Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 284/2011
PDF · 197.06 KB
No categories available
III. ÚS 284/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. U. a M. U., B., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010 a jeho uznesením z 1. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. U. a M. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2011
doručená sťažnosť J. U. a M. U. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010 a jeho uznesením z 1. decembra 2010.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
«Dňa 1.12. 2010 vydal porušovateľ Uznesenie 5 Cdo 246/2010 v ktorom odmietol
podané dovolanie s odôvodnením, že v zápisnici o pojednávaní súdu 1. stupňa je doslovne
zaznamenané: „predstúpil žalovaný 1/ (totožné žalovaný 2), ktorý záverom udáva ...
Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili k sporným
skutočnostiam a dôkazom a na to bol vyhlásený rozsudok. (str.6 Uznesenia)
Tým mal dovolací súd za preukázané, že nedošlo k odňatiu práva na spravodlivý
proces reprezentovaného § 123 OSP.“
Z tejto formulácie, ako aj zo samotnej zápisnice však jednoznačne vyplýva, že súd si
nesplnil svoju zákonnú povinnosť danú mu § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 OSP, pretože
nevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a tým odňal účastníkom konania ich právo
na spravodlivý súdny proces.
Uvedenú skutočnosť nepriamo konštatuje aj Porušovateľ, pretože uvádza, že
žalobcovia sa vyjadrili „k sporným skutočnostiam a dôkazom“, nie však k dokazovaniu
a k právnej stránke veci.
Výzva súdu v tomto smere absentuje. Rovnako rozhodnutie o dôkazoch, ktoré budú
vykonané a ktoré nebudú a z akého dôvodu (§118 ods. 2 OSP).
Uvedené je obzvlášť zarážajúce, ak sa jednalo o dva totožné skutky (dve pôžičky),
o ktorých súdu predložil dôkazy samotný žalobca a v priebehu pojednávania nebolo jasne
ustálené, o ktorej pôžičke vlastne súd hovorí.
Rovnako odvolací súd odmietol sa touto skutočnosťou zaoberať a v zápisnici
z pojednávania nie je o týchto skutočnostiach ani zmienka, hoci žalovaní na ne poukazovali.
Odvolací súd „pre istotu“ zápisnicu o pojednávaní, napriek zaprotokolovanej žiadosti
žalovaných o jej doručenie, túto dodnes nedoručil žalovaným, aby títo nemohli preukázať,
že ich námietky a návrhy súdy ignorovali.
V ostanom bližšie naše dovolanie.
Preto máme za to, že bolo porušené naše základné právo na spravodlivý proces.
Okrem toho bol vykonaný aj nezákonný zásah Porušiteľom do nášho vlastníckeho
práva tým, že porušiteľ napriek jemu danej zákonnej povinnosti (§ 11 ods. 3 veta prvá
zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov- o súdnych poplatkoch, výslovne danej
zákonnou textáciu: Poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním
odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane
odvolania a dovolania odmietlo - nerozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku, čím
porušil naše základné právo vlastniť majetok.»
V závere svojej sťažnosti sťažovatelia sťažnostný petit formulovali takto:
„Na základe uvedeného navrhujeme:
1. aby Ústavný súd konštatoval, že postupom Porušiteľa v konaní 5 Cdo 246/2010
boli porušené základné práva sťažovateľov dané im článkami 20 ods. 1; 46 ods. 1 a 48
ods. 2 Ústavy SR.
2. aby Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie Porušiteľa v celom rozsahu a vec
vrátil porušiteľovi na ďalšie konanie
3. aby uložil Porušiteľovi uhradiť trovy konania podľa vyčíslenia právneho
zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o porušení ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (bez bližšej
špecifikácie) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 246/2010,
a žiadajú tiež jeho uznesenie v tomto konaní z 1. decembra 2010 zrušiť. Vzhľadom na to, že
v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovatelia konkrétne pomenovali základné práva zaručené
uvedenými článkami ústavy, ústavný súd bez toho, aby ich vyzval na doplnenie sťažnosti,
ustálil predmet konania pred ním tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
Rovnako ústavný súd nevyzýval sťažovateľov ani na doplnenie chýbajúceho splnomocnenia
na ich zastupovanie pred ústavným súdom, pretože v tom nevidel možnosť zvrátenia
výsledku predbežného prerokovania sťažnosti, ako vyplýva z tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Z obsahu príloh sťažnosti ústavný súd zistil tento stručný priebeh a výsledky konania
vo veci sťažovateľov pred všeobecnými súdmi:
Sťažovatelia boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 17 C 509/2004-92 z 9. marca zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu
300.000 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 30. októbra 2003 do
zaplatenia a nahradiť tiež trovy súdneho konania.
Na základe odvolania sťažovateľov rozhodnutie okresného súdu preskúmal Krajský
súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom sp. zn. 2 Co 194/2005 z 26. apríla
2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, pričom prípustnosť
dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. b) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Argumentácia sťažovateľov
v nimi podanom dovolaní sa zakladala na tvrdení, že ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolanie odôvodnili aj tvrdením, že
zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
a v neposlednom rade aj tvrdením, že okresný súd vyniesol meritórny rozsudok bez toho,
aby uznesením vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené podľa § 120 ods. 4 OSP, čím im
bolo podľa ich názoru odopreté právo vyjadriť sa k uskutočnenému dokazovaniu.
O dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 246/2010
z 1. decembra 2011 tak, že ich dovolanie odmietol, pričom sa podrobne vyjadril ku všetkým
podstatným námietkam sťažovateľov a k nimi tvrdeným dovolacím dôvodom.
Úlohou ústavného súdu bolo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,
či obsah napádaného postupu a uznesenia najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, a teda či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné
s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označených základných práv, osobitne
práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd považuje v tejto súvislosti najprv za potrebné uviesť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Z týchto zásad vychádzal ústavný súd aj v tomto prípade, pričom v prvom rade
upriamil svoju pozornosť na sťažovateľmi tvrdené porušenie ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu v označenom konaní.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 246/2010
z 1. decembra 2010 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vyčerpávajúcim spôsobom
zaoberal dôvodmi dovolania a k zásadným námietkam sťažovateľov zaujal také stanovisko,
ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, pretože závery v ňom obsiahnuté
nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Vo vzťahu k námietke odvolávajúcej sa na ustanovenie § 237 písm. b) OSP (ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) najvyšší súd
citujúc relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku poukázal na zásadný rozdiel
medzi procesnou nespôsobilosťou (ktorú sťažovatelia v dovolaní namietali) a nedostatkom
vecnej legitimácie, ktorým túto námietku odôvodnili.
Pokiaľ ide o námietku podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom), ktorá vecne tvorí inak nosnú časť obsahu
sťažnosti a sťažovatelia ju odôvodnili skutočnosťou, že zo strany okresného súdu nedošlo
k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania podľa § 120 ods. 4 OSP a sťažovateľom
nebola daná možnosť vyjadriť sa k vykonanému „dokazovaniu a k právnej stránke veci“,
najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní ďalej výslovne namietaná vada
konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., t.j. že účastníkom konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Vada konania namietaná žalovanými 1/ a 2/ mala spočívať
v tom, že súd prvého stupňa vyniesol rozsudok bez ukončenia dokazovania podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p., čím im odoprel právo dané ustanovením § 123 O. s. p.
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom. Žalovanými 1/ a 2/ v dovolaní takto
opísaný postup súdu prvého stupňa ale nemá oporu v spise súdu.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Zo spisu (č. l. 30 a 31) je zrejmé, že žalovaným 1/ a 2/ bolo spolu s návrhom žaloby
doručené aj poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p., z čoho je zrejmé splnenie povinnosti súdu
poučiť žalovaných 1/ a 2/ v zmysle tohto ustanovenia. Oporu v spise nemá ani námietka
žalovaných 1/ a 2/, že im súd neumožnil vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým
dôkazom.
Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 9. februára 2004 (č. l. 88
až 91 spisu) vyplýva, že sudkyňa vytvorila tak právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj obom
žalovaným možnosť realizovať tieto práva účastníkov konania. V zápisnici (č. l. 90) je
doslovne zaznamenané: „Predstúpil žalovaný 1/ (totožne žalovaný 2/), ktorý záverom
udáva: ...". Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili
k sporným skutočnostiam a dôkazom, a na to bol vyhlásený rozsudok.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že súd prvého stupňa
žalovaným1/ a 2/ neodňal procesné oprávnenie vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.).»
Podľa názoru ústavného súdu v obidvoch prípadoch je právny názor najvyššieho
súdu v danej veci zdôvodnený dostatočným spôsobom, preto ústavný súd v danom prípade
nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov, na základe ktorých
bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť (m. m. II. ÚS 299/06). Z týchto dôvodov
ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovatelia tiež namietali zásah do ich základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy. Ich námietka spočívala v tvrdení, že najvyšší súd v rozpore
s ustanovením § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“) nerozhodol o vrátení súdneho poplatku za dovolanie, ktoré
bolo odmietnuté.
V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom rade
poukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov, nemôže byť
všeobecný súd sekundárnym porušovateľom ústavných práv hmotného charakteru v konaní,
v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc danú ústavou a príslušnými zákonmi. Navyše,
podľa § 12 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za dovolanie
rozhoduje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni, teda v žiadnom prípade nie najvyšší súd.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní,
ústavný súd sa ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2011