Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 293/2011
PDF · 207.96 KB
No categories available
IV. ÚS 293/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,
vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 240/2010-32
z 19. augusta 2010 a č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 a č. k. 13
CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 26. novembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 13
dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený,
je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil
niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 13. marca 2004 notárom spísaná notárska zápisnica,
ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Ďalej bol 12. mája 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len
,,okresný súd“) 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zamietol návrh
sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne
potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010 exekúciu
zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 80/2011-48
z 18. apríla 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „...boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom
sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...».
V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu
exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie, pričom
pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k zahájeniu konania... o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že
súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil,
porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32
z 19. augusta 2010, ktorým krajský súd potvrdil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010; rovnako vyjadruje
svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011,
ktorým krajský súd potvrdil zastavenie exekúcie, ako aj povinnosť sťažovateľky nahradiť
trovy konania uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010.
Podľa sťažovateľky označenými uzneseniami krajského súdu došlo k neprípustnému
zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
krajský súd v obidvoch prípadoch rozhodol bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť
k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného
konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od
povinných.
II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32
z 19. augusta 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.
15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú, pričom bol tiež zamietnutý návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-17 z 28. januára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010
nadobudlo právoplatnosť 27. septembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola
ústavnému súdu doručená 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne
po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
krajského súdu č. k. 15 CoE 240/2010-32 z 19. augusta 2010 pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011, ktorým
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010;
týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení
exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Krajský súd v uznesení č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010 o zastavení
exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:
„Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu a oprávnenej uložil
povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie v sume 31,65 eura už
skorším uznesením číslo konania 11Er/742/2004-17 zo dňa 28. 01. 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú (toto uznesenie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací
uznesením číslo konania 15CoE/240/2010-32 zo dňa 19. 08. 2010).
Oprávnená vo včas podanom odvolaní žiadala uznesenie v celom rozsahu zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvody uvádzané v odvolaní sú však tie,
ktoré boli preskúmavané pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 OSP prejednal a podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP uznesenie okresného
súdu potvrdil z týchto dôvodov.
Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť
(§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona čísla 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dôvodne
potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil.
Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že dôvody, ktoré uviedla oprávnená v odvolaní,
boli už predmetom odvolacieho konania a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k.
15 CoE/240/2010-32 zo dňa 19. 08. 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er/742/2004-17
zo dňa 28. 01. 2010, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, potvrdil. Preto netreba
opätovne sa vyjadriť k odvolacím námietkam povinnej.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom
okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010,
ktorý svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého „ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie“, a v časti
výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, podľa ktorého ,,exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú.
Pretože jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný
titul, bez ktorého existencie nemožno exekúciu vykonať, je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že
ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Podľa názoru ústavného súdu právne závery krajského súdu vyjadrené v uznesení
č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 nemožno považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 11 Er 742/2004-37 zo 16. novembra 2010 o zastavení exekučného konania
z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011
Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 80/2011-48 z 18. apríla
2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 742/2004-37
zo 16. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté
aj o trovách exekúcie.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011