Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. marca 2011,

sp. zn. zo 6. apríla 2011, sp. zn. z 27. januára 2011

a sp. zn. z 1. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15

CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1

CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. z 1. marca 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu mája 2003 až do júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 12 mesačných splátkach (veci vedené

pod sp. zn. a sp. zn. ), v 13 dvojtýždňových splátkach (vec

vedená pod sp. zn. ) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.

).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu (v prvom prípade sp. zn.

) a v ostatných troch prípadoch prostredníctvom rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), (veci vedené pod sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli notárskou zápisnicou

z 29. augusta 2003 (vo veci sp. zn. ) a taktiež rozhodcovskými nálezmi

z 18. augusta 2006 (vo veci sp. zn. ), 2. októbra 2009 (vo veci sp. zn.

) a 24. júna 2009 (vo veci sp. zn. ) majúcimi podľa názoru

sťažovateľky povahu exekučného titulu, právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne

boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a na

základe poverení Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori začali

nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd uzneseniami sp. zn. z 15. októbra 2010

(), sp. zn. z 27. januára 2011 (), sp. zn.

z 15. októbra 2010 () a sp. zn. z 15. októbra

2010 () exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd

napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj právo „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a

v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala

všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o

zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom

a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie

dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.

Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o

vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania

toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, a ).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými

uzneseniami sp. zn. sp. zn. z 30. marca 2011, sp. zn.

zo 6. apríla 2011, sp. zn. z 27. januára 2011 a sp. zn.

z 1. marca 2011, ktorými potvrdil označené uznesenia prvostupňového súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, porušil jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v

ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Krajský súd v jednom prípade (vo veci sp. zn. ) potvrdil uznesenie

prvostupňového súdu, ktorým zastavil exekúciu v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno

vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá musí obsahovať náležitosti

predpísané v § 41 ods. 2 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu

(ďalej len „Exekučný poriadok“), v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice, a notárska zápisnica, na podklade ktorej sa sťažovateľka domáhala

svojich nárokov proti povinným, nebola spôsobilým exekučným titulom, pretože

neobsahovala výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku,

pričom osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je

platné, pretože nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi

vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach

oprávnenia zastupovať a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti

zastúpenému (napr. a ).

Krajský súd ďalej v troch prípadoch (vo veci sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ) rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku).

Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011

(vo veci sp. zn. ) tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového

exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 58 (súd konal ex offo) a podľa

§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je

tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd považoval exekučný titul

za materiálne nevykonateľný (pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o

úvere bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku

neplatnou podľa účinného v čase uzavretia zmluvy)

a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Takisto tomu bolo aj vo veci sp. zn. , kde krajský súd v napadnutom

uznesení sp. zn. z 27. januára 2011 sa navyše tiež stotožnil s názorom

okresného súdu, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým

exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na

základe zmluvy o úvere bol správne považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah

spotrebiteľský a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5; toto odôvodnenie

považuje ústavný súd za legitímne a správne.

Napokon aj vo veci sp. zn. krajský súd v napadnutom uznesení

sp. zn. z 1. marca 2011 sa obdobne vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5, keď sa stotožnil s

názorom okresného súdu, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým

exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na

základe zmluvy o úvere bol správne považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah

spotrebiteľský.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe

ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)

alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2

Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy

tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver,

že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo

zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto

ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica,

ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Obdobne tomu tak je aj v prípade nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje

účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporujúce dobrým mravom.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony

(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a )

podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , I. ÚS

265/07, , ), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo

odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne

očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a

následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po

preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého

stupňa konštatuje, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku,

, ale aj iných zákonov) a rozhodovali v zmysle už uvedenej

ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní

odmietol.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011