Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 297/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2

postupmi Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave,

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície pri procedúre nezákonného odobratia

daktyloskopických odtlačkov a iných identifikačných údajov o jeho osobe a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 3 a

(ďalej len „ústava“) nezákonnými postupmi Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave

(ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“), Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II,

Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“ alebo „vyšetrovateľ“)

pri procedúre nezákonného odobratia daktyloskopických odtlačkov a iných identifikačných

údajov o jeho osobe a vybavovaní jeho trestného oznámenia na vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva.

Z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postupom vojenskej prokuratúry a

jej uznesením sp. zn. OPn 999/10 z 22. februára 2011, ako aj uznesením vyšetrovateľa

ministerstva vnútra ČVS: SKIS-449/IS-1-V-2010 z 20. decembra 2010 a predchádzajúcim

postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-

, v ktorom je sťažovateľ „krivo obvineným“, malo dôjsť k porušeniu jeho

označených práv podľa na tom skutkovom základe, že vyšetrovateľ nariadil

25. marca 2010 výsluch svedka (jeho syna), pričom sťažovateľ ho len doprevádzal a nebol

riadne predvolaný. Napriek tomu vyšetrovateľ odobral sťažovateľovi daktyloskopické

odtlačky, zisťoval telesné znaky, vykonal meranie tela a vyhotovoval obrazové záznamy

napriek jeho výslovnému nesúhlasu a navyše za účasti jeho syna. Vyšetrovateľ tvrdil, že tak

koná so súhlasom dozorujúcej prokurátorky, čo sa však neskôr nepreukázalo.

Proti nezákonnosti postupu vyšetrovateľa podal 26. marca 2010 na Okresnej prokuratúre

Bratislava II (ďalej aj „okresná prokuratúra“) podanie označené ako „Žiadosť podľa § 17,

ods. 2, písm. a) o vykonanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v

prípravnom konaní“ a tvrdil, že postupom vyšetrovateľa došlo k porušeniu jeho základného

práva podľa .

Okresná prokuratúra 25. októbra 2010 sťažovateľovi oznámila, že postup

vyšetrovateľa bol v súlade s právnymi predpismi. Následne podal obdobnú žiadosť

sťažovateľ aj na Krajskej prokuratúre v Bratislave 2. novembra 2010, ktorá mu následne

oznámila, aby sa obrátil so svojou sťažnosťou na príslušné orgány Policajného zboru,

pretože „... uvedené úkony nie sú vyšetrovacími úkonmi a preto nepodliehajú výkonu dozoru

prokurátora v trestnom konaní“.

Dňa 29. novembra 2010 sťažovateľ podal na okresnom riaditeľstve podanie,

v ktorom žiadal o zničenie „neoprávnene zhromaždených, zverejňovaných a zneužívaných

údajov“ a tiež dal „podnet na preskúmanie podozrenia na spáchanie trestných činov podľa

a , ods. 1, ods. 4, písm. c) ,

vyšetrovateľom...“.

Dňa 3. januára 2011 prevzal sťažovateľ uznesenie vyšetrovateľa ministerstva vnútra,

sekcie kontroly a inšpekčnej služby, ktorým odmietol jeho podnet na preverenie podozrenia

zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. V ňom sa vyšetrovateľ

ministerstva vnútra priklonil k tvrdeniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, že syn

sťažovateľa „v čase úkonu čakal pred kanceláriou technikov“ a uviedol, že policajt

postupoval v súlade s

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“).

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej „okrem iného

poprel tvrdenie, že sťažovateľov syn nebol prítomný pri popísanom úkone poukazom na

okolnosť, že tento úkon sa udial vo viacerých miestnostiach a jeho syn bol pri úkonoch

nielen prítomný, ale mu aj pri nich pomáhal“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje niektoré ustanovenia , a to (

ods. 2 a § 58), ktoré boli podľa neho porušené, pretože „Vyšetrovateľ so svedkom ani

s obvineným nespísal zápisnicu o úkone trestného konania, čím porušil a

neumožnil sťažovateľovi uviesť do zápisnice pravdivý opis skutočností o priebehu úkonu“.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom rozhodol,

že postupom vojenskej obvodnej prokuratúry, ministerstva vnútra a okresného riaditeľstva

boli porušené jeho základné práva podľa , 2 a 3 a , a prikázal

týmto orgánom „aby do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zničili všetky

záznamy o identifikačných údajoch sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“.

Súčasne sa domáha priznania finančného zadosťučinenie od každého porušovateľa

po 10 000 € a náhrady trov konania v sume 314,18 €.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv (čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50

ods. 2 ) postupom orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľov okresného

riaditeľstva a ministerstva vnútra) a vojenskej obvodnej prokuratúry na tom skutkovom

základe, že vyšetrovateľ okresného riaditeľstva vo fáze prípravného konania mu nezákonne

nariadil odobrať daktyloskopické odtlačky a iné identifikačné údaje o jeho osobe napriek

tomu, že nebol predvolaný na výsluch v trestnej veci, v ktorej je „krivo obvinený“, a on

doprevádzal na výsluch iba svojho syna, ktorý mal byť vypočutý ako svedok. Sťažovateľ

nie je spokojný s vybavením jeho podnetov a sťažností, ktorými sa domáhal prešetrenia

konania vyšetrovateľa okresného riaditeľstva a vybavenia jeho oznámení na vyšetrovateľa

okresného riaditeľstva „pre podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa“. Sťažovateľ sa domnieva, že boli v jeho prípade porušené aj viaceré

ustanovenia ( a ).

Na základe toho žiada, aby ústavný súd prikázal týmto orgánom „aby do troch dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia zničili všetky záznamy o identifikačných údajoch

sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z jej odôvodnenia a jej príloh

zistil, že prokurátor vojenskej prokuratúry uznesením sp. zn. OPn 999/10 z 22. februára

2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva vnútra

ČVS: SKIS-449/IS-1-V-2010 z 20. decembra 2010, ktorý odmietol trestné oznámenie

sťažovateľa v jeho veci ako nedôvodné (preverujúceho postup vyšetrovateľa v prípravnom

konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM), v ktorom je sťažovateľ

„krivo obvineným“ a v ktorom malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa .

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

zotrváva na tom, že každý je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať

všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III.

ÚS 152/03, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť

všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva služobné

predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych

čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

Zákon o prokuratúre v znení neskorších predpisov umožňuje (§ 31 a nasl.) domáhať

sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, prokurátorov,

vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na

základe podnetu vrátane možnosti žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho

podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný

podnet podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre za účinný prostriedok ochrany

základných práv vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ (m. m. ,

).

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by samotný sťažovateľ podal v jeho veci podnet

alebo opakovaný podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Sťažovateľ svoje

oprávnenia teda nevyužil, a keďže nie je v právomoci ústavného súdu nahrádzať v konaní

o sťažnosti podľa činnosť tohto orgánu, je na sťažovateľovi, aby sa ochrany

svojich práv domáhal využitím oprávnení, ktoré mu v tomto smere poskytujú ustanovenia

zákona o prokuratúre a zákona o Policajnom zbore.

Vynechanie podnetu a opakovaného podnetu ako prostriedkov nápravy

uplatňovaných v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno

nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto jeho sťažnosť smerujúcu proti postupu vojenskej prokuratúry

(vyšetrovateľov ministerstva vnútra a okresného riaditeľstva) odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Nad rámec ústavný súd tiež uvádza, že už viackrát uviedol, že z ustanovení

nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné

oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa je

prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či

sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe

skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverením

trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných

orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká

právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania

vylučuje možnosť porušenia sťažovateľom označených práv podľa čl. 19 ods. 1 až 3, ako aj

. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv

alebo slobôd podľa druhej hlavy (mutatis mutandis , ,

, , ). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie

je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie

svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné

právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán

zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania

kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave ().

Sťažnosť sťažovateľa (kvalifikovane zastúpeného advokátom) navyše obsahuje

nevykonateľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od

ústavného súdu domáha ( ), pretože nie je vymedzený

presne, určito a zrozumiteľne (neumožňuje identifikovať, v akom konkrétnom konaní

každého z porušovateľov mali byť jeho základné práva porušené), a obsahuje aj požiadavku,

aby ústavný súd prikázal orgánom činným v trestnom konaní „aby do troch dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia zničili všetky záznamy o identifikačných údajoch

sťažovateľa, ktoré odobrali dňa 25. 3. 2010“, hoci na takéto rozhodnutie ústavný súd nemá

právomoc. Ústavný súd preto mohol odmietnuť sťažnosť sťažovateľa aj z dôvodu

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011