Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 269/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -180 z 26.

októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2011 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -180

z 26. októbra 2010.

Podľa názoru sťažovateľa „... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľa, je rozhodnutie: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

zo dňa 26. 10. 2010, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice II, sp. zn. zo dňa 10. 11. 2009, vo výroku o zamietnutí žaloby

a náhrade trov konania a ktorým rozsudkom zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy

odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 2. 12. 2010.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania podaným dňa

24. 1. 2003 domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1.844,72 € (55.574,-

Sk), titulom nezaplatenia zmluvnej pokuty a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

V predmetnej právnej veci Okresný súd Košice II vydal platobný rozkaz. Proti

platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 15. 4. 2003 odpor s odôvodnením, v ktorom

navrhol, že je nepochybné, že žalobcovi nárok na penále nevznikol, ani vzniknúť nemohol

a preto tento neexistujúci nárok nemôže uplatňovať v tomto konaní.

Sťažovateľ vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že podľa zmluvy

o dielo, ktorú účastníci konania medzi sebou uzavreli, sa odporca ako objednávateľ v čl. VI.

zaviazal v prípade omeškania s úhradou faktúr zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,3%

z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. Keďže sa odporca dostal do omeškania

s úhradou svojich finančných záväzkov, bola mu daňovým dokladom – faktúrou č. 02102

zo dňa 8. 3. 2002 vyúčtovaná zmluvná pokuta za omeškanie s úhradou jednotlivých faktúr.

Písomným podaním, doručeným súdu dňa 19. 5. 2008, zobral sťažovateľ návrh na

začatie z časti späť z dôvodu, že nesprávne vypočítal výšku zmluvnej pokuty a to z dôvodu,

že pri výpočte vychádzal z nesprávnych príjmových dokladov a správne výška zmluvnej

pokuty je vo výške 36.583,60 Sk a dátumy úhrad za výrobu a montáž plastových okien sú

nasledovné: dňa 6. 8. 2001 úhrada 50.000,- Sk, 17. 9. 2001 úhrada 50.000,- Sk, dňa 26. 10.

2001 úhrada 30.000,- Sk, dňa 17. 12. 2001 úhrada 60.000,- Sk, dňa 12. 2. 2002 úhrada

37.454,40 Sk a na základe týchto úhrad sťažovateľovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo vyššie uvedenej výške. Na základe týchto skutočností navrhol sťažovateľ, aby súd

konanie v časti 18.990,40 Sk zastavil a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 36.583,60

Sk.

Žalovaný s čiastočným späťvzatím návrhu na začatie konania súhlasil.

Súd prvého stupňa z predložených listinných dôkazov zistil, že žalovaný žalobcovi

plnil na daňový doklad – faktúru č. 2001120 tak, že žalovaný žalobcovi zaplatil sumu

267.454,40 Sk a posledná platba bola uskutočnená dňa 14. 1. 2002. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že žalovaný žalobcovi zaplatil o 40.000,- Sk viac, než je peňažný nárok žalobcu

z daňového dokladu – faktúry č. 2001120 na sumu 227.454,40 Sk.

Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie zmluvnej

pokuty, avšak súd využil moderačné právo a žalobcovi priznal plnú pokutu výške 0,1%

denne, čo predstavuje 36,5% ročne. Z uplatneného nároku žalobcu to predstavuje sumu

12.194,53 Sk, t. j. 404,78 €.

Z dôvodu, že žalovaný vo svojich písomných podaniach uplatnil započítaciu

námietku do výšky uplatnenej, resp. priznanej pohľadávky súdom, a keďže preplatok na

faktúre č. 2001120 predstavuje sumu 40.000,- Sk, súd započítaciu námietku žalovaného

uplatnil pri priznanom nároku žalobcovi na zmluvnú pokutu vo výške 12.194,53 Sk, t. j.

404,78 €.

Na základe kritéria hodnoty zabezpečovacieho záväzku, súd prvého stupňa

posudzoval, či peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal žalovaný zaplatiť,

nie je primerané vo vzťahu k peňažnému vyjadreniu hodnoty zabezpečovacieho záväzku.

Vykonaním dokazovania, posúdením oboch zákonných kritérií, súd prvého stupňa

dospel k záveru, že peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal na základe

uplatnenia žalobcom žalovaný zaplatiť je neprimerané vo vzťahu k peňažnému

vyjadreniu hodnoty zabezpečovacieho záväzku.

Voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote

odvolanie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.

, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vo výroku o zamietnutí žaloby v časti

1.214,35 EUR a vo výroku o náhrade trov konania a zaviazal sťažovateľa nahradiť

žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 81,66 EUR, na účet právneho zástupcu

žalovaného.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na túto časť odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu:

„Preto aj keď účtovné doklady, ktoré predložil žalovaný, nespĺňali formálne

náležitosti podľa o účtovníctve, boli spôsobilým listinným dôkazom

v súdnom konaní podľa na preukázanie platieb zo strany žalovaného do

pokladne žalobcu, ak žalobca nespochybnil ich vierohodnosť iným spôsobom.

Námietku zo strany žalobcu, že jeho pracovníčka omylom vystavila duplicitné

príjmové doklady, nemohol súd prvého stupňa ani odvolací súd akceptovať, pretože toto

tvrdenie o omyle žalobcu, žalobca ničím nepreukázal, teda nepreukázal svoje tvrdenie

o omyle, hoci podľa citovaného ustanovenia bol povinný označiť, alebo

predložiť dôkaz o svojom tvrdení. Žalobca mal preto predložiť originál príjmových

pokladničných dokladov, ktoré v konaní nepredložil a na preukázanie svojho omylu

navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného. ...

Porušovateľ sa nezaoberal návrhom sťažovateľa zo dňa 4. 2. 2008, ktorým

sťažovateľ žiadal súd prvého stupňa, aby zaviazal žalovaného predložiť originály všetkých

príjmových a výdavkových dokladov, preukazujúcich priebeh jednotlivých úhrad na istinu

z fak. č. 2001120 vo výške 267.454,40, Sk, keďže práve žalovaný tvrdil, že túto sumu

sťažovateľovi uhradil. ...

Nemôže obstáť tvrdenie porušovateľa, že sťažovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenie

o omyle, hoci podľa citovaného ustanovenia bol povinný označiť, alebo

predložiť dôkaz o svojom tvrdení, a že mal preto predložiť originál príjmových

pokladničných dokladov, ktoré v konaní nepredložil a na preukázanie svojho omylu

navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného.

Takémuto tvrdeniu porušovateľa chýba akákoľvek logika. Keďže sťažovateľ popieral

iba dva doklady o ktorých tvrdil, že boli vystavené omylom a neboli zúčtované, nemohol

preto predložiť ich originály. ...

Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné mať v konaní hodnoverne preukázané

skutočnosti, ktoré boli v konaní sporné a to, či odporca zaplatil sťažovateľovi sumu

o 40.000 Sk naviac, t. j. sumu 267.454,40, Sk.

V konaní nebolo preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 40.000,- Sk

naviac... Nemôže byť predsa dôkazom tvrdenie žalovaného, že z jeho strany došlo k úhrade

sumy 267.454,40 Sk, pokiaľ ako dôkaz v konaní predložil iba príjmové doklady žalobcu na

sumu 50.000,- Sk zo dňa 6. 8. 2001 a na sumu 30. 000,- Sk zo dňa 26. 10. 2001, t. j.

potvrdenia žalobcu, že tieto sumy spolu vo výške 80.000,- Sk od žalovaného prevzal.“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti argumentuje týmto:

„K využitiu moderačného práva... sťažovateľ uvádza, že... súdy použili moderačné

právo vo väčšom rozsahu ako to zodpovedá § 301 Obch. zákonníka. ...

Porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku nezaoberal odvolacími dôvodmi

sťažovateľa, nepreskúmal dôkazy, na ktoré poukazoval sťažovateľ, iba prevzal odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov, o ktoré

oprel svoje skutkové závery, vybral iba niektoré z dôkazov predložených počas konania. ...

Porušovateľ v zásahu do základných práv sťažovateľa pokračoval. Na odvolacie

dôvody sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď. Odpoveďou porušovateľa bolo stotožnenie sa

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, argumentujúc, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo

v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery. ...

Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neznamená, že by súd mal na výber, ktoré

z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré oprie svoje skutkové závery

a ktoré opomenie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená tendenčné ignorovanie, či

popieranie ich výpovednej hodnoty, pretože takéto konanie súdu je znakom ľubovôle

a súdnej závislosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C., podľa článku 46 ods. 1 , čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo

dňa 26. 10. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť P. J. – C. trovy konania spolu vo

výške 314,18 € (2 x 123,50 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné

podanie na Ústavný súd SR + 2 x režijný paušál 7,41 €, DPH vo výške 20 % - 52,36 €),

podľa , vyhlášky MS SR č. na účet advokáta: JUDr. J.

G., č. ú... v Č., a. s., pobočka P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh môže ísť vtedy, ak namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného

postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec

nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť

ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj judikatúru vo vzťahu k , resp. listiny skúma, či

konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Do obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie.

To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozhodnutia k jednotlivým

námietkam sťažovateľa uviedol:

- k námietke, že krajský súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľa zo 4. februára 2008,

ktorým žiadal súd prvého stupňa, aby zaviazal žalovaného predložiť originály všetkých

príjmových a výdavkových dokladov preukazujúcich priebeh jednotlivých úhrad v sume

267 454,40 Sk, a že krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho vyjadrenie, že pri výpočte

vychádzal z nesprávnych príjmových dokladov a že ani jeden z účtovných dokladov „nie je

v súlade so zákonom o účtovníctve“:

«Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vyjadrenie

žalobcu, že žalobca pri výpočte zmluvnej pokuty vychádzal z nesprávnych príjmových

pokladničných dokladov, avšak s prihliadnutím na to, že žalovaný nepredložil správne

doklady v súlade so zákonom o účtovníctve má súd uznať iba tie „nesprávne doklady“,

ktoré odsúhlasili obidve strany. Toto tvrdenie žalobcu odvolací súd nepovažuje za správne

a nie je v súlade s ustanovením , podľa ktorého

dôkazom v súdnom konaní sú všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutkový stav veci.

Preto aj keď účtovné doklady, ktoré predložil žalovaný, nespĺňali formálne náležitosti podľa

o účtovníctve, boli spôsobilým listinným dôkazom v súdnom konaní

podľa na preukázanie platieb zo strany žalovaného do pokladne žalobcu, ak

žalobca nespochybnil ich vierohodnosť iným spôsobom. Námietku zo strany žalobcu, že

jeho pracovníčka omylom vystavila duplicitné príjmové pokladničné doklady, nemohol súd

prvého stupňa ani odvolací súd akceptovať, pretože toto tvrdenie o omyle žalobcu, žalobca

ničím nepreukázal, teda nepreukázal svoje tvrdenie o omyle, hoci podľa citovaného

ustanovenia bol povinný označiť, alebo predložiť

dôkaz o tom svojom tvrdení. Žalobca mal preto predložiť originál príjmových

pokladničných dokladov, ktoré v konaní nepredložil a na preukázanie svojho omylu

nedôvodne navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného.»;

- k námietke, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom tvrdení, podľa

ktorého sťažovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenie o omyle, hoci podľa § 120 ods. 1

(ďalej len „OSP“) tak bol povinný urobiť, alebo predložiť

dôkaz o svojom tvrdení, t. j. originál príjmových pokladničných dokladov, ktoré

nepredložil, ale navrhoval dôkaznú povinnosť zo strany žalovaného:

„Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca aj

žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

svojich skutočností a tento dôkaz súdu predložiť.“;

- k námietke, že krajský súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal odvolacími dôvodmi

sťažovateľa, nepreskúmal dôkazy, na ktoré poukazoval, iba prevzal odôvodnenie

rozhodnutia prvého stupňa a stotožnil sa s jeho právnymi a skutkovými závermi,

a k námietke, že krajský súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhoval sťažovateľ, pretože ich

považoval za rozhodujúce v tomto konaní, a ich nevykonanie neodôvodnil, čo má za

následok protiústavnosť rozsudku krajského súdu:

„Odvolací súd podľa konštatuje správnosť napadnutého

rozsudku a jeho odôvodnenia v napadnutej časti a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na

doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu žalobcu,

odvolací súd uvádza nasledovné...

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo,

vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol.“;

- k nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa zmluvnej pokuty za omeškanie

a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako aj k namietanému spôsobu vyrovnania sa

s uplatnením moderačného práva súdom prvého stupňa:

„Odvolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu v odvolaní v tom, že

žalobca mal nárok na vyššiu zmluvnú pokutu ako si uplatnil v tomto konaní, pretože mal

nárok na zmluvnú pokutu 0,3 % denne z fakturovanej čiastky 227 454,00 Sk t. j. vo výške

133 742,56 Sk (4 439,44 eur) a nie iba z neuhradenej čiastky. Zmluvnú pokutu, ktorú si

účastníci konania dohodli v zmluve v prípade, že žalovaný ako dlžník bude v omeškaní

s úhradou faktúr za cenu diela, je v skutočnosti sankciou za omeškanie dlžníka. Žalovaný

bol v omeškaní s úhradou časti fakturovanej ceny diela, nie celej fakturovanej ceny diela,

preto žalobca nemá nárok na zaplatenie sankcie z tej fakturovanej ceny diela, ktorú

žalovaný hradil včas. Naviac žalobca si v tomto konaní uplatnil zmluvnú pokutu iba

vo výške 55 574,00 Sk (1 844,72 eur), po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 1 214,35

eur, preto predmetom konania nebola pohľadávka vo výške 4 439,44 eur. Preto súd prvého

stupňa jej oprávnenosť nepreskúmaval a nebola ani predmetom odvolacieho konania, preto

sa odvolací súd bližšie týmto tvrdením žalobcu nemohol zaoberať. Odvolací súd považuje za

správny postup súdu prvého stupňa, ak neprimerane vysokú zmluvnú pokutu vo výške 0,3 %

denne znížil na 0,1 % denne podľa .“

Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd sa zaoberal v napadnutom rozsudku

so všetkými námietkami sťažovateľa uplatnenými v odvolaní, pričom ústavný súd nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietaný rozsudok

krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II o zamietnutí

žaloby v časti 1 214,35 €, vo veci týkajúcej sa zaplatenia sumy 1 844,72 € z titulu

nezaplatenia zmluvnej pokuty, bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne

neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel základného práva na súdnu ochranu.

Krajský súd reagoval ústavne akceptovateľným spôsobom na odvolacie námietky

sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Právne závery krajského súdu sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami

a so zákonom, a nemožno preto akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že „v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia... nevyplývajú“ zo skutkových zistení.

Krajský súd sa zaoberal odvolacími dôvodmi sťažovateľa a vo vzťahu ku kľúčovým

dôkazom, na ktoré poukazoval sťažovateľ, prevzal podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa, ozrejmil, prečo napr. nepokladá námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesúladu

predložených účtovných dokladov so o účtovníctve v znení

neskorších predpisov („nesprávne účtovné doklady“) v kontexte ustanovenia za

dôvodnú (podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov,

fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je

spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.), rovnako ako aj zníženie zmluvnej

pokuty v zmysle (podľa ktorého neprimerane vysokú

zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovacej

povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením

zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá

vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva (). Podľa názoru ústavného súdu

napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, ani svojvoľný a je ústavne udržateľný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím)

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

listiny, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011