustný stav, podľa ktorého obchodná spoločnosť nezodpovedá za

škodu spôsobenú porušením vlastníckeho práva inej obchodnej spoločnosti.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

-792, zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. -792, zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, garantované článkom 20 ods. 1

Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -792,

zo dňa 7. 10. 2010, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -792, zo dňa 7. 10.

2010, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave. ...

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní od

právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrili obidvaja

účastníci konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 3249/2011

zo 16. mája 2011 a právny zástupca sťažovateľky svojím stanoviskom k uvedenému

vyjadreniu krajského súdu listom z 24. mája 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

«Senát „1 Cob“ odvolacieho súdu zotrváva na dôvodoch, ktorými bol odôvodnený

rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu.

Oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácií ÚS SR, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred ÚS SR.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu

uviedol:

«Súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu

V právnej veci sťažovateľa O., s. r. o. proti porušovateľovi základného práva -

Krajského súdu v Bratislave, si sťažovateľ dovoľuje vyjadriť súhlas s upustením od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu. Písomne predložené materiály poskytujú dostatočný

podklad pre rozhodnutie.

Ku vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k podanej sťažnosti, vzhľadom na

stručnosť vyjadrenia, že „Senát „1Cob“ zotrváva na dôvodoch, ktorými bol odôvodnený

rozsudok tunajšieho, odvolacieho súdu, si dovoľujeme uviesť naše stanovisko:

Porušovateľ základného práva žiadnym spôsobom nespochybňuje opodstatnenosť

podanej sťažnosti a v nej uvedené dôvody, a preto v celom rozsahu si dovoľujeme zotrvať na

podanej sťažnosti a žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky, aby po prejednaní veci

rozhodol v súlade s podanou ústavnou sťažnosťou.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného

v . Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu

predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd

nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom

krajského súdu č. k. -792 zo 7. októbra 2010 došlo k porušeniu základného

práva a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného

v . K porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práva

malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľky dospel k arbitrárnym a svojvoľným

záverom o tom, že investor diela (stavba diaľnice), ktorý na jeho zhotovenie použil vec vo

vlastníctve sťažovateľky bez jej vedomia, nie je v konečnom dôsledku zodpovedný za

škodu, ktorá sťažovateľke týmto jeho konaním vznikla.

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Krajský súd ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa podľa , prejednal odvolanie žalovaného v zmysle ust.

ods. 1 na odvolacom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi

vykonanými súdom prvého stupňa a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré ani medzi účastníkmi konania neboli

sporné. Nepochybné je uzavretie kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a

spoločnosťou H., a. s. zo dňa 21. 08. 2001 ako aj uzavretie zmluvy o dielo medzi

spoločnosťou H., a. s. a právnym predchodcom žalovaného S. Rovnako bolo nepochybne

zistené, že právny predchodca žalobcu ako predávajúci dodal spoločnosti H., a. s. oceľovú

konštrukciu a vyúčtoval kúpnu cenu vo výške 32.884.500,- Sk (1.091.565,43 Eur) + DPH.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk

(245.065,29 Eur) s príslušenstvom, ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný umožnil ako

vlastník rozostavanej stavby Diaľnica D1 L. – S. zhotoviteľovi stavby zabudovanie 18 ks OK

do predmetnej stavby a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že uvedené dielce OK

patria do výlučného vlastníctva žalobcu.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že v kúpnej zmluve zo dňa 21.

08. 2001 v čl. VI. bod 6.6 bola dohodnutá v súlade s ust. § 445 Obch. zákonníka výhrada

vlastníckeho práva, podľa ktorej sa kupujúci (H., a. s.) stáva vlastníkom predmetu kúpy, až

úplným zaplatením kúpnej ceny. Kúpna cena nebola zaplatená a žalobca listom doručeným

kupujúcemu dňa 19. 07. 2002 od tejto kúpnej zmluvy odstúpil a k už vystaveným faktúram

vykonal dobropisy v rovnakej výške. Časť dielcov žalobca zo staveniska odviezol, časť

zostala na stavenisku a v priebehu vykonávania diela bola aj zhotoviteľom diela do stavby

zabudovaná a to v období november - december 2004 podľa zápisov v stavebnom denníku

(č. l. 539 a nasl. spisu). Uvedená oceľová konštrukcia bola teda kupujúcim a vtedajším

zhotoviteľom diela H., a. s. obstaraná na vykonanie diela Diaľnica D1 L. – S. a stala sa tak

súčasťou diela. Správne súd prvého stupňa preto poukázal na ust. § 541 Obch. zákonníka,

podľa ktorého ohľadne vecí, ktoré zhotoviteľ obstaral na vykonanie diela, má postavenie

predávajúceho, pokiaľ z ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo nevyplýva niečo iné. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena týchto vecí je zahrnutá v cene za vykonanie

diela. Nepochybne cena takýchto vecí obstaraných zhotoviteľom diela je súčasťou ceny za

dielo. Žalovaný ako objednávateľ diela sa stáva postupne vlastníkom týchto vecí i v tom

prípade, keď by zhotoviteľ použil na vykonanie diela veci, ku ktorým by v dobe

namontovania nemal vlastnícke právo.

Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody.

Pre zistenie tohto nároku žalobcu bolo preto potrebné komplexne posúdiť kúpnu

zmluvu zo dňa 21. 08. 2001 a teda vzťah kupujúceho a predávajúceho na základe tejto

zmluvy ako aj zmluvný vzťah medzi objednávateľom a zhotoviteľom diela na základe zmluvy

o dielo uzavretej dňa 22. 01. 1998. Z týchto zmlúv vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným

nevznikol žiaden právny vzťah. Žalovaný ako objednávateľ zo zmluvy o dielo neporušil z

tejto zmluvy žiaden svoj zmluvný záväzok voči zmluvnému partnerovi a už vôbec žiaden

záväzok voči žalobcovi. Žalovaný namietal v konaní, že S. od zmluvy o dielo odstúpila dňa

30. 05. 2002. K vzájomnému vyporiadaniu práv a záväzkov z tejto zmluvy musí dôjsť medzi

účastníkmi tejto zmluvy bez vzťahu k nárokom žalobcu.

Podľa ust. v spojení s ust. kto poruší svoju

povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane,

ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi

zodpovednosť.

Žalovaný neporušil ani žiadnu povinnosť stanovenú zákonom, zmluvou alebo iným

právnym predpisom.

Zabudovaním OK do diela žalobca stratil vlastnícke právo k týmto veciam, ich

vlastníkom v súčasnosti je žalovaný, teda medzi vznikom škody a konaním žalovaného nie je

príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca neboli v žiadnom právnom

vzťahu so žalobcom.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal i s otázkou právneho nástupníctva

žalovaného, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého správne zistil skutkový stav

veci a vyvodil z neho i správny právny záver a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny podľa ust. potvrdil a v ostatných dôvodoch

sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa podľa ust. “

Z citovaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie

založil na závere, že medzi sťažovateľkou na jednej strane a žalovaným (N., a. s.) na strane

druhej neexistoval žiadny zmluvný vzťah, a keďže upravuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti, tak v tomto prípade,

keďže medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah neexistoval, nemohlo objektívne dôjsť

ani k porušeniu povinnosti z tohto neexistujúceho zmluvného vzťahu, a teda v konečnom

dôsledku nemôže nastúpiť ani zodpovednosť za škodu, ktorá by porušením takejto

povinnosti vznikla, a teda že k vysporiadaniu vzájomných nárokov môže dôjsť iba medzi

účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, a nie aj voči subjektom do tohto záväzkového

vzťahu nezainteresovaným.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa však krajský súd vôbec

nevysporiadal, resp. nezohľadnil viaceré v konaní pred súdmi oboch stupňov nesporne

zistené a ustálené skutočnosti majúce podstatný vplyv na ním vyslovené závery. Krajský

súd v prvom rade nezohľadnil „stav“, resp. charakter záväzkovo právnych vzťahov

existujúcich jednako medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a kupujúcim (H., a. s.) a tiež

medzi zhotoviteľom diela (H., a. s.) a žalovaným ako objednávateľom diela, v čase vzniku

škody, a to aj napriek tomu, že na ich existencii založil svoje rozhodnutie.

Inými slovami, krajský súd nezohľadnil, že záväzkovo právny vzťah medzi

sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom ako predávajúcim na jednej strane

a spoločnosťou H., a. s., ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením sťažovateľky

od tejto kúpnej zmluvy ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky medzi

sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty spoločnosti H., a. s., na ktorú bol v

júli 2002 vyhlásený konkurz, súhlasil s vrátením sťažovateľkou dodaných oceľových

dielcov späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť upozornila aj právneho predchodcu

žalovaného (ďalej aj „investor“), a to listami zo 4. septembra 2002, z 13. septembra 2002, z

1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003, pričom sťažovateľka mu konkrétne oznámila, že 18

kusov dielcov oceľových konštrukcii uskladnených neďaleko staveniska sú v jej vlastníctve

a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotná rokovať s investorom diela o ich

odpredaji.

Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval

predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s

vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala

oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd sa

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, že obsahuje iba

komplexnú úpravu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti z obchodného

záväzkového vzťahu, takže táto úprava vylučuje aplikáciu adekvátnych ustanovení

. však neupravuje problematiku zodpovednosti

za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom

zákonníku, potom v zmysle (podľa ktorého právne

vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky

nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak

ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak

ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.) treba aj na podnikateľské subjekty

aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z , a to najmä

ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho

zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu ( a nasl ),

ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom

( ) a nasl.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k.

-792 zo 7. októbra 2010 javia ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne

neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé

odôvodnenie súdneho rozhodnutia za neudržateľné.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1

výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -792

zo 7. októbra 2010 bolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie zaručené v , ako aj v dohovoru.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka mala v danej veci k dispozícii účinný prostriedok

nápravy podľa , a keďže ústavný súd vyslovil porušenie

a dohovoru, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

v okolnostiach danej veci nedošlo k naplneniu porušenia .

III.

4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 7. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný

súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy

vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa , a preto

vyhovel návrhu sťažovateľky a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom

súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná

sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota

režijného paušálu je 7,41 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov konania

za jednej úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia)

v sume 127,44 € a náhrada za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (podanie

sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v sume 261,82 €, takže

sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 389,26 € tak, ako to je

uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011