Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 289/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., Ž., zastúpenej Mgr. R. K., pre

namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

221 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ods.

2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -221 z 27. januára 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Martin 28. augusta 2007 a postúpeným Okresnému súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) 26. mája 2009 domáhala proti Slovenskej republike

– Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky zaplatenia sumy

2 108 117,70 Sk (69 976,69 €) s príslušenstvom ako náhrady škody (z titulu ušlého zisku

za možný prenájom nehnuteľností) spôsobenej nesprávnym úradným postupom Správy

katastra M. (ďalej len „správa katastra“) v katastrálnom konaní pri zápise práv

k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka bola od 25. januára 2005 vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV

č. 4224 v katastrálnom území M.. Zmluvou o predaji časti podniku z 1. mája 2005

sťažovateľka predala nehnuteľnosti spoločnosti S., s. r. o., Ž. (ďalej len „spoločnosť S.“),

avšak zápis zmeny vlastníckeho práva bol správou katastra vykonaný (resp. vklad bol

povolený) až 28. mája 2008.

V období od 2. januára 2006 do 28. mája 2008 správa katastra bez akéhokoľvek

relevantného právneho titulu ponechala ako vlastníka nehnuteľností zapísanú inú

spoločnosť – S., s. r. o., M. (ďalej len „spoločnosť S.“), ktorá od nájomníkov predmetných

nehnuteľností poberala nájomné, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor sťažovateľky.

Skutočnosť, že spoločnosť S. je bez akéhokoľvek majetku, viedla sťažovateľku k podaniu

predmetného návrhu.

Okresný súd rozsudkom č. k. -187 zo 6. apríla 2010 návrh sťažovateľky

zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... súd má za to, že navrhovateľovi... škoda nevznikla, jediným subjektom, ktorému

mohla uvedeným postupom Správy katastra M. vzniknúť škoda je spoločnosť S., s. r. o.,

ktorá sa však domáhala náhrady škody v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4

... Pokiaľ spoločnosť S., s. r. o. ako nevlastník prevádzaných nehnuteľností

poberala od nájomcov nájomné, na strane tejto spoločnosti vzniklo bezdôvodné obohatenie

a v takom prípade je potrebné postupovať podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia

v zmysle a nasl. .

Na základe uvedeného, keďže súd nemal za preukázané splnenie základných

podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi zisteným porušením práva a majetkovou

škodou, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Podľa názoru súdu neexistuje

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom Správy katastra M. a vzniknutou

peňažnou škodou, ušlým ziskom (nájomným), ktoré mal utrpieť navrhovateľ.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím

prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka ďalej uviedla:

«Ako vyplýva z opísaného skutkového stavu, sťažovateľke ako vlastníkovi

predmetných nehnuteľností bola upretá v čase od 2. 1. 2006 do 28. 5. 2008 riadna

evidencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a tým sťažovateľka nemohla vystupovať voči

tretím osobám ako oprávnená osoba k nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu sťažovateľka

neobdržala od svojich nájomníkov úžitky veci - nájomné...

Sťažovateľka dáva Ústavnému súdu SR do pozornosti nasledovné ustanovenia

:

- „Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa

vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný

zákon neustanovuje inak.“

- „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva

držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.“

Z uvedených ustanovení je zrejmé, že spol. M., s. r. o. bola

v zmysle platných právnych predpisov upravujúcich obsah vlastníckeho práva vlastníkom až

do 28. 5. 2008, t. j. do povolenia vkladu vlastníckeho práva jej právnemu nástupcovi

Správou katastra a teda spol. M., s. r. o. až do 28. 5. 2008 ako vlastník veci bola oprávnená

predmetné nehnuteľnosti držať, užívať, požívať ich plody a nakladať s nimi. Krajský súd

Žilina v napadnutom rozsudku odoprel spoločnosti M., s. r. o. právo na nájomné

z predmetných nehnuteľností počas jej vlastníckeho práva a v zmysle odôvodnenia svojho

rozhodnutia tak ústavne nekonformným spôsobom zasiahol do sťažovateľkinho práva

vlastniť majetok vrátane všetkých jeho súčastí a oprávnení vlastníka, celkom zjavne odoprel

súdnu ochranu sťažovateľkinmu vlastníckemu právu a poprel rovnosť oprávnení nositeľov

vlastníckeho práva pred zákonom. Z týchto dôvodov sťažovateľka podala túto sťažnosť

a z týchto dôvodov má za to, že zo strany KS Žilina bola porušená SR ako aj

Dohovor.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok

podľa a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 27. januára

2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. januára 2011

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti M., s. r. o. sumu

vo výške 3.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ods.

2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu

č. k. -221 z 27. januára 2011.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí právo vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať

s ňou. Citovaný teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť

majetok, ale súčasne zaručuje realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123

. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v

ods. 1 , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú

ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl.

().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré presne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany (napr. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré

sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto

ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich

postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (, ). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ak

ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne , ).

Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie

základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle prvej vety , ale neznamená spravidla odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1

(). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní

v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti

poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa

domáha (). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Z uvedených hľadísk a princípov vychádzal ústavný súd aj pri prerokovaní

predmetnej sťažnosti. Pokiaľ ide o namietané prieťahy podľa ,

k odstráneniu právnej neistoty došlo nastolením právoplatnosti rozhodnutia 23. marca 2011,

pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. mája 2011.

Keďže krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu obsiahnutými v jeho rozsudku, napadnutým rozhodnutím tento

rozsudok potvrdil, pričom na doplnenie uviedol:

„... v prejednávanej veci nebolo predmetom konania zaplatenie nájomného, ktorého

by sa mohol domáhať vlastník veci, ale náhrada škody spočívajúca v ušlom nájomnom.

Pri takto vymedzenom predmete konania aktívne legitimovaným subjektom mohla a mala

byť spoločnosť S., s. r. o., pretože tejto spoločnosti v dôsledku nečinnosti Správy katastra

M. vznikla škoda vo výške nájomného, ktoré by inak za iných okolností mohla z titulu

prenájmu nebytových priestorov poberať. V prípade ak sa uplatňuje náhrada škody

spočívajúca v ušlom nájomnom, tak ako tomu bolo v danom prípade, zo žiadnych

zákonných ustanovení nevyplýva, že oprávneným subjektom by mohol byť jedine vlastník

nehnuteľnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. Namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru odmietol podľa zákona o

ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie práv hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré označené práva nepochybne patria (obdobne napr. ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011