Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 74/2011
PDF · 558 KB
No categories available
IV. ÚS 74/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. júla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho o sťažnosti J. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., K., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010, za účasti
Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu
Košice II č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 vo výroku o trovách exekúcie
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra
2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 37 Er 1671/2003-27
z 5. augusta 2010 vo výroku o trovách exekúcie, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
3. J. F. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 392,73 € (slovom
tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach
p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta JUDr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2011 doručená sťažnosť J. F,., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v časti, v
ktorej bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť súdnej exekútorke JUDr. V. U., K., trovy exekúcie
v sume 25,90 €, a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“),
ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku
o trovách exekúcie.
Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154
ods. 2 Trestného zákona. Zo sťažnosti vyplynulo, že „Dňa 10. 6. 2003 mal byť obvinený J.
F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak
obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti odmieta vypovedať, že sa jedná o tú istú súčasť,
ktorá proti nemu zakročovala. V rámci výsluchu 12. 6. 2003, keď vypovedal vo veci svojho
trestného oznámenia na dcéru L. výslovne vzniesol námietku zaujatosti a požiadal, aby vo
veci konalo iné obvodné oddelenie preto, že OO PZ na sídlisku v K. je zaujaté a na jeho
hliadku podal trestné oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.
Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre
trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného
zákona bolo odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, obvinený podal
proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala nielen slovné útoky na príslušníkov OO PZ na
sídlisku v K., ktoré boli predmetom trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané
dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ bol následne „predvolaný 21. 8. 2003
na výsluch na 26. 8. 2003, na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté
o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví.
Vzápätí mu bola pre neuposlúchnutie výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená
poriadková pokuta 30 000.- Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. 9.
2003 opakovane žiadal o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne.
Odmietal sa k veci vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho
námietke nebolo rozhodnuté.
Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K. npor.
Š. Š. uznesením podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že je vylúčený z
vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na
neho podal sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi
uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v
K.
Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v K. sp. zn. ORP-16-38/0PP-2003, zo 17. 9.
2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a prikázaná
OO PZ K...
Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú
neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby
nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale
vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu
podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.
Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše pri
opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil
ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona, pretože prehliadol, že trestný zákon č. 300/2005
Z. z. v znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2
Trestného zákona ani podobný trestný čin s takými zákonnými znakmi ako predchádzajúci
Trestný zákon neobsahoval...
Rozsudok okresného súdu sa v dôsledku uvedeného stal právoplatným zamietnutím
odvolania obvineného J. F. uznesením krajského súdu. Uznesenie krajského súdu bolo
obvinenému J. F. doručené najneskôr 15. 1. 2007.“.
Sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu dovolanie.
Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného uvádza, že „NS SR v rozsudku
6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008 v trestnej veci obvineného J. F. pre trestný čin útoku na
štátny orgán podľa § 154 ods. 2) Trestného zákona (zákon číslo 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov účinný do 1. 1. 2006) prerokoval na verejnom zasadnutí 13. 6. 2008 v
Bratislave dovolanie, ktoré podal obvinený, zatiaľ čo J. F. prostredníctvom svojho obhajcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. 7 To 8/2006 a podľa § 368
ods. 1, § 377, § 383, § 384 ods. 1, § 385 ods. 1, § 386, § 388 ods. 1 tr. por. (zák.
č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), rozhodol, že právoplatným uznesením KS v
Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. 7 To 8/2006, bol z dôvodov v § 371 ods. 1 písm. c, písm. e)
písm. g) Tr. por. (zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) porušený zákon v
ustanoveniach § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a § 256 Tr. por. účinného do 1. 1.
2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 tr.
por. účinného do 1. 12. 2003 v neprospech obvineného J. F. Napadnuté uznesenie sa
zrušuje.
Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Košice II z 29. 11. 2005 sp. zn. 6 T 198/03,
ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že vzhľadom na uvedené okolnosti považuje
„rozhodnutie OS Košice II zo dňa 5. 8. 2010 pod sp. zn. 37 Er/1671/2003 v tej časti, kde
povinného J. F. súd zaväzuje uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K., trovy exekúcie
spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto
uznesenia a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn.
2 CoE/488/2010 za nezákonné. Trovy exekúcie vo výške 25,9.-Eur nie sú veľkou sumou“,
ale považuje „za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ vzhľadom na
závery uvedené v rozsudku NS SR 6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008.
Uznesenie Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 37Er/1671/2003 zo dňa 5. 8. 2010
prevzal navrhovateľ 24. 8. 2010. Okresný súd Košice II v exekučnej veci oprávneného SR -
Krajské riaditeľstvo PZ v K., proti povinnému J. F., trvalé bytom K. o vymoženie
pohľadávky vo výške 995,90.- Eur s prísl. rozhodol tak, že exekúciu zastavil a povinného
zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.-
Eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal J. F. odvolanie dňa 25. 8. 2010, ktoré zdôvodnil tým,
že nezákonné konanie Okresného súdu Košice II uvádza rozsudok NS SR 6 Tdo 6/2008, v
ktorom rozsudku je okrem iného uvedené Celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán,
nemožno naň prihliadať, pretože je neplatné a od samého počiatku vrátane uznesení
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „dňa 15. 12. 2010 prevzal
navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod spisovou
značkou 2CoE/488/2010, ktorým uznesením bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu
Košice II č. k. 37 Er 1671/2003, Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010“.
Odvolávajúc sa na označený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008, ktorým tento súd rozhodol, že
právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To/8/2006 z 30. augusta 2006 a konaním,
ktoré mu predchádzalo, bol v jeho neprospech porušený zákon, sťažovateľ tvrdí, že
„z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň prihliadať,
pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Teda vzťahuje sa to aj na uznesenie zo dňa 27. 8. 2003, ktorým bola
obvinenému uložená poriadková pokuta v sume 30 000.- Sk a vzťahuje sa to aj na trovy
konania pre exekútora vo výške 25,9.- Eur.“. Preto považuje sťažovateľ uznesenie
krajského súdu č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 za nespravodlivé a nezákonné.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo navrhovateľa J. F. na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46/1 Ústavy SR
a na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd bolo porušené v tej časti uznesenia Okresného súdu Košice II pod sp. zn.
- 37Er/1671/2003, Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010 , kde J. F. bol zaviazaný uhradiť súdnemu
exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- eur, a to do troch dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, ako aj uznesením Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn. 2CoE/488/2010, ktorým, bolo potvrdené
rozhodnutie Okresného súdu Košice II.
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn.
2 CoE/488/2010 a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 5. 8. 2010 pod sp. zn.
37 Er/1671/2003, v tej časti, kde navrhovateľ bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi
JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do 3 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, ako nezákonné.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie v sume
4.000.- Eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu a nahradiť trovy právneho zastúpenia
vo výške 261,82.- Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do Slovenskej sporiteľne,
a. s. Pobočka K., na číslo účtu...“
Sťažovateľ 14. februára 2011 svoju sťažnosť doplnil o zdôvodnenie finančného
zadosťučinenia za nezákonné rozhodnutie vo veci sp. zn. 37 Er/1671/2003 a z dôvodu
„23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí, straty stoviek hodín, a 7 rokov psychickej ujmy“
žiada „4000 Eur zadosťučinenia“ a ďalej špecifikoval náklady finančného
„zadosťučinenia“ takto:
„Oboznámenia s rozhodnutiami 10 x 91,26 = 912,60 Eur
Napísanie podaní 23 x 91,26 = 2099,67 Eur
Režijný paušál kópie 139 x 7,21 = 1 002,19 Eur
Strata času 100 x 24,04 = 2 404 Eur
Poštovné 32 Eur
Cestovné 71 Eur
Odškodné za 7 rokov psychickej ujmy 1500 Eur
Spolu 8 021,46 Eur.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 3. marca 2011 prijal sťažnosť
podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v časti,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE/488/2010
z 20. októbra 2010.
Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd 17. marca 2011 krajský súd, aby sa vyjadril
k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 5. mája 2011 uviedol:
«Dňa 09. 12. 2003 bol súdnej exekútorke JUDr. V. U. doručený návrh oprávneného
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. so sídlom K., proti povinnému J. F.
(sťažovateľovi), na vykonanie exekúcie - peňažnej pohľadávky v sume 30 000,- Sk.
Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné uznesenie Obvodného oddelenia
Policajného zboru, K., zo dňa 27. 08. 2003, č. ČVS: ORP-396/2003. Označený exekučný
titul tvoril prílohu návrhu.
Dňa 19. 12. 2003 bola Okresnému súdu Košice II doručená žiadosť súdnej
exekútorky JUDr. V. U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice II poverením zo dňa 21. 01. 2004, č. 37 Er 1671/2003 poveril
súdnu exekútorku JUDr. V. U. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia
(správne malo byť uznesenia - poznámka spracovateľa vyjadrenia) Obvodného oddelenia
PZ v K. zo dňa 27. 08. 2003, č. ORP-396/2003 oprávneného Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v K., proti povinnému J. F., K., na vymoženie sumy 30 000,- Sk a trov
exekúcie.
Dňa 26. 02. 2004 vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie č. k.
Ex 473/2003-3, ktoré bolo povinnému doručené dňa 10. 03. 2004.
Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný v zákonnej lehote námietky,
ktoré boli doručené súdnej exekútorke dňa 18. 03. 2004.
Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 23. 02. 2006, č. k. 37 Er 1671/2003-15
námietky povinného proti exekúcii zamietol. Uvedené uznesenie bolo povinnému doručené
dňa 07. 04. 2006. (Pre úplnosť poznamenávame, že uvedené uznesenie bolo vydané vyššou
súdnou úradníčkou a povinný opravný prostriedok nevyužil).
Dňa 02. 08. 2010 bol Okresnému súdu Košice II doručený „podnet“ súdnej
exekútorky na zastavenie exekúcie.
Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 05. 08. 2010, č. k. 37 Er 1671/2003-27
exekúciu zastavil (podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, lebo po vydaní
rozhodnutia zaniklo právo ním priznané).
Povinného zaviazal uhradiť súdnej exekútorke (JUDr. V. U.) trovy exekúcie v sume
25,9 € do troch dní od právoplatností tohto uznesenia (podľa § 197 ods. 1 a nasl.
Exekučného poriadku). Aj toto rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. Uvedené uznesenie
bolo doručené povinnému dňa 24. 08. 2010.
Proti tomuto uzneseniu podal povinný v zákonnej lehote odvolanie (viď č. l. 29
spisu). V odvolaní označil napadnuté uznesenie z 05. 08. 2010 sp. zn. 37 Er 1671/2003 ako
nezákonné. V dôvodoch odvolania uviedol, že „nezákonné rozhodnutie z 05. 08. 2010, bolo
vynesené na okradnutie mňa o 25,9 €, za trestné konanie sudcov Okresného súdu Košice II.
Poverenie na vykonanie exekúcie vydal súd podľa záujmov polície bez riešenia podľa
zákona. Nezákonné konanie Okresného súdu uvádza rozsudok NS SR sp. zn. 6 To 6/2008,
z ktorého časť citoval. Nakoľko exekúcia č. 37 Er 1671/2003 nebola riešená ani podľa
uvedenia v rozsudku NS SR sp. zn. 6 Tdo 6/2008, preto trovy exekúcie 25,9 € uhradí K.,
ktorý podporuje sudcov v nezákonnom konaní“.
Zákonný sudca Okresného súdu Košice II odvolaniu povinného proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka nevyhovel a podľa § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil odvolaciemu
súdu - Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 20. októbra 2010 č. k. 2 CoE 488/2010-34
potvrdil uznesenie v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie. Náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Uvedené rozhodnutia súdov (exekučného aj odvolacieho) sú právoplatné a tak nám
neprislúcha preskúmavať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.
Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti, dovoľujeme si poznamenať, že v spisovom
elaboráte Okresného súdu Košice II, sp. zn. 37 Er 1671/2003 sa nenachádza žiadne
rozhodnutie, ktorým by bolo zrušené rozhodnutie tvoriace exekučný titul, resp. aspoň
tvrdenia, že existujúce uznesenie Obvodného oddelenia PZ K., z 27. 08. 2003 č. ORP-
396/2003, po svojom vydaní stratilo účinnosť.
V označenom spise sa nenachádza ani návrh na zastavenie exekúcie zo strany
povinného od 07. 04. 2006, t. j. od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým boli zamietnuté
námietky povinného proti exekúcii.
Nech je nám odpustené, ale pripomíname starodávnu paroimia – IURA
VIGILANTIBUS NON DORMIENTIBUS PROSUNT – práva sú dané v prospech bdelých
a nie spiacich.
Domnievame sa, že sťažovateľ nepatričné vyčíta exekučnému súdu, resp.
odvolaciemu súdu, že nesledoval osud jeho trestného konania.
Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti dovoľujeme si Vám predložiť spisový
elaborát Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 1671/2003. Po nahliadnutí prosíme spis vrátiť
Krajskému súdu v Košiciach k sp. zn. SprV/245/2011.
Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej
sťažnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»
Na výzvu ústavného súdu z 11. mája 2011 doručil právny zástupca sťažovateľa
23. mája 2011 ústavnému súdu toto stanovisko k vyjadreniu krajského súdu:
«K tomuto vyjadreniu uvádzam následovne: v plnej miere trváme na ústavnej
sťažnosti, ktorú sme podali dňa 23. 1. 2011.
Predmetné vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach je zavádzajúce.
Prílohou našej ústavnej sťažnosti v bode č. 26 bol aj rozsudok Najvyššieho súdu SR
pod číslom 6 Tdo 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008, z ktorého citujem časť odôvodnenia zo strany
číslo 10 až 11.
„Z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň
prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ Košice Západ si po prikázaní veci
tejto policajnej súčasti všetky úkony vylúčeného orgánu osvojilo, oboznámilo s nimi
obvineného J. F. a predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.
Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie
vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.
Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú
neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby
nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale
vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu
podaného obvineným, hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.
Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše pri
opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil
ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák., pretože prehliadol, že Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v
znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 tr. zák. ani
podobný trestný čin s takýmito zákonnými znakmi ako predchádzajúci Trestný zákon
neobsahoval.“
Keď je prípravné konanie neplatné od samého počiatku tak sa to má vzťahovať
aj na exekučný titul uznesenie Obvodného oddelenia PZ K. pod ČVS: ORP-396/2003 zo dňa
27. 8. 2003 o uložení poriadkovej pokuty, ktoré vydal vylúčený orgán npor. Š. Š., nakoľko aj
toto uznesenie je súčasťou prípravného konania.
Citujem zase z odôvodnenia rozsudku NS SR 6T do 6/2008 zo dňa 13. 6. 2008
zo strany č. 6 odôvodnenia:
„Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K.
npor. Š. Š. uznesením podľa § 31 ods. 2 tr. por. rozhodol, že je vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal
sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi uzneseniami
z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v K.“
Ešte citujem z odôvodnenia zo strany číslo 6 rozsudku...: „Vzhľadom na to, že
uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre trestný čin násilia proti
skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a tr. zák. bolo odmietnuté podľa § 159
ods. 1 písmena c/ Tr. por. obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala nielen
slovné útoky na príslušníkov OO PZ na sídlisku v K., ktoré boli predmetom trestného
konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.
Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na
štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. /z 15. 8. 2003/ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá.
Následne bol predvolaný 21. 8. 2003 na výsluch na 26. augusta 2003, na ktorý sa nedostavil
s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred
orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví. Vzápätí mu bola pre neuposlúchnutie výzvy
dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000,- Sk a sťažnosť proti
tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ tr. por. zamietnutá. Obvinený J. F.
následne pri svojom výsluchu 3. 9. 2003 opakovane /ako v sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty/ žiadal o objasňovanie
tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci vyjadrovať pred
orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo rozhodnuté.“
Z tejto časti jasne vyplýva, že zo strany npor. Š. Š. došlo k pochybeniu a že pravdu
mal môj klient. Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty bolo vydané ako nezákonné,
nakoľko nebolo rozhodnuté o námietke obvineného J. F.
Trovy exekúcie vo výške 25,9.- Eur nie sú veľkou sumou, ale považujeme
za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ, ktorý bol v tomto konaní
poškodeným a za pravdu mu dal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 13. 6. 2008
pod číslom konania 6 Tdo 6/2008. Je to dôchodca, ktorý má čo robiť, aby vyžil zo svojho
dôchodku.
Všetky mnou spomínané okolnosti, ktoré som vyššie uviedol boli už uvedené v našej
ústavnej sťažnosti dňa 23. 1. 2011, ale považoval som za potrebné ich ešte raz zopakovať.
Z vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 5. 2011 citujem „Okresný súd
Košice II uznesením zo dňa 23. 2. 2006, č. k. 37 Er 1671/2003-15 námietky povinného proti
exekúcii zamietol. Uvedené uznesenie bolo povinnému doručené dňa 7. 4. 2006. /Pre
úplnosť poznamenávame, že uvedené uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou
a povinný opravný prostriedok nevyužil/.“
K tomuto uvádzam, že toto vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach nezodpovedá
skutočnosti, pretože môj klient prevzal rozhodnutie 37 Er 1671/2003 Okresného súdu
Košice II vydané vyššou súdnou úradníčkou a hneď nato reagoval a podal aj opravný
prostriedok, ktorý je uvedený v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 15.
Môj klient J. F. proti uzneseniu OO PZ K. sídlisko pod ČVS:
ORP-396/2003 zo dňa 27. 8. 2003 o uložení poriadkovej pokuty v sume 30.000.- Sk si
riadne podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá, uznesením Okresnej prokuratúry K. pod
číslom 1 Pv 1181/03-14. I proti tomuto rozhodnutiu si J. F. podal sťažnosť na Krajskú
prokuratúru v K.
Krajská prokuratúra v K. na to reagovala prípisom pod číslom Kn 2485/03-11 dňa
2. 4. 2004, ktorého fotokópia je v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 12.
Našu ústavnú sťažnosť zo dňa 23. 1. 2011, ktorú sme podali na Ústavný súd SR
v Košiciach dňa 24. 1. 2011 považujeme za opodstatnenú a preto na nej trváme.
Všetko, čo sme považovali za potrebné k veci uviesť je v nej uvedené a k tomu bolo
predložených aj 32 príloh.
Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci Vám v prílohe pripájam ďalšie materiály, ktoré
mi predložil môj klient a ktoré sa vzťahujú na daný prípad.
Všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci sme Vám
predložili.
Navrhovateľ trvá na tom, aby bolo vo veci ústne pojednávanie, nakoľko chce súdu
preukázať skutočnosti dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.
Ja, ako právny zástupca navrhovateľa si uplatňujem trovy právneho zastupovania
voči Krajskému súdu v Košiciach.»
S prihliadnutím na uvedené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa, že sťažovateľ
trvá na nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1
zákona o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie na 28. júl 2011. Na ústnom
pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca JUDr. J. G. Za krajský súd sa na
ústnom pojednávaní nezúčastnil nikto; krajský súd svoju neúčasť neospravedlnil.
V nadväznosti na toto zistenie ústavný súd konal bez prítomnosti zástupcu krajského súdu.
Na ústnom pojednávaní sťažovateľ a jeho právny zástupca opakovane potvrdili skutočnosti,
ktoré by mal ústavný súd zohľadniť pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.
Právny zástupca si uplatnil na ústnom pojednávaní trovy konania za štyri úkony právnej
služby (prevzatie a prípravu zastupovania, vypracovanie písomnej sťažnosti, písomné
stanovisko k vyjadreniu krajského súdu a účasť na ústnom pojednávaní) v celkovej sume
523,64 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením krajského súdu č. k.
2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 v časti, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j.
vo výroku o trovách exekúcie, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.1 Skutkové okolnosti posudzovanej veci
Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154
ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. V rámci trestného stíhania bola
sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v sume 30 000 Sk uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru K. sp. zn. ČVS: ORP-396/2003 z 27. augusta 2003 z dôvodu
jeho nedostavenia sa na výsluch 26. augusta 2003, na ktorý bol ako obvinený riadne
predvolaný. Sťažovateľ sa na tento výsluch podľa svojho tvrdenia nedostavil z dôvodu, že
nebolo rozhodnuté o ním vznesenej námietke zaujatosti proti Obvodnému oddeleniu
Policajného zboru K. (ďalej len „OO PZ K.“), „a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO
PZ na sídlisku v K. nedostaví“, a na hliadku OO PZ K. podal trestné oznámenie Inšpekcii
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty
podal sťažovateľ 3. septembra 2003 sťažnosť, o ktorom rozhodla Okresná prokuratúra K.
uznesením č. k. 1 Pv 1181/03-14 z 12. septembra 2003 tak, že ju odmietla.
Sťažovateľ sa v ďalšom priebehu trestného stíhania opakovane odmietol vyjadrovať
k veci pred policajným orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke
zaujatosti nebolo rozhodnuté. Trestné stíhanie sťažovateľa vyústilo do rozsudku okresného
súdu sp. zn. 6 T 198/03 z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného
činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára
2006. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením sp. zn.
7 To 8/2006 z 30. augusta 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal proti
označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie.
Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008
rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 8/2008 z 30. augusta
2006 bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku porušený
zákon v § 16 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a § 256 Trestného
poriadku účinného do 1. januára 2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
aj v ustanoveniach § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 Trestného poriadku účinného
do 1. decembra 2003 v neprospech sťažovateľa. V nadväznosti na to zrušil označené
uznesenie krajského súdu, označený rozsudok okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia
na zrušený rozsudok okresného súdu obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo, stratili podklad, a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
Ešte pred vydaním označeného rozsudku najvyššieho súdu okresný súd poveril
uznesením sp. zn. 37 Er 1671/2003 z 21. januára 2004 súdnu exekútorku vymožením
poriadkovej pokuty uloženej sťažovateľovi uznesením OO PZ K. sp. zn. ČVS: ORP-
396/2003 z 27. augusta 2003 v sume 30 000 Sk. Sťažovateľ uplatnil proti tejto exekúcii
námietky, ktoré okresnému súdu doručila 5. mája 2004 súdna exekútorka; okresný súd
námietky proti exekúcii zamietol.
Následne súdna exekútorka 29. júla 2010 podala okresnému súdu podnet
na zastavenie exekúcie.
Okresný súd uznesením č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 exekúciu zastavil
argumentujúc uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekúcie a zaviazal
sťažovateľa uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 25,90 € s odôvodnením, že
„Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza
povinný.
Povinnosťou nahradiť exekútorovi trovy exekúciu zaviazal povinného, pretože
oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený nemohol predvídať, že nebude možné
vykonať exekúciu a vymôcť pohľadávku oprávneného pred uplynutím prekluzívnej lehoty.“.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 25. augusta 2010 odvolanie, v ktorom
uviedol:
„Nezákonné uznesenie 37 Er/1671/2003 dňa 5. 8. 2010 bolo vynesené na okradnutie
mňa o 25,9 Eur za trestné konanie sudcov Okresného súdu Košice II; Poverenie
na vykonanie exekúcie vydal súd podľa záujmov polícíe bez riešenia podľa zákona.
Nezákonné konanie Okresného súdu Košice II. uvádza rozsudok NS SR 6 Tdo 6/2008
aj uvedenie: Celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemôže naň prihliadať,
pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia.
Nakoľko exekúcia 37 Er /1671/2003 nebola riešená ani podľa uvedenia v rozsudku
NS 6 Tdo 6/2008 preto trovy exekúcie 25,9 Eur uhradí K., ktorý podporuje sudcov
v nezákonnom konaní.“.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 2 CoE 488/20110-34
z 20. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27
z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:
„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti t. j. vo výroku o náhrade trov
exekúcie a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.
Uznesením z č. I. 15 zo dňa 23. 2. 2006 boli námietky povinného proti exekúcii
zamietnuté. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. 4. 2006. Pri rozhodnutí vychádzal
súd prvého stupňa z toho, že rozhodnutie o uložení pokuty sa stalo vykonateľným. Za tohto
stavu už odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nemohol skúmať, či existoval
alebo neexistoval titul pre nariadenie exekučného konania, pretože exekučné konanie bolo
právoplatne zastavené. Zastavené bolo z dôvodu preklúzie. Preto vychádzajúc z ustanovení
o náhrade trov exekúcie musel odvolací súd vychádzať z ustanovení § 196 a nasledujúcich
Exekučného poriadku.
Podľa § 200 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Oprávnený
a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie, túto upravuje § 197 ods. 1, podľa ktorého
náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Keďže v tomto konaní aj keď došlo k zastaveniu
exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu nedošlo
zavinením oprávneného, správne rozhodol súd prvého stupňa, keď pri rozhodnutí o náhrade
trov exekúcie vychádzal z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, preto odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j.
vo výroku o náhrade trov exekúcie.
V odvolacom konaní odvolateľ nemal úspech a exekútorovi ani oprávnenému trovy
nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov exekučného konania účastníkom v odvolacom
konaní nepriznal (§ 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.).“
Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd sa ku kľúčovému dôvodu odvolania
sťažovateľa v napadnutom uznesení nevyjadril.
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie označeného uznesenia
krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa.
K porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutou časťou označeného uznesenia
krajského súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa z toho dôvodu, že krajský súd pri svojom
rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Tdo 6/2008
z 13. júna 2008 v trestnej veci sťažovateľa na základe podania dovolania sťažovateľom
rozhodol, že
„Právoplatným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta 2006, sp. zn.
7 To 8/2006 (ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
č. k. 6 T 198/03-27 z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu
útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006,
pozn.), bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. g/ Tr. por.
(zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) porušený zákon v ustanoveniach § 16
ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 Tr. por.
účinného do 1. decembra 2003 v neprospech obvineného J. F.“.
V nadväznosti na toto najvyšší súd zrušil označeným rozsudkom aj už označený
rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 T 198/03 z 29. novembra 2005, ako aj ďalšie rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce na tento zrušený rozsudok, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.
Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov uznesenia
krajského súdu sp. zn. 7 To 8/2006 z 30. augusta 2006 konštatoval, že „zistil jednak
zásadné porušenie práva na obhajobu, jednak, že vo veci konal a rozhodol (nie alebo)
orgán činný v trestnom konaní, ktorý bol (a nie len mal byť) vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania a pre neplatnosť úkonov vykonaných vylúčeným orgánom boli
aj nasledujúce dovolaním napádané rozhodnutia súdov založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom“.
Z označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
„Dňa 10. júna 2003 mal byť obvinený J. F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo
veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti
odmieta vypovedať z dôvodu, že sa jedná o tú istú súčasť, ktorá proti nemu zakročovala. V
rámci výsluchu 12. júna 2003, keď vypovedal vo veci svojho trestného oznámenia na dcéru
L. výslovne vzniesol námietku zaujatosti a požiadal, aby vo veci konalo iné obvodné
oddelenie preto, že OO PZ na sídlisku v K. je zaujaté a na jeho hliadku podal trestné
oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.
Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre
trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. bolo
odmietnuté podľa § 159 ods. 1 písm. c/ Tr. por., obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá
obsahovala nielen slovné útoky na príslušníkov 00 PZ na sídlisku v K., ktoré boli
predmetom trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj
námietku zaujatosti.
Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na
štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. (z 15. augusta 2003) sťažnosť, ktorá bola
zamietnutá. Následne bol predvolaný 21. augusta 2003 na výsluch na 26. augusta 2003,
na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa
na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví. Vzápätí mu bola pre
neuposlúchnutie výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000
Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá.
Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. septembra 2003 opakovane (ako v sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty) žiadal
o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci
vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo
rozhodnuté.
Dňa 4. septembra 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku
v K. npor. Š. Š. uznesením podľa § 31 ods. 2 Tr. por. rozhodol, že je vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal
sťažnosť na nadriadenej zložke Policajného zboru a na iných inštitúciách. Rovnako
znejúcimi uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na
sídlisku v K.
Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v K., sp. zn. ORP-16-38/OPP-2003, zo 17.
septembra 2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a
prikázaná OO PZ K.“.
V súvislosti s činom, ktorý mal byť trestným činom, za ktorý bol uznaný sťažovateľ
za vinného, najvyšší súd konštatoval, že „hodnotiac však po preskúmaní predloženého spisu
a prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu, a najmä však na neadekvátny služobný zákrok
hliadky, je možné konštatovať, že stupeň nebezpečnosti reakcie obvineného pre spoločnosť
na zákrok hliadky polície nebol ani nepatrný. Tento skutok preto ani nemal byť
posudzovaný ako trestný čin.“.
V súvislosti so vznesenou námietkou zaujatosti proti OO PZ K. a k spôsobu jej
vybavenia najvyšší súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol:
„Oveľa závažnejšie a významnejšie z hľadiska posudzovania dôvodnosti podaného
dovolania je skutočnosť, že celé prípravné konanie od začatia trestného stíhania v tejto veci
až po vyžiadanie správ o povesti a registra trestov vykonal orgán, ktorý bol vylúčený a nie
len preto, že tak sám o sebe rozhodol uznesením zo 4. septembra 2003 preto, že tak naliehal
obvinený J. F. ale preto, že pre jeho pomer k veci i k osobe obvineného bolo možné mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti od začiatku konania. Takáto pochybnosť by vznikla pre jeho
pomer k veci a k osobám, ktorých sa to týkalo u ktoréhokoľvek príslušníka Policajného
zboru z OO PZ, či už išlo o vzťah k obvinenému, jeho dcére alebo zakročujúcim
príslušníkom, resp. i všetkým, ktorí v tom čase pracovali na OO PZ v K., pretože obsah
slovného útoku smeroval nepriamo voči všetkým tam slúžiacim príslušníkom.
Prvým úkonom orgánu PZ z tejto súčasti PZ preto malo byť vyhotovenie uznesenia
o svojom vylúčení z vykonávania úkonov nielen trestného ale aj priestupkového konania
najmä za situácie, že aj riaditeľ tohto Obvodného oddelenia PZ sa do veci osobne
zainteresoval.
Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený
sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom,
zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Tr. por. v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených
v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú a to aj bez návrhu. O tom, či je
vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
Z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň
prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ K. si po prikázaní veci tejto policajnej
súčasti všetky úkony vylúčeného orgánu osvojilo, oboznámilo s nimi obvineného J. F. a
predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.
Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie
vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.
Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú
neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby
nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale
vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu
podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.
Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše
pri opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil
ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. pretože prehliadol, že Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v
znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. ani
podobný trestný čin s takými zákonnými znakmi ako predchádzajúci Trestný zákon
neobsahoval.
Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné
konanie je v zásade dvojinštančné. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, je viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvého a druhého stupňa. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob
hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom
pre zistenie skutkového stavu.
Ak dovolací súd v tomto prerokúvanom prípade v predchádzajúcom texte popisoval
konanie obvineného, jeho dcéry a zakročujúcej hliadky polície, urobil tak jedine z dôvodu,
aby mohol poukázať neskôr, že vo veci konal fakticky a nie formálne vylúčený orgán.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a
hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých
dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z.
v znení neskorších predpisov), resp. aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Tr. por. (zákon
č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Tento mimoriadny opravný prostriedok
neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu
druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho
dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich
mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.
Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov). Pokiaľ tomu tak nie je, a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho podstatou sú námietky správnosti
skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré
je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov).
V prerokúvanom prípade tomu tak nebolo. Namieste bola nielen námietka
spočívajúca v tvrdení, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, ktorý
mal byť vylúčený (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006), ale
v nadväznosti na tento dovolací dôvod aj ďalšie – uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/
uvedeného Trestného poriadku. Tým, že prípravné konanie bolo vykonané vylúčeným
orgánom, nebolo možné preto prihliadať na žiaden úkon ani rozhodnutie v ňom vykonané
týmto vylúčeným orgánom. Ak napriek tomu bola podaná obžaloba a vykonané celé ďalšie
súdne konanie, bolo ním porušené zásadným spôsobom právo na obhajobu a všetky
nasledujúce súdne rozhodnutia boli založené na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané
zákonným spôsobom. Tým došlo k porušeniu ustanovení §§ 2 ods. 1 a 13 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, podľa ktorých nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než
zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon a ten, proti ktorému sa
trestné konanie vedie, musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich
mu plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si môže aj zvoliť obhajcu; všetky orgány činné
v trestnom konaní sú povinné umožniť mu uplatnenie jeho práv.
Uvedeným postupom policajných orgánov bolo preto porušené právo obvineného,
aby v jeho veci konal nezaujatý orgán a taktiež, keďže taký zaujatý a vylúčený orgán predsa
len vykonal celé prípravné konanie, ktoré bolo podkladom pre obžalobu a pre konanie súdu,
boli porušené i práva obvineného J. F. na obhajobu a dôkazy nemohli byť a neboli
vykonané predpokladaným zákonným spôsobom. Tým boli naplnené dovolacie dôvody
uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. g/ Tr. por., ktorých sa obvinený J. F.
úspešne dovolal.
Navyše mimo dovolacích dôvodov, avšak ako ich dôsledok, i Krajský súd v Košiciach
pochybil, keď nevzal na zreteľ zmenený Trestný zákon a odvolanie obvineného J. F. ako
nedôvodné zamietol.“
V nadväznosti na označený rozsudok najvyššieho súdu okresný súd uznesením č. k.
6 T 36/2008-212 z 30. júna 2008 podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 241
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku zastavil trestné stíhanie sťažovateľa pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin útoku
na štátny organ podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005),
ktorého sa mal dopustiť tým, že „dňa 6. 7. 2003 v K. vo svojej písomnej sťažnosti proti
uzneseniu policajného orgánu Obvodného oddelenia Policajného zboru K. sp. zn.:
ORP-/KVP-2003 zo dňa 30. 6. 2003 uviedol, že policajná hliadka PZ K. naviedla jeho
dcéru na krivú výpoveď, neoprávnene vtrhla do jeho bytu, vykráda byty a služobné
motorové vozidlo používa na odvoz ukradnutých vecí, čo nezodpovedalo skutočnosti, keďže
skutok nie je trestným činom.“; toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 18.
júla 2008.
II.2 Právne východiská
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Potreba náležite odôvodniť súdne
rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné
verejnosťou.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto
rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (v spojení s § 167 ods. 2 OSP).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia
bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
II.3 Závery
Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo
podstatné posúdiť, či sa krajský súd v jeho odôvodnení primeraným spôsobom vysporiadal
s kľúčovou odvolacou námietkou sťažovateľa.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra
2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010
v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie, možno vyvodiť, že odvolací súd
založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že v danom prípade „aj keď došlo
k zastaveniu exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku (podľa ktorého
ak dôjde k zastaveniu exekúciu zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie, pozn.), pretože k zastaveniu nedošlo zavinením oprávneného“,
a preto náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný, t. j. sťažovateľ, pričom
na jeho kľúčovú (a v podstate jedinú, pozn.) odvolaciu námietku v podstate nereagoval.
Sťažovateľ v odvolaní argumentoval rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008 (rozhodnutie o jeho dovolaní, pozn.) a jeho derogačnými
účinkami na všetky rozhodnutia, ktoré boli prijaté v trestnom konaní. Za týchto okolností
bolo úlohou krajského súdu ako odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu v prvom
rade vyrovnať sa najmä s tým, či označeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo
aj k zrušeniu uznesenia OO PZ K. sp. zn. ČVS: ORP-396/2003 z 27. augusta 2003, ktorým
bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry
K. č. k. 1 Pv 1181/03-14 z 12. septembra 2003, t. j. či právoplatný rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008 sa svojimi derogačnými účinkami vzťahuje aj na
toto rozhodnutie, ktoré v danom prípade v rámci exekučného konania plnilo funkciu
exekučného titulu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 6/2008 z 13. júna 2008, v ktorom najvyšší súd vyslovil
právny názor, že celé prípravné konanie, do ktorého spadá aj uloženie poriadkovej pokuty,
vykonal vylúčený orgán, a nemožno naň prihliadať, pretože je neplatné od samého začiatku
vrátane uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Podľa názoru ústavného
súdu by o ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo možné
uvažovať iba vtedy, ak by sa krajský súd v ňom primeraným spôsobom vysporiadal s touto
otázkou. Krajský súd však „obišiel“ tento vlastne jediný relevantný odvolací dôvod
uplatnený sťažovateľom a existenciu exekučného titulu vo väzbe na označený rozsudok
najvyššieho súdu vôbec neskúmal. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu
napadnuté uznesenie krajského súdu nie je ústavne udržateľné.
Vo vzťahu k poskytnutiu ústavnoprávnej ochrany vzhľadom na výšku vymáhanej
sumy napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že v danom prípade síce
ide o „bagateľnú sumu“, ktorá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
(IV. ÚS 414/2010) nepožíva v zásade ústavnoprávnu ochranu, ale pritom súčasne pripúšťa,
že takáto ochrana prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých došlo
k porušeniu základných práv alebo slobôd. Za také považuje ústavný súd v danom prípade
trestné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o vine a treste sťažovateľa, ktoré bolo vyhlásené
za nezákonné v rozsahu uvedenom vo výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu, a túto
skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní v tejto veci.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej
spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany
súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom
ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie
(I. ÚS 2/08).
Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd už priklonil k zásade prednosti ústavne
konformného výkladu, pričom v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických
osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby
v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne
výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,
m. m. tiež IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 95/08).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu
a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné
aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07,
IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby
sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale
aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte
v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Takýto
názor uplatnil aj krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky
jeho ingerencie v rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru splnené, pretože
napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 2 CoE 488/2010-34 z 20. októbra 2010
nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane imperatívu
vysporiadania sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci
a materiálneho chápania ochrany ústavnosti, akceptovať.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným uznesením
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu č. k.
2 CoE/488/2010-34 z 20. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to zrušil
napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v časti, v ktorej potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er 1671/2003-27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti,
t. j. vo výroku o trovách exekúcie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2
výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v II. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom
bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho
doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie
sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného
zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu
porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy,
ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vyčíslil ho v sume
8 021,46 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti; poukázal najmä na psychickú ujmu,
ktorú utrpel, ale aj materiálnu ujmu za „23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí a straty
stovky hodín“. Podľa názoru ústavného súdu je však v danom prípade ochrana práv
sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej
dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre okresný súd záväzné právne názory
ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie
nepriznal. Rozhodnutie ústavného súdu nevylučuje uplatnenie zodpovednosti za škodu
za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. J. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v
odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi
konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá
bola 741 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti a účasť na ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14
ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu
370,50 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
392,73 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011