Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 258/2017
PDF · 237.28 KB
No categories available
II. ÚS 258/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Národná diaľničná spoločnosť, a. s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, právne zastúpenej
Advokátskou kanceláriou DVORECKÝ & PARTNERI, s. r. o., Grösslingová 50,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Renát Dvorecký, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 116/2015-1142, 3 Cob 117/2015 z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 116/2015-1142, 3 Cob 117/2015
z 20. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu
VARIAKOV, a. s. (spoločnosťou OCEKON Engineering, s. r. o.), a sťažovateľkou ako
žalovanou bolo vedené súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 77/2006 o zaplatenie sumy 245 065,29 eur
s príslušenstvom z titulu náhrady škody. V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom okresného
súdu č. k. 24 Cb 77/2006-741 z 26. mája 2006, ktorým súd na základe posúdenia veci
žalobu zamietol v celom rozsahu. Na základe odvolania podaného žalobcom (t. č.
OCEKON Engineering, s. r. o.) o veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
l Cob 307/2009-792 zo 7. októbra 2012, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil v celom rozsahu.
2.1 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 307/2009-792
zo 7. októbra 2010 žalobca podal ústavnému súdu sťažnosť. Konanie pred ústavným súdom
bolo vedené pod sp. zn. II. ÚS 120/2011 (ďalej aj „konanie o sťažnosti Ocekon“). V konaní
o sťažnosti Ocekon ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 120/2011-35 zo 16. júna
2011, ktorým o. i. napádaný rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie.
2.2 Krajský súd v rámci viazanosti právnym názorom ústavného súdu vyjadreným
v jeho náleze uznesením č. k. 1 Cob 360/2011-808 zo 6. októbra 2011 zrušil právoplatný
rozsudok okresného súdu č. k. 24 Cb 77/2006-741 z 26. mája 2009 a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Uznesenie odôvodnil viazanosťou právnym názorom ústavného
súdu.
2.3 Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 26 Cb 174/2011-1098
zo 16. decembra 2014, ktorým sťažovateľku zaviazal na zaplatenie sumy 245 065,29 eur
s príslušenstvom a náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku okresný súd podrobne
citoval závery z nálezu ústavného súdu (s. 12 až 14) a svoje nové právne posúdenie veci
odôvodnil aj s odkazom na viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v náleze, pričom uviedol:
„Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,
Ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým
sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu. ...
Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti
na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný
zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je
viazaný právnym názorom Ústavného súdu.
Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je
viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.
Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.
Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd rešpektujúc právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35 a rešpektujúc právny názor
Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa
6.10.2011 pod č. k. 1 Cob/360/2011-808 dospel k záveru, že zabudovaním predmetných 18
kusov oceľových dielcov vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu do stavby diaľnice D1
Ladce - Sverepec v mesiacoch november - december 2004 na základe príkazu právneho
predchodcu žalovaného došlo k odňatiu predmetných vecí z majetku právneho predchodcu
žalobcu, čím došlo na strane právneho predchodcu žalobcu ku vzniku škody, ktorej výška
bola jednoznačne ustálená znaleckým posudkom vypracovaným v danej veci a stanovujúcim
všeobecnú hodnotu predmetných vecí v čase ich zabudovania do stavby diaľnice, pričom
náhrada škody uplatňovaná žalobcom v danom konaní neprevyšuje výšku škody ustálenú
znaleckým posudkom. Vzhľadom na skutočnosť, že ku vzniku škody došlo v priebehu
mesiacov november - december 2004 a žaloba o náhradu škody zo dňa 17.7.2006 bola súdu
doručená dňa 24.7.2006, je zrejmé, že námietka premlčania uplatnená v danom konaní
žalovaným je skutkovo i právne irelevantná, pričom je potrebné uviesť, že žaloba o náhradu
škody bola súdu doručená v rámci plynutia tak premlčacej doby v zmysle Obchodného
zákonníka, ako aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka,
pričom však v danom prípade je potrebné podľa názoru súdu posudzovať premlčanie
v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná škoda jednoznačne vznikla
v súvislosti s obchodnoprávnymi vzťahmi účastníkov, resp. ich právnych predchodcov.
Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na náhradu škody listom zo dňa 2.11.2005,
ktorý bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005, pričom v predmetnom liste právny
predchodca žalobcu poskytol žalovanému na úhradu spôsobenej škody vo výške
7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) lehotu 5 dní od doručenia tejto výzvy, t.j. posledným
dňom na splnenie predmetného peňažného záväzku žalovaným bol deň 16.11.2005,
v dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti až dňom
17.11.2005, a nie dňom 12.11.2005, od ktorého žalobca v žalobe uplatnil nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6% ročne z dlžnej sumy.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných
zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,
t.j. určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 245.065,29 eura predstavujúcu
náhradu škody spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 6% ročne
zo sumy 245.065,29 eura od 17.11.2005 do zaplatenia. V zostávajúcej časti uplatnených
úrokov z omeškania, t.j. v časti úroku z omeškania za obdobie od 12.11.2005 do 16.11.2005
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.“
2.4 Proti rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb 174/2011-1098 zo 16. decembra 2014
podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého vo veci rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
26 Cb 174/2011-1098 zo 16. decembra 2014. V napadnutom rozsudku krajský súd obšírne
citoval nález ústavného súdu (s. 12 a 13) a odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k.
26 Cb 174/2011-1098 zo 16. decembra 2014 (s. 21 a 22) a svoje nové právne posúdenie veci
odôvodnil takto:
„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.
Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo
veci zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poznamenáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že
nevedel o výhrade vlastníckeho práva žalobcu k predmetným oceľovým konštrukciám,
nakoľko toto bolo predmetom rokovaní zúčastnených strán ako i výzvy právneho
predchodcu žalobcu jeho právnemu predchodcovi - Slovenskej správe ciest. Vznik škody
a zodpovednosť za vznik škody vyriešil už záväzne Ústavný súd SR a preto nebolo možné
prihliadať na argumenty žalovaného o tom, že neexistuje žiaden záväzkový vzťah medzi
žalobcom a žalovaným.
Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako správny potvrdil.“
3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 174/2011-1098 zo 16. decembra 2014, bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že napadnutý
rozsudok sa javí ako arbitrárny, svojvoľný a zjavne neodôvodnený, a tým porušujúci jej
základné právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, a to vzhľadom na nasledujúce
skutočnosti:
«V konaní o sťažnosti sťažovateľa OCEKON Engineering, s.r.o. vedenom Ústavným
súdom pod spisovou značkou II. ÚS 120/2011 („Konanie o sťažnosti Ocekon“) NDS, a.s.
nemala možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti a predložiť Ústavnému súdu dôkazy, ktoré
by súdu umožnili získať ucelený obraz a úplné informácie o skutočnom stave veci. NDS, a.s.
zastáva názor, že takéto vyjadrenie a dôkazy sú pritom vzhľadom na ich závažnosť
vo vzťahu k predmetu súdnej ochrany rozhodujúce pre náležité zistenie skutkového stavu
a jeho správne posúdenie.
Ústavný súd pri rozhodovaní v Konaní o sťažnosti Ocekon teda mohol vychádzať
a zjavne vychádzal výlučne zo skutkového stavu tak ako mu ho popísal sťažovateľ OCEKON
Engineering, s.r.o. a výlučne z tých informácií, ktoré mu sťažovateľ predložil. NDS, a.s.
pritom konajúcim všeobecným súdom namietala, že z obsahu súdneho spisu v konaní pred
Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 26Cb/174/2011 vyplýva, že Ústavný súd si pri
rozhodovaní o sťažnosti Ocekon nevyžiadal tento súdny spis ani iný spis v dotknutých
konaniach pred všeobecnými súdmi, ktoré by mu umožnili zistiť skutkový stav komplexne.
Pri vynesení nálezu sp. zn. II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.06.2011 („Nález“), ktorým
Ústavný súd zrušil Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/116/2015-1142,
3Cob/117/2015 zo dňa 20.01.2016 („Rozsudok KS“, napádaný touto sťažnosťou) však
Ústavný súd zjavne vychádzal len z čiastočne zisteného skutkového stavu veci. ...
Je pritom evidentné, že ak by Ústavný súd mal k dispozícii kompletné informácie
o skutočnom stave veci (teda najmä by mal zdokladované riadne dodanie a zaplatenie
Konštrukcie Slovenskou správou ciest a bol by oboznámený s listom VSŽ Inžiniering zo dňa
04.09.2002, ktorým bola SSC prvý krát informovaná o predmetnom odstúpení od kúpnej
zmluvy - pričom všetko sú to listinné dôkazy, ktoré boli medzi stranami konania nesporné),
z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že v čase spomínaného odstúpenia od kúpnej zmluvy
medzi Hydrostavom a právnym predchodcom Ocekonu už vlastníkom Konštrukcie bola SSC,
takéto odôvodnenie Nálezu by neprichádzalo do úvahy. Náležitým zistením skutkového stavu
veci by totiž Ústavný súd mal možnosť usúdiť..., že vlastnícke právo k spornej Konštrukcii
prešlo podľa § 446 Obchodného zákonníka na Slovenskú správu ciest v januári až apríli
2002, a teda v čase zabudovania Konštrukcie do diela (november až december 2004) už
bola vlastníkom Konštrukcie Slovenská správa ciest. Nakoľko zánik Zmluvy o kúpe
Konštrukcie odstúpením zo strany právneho predchodcu Ocekonu (19.07.2002) sa taktiež
udial v čase, keď vlastníkom Konštrukcie bola Slovenská správa ciest, táto skutočnosť bola
vo vzťahu k zabudovaniu Konštrukcie taktiež irelevantná. Opätovne pritom zdôrazňujeme,
že popísané skutočnosti boli v konaniach pred všeobecnými súdmi riadne preukázané
listinnými dôkazmi, najmä však medzi stranami konaní neboli sporné.»
3.1 Uvedené podľa sťažovateľky naznačuje, že ústavný súd pri rozhodovaní
vychádzal len z jednostranne a neúplne popísaného skutkového stavu veci a, vychádzajúc
z takto zisteného skutkového stavu, vec záväzne právne posúdil pre ďalšie konanie pred
všeobecnými súdmi, ktorého sa konajúce súdy v oboch stupňoch aj pridŕžali. Podľa
sťažovateľky skutočnosť, že ústavný súd pri vynesení nálezu vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, sťažovateľka ako žalovaná v konaní vedenom pred
okresným súdom sp. zn. 26 Cb 174/2011 opakovane namietala. Sťažovateľka k tomu
dodáva, že:
„Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/360/2011-808
zo dňa 06.10.2011, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil právoplatný rozsudok Okresného
súdu Bratislava II č.k. 24Cb/77/2006-741 zo dňa 26.05.2009 pritom vyplýva, že súd takto
rozhodol výlučne z dôvodu viazanosti právnym názorom Ústavného súdu vyjadreným
v Náleze, poukazujúc na ustanovenie § 56 ods. 6 druhá veta Zákona o Ústavnom súde.
Dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Bratislave vec nanovo a úplne opačne právne posúdil
(vychádzajúc však z toho istého skutkového stavu, ktorý už raz ustálil v konaní sp. zn.
1Cob/307/2009 ako aj v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 24Cb/77/2006)
bolo teda výlučne zosúladenie s právnym názorom Ústavného súdu vyjadreným v Náleze.
Sťažovateľ samozrejme plne rešpektuje záväznosť právneho názoru Ústavného súdu
SR vyjadrenú v § 56 ods. 6 Zákone o Ústavnom súde a viazanosť všeobecných súdov týmto
názorom v ďalšom konaní. Domnievame sa však, že ak Sťažovateľ v konaní pred
všeobecným súdom opakovane poukazoval na to, že Ústavný súd pri vyslovení Nálezu
vychádzal z inak (neúplne) zisteného skutkového stavu, čím de facto došlo k zmene v zistení
skutkového stavu, krajský súd mal zvážiť možnosť odchýlenia sa od tohto záväzného názoru
z dôvodu zmeny v zistení skutkového stavu.
Poukazujúc na skutočnosti popísané vyššie má Sťažovateľ za to, že v tomto prípade
došlo k zmene v zistení skutkového stavu, z ktorého Ústavný súd vychádzal v Konaní
o sťažnosti Ocekon a na základe ktorého vydal Nález sp. zn. II. ÚS 120/2011-35,
v porovnaní so zistením skutkovému stavu, ktorý bol podkladom pre vynesenie Rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/116/2015-1142, 3Cob/117/2015 zo dňa 20.01.2016,
napádaného touto sťažnosťou. ...“
3.2 Podľa úvah sťažovateľky povinnosť byť viazaný právnym názorom ústavného
súdu nie je absolútna a možnosť odchýlenia sa od tohto názoru ‒hoci vo výnimočných
prípadoch ‒existuje. Podľa sťažovateľky pri zmene skutkových okolností prípadu je na
posúdení súdov prvého a druhého stupňa, či v konkrétnom prípade a za konkrétnych
okolností sú viazané predošlým rozhodnutím ústavného súdu absolútne alebo či daný prípad
majú posudzovať s atribútom rozumnosti, ktorá by im bránila rešpektovať pôvodne
vyslovený záväzný právny názor. Dôvodom odchýlky od záväzného právneho názoru
ústavného súdu môže podľa presvedčenia sťažovateľky byť zmena v zistení skutkového
stavu. Sťažovateľka zastáva názor, že v jej prípade došlo k zmene v zistení skutkového
stavu, z ktorého ústavný súd vychádzal v konaní o sťažnosti Ocekon a na základe ktorého
vydal nález č. k. II. ÚS 120/2011-35, v porovnaní so zistením skutkového stavu, ktorý bol
podkladom pre vynesenie napadnutého rozsudku. Sťažovateľka upriamuje pozornosť
na fakt, že „v konaniach pred všeobecnými súdmi ako žalovaný opakovane namietal, že
podľa jeho názoru došlo k zmene v zistení skutkového stavu a svoje tvrdenie aj príslušne
odôvodnil. Krajský súd sa preto - aj v prípade ak sa s ňou nestotožnil - mal s námietkou
žalovaného riadne vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.“.
3.3 Podľa sťažovateľky z relevantnej judikatúry nepochybne vyplýva, že
z „odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Nakoľko predmetná námietka
Sťažovateľa ako žalovaného sa týkala nedostatočného zistenia skutkového stavu veci,
Sťažovateľ zastáva názor, že je potrebné ju považovať za nanajvýš relevantnú a zásadnú
námietku, keďže úplné zistenie skutočného stavu veci je základným predpokladom pre
vynesenie spravodlivého súdneho rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave v Rozsudku č. k. 3Cob/116/2015-1142, 3Cob/117/2015
zo dňa 20.01.2016, ani Okresný súd Bratislava II v Rozsudku č. k. 26Cb/174/2011-1098
zo dňa 16.12.2014, žiadnym spôsobom neodôvodnili svoje rozhodnutie neprihliadať na
zásadnú námietku Sťažovateľa ako žalovaného, poukazujúcu na nedostatočne zistený
skutkový stav, ktorý bol podkladom pre vynesenie záväzného Nálezu, na základe ktorého
všeobecné súdy zmenili svoje právne posúdenie veci v neprospech Sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu je podľa názoru Sťažovateľa Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3Cob/116/2015-1142. 3Cob/117/2015 zo dňa 20.01.2016, ktorým bol
potvrdený Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/174/2011-1098 zo dňa
16.12.2014, nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do
základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.“.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s., na súdnu ochranu
zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/116/2015-1142, 3Cob/117/2015 zo dňa
20.01.2016 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3Cob/116/2015-1142, 3Cob/117/2015 zo dňa 20.01.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Národná diaľničná
spoločnosť, a. s., trovy konania tak ako budú tieto vyčíslené, na účet právneho zástupcu
sťažovateľa...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd v napadnutom
rozsudku vychádzal iba z právnych záverov ústavného súdu vyjadrených v náleze
týkajúcom sa veci prerokúvanej krajským súdom, ktorý podľa sťažovateľky v tomto náleze,
ktorý je pre krajský súd záväzný, nevychádzal z úplne zisteného skutkového stavu veci,
keďže sťažovateľke nebolo umožnené sa v konaní pred ústavným súdom vyjadriť.
7.1 Ústavný súd bez potreby hlbšieho doktrinálneho rozboru označených ústavných
práv sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a to z týchto dôvodov:
7.2 Po prvé, v čase rozhodovania ústavného súdu nálezom vo veci (č. k.
II. ÚS 120/2011-35 zo 16. júna 2011), v ktorej bola sťažovateľka zainteresovaná, zákon
o ústavnom súde neupravoval inštitút „dotknutej“ osoby, ktorou by sťažovateľka podľa
momentálne platnej a účinnej úpravy zákona o ústavnom súde bola (§ 51 ods. 2). Potom bol
správny a zákonný postup ústavného súdu, ktorý vo veci sp. zn. II. ÚS 120/2011 (sťažnosť
OCEKON Engineerin, s. r. o.) rozhodol nálezom bez toho, že by si vyžiadal vyjadrenie
sťažovateľky k podanej sťažnosti obchodnej spoločnosti OCEKON Engineerin, s. r. o.
Nemožno preto ani tvrdiť, že ústavný súd vychádzal výlučne z tohto dôvodu z neúplne
zisteného skutkového stavu veci.
7.3 Po druhé, v ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí prezumpcia zákonnosti
a ústavnosti súdnych rozhodnutí, a to aj rozhodnutí ústavného súdu. Pokiaľ nebolo
príslušným súdnym orgánom konštatované, že ústavný súd konkrétnym rozhodnutím
porušil konkrétne právne normy (v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky je
takýmto súdnym orgánom Európsky súd pre ľudské práva, ktorý je oprávnený na základe
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby rozhodnúť, že boli porušené práva
sťažovateľov priznané dohovorom, napr. aj rozhodnutím ústavného súdu), potom je
potrebné a nevyhnutné rešpektovať takéto rozhodnutie ústavného súdu ako ústavne súladné
(a to aj čo sa týka ústavným súdom zisteného právneho a skutkového stavu veci)
a postupovať pri jeho aplikácii tak, ako to ukladajú príslušné právne predpisy (pozri ďalej).
7.4 Po tretie, pokiaľ sťažovateľka polemizuje s viazanosťou všeobecných súdov
právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze, ktorým ústavný súd konštatuje
porušenie ústavných práv, zruší rozhodnutie všeobecného súdu a vráti vec na ďalšie
konanie, potom je potrebné odkázať na jasné znenie § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého „ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší
a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo
vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo
postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.“.
7.5 Vo veci sťažovateľky krajský súd, ako aj okresný súd jasne odkázali na právne
závery ústavného súdu prijaté v náleze týkajúcom sa nimi prerokúvanej veci, tieto právne
závery ústavného súdu akcentovali a pri rozhodovaní vo veci z nich vychádzali. Všeobecné
súdy preto postupovali striktne a dôsledne podľa právnych noriem aplikovateľných na nimi
prerokúvanú vec. Tým, že rešpektovali a aplikovali vo veci závery ústavného súdu
vyjadrené v náleze č. k. II. ÚS 120/2011-35 zo 16. júna 2011, zároveň napravili pochybenia,
ktoré im ústavný súd práve v tom náleze vytkol, a to na účel ochrany konkrétnych
ústavných práv účastníkov konania pred týmito súdmi, ktoré boli predchádzajúcim
postupom a rozhodovaním všeobecných súdov v zmysle záverov ústavného súdu
vyjadrených v náleze porušené.
7.6 Nemožno preto postup a napadnutý rozsudok krajského súdu hodnotiť ako
arbitrárny alebo ústavne neudržateľný. Naopak, treba konštatovať, že krajský súd
postupoval podľa na vec aplikovateľných právnych noriem a správne vychádzal z pre neho
záväzných právnych názorov ústavného súdu vyjadrených v náleze týkajúcom sa krajským
súdom prerokúvanej veci.
7.7 Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie sťažovateľkou
označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017