Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 176/2011
PDF · 171.24 KB
No categories available
III. ÚS 176/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť M. N., Maďarská republika, občana Českej republiky, zastúpeného
advokátkou JUDr. T. P., Ž, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/234/08 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C/234/08 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/234/08
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 900 € (slovom deväťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť M. N. trovy konania
v sume 318,14 € (slovom tristoosemnásť eur a štrnásť centov) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P., Ž.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 176/2011 z 19. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Okresný súd sa k veci vyjadril podaním doručeným ústavnému súdu 14. júna 2011,
z ktorého okrem iného vyplýva:
„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj obsahom predmetného spisu
navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľovi ním žiadané finančné
zadosťučinenie. V danom prípade síce nejde o skutkovo zložitú vec, termín pojednávania
nemohol byť nariadený z dôvodu, že súd musel rozhodovať o procesných návrhoch
navrhnutých samotným sťažovateľom (16. 11. 2009, 28. 01. 2010, 17. 07. 2010,
30. 11. 2010, 15. 12. 2010, 09. 05. 2011) Uvedené úkony súdu vyplývajú z pripojenej
chronológie ako aj zo samotného spisu, ktorý je pripojený. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
sa vo veci konalo plynulé a nedošlo k subjektívnym prieťahom zo strany sudcu. Postup súdu,
ktorý vykonával úkony bol plynulý a bez subjektívnych prieťahov.“
Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov účastníkov, z ktorej
vyplýva, že 22. októbra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,
11. novembra 2008 odporcu na vyjadrenie k žalobnému návrhu, 27. novembra 2008 vyzval
Správu katastru Bratislava na predloženie kúpnopredajnej zmluvy a 20. januára 2009 právnu
zástupkyňu navrhovateľa na predloženie listín.
Dňa 10. februára 2009 bol okresnému súdu doručený návrh na pripustenie zmeny
petitu žaloby a 25. februára 2009 vyzval právnu zástupkyňu na predloženie geometrického
plánu, kópie katastrálnej mapy, znaleckého posudku a doplnenie petitu návrhu.
Dňa 31. marca 2009 bolo okresnému súdu doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného do konania.
Dňa 30. júla 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne
navrhovateľa k zaslaným dokladom a návrhu na vstup vedľajšieho účastníka.
Dňa 7. septembra 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť právnej zástupkyne
navrhovateľa o určenie termínu pojednávania.
Dňa 28. októbra 2009 bol podaný návrh právnej zástupkyne sťažovateľa
na pripustenie zmeny petitu a na vylúčenie veci o návrhu na nahradenie vôle na samostatné
konanie.
Dňa 16. novembra 2009 a 28. januára 2010 okresný súd pripustil zmenu petitu
návrhu.
Dňa 15. marca 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku
pod následkom zastavenia konania.
Dňa 16. apríla 2010 bol podaný návrh právnej zástupkyne navrhovateľa na
prerušenie konania a 3. mája 2010 na pripustenie zmeny petitu žaloby a 4. mája 2010 na
priznanie oslobodenia sťažovateľa od súdneho poplatku.
Dňa 13. júla 2010 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych
poplatkov, proti ktorému podala právna zástupkyňa sťažovateľa odvolanie 4. augusta 2010.
Dňa 30. augusta 2010 bolo Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa a 15. novembra 2010 bol doručený
návrh na čiastočné späťvzatie žaloby a návrh na zastavenie konania.
Dňa 30. novembra 2010 krajský súd odvolacie konanie zastavil. Dňa 10. decembra
2010 bol spis doručený okresnému súdu a 15. decembra 2010 okresný súd konanie
o návrhu sťažovateľa v časti o nahradenie vyhlásenia vôle na uzatvorenie zmluvy zastavil.
Dňa 21. marca 2011 bol okresnému súdu doručený opakovaný návrh právnej
zástupkyne navrhovateľa na pripustenie zmeny, o ktorom okresný súd rozhodol 9. mája
2011 tak, že pripustil zmenu návrhu.
Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený
14. júna 2011.
K stanovisku okresného súdu sa vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľa podaním z
21. júna 2011. V ňom sa okrem iného uvádza:
„Primárne sťažovateľ upriamuje pozornosť na fakt, že k dnešnému dňu v jeho veci
nebol nariadený termín pojednávania napriek tomu, že odporca má aj vedomosť o ústavnej
sťažnosti, ku ktorej sa na základe výzvy z 05. 05. 2011 a 07. 06. 2011 vyjadril
prostredníctvom podpredsedníčky poverenej zastupovaním predsedu súdu. K dnešnému dňu
nebol nariadený termín pojednávania ani po uplynutí 34 mesiacov a 14 dní po podaní
žaloby.
Sťažovateľovi nie je zrejmé z akého dôvodu odporca za procesné úkony považuje
napr. študovanie spisu v informačnej kancelárií, predloženie spisu vyššiemu súdnemu
úradníkovi a podobne. Procesné podania sťažovateľa sú reakciou tak na výzvu konajúceho
súdu ako i na úkony účastníka konania na strane žalovaných. Vyslovenie súhlasu so zmenou
petitu žaloby je jednoduchým a rutinným procesným úkonom súdu , ktorý nemôže byť
príčinou nenariadenia pojednávania po dobu viac ako 34 mesiacov. Sťažovateľ už zo
zúfalstva nad stavom veci, keď vzhľadom na jeho vek a zlý zdravotný stav reálne hrozí, že sa
nedočká žiadneho úžitku z predmetu svojho vlastníctva a v záujme urýchlenia konania
zobral aj čiastočne späť žalobu v časti, ktorá sa môže javiť ako skutkovo zložitá (nahradenie
prejavu vôle). Reakciou na tento procesný úkon žalobcu bola nadbytočná výzva na úpravu
petitu v časti určovacej žaloby, keď v tejto časti už súd pripustil zmenu petitu pred
niekoľkými rokmi. Odporca nereaguje na žiadosť sťažovateľa o nariadenie pojednávania a
rozhodnutie vo veci, nereaguje na sťažnosť na prieťahy v konaní a zjavne ani na ústavnú
sťažnosť a ponecháva sťažovateľa v stave právnej neistoty.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00),
pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne
právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS
142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu
prejednávanej veci.
Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia
je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že súd bol celkovo nečinný
a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04
a IV. ÚS 246/05). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že
v ňom ide práve o takýto prípad, keďže okresný súd vo veci samej neurobil žiaden
relevantný úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v období od
8. októbra 2008, keď podal na okresnom súde „žalobu o určenie vlastníctva a nahradenie
prejavu vôle“, až do podania sťažnosti na ústavnom súde 22. marca 2011.
V tomto období urobil len jednoduché úkony, a to viackrát pripustil zmenu petitu
návrhu, vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku, na preukázanie osobných, majetkových
a zárobkových pomerov a predloženie listín zo správy katastra. Tieto úkony síce naznačujú,
že okresný súd nebol úplne nečinný, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti, ale ústavný
súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti, pretože počas takmer
trojročného obdobia do dňa predloženia spisu ústavnému súdu nevykonal žiadny relevantný
dôkazný prostriedok a neurčil ani jedno pojednávanie, na ktorom by vykonal dokazovanie.
Teda okresný súd nedokázal organizovať svoj procesný postup tak, aby čo najskôr odstránil
stav právnej neistoty účastníkov a pripravil vec na rozhodnutie.
Je síce pravdou, že svoj podiel na predĺžení konania mal aj sťažovateľ, pretože jeho
právna zástupkyňa viackrát žiadala pripustiť zmenu petitu návrhu, taktiež svoju žalobu v
časti vzala späť, pričom došlo aj k zastaveniu konania, ale ústavný súd nemohol prehliadnuť
to, že v tomto prípade sa spravodlivosť vykonávala a vykonáva s oneskorením. Konanie na
jednom stupni trvá bez vykonania dokazovania a rozhodnutia vo veci samej už takmer
3 roky, čo je ústavne neakceptovateľné.
S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 10 C/234/08 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde okresnému súdu, aby v označenej veci sťažovateľa konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne vo svojej sťažnosti žiadal priznať
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré odôvodnil tým, že má už 74 rokov a trpí
viacerými závažnými ochoreniami a ako účastník konania je príliš dlho vystavený neistote.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľa
vedenej pod sp. zn. 10 C/234/08 ústavný súd považoval priznanie sumy 900 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátkou JUDr. T. P., ktorá si ich uplatnila v sume 314,18 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania za dva úkony právnej služby urobené v roku 2011 a režijný paušál je totožná so
sumou vypočítanou ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v sume 314,18 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011