Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 284/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. U. a M. U., B., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na ochranu vlastníctva podľa ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. U. a M. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2011

doručená sťažnosť J. U. a M. U. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 1. decembra 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Dňa 1.12. 2010 vydal porušovateľ Uznesenie v ktorom odmietol

podané dovolanie s odôvodnením, že v zápisnici o pojednávaní súdu 1. stupňa je doslovne

zaznamenané: „predstúpil žalovaný 1/ (totožné žalovaný 2), ktorý záverom udáva ...

Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili k sporným

skutočnostiam a dôkazom a na to bol vyhlásený rozsudok. (str.6 Uznesenia)

Tým mal dovolací súd za preukázané, že nedošlo k odňatiu práva na spravodlivý

proces reprezentovaného .“

Z tejto formulácie, ako aj zo samotnej zápisnice však jednoznačne vyplýva, že súd si

nesplnil svoju zákonnú povinnosť danú mu a , pretože

nevyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a tým odňal účastníkom konania ich právo

na spravodlivý súdny proces.

Uvedenú skutočnosť nepriamo konštatuje aj Porušovateľ, pretože uvádza, že

žalobcovia sa vyjadrili „k sporným skutočnostiam a dôkazom“, nie však k dokazovaniu

a k právnej stránke veci.

Výzva súdu v tomto smere absentuje. Rovnako rozhodnutie o dôkazoch, ktoré budú

vykonané a ktoré nebudú a z akého dôvodu ( ).

Uvedené je obzvlášť zarážajúce, ak sa jednalo o dva totožné skutky (dve pôžičky),

o ktorých súdu predložil dôkazy samotný žalobca a v priebehu pojednávania nebolo jasne

ustálené, o ktorej pôžičke vlastne súd hovorí.

Rovnako odvolací súd odmietol sa touto skutočnosťou zaoberať a v zápisnici

z pojednávania nie je o týchto skutočnostiach ani zmienka, hoci žalovaní na ne poukazovali.

Odvolací súd „pre istotu“ zápisnicu o pojednávaní, napriek zaprotokolovanej žiadosti

žalovaných o jej doručenie, túto dodnes nedoručil žalovaným, aby títo nemohli preukázať,

že ich námietky a návrhy súdy ignorovali.

V ostanom bližšie naše dovolanie.

Preto máme za to, že bolo porušené naše základné právo na spravodlivý proces.

Okrem toho bol vykonaný aj nezákonný zásah Porušiteľom do nášho vlastníckeho

práva tým, že porušiteľ napriek jemu danej zákonnej povinnosti (§ 11 ods. 3 veta prvá

v znení neskorších predpisov- o súdnych poplatkoch, výslovne danej

zákonnou textáciu: Poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním

odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane

odvolania a dovolania odmietlo - nerozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku, čím

porušil naše základné právo vlastniť majetok.»

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia sťažnostný petit formulovali takto:

„Na základe uvedeného navrhujeme:

1. aby Ústavný súd konštatoval, že postupom Porušiteľa v konaní

boli porušené základné práva sťažovateľov dané im článkami 20 ods. 1; 46 ods. 1 a 48

ods. 2 SR.

2. aby Ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie Porušiteľa v celom rozsahu a vec

vrátil porušiteľovi na ďalšie konanie

3. aby uložil Porušiteľovi uhradiť trovy konania podľa vyčíslenia právneho

zástupcu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o porušení ich

základných práv podľa , a (bez bližšej

špecifikácie) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a žiadajú tiež jeho uznesenie v tomto konaní z 1. decembra 2010 zrušiť. Vzhľadom na to, že

v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovatelia konkrétne pomenovali základné práva zaručené

uvedenými článkami , ústavný súd bez toho, aby ich vyzval na doplnenie sťažnosti,

ustálil predmet konania pred ním tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Rovnako ústavný súd nevyzýval sťažovateľov ani na doplnenie chýbajúceho splnomocnenia

na ich zastupovanie pred ústavným súdom, pretože v tom nevidel možnosť zvrátenia

výsledku predbežného prerokovania sťažnosti, ako vyplýva z tohto rozhodnutia.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Z obsahu príloh sťažnosti ústavný súd zistil tento stručný priebeh a výsledky konania

vo veci sťažovateľov pred všeobecnými súdmi:

Sťažovatelia boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -92 z 9. marca zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu

300.000 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5 % ročne od 30. októbra 2003 do

zaplatenia a nahradiť tiež trovy súdneho konania.

Na základe odvolania sťažovateľov rozhodnutie okresného súdu preskúmal Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom sp. zn. z 26. apríla

2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, pričom prípustnosť

dovolania odôvodnili ustanovením a Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Argumentácia sťažovateľov

v nimi podanom dovolaní sa zakladala na tvrdení, že ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Dovolanie odôvodnili aj tvrdením, že

zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

a v neposlednom rade aj tvrdením, že okresný súd vyniesol meritórny rozsudok bez toho,

aby uznesením vyhlásil dokazovanie vo veci za skončené podľa , čím im

bolo podľa ich názoru odopreté právo vyjadriť sa k uskutočnenému dokazovaniu.

O dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 1. decembra 2011 tak, že ich dovolanie odmietol, pričom sa podrobne vyjadril ku všetkým

podstatným námietkam sťažovateľov a k nimi tvrdeným dovolacím dôvodom.

Úlohou ústavného súdu bolo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,

či obsah napádaného postupu a uznesenia najvyššieho súdu opodstatňuje prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, a teda či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné

s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označených základných práv, osobitne

práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti najprv za potrebné uviesť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Z týchto zásad vychádzal ústavný súd aj v tomto prípade, pričom v prvom rade

upriamil svoju pozornosť na sťažovateľmi tvrdené porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu v označenom konaní.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. decembra 2010 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vyčerpávajúcim spôsobom

zaoberal dôvodmi dovolania a k zásadným námietkam sťažovateľov zaujal také stanovisko,

ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, pretože závery v ňom obsiahnuté

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vo vzťahu k námietke odvolávajúcej sa na ustanovenie (ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) najvyšší súd

citujúc relevantné ustanovenia poukázal na zásadný rozdiel

medzi procesnou nespôsobilosťou (ktorú sťažovatelia v dovolaní namietali) a nedostatkom

vecnej legitimácie, ktorým túto námietku odôvodnili.

Pokiaľ ide o námietku podľa (účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom), ktorá vecne tvorí inak nosnú časť obsahu

sťažnosti a sťažovatelia ju odôvodnili skutočnosťou, že zo strany okresného súdu nedošlo

k vyhláseniu uznesenia o skončení dokazovania podľa a sťažovateľom

nebola daná možnosť vyjadriť sa k vykonanému „dokazovaniu a k právnej stránke veci“,

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní ďalej výslovne namietaná vada

konania podľa , t.j. že účastníkom konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Vada konania namietaná žalovanými 1/ a 2/ mala spočívať

v tom, že súd prvého stupňa vyniesol rozsudok bez ukončenia dokazovania podľa

ustanovenia , čím im odoprel právo dané ustanovením

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom. Žalovanými 1/ a 2/ v dovolaní takto

opísaný postup súdu prvého stupňa ale nemá oporu v spise súdu.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Zo spisu (č. l. 30 a 31) je zrejmé, že žalovaným 1/ a 2/ bolo spolu s návrhom žaloby

doručené aj poučenie podľa , z čoho je zrejmé splnenie povinnosti súdu

poučiť žalovaných 1/ a 2/ v zmysle tohto ustanovenia. Oporu v spise nemá ani námietka

žalovaných 1/ a 2/, že im súd neumožnil vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým

dôkazom.

Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 9. februára 2004 (č. l. 88

až 91 spisu) vyplýva, že sudkyňa vytvorila tak právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj obom

žalovaným možnosť realizovať tieto práva účastníkov konania. V zápisnici (č. l. 90) je

doslovne zaznamenané: „Predstúpil žalovaný 1/ (totožne žalovaný 2/), ktorý záverom

udáva: ...". Z obsahov ich prednesov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ sa v nich vyjadrili

k sporným skutočnostiam a dôkazom, a na to bol vyhlásený rozsudok.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že súd prvého stupňa

žalovaným1/ a 2/ neodňal procesné oprávnenie vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k

všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali ( ).»

Podľa názoru ústavného súdu v obidvoch prípadoch je právny názor najvyššieho

súdu v danej veci zdôvodnený dostatočným spôsobom, preto ústavný súd v danom prípade

nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov, na základe ktorých

bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť (m. m. ). Z týchto dôvodov

ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia tiež namietali zásah do ich základného práva vlastniť majetok podľa

. Ich námietka spočívala v tvrdení, že najvyšší súd v rozpore

s ustanovením o súdnych

poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) nerozhodol o vrátení súdneho poplatku za dovolanie, ktoré

bolo odmietnuté.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom rade

poukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov, nemôže byť

všeobecný súd sekundárnym porušovateľom ústavných práv hmotného charakteru v konaní,

v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc danú a príslušnými zákonmi. Navyše,

podľa vo veciach poplatkov za dovolanie

rozhoduje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni, teda v žiadnom prípade nie najvyšší súd.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní,

ústavný súd sa ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011