Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 293/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -32

z 19. augusta 2010 a č. k. -48 z 18. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -32 z 19. augusta 2010 a č. k. 13

CoE 80/2011-48 z 18. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 26. novembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 13

dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený,

je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, bola 13. marca 2004 notárom spísaná notárska zápisnica,

ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Ďalej bol 12. mája 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len

,,okresný súd“) 21. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-17 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zamietol návrh

sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-32 z 19. augusta 2010 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne

potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. -37 zo 16. novembra 2010 exekúciu

zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -48

z 18. apríla 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „...boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...».

V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania... o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky „... tým, že

súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil,

porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -32

z 19. augusta 2010, ktorým krajský súd potvrdil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

uznesením okresného súdu č. k. -17 z 28. januára 2010; rovnako vyjadruje

svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla 2011,

ktorým krajský súd potvrdil zastavenie exekúcie, ako aj povinnosť sťažovateľky nahradiť

trovy konania uznesením okresného súdu č. k. -37 zo 16. novembra 2010.

Podľa sťažovateľky označenými uzneseniami krajského súdu došlo k neprípustnému

zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že

krajský súd v obidvoch prípadoch rozhodol bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť

k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného

konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od

povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -32

z 19. augusta 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

-32 z 19. augusta 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -17 z 28. januára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú, pričom bol tiež zamietnutý návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -17 z 28. januára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -32 z 19. augusta 2010

nadobudlo právoplatnosť 27. septembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola

ústavnému súdu doručená 28. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne

po uplynutí lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu č. k. -32 z 19. augusta 2010 pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla 2011

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla 2011, ktorým

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -37 zo 16. novembra 2010;

týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

).

Krajský súd v uznesení č. k. -48 z 18. apríla 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -37 zo 16. novembra 2010 o zastavení

exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného uviedol:

„Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu a oprávnenej uložil

povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie v sume 31,65 eura už

skorším uznesením číslo konania -17 zo dňa 28. 01. 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú (toto uznesenie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací

uznesením číslo konania -32 zo dňa 19. 08. 2010).

Oprávnená vo včas podanom odvolaní žiadala uznesenie v celom rozsahu zrušiť

a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvody uvádzané v odvolaní sú však tie,

ktoré boli preskúmavané pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením

prejednal a podľa ustanovenia a uznesenie okresného

súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť

( zákona čísla v znení neskorších predpisov). Dôvodne

potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že dôvody, ktoré uviedla oprávnená v odvolaní,

boli už predmetom odvolacieho konania a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k.

-32 zo dňa 19. 08. 2010 uznesenie okresného súdu č. k. -17

zo dňa 28. 01. 2010, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, potvrdil. Preto netreba

opätovne sa vyjadriť k odvolacím námietkam povinnej.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom

okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. -37 zo 16. novembra 2010,

ktorý svoje rozhodnutie v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie založil na § 203 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého „ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie“, a v časti

výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, podľa ktorého ,,exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to aj vzhľadom na

skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. -37 zo 16. novembra 2010

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla 2011 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú.

Pretože jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný

titul, bez ktorého existencie nemožno exekúciu vykonať, je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že

ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu právne závery krajského súdu vyjadrené v uznesení

č. k. -48 z 18. apríla 2011 nemožno považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení a Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -48 z 18. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -37 zo 16. novembra 2010 o zastavení exekučného konania

z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla 2011

Sťažovateľka sa tiež domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -48 z 18. apríla

2011, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -37

zo 16. novembra 2010; týmto uznesením bola exekúcia zastavená, pričom bolo rozhodnuté

aj o trovách exekúcie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011