Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 304/2011
PDF · 181.5 KB
No categories available
III. ÚS 304/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011,
zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veciach
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE/405/2010 z 30. marca 2011,
sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011
a sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011,
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1488/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15
CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1
CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu mája 2003 až do júla 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 995,82 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 12 mesačných splátkach (veci vedené
pod sp. zn. Rvp 1493/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011), v 13 dvojtýždňových splátkach (vec
vedená pod sp. zn. Rvp 1488/2011) a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu (v prvom prípade sp. zn.
Rvp 1488/2011) a v ostatných troch prípadoch prostredníctvom rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), (veci vedené pod sp.
zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011).
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli notárskou zápisnicou
z 29. augusta 2003 (vo veci sp. zn. Rvp 1488//2011) a taktiež rozhodcovskými nálezmi
z 18. augusta 2006 (vo veci sp. zn. Rvp 1493/2011), 2. októbra 2009 (vo veci sp. zn.
Rvp 1494/2011) a 24. júna 2009 (vo veci sp. zn. Rvp 1495/2011) majúcimi podľa názoru
sťažovateľky povahu exekučného titulu, právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne
boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a na
základe poverení Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) súdni exekútori začali
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).
Okresný súd uzneseniami sp. zn. 13 Er 136/2010 z 15. októbra 2010
(Rvp 1488/2011), sp. zn. 21 Er/13/2007 z 27. januára 2011 (Rvp 1493/2011), sp. zn.
8 Er 1187/2009 z 15. októbra 2010 (Rvp 1494/2011) a sp. zn. 10 Er/384/2009 z 15. októbra
2010 (Rvp 1495/2011) exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd
napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj právo „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a
v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe
zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala
všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo
povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o
zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom
a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie
dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania ... V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o
vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania
toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 98/06 a III. ÚS 299/07).
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1488/2011, sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn. Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011,
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými
uzneseniami sp. zn. sp. zn. 15 CoE/405/2010 z 30. marca 2011, sp. zn. 15 CoE/134/2011
zo 6. apríla 2011, sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 a sp. zn. 14 CoE/416/2010
z 1. marca 2011, ktorými potvrdil označené uznesenia prvostupňového súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, porušil jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
2. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v
ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Krajský súd v jednom prípade (vo veci sp. zn. Rvp 1488/2011) potvrdil uznesenie
prvostupňového súdu, ktorým zastavil exekúciu v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno
vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá musí obsahovať náležitosti
predpísané v § 41 ods. 2 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu
(ďalej len „Exekučný poriadok“), v ktorej chýbal súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, a notárska zápisnica, na podklade ktorej sa sťažovateľka domáhala
svojich nárokov proti povinným, nebola spôsobilým exekučným titulom, pretože
neobsahovala výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku,
pričom osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je
platné, pretože nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi
vyplývajú, a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach
oprávnenia zastupovať a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti
zastúpenému (napr. § 32 a § 33 Občianskeho zákonníka).
Krajský súd ďalej v troch prípadoch (vo veci sp. zn. Rvp 1493/2011, sp. zn.
Rvp 1494/2011 a sp. zn. Rvp 1495/2011) rozhodol v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, pričom v nich skúmal
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku).
Z napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/134/2011 zo 6. apríla 2011
(vo veci sp. zn. Rvp 1493/2011) tiež vyplýva stotožnenie sa s rozhodnutím prvostupňového
exekučného súdu, ktorý zastavil exekučné konanie podľa § 58 (súd konal ex offo) a podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, lebo exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je
tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Exekučný súd považoval exekučný titul
za materiálne nevykonateľný (pretože bol toho názoru, že rozhodcovská doložka v zmluve o
úvere bola v čase jej uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku
neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy)
a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.
Takisto tomu bolo aj vo veci sp. zn. Rvp 1494/2011, kde krajský súd v napadnutom
uznesení sp. zn. 1 CoE/26/2011 z 27. januára 2011 sa navyše tiež stotožnil s názorom
okresného súdu, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým
exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na
základe zmluvy o úvere bol správne považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah
spotrebiteľský a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5; toto odôvodnenie
považuje ústavný súd za legitímne a správne.
Napokon aj vo veci sp. zn. Rvp 1495/2011 krajský súd v napadnutom uznesení
sp. zn. 14 CoE/416/2010 z 1. marca 2011 sa obdobne vysporiadal s odvolacími námietkami
sťažovateľky a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na strane 3 až 5, keď sa stotožnil s
názorom okresného súdu, že vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol byť ani spôsobilým
exekučným titulom, pretože právny vzťah založený medzi sťažovateľkou a povinným na
základe zmluvy o úvere bol správne považovaný prvostupňovým súdom ako vzťah
spotrebiteľský.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe
ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)
alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2
Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy
tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver,
že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo
zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto
ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica,
ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Obdobne tomu tak je aj v prípade nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje
účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v daných prípadoch aplikoval zákony
(predovšetkým príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka)
podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 48/2011), ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo
odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a legitímne
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a
následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po
preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami súdov prvého
stupňa konštatuje, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku,
Občianskeho zákonníka, ale aj iných zákonov) a rozhodovali v zmysle už uvedenej
ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011