Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 258/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Národná diaľničná spoločnosť, a. s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, právne zastúpenej

Advokátskou kanceláriou DVORECKÝ & PARTNERI, s. r. o., Grösslingová 50,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Renát Dvorecký, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -1142, z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1142,

z 20. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu

VARIAKOV, a. s. (spoločnosťou OCEKON Engineering, s. r. o.), a sťažovateľkou ako

žalovanou bolo vedené súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o zaplatenie sumy 245 065,29 eur

s príslušenstvom z titulu náhrady škody. V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom okresného

súdu č. k. -741 z 26. mája 2006, ktorým súd na základe posúdenia veci

žalobu zamietol v celom rozsahu. Na základe odvolania podaného žalobcom (t. č.

OCEKON Engineering, s. r. o.) o veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-792 zo 7. októbra 2012, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil v celom rozsahu.

2.1 Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. -792

zo 7. októbra 2010 žalobca podal ústavnému súdu sťažnosť. Konanie pred ústavným súdom

bolo vedené pod sp. zn. (ďalej aj „konanie o sťažnosti Ocekon“). V konaní

o sťažnosti Ocekon ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -35 zo 16. júna

2011, ktorým o. i. napádaný rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie.

2.2 Krajský súd v rámci viazanosti právnym názorom ústavného súdu vyjadreným

v jeho náleze uznesením č. k. -808 zo 6. októbra 2011 zrušil právoplatný

rozsudok okresného súdu č. k. -741 z 26. mája 2009 a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Uznesenie odôvodnil viazanosťou právnym názorom ústavného

súdu.

2.3 Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -1098

zo 16. decembra 2014, ktorým sťažovateľku zaviazal na zaplatenie sumy 245 065,29 eur

s príslušenstvom a náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku okresný súd podrobne

citoval závery z nálezu ústavného súdu (s. 12 až 14) a svoje nové právne posúdenie veci

odôvodnil aj s odkazom na viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v náleze, pričom uviedol:

„Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,

Ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým

sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu. ...

Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti

na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný

zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je

viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je

viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.

Podľa ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola

vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd rešpektujúc právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 16.6.2011 pod č. k. -35 a rešpektujúc právny názor

Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa

6.10.2011 pod č. k. -808 dospel k záveru, že zabudovaním predmetných 18

kusov oceľových dielcov vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu do stavby diaľnice D1

Ladce - Sverepec v mesiacoch november - december 2004 na základe príkazu právneho

predchodcu žalovaného došlo k odňatiu predmetných vecí z majetku právneho predchodcu

žalobcu, čím došlo na strane právneho predchodcu žalobcu ku vzniku škody, ktorej výška

bola jednoznačne ustálená znaleckým posudkom vypracovaným v danej veci a stanovujúcim

všeobecnú hodnotu predmetných vecí v čase ich zabudovania do stavby diaľnice, pričom

náhrada škody uplatňovaná žalobcom v danom konaní neprevyšuje výšku škody ustálenú

znaleckým posudkom. Vzhľadom na skutočnosť, že ku vzniku škody došlo v priebehu

mesiacov november - december 2004 a žaloba o náhradu škody zo dňa 17.7.2006 bola súdu

doručená dňa 24.7.2006, je zrejmé, že námietka premlčania uplatnená v danom konaní

žalovaným je skutkovo i právne irelevantná, pričom je potrebné uviesť, že žaloba o náhradu

škody bola súdu doručená v rámci plynutia tak premlčacej doby v zmysle Obchodného

zákonníka, ako aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle ,

pričom však v danom prípade je potrebné podľa názoru súdu posudzovať premlčanie

v zmysle ustanovení , nakoľko predmetná škoda jednoznačne vznikla

v súvislosti s obchodnoprávnymi vzťahmi účastníkov, resp. ich právnych predchodcov.

Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na náhradu škody listom zo dňa 2.11.2005,

ktorý bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005, pričom v predmetnom liste právny

predchodca žalobcu poskytol žalovanému na úhradu spôsobenej škody vo výške

7.382.837,06 Sk (245.065,29 eura) lehotu 5 dní od doručenia tejto výzvy, t.j. posledným

dňom na splnenie predmetného peňažného záväzku žalovaným bol deň 16.11.2005,

v dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti až dňom

17.11.2005, a nie dňom 12.11.2005, od ktorého žalobca v žalobe uplatnil nárok na

zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6% ročne z dlžnej sumy.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných

zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,

t.j. určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 245.065,29 eura predstavujúcu

náhradu škody spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 6% ročne

zo sumy 245.065,29 eura od 17.11.2005 do zaplatenia. V zostávajúcej časti uplatnených

úrokov z omeškania, t.j. v časti úroku z omeškania za obdobie od 12.11.2005 do 16.11.2005

súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.“

2.4 Proti rozsudku okresného súdu č. k. -1098 zo 16. decembra 2014

podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého vo veci rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-1098 zo 16. decembra 2014. V napadnutom rozsudku krajský súd obšírne

citoval nález ústavného súdu (s. 12 a 13) a odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k.

-1098 zo 16. decembra 2014 (s. 21 a 22) a svoje nové právne posúdenie veci

odôvodnil takto:

„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa bez

nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné.

Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo

veci zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poznamenáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že

nevedel o výhrade vlastníckeho práva žalobcu k predmetným oceľovým konštrukciám,

nakoľko toto bolo predmetom rokovaní zúčastnených strán ako i výzvy právneho

predchodcu žalobcu jeho právnemu predchodcovi - Slovenskej správe ciest. Vznik škody

a zodpovednosť za vznik škody vyriešil už záväzne Ústavný súd SR a preto nebolo možné

prihliadať na argumenty žalovaného o tom, že neexistuje žiaden záväzkový vzťah medzi

žalobcom a žalovaným.

Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa ako správny potvrdil.“

3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -1098 zo 16. decembra 2014, bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že napadnutý

rozsudok sa javí ako arbitrárny, svojvoľný a zjavne neodôvodnený, a tým porušujúci jej

základné právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, a to vzhľadom na nasledujúce

skutočnosti:

«V konaní o sťažnosti sťažovateľa OCEKON Engineering, s.r.o. vedenom Ústavným

súdom pod spisovou značkou („Konanie o sťažnosti Ocekon“) NDS, a.s.

nemala možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti a predložiť Ústavnému súdu dôkazy, ktoré

by súdu umožnili získať ucelený obraz a úplné informácie o skutočnom stave veci. NDS, a.s.

zastáva názor, že takéto vyjadrenie a dôkazy sú pritom vzhľadom na ich závažnosť

vo vzťahu k predmetu súdnej ochrany rozhodujúce pre náležité zistenie skutkového stavu

a jeho správne posúdenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní v Konaní o sťažnosti Ocekon teda mohol vychádzať

a zjavne vychádzal výlučne zo skutkového stavu tak ako mu ho popísal sťažovateľ OCEKON

Engineering, s.r.o. a výlučne z tých informácií, ktoré mu sťažovateľ predložil. NDS, a.s.

pritom konajúcim všeobecným súdom namietala, že z obsahu súdneho spisu v konaní pred

Okresným súdom Bratislava II sp. zn. vyplýva, že Ústavný súd si pri

rozhodovaní o sťažnosti Ocekon nevyžiadal tento súdny spis ani iný spis v dotknutých

konaniach pred všeobecnými súdmi, ktoré by mu umožnili zistiť skutkový stav komplexne.

Pri vynesení nálezu sp. zn. -35 zo dňa 16.06.2011 („Nález“), ktorým

Ústavný súd zrušil Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -1142,

zo dňa 20.01.2016 („Rozsudok KS“, napádaný touto sťažnosťou) však

Ústavný súd zjavne vychádzal len z čiastočne zisteného skutkového stavu veci. ...

Je pritom evidentné, že ak by Ústavný súd mal k dispozícii kompletné informácie

o skutočnom stave veci (teda najmä by mal zdokladované riadne dodanie a zaplatenie

Konštrukcie Slovenskou správou ciest a bol by oboznámený s listom VSŽ Inžiniering zo dňa

04.09.2002, ktorým bola SSC prvý krát informovaná o predmetnom odstúpení od kúpnej

zmluvy - pričom všetko sú to listinné dôkazy, ktoré boli medzi stranami konania nesporné),

z ktorých nespochybniteľne vyplýva, že v čase spomínaného odstúpenia od kúpnej zmluvy

medzi Hydrostavom a právnym predchodcom Ocekonu už vlastníkom Konštrukcie bola SSC,

takéto odôvodnenie Nálezu by neprichádzalo do úvahy. Náležitým zistením skutkového stavu

veci by totiž Ústavný súd mal možnosť usúdiť..., že vlastnícke právo k spornej Konštrukcii

prešlo podľa na Slovenskú správu ciest v januári až apríli

2002, a teda v čase zabudovania Konštrukcie do diela (november až december 2004) už

bola vlastníkom Konštrukcie Slovenská správa ciest. Nakoľko zánik Zmluvy o kúpe

Konštrukcie odstúpením zo strany právneho predchodcu Ocekonu (19.07.2002) sa taktiež

udial v čase, keď vlastníkom Konštrukcie bola Slovenská správa ciest, táto skutočnosť bola

vo vzťahu k zabudovaniu Konštrukcie taktiež irelevantná. Opätovne pritom zdôrazňujeme,

že popísané skutočnosti boli v konaniach pred všeobecnými súdmi riadne preukázané

listinnými dôkazmi, najmä však medzi stranami konaní neboli sporné.»

3.1 Uvedené podľa sťažovateľky naznačuje, že ústavný súd pri rozhodovaní

vychádzal len z jednostranne a neúplne popísaného skutkového stavu veci a, vychádzajúc

z takto zisteného skutkového stavu, vec záväzne právne posúdil pre ďalšie konanie pred

všeobecnými súdmi, ktorého sa konajúce súdy v oboch stupňoch aj pridŕžali. Podľa

sťažovateľky skutočnosť, že ústavný súd pri vynesení nálezu vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci, sťažovateľka ako žalovaná v konaní vedenom pred

okresným súdom sp. zn. opakovane namietala. Sťažovateľka k tomu

dodáva, že:

„Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. -808

zo dňa 06.10.2011, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil právoplatný rozsudok Okresného

súdu Bratislava II č.k. -741 zo dňa 26.05.2009 pritom vyplýva, že súd takto

rozhodol výlučne z dôvodu viazanosti právnym názorom Ústavného súdu vyjadreným

v Náleze, poukazujúc na ustanovenie druhá veta .

Dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Bratislave vec nanovo a úplne opačne právne posúdil

(vychádzajúc však z toho istého skutkového stavu, ktorý už raz ustálil v konaní sp. zn.

ako aj v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. )

bolo teda výlučne zosúladenie s právnym názorom Ústavného súdu vyjadreným v Náleze.

Sťažovateľ samozrejme plne rešpektuje záväznosť právneho názoru Ústavného súdu

SR vyjadrenú v a viazanosť všeobecných súdov týmto

názorom v ďalšom konaní. Domnievame sa však, že ak Sťažovateľ v konaní pred

všeobecným súdom opakovane poukazoval na to, že Ústavný súd pri vyslovení Nálezu

vychádzal z inak (neúplne) zisteného skutkového stavu, čím de facto došlo k zmene v zistení

skutkového stavu, krajský súd mal zvážiť možnosť odchýlenia sa od tohto záväzného názoru

z dôvodu zmeny v zistení skutkového stavu.

Poukazujúc na skutočnosti popísané vyššie má Sťažovateľ za to, že v tomto prípade

došlo k zmene v zistení skutkového stavu, z ktorého Ústavný súd vychádzal v Konaní

o sťažnosti Ocekon a na základe ktorého vydal Nález sp. zn. -35,

v porovnaní so zistením skutkovému stavu, ktorý bol podkladom pre vynesenie Rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č.k. -1142, zo dňa 20.01.2016,

napádaného touto sťažnosťou. ...“

3.2 Podľa úvah sťažovateľky povinnosť byť viazaný právnym názorom ústavného

súdu nie je absolútna a možnosť odchýlenia sa od tohto názoru ‒hoci vo výnimočných

prípadoch ‒existuje. Podľa sťažovateľky pri zmene skutkových okolností prípadu je na

posúdení súdov prvého a druhého stupňa, či v konkrétnom prípade a za konkrétnych

okolností sú viazané predošlým rozhodnutím ústavného súdu absolútne alebo či daný prípad

majú posudzovať s atribútom rozumnosti, ktorá by im bránila rešpektovať pôvodne

vyslovený záväzný právny názor. Dôvodom odchýlky od záväzného právneho názoru

ústavného súdu môže podľa presvedčenia sťažovateľky byť zmena v zistení skutkového

stavu. Sťažovateľka zastáva názor, že v jej prípade došlo k zmene v zistení skutkového

stavu, z ktorého ústavný súd vychádzal v konaní o sťažnosti Ocekon a na základe ktorého

vydal nález č. k. -35, v porovnaní so zistením skutkového stavu, ktorý bol

podkladom pre vynesenie napadnutého rozsudku. Sťažovateľka upriamuje pozornosť

na fakt, že „v konaniach pred všeobecnými súdmi ako žalovaný opakovane namietal, že

podľa jeho názoru došlo k zmene v zistení skutkového stavu a svoje tvrdenie aj príslušne

odôvodnil. Krajský súd sa preto - aj v prípade ak sa s ňou nestotožnil - mal s námietkou

žalovaného riadne vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.“.

3.3 Podľa sťažovateľky z relevantnej judikatúry nepochybne vyplýva, že

z „odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Nakoľko predmetná námietka

Sťažovateľa ako žalovaného sa týkala nedostatočného zistenia skutkového stavu veci,

Sťažovateľ zastáva názor, že je potrebné ju považovať za nanajvýš relevantnú a zásadnú

námietku, keďže úplné zistenie skutočného stavu veci je základným predpokladom pre

vynesenie spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave v Rozsudku č. k. -1142,

zo dňa 20.01.2016, ani Okresný súd Bratislava II v Rozsudku č. k. -1098

zo dňa 16.12.2014, žiadnym spôsobom neodôvodnili svoje rozhodnutie neprihliadať na

zásadnú námietku Sťažovateľa ako žalovaného, poukazujúcu na nedostatočne zistený

skutkový stav, ktorý bol podkladom pre vynesenie záväzného Nálezu, na základe ktorého

všeobecné súdy zmenili svoje právne posúdenie veci v neprospech Sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu je podľa názoru Sťažovateľa Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1142. zo dňa 20.01.2016, ktorým bol

potvrdený Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. -1098 zo dňa

16.12.2014, nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do

základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s., na súdnu ochranu

zaručené v článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -1142, zo dňa

20.01.2016 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1142, zo dňa 20.01.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti Národná diaľničná

spoločnosť, a. s., trovy konania tak ako budú tieto vyčíslené, na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd v napadnutom

rozsudku vychádzal iba z právnych záverov ústavného súdu vyjadrených v náleze

týkajúcom sa veci prerokúvanej krajským súdom, ktorý podľa sťažovateľky v tomto náleze,

ktorý je pre krajský súd záväzný, nevychádzal z úplne zisteného skutkového stavu veci,

keďže sťažovateľke nebolo umožnené sa v konaní pred ústavným súdom vyjadriť.

7.1 Ústavný súd bez potreby hlbšieho doktrinálneho rozboru označených ústavných

práv sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a to z týchto dôvodov:

7.2 Po prvé, v čase rozhodovania ústavného súdu nálezom vo veci (č. k.

-35 zo 16. júna 2011), v ktorej bola sťažovateľka zainteresovaná, zákon

o ústavnom súde neupravoval inštitút „dotknutej“ osoby, ktorou by sťažovateľka podľa

momentálne platnej a účinnej úpravy bola (). Potom bol

správny a zákonný postup ústavného súdu, ktorý vo veci sp. zn. (sťažnosť

OCEKON Engineerin, s. r. o.) rozhodol nálezom bez toho, že by si vyžiadal vyjadrenie

sťažovateľky k podanej sťažnosti obchodnej spoločnosti OCEKON Engineerin, s. r. o.

Nemožno preto ani tvrdiť, že ústavný súd vychádzal výlučne z tohto dôvodu z neúplne

zisteného skutkového stavu veci.

7.3 Po druhé, v ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí prezumpcia zákonnosti

a ústavnosti súdnych rozhodnutí, a to aj rozhodnutí ústavného súdu. Pokiaľ nebolo

príslušným súdnym orgánom konštatované, že ústavný súd konkrétnym rozhodnutím

porušil konkrétne právne normy (v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky je

takýmto súdnym orgánom Európsky súd pre ľudské práva, ktorý je oprávnený na základe

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby rozhodnúť, že boli porušené práva

sťažovateľov priznané dohovorom, napr. aj rozhodnutím ústavného súdu), potom je

potrebné a nevyhnutné rešpektovať takéto rozhodnutie ústavného súdu ako ústavne súladné

(a to aj čo sa týka ústavným súdom zisteného právneho a skutkového stavu veci)

a postupovať pri jeho aplikácii tak, ako to ukladajú príslušné právne predpisy (pozri ďalej).

7.4 Po tretie, pokiaľ sťažovateľka polemizuje s viazanosťou všeobecných súdov

právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze, ktorým ústavný súd konštatuje

porušenie ústavných práv, zruší rozhodnutie všeobecného súdu a vráti vec na ďalšie

konanie, potom je potrebné odkázať na jasné znenie ,

podľa ktorého „ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší

a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo

vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo

postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.“.

7.5 Vo veci sťažovateľky krajský súd, ako aj okresný súd jasne odkázali na právne

závery ústavného súdu prijaté v náleze týkajúcom sa nimi prerokúvanej veci, tieto právne

závery ústavného súdu akcentovali a pri rozhodovaní vo veci z nich vychádzali. Všeobecné

súdy preto postupovali striktne a dôsledne podľa právnych noriem aplikovateľných na nimi

prerokúvanú vec. Tým, že rešpektovali a aplikovali vo veci závery ústavného súdu

vyjadrené v náleze č. k. -35 zo 16. júna 2011, zároveň napravili pochybenia,

ktoré im ústavný súd práve v tom náleze vytkol, a to na účel ochrany konkrétnych

ústavných práv účastníkov konania pred týmito súdmi, ktoré boli predchádzajúcim

postupom a rozhodovaním všeobecných súdov v zmysle záverov ústavného súdu

vyjadrených v náleze porušené.

7.6 Nemožno preto postup a napadnutý rozsudok krajského súdu hodnotiť ako

arbitrárny alebo ústavne neudržateľný. Naopak, treba konštatovať, že krajský súd

postupoval podľa na vec aplikovateľných právnych noriem a správne vychádzal z pre neho

záväzných právnych názorov ústavného súdu vyjadrených v náleze týkajúcom sa krajským

súdom prerokúvanej veci.

7.7 Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie sťažovateľkou

označených práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017