Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 74/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti J. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., K., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k. -34 z 20. októbra 2010, za účasti

Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. F. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-34 z 20. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu

Košice II č. k. -27 z 5. augusta 2010 vo výroku o trovách exekúcie

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -34 z 20. októbra

2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. -27

z 5. augusta 2010 vo výroku o trovách exekúcie, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. J. F. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 392,73 € (slovom

tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré mu j e Krajský súd v Košiciach

p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta JUDr. J. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2011 doručená sťažnosť J. F,., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -27 z 5. augusta 2010 v časti, v

ktorej bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť súdnej exekútorke JUDr. V. U., K., trovy exekúcie

v sume 25,90 €, a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-34 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“),

ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku

o trovách exekúcie.

Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154

ods. 2 . Zo sťažnosti vyplynulo, že „Dňa 10. 6. 2003 mal byť obvinený J.

F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak

obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti odmieta vypovedať, že sa jedná o tú istú súčasť,

ktorá proti nemu zakročovala. V rámci výsluchu 12. 6. 2003, keď vypovedal vo veci svojho

trestného oznámenia na dcéru L. výslovne vzniesol námietku zaujatosti a požiadal, aby vo

veci konalo iné obvodné oddelenie preto, že OO PZ na sídlisku v K. je zaujaté a na jeho

hliadku podal trestné oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.

Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre

trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného

zákona bolo odmietnuté podľa , obvinený podal

proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala nielen slovné útoky na príslušníkov OO PZ na

sídlisku v K., ktoré boli predmetom trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané

dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že sťažovateľ bol následne „predvolaný 21. 8. 2003

na výsluch na 26. 8. 2003, na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté

o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví.

Vzápätí mu bola pre neuposlúchnutie výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená

poriadková pokuta 30 000.- Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa § 148 ods. 1

písm. c) zamietnutá. Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. 9.

2003 opakovane žiadal o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne.

Odmietal sa k veci vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho

námietke nebolo rozhodnuté.

Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K. npor.

Š. Š. uznesením podľa rozhodol, že je vylúčený z

vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na

neho podal sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi

uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v

K.

Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v K. sp. zn. ORP-16-38/0PP-2003, zo 17. 9.

2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a prikázaná

OO PZ K...

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú

neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby

nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale

vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu

podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.

Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše pri

opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil

ustanovenie , pretože prehliadol, že 300/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2

ani podobný trestný čin s takými zákonnými znakmi ako predchádzajúci

neobsahoval...

Rozsudok okresného súdu sa v dôsledku uvedeného stal právoplatným zamietnutím

odvolania obvineného J. F. uznesením krajského súdu. Uznesenie krajského súdu bolo

obvinenému J. F. doručené najneskôr 15. 1. 2007.“.

Sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného uvádza, že „NS SR v rozsudku

zo dňa 13. 6. 2008 v trestnej veci obvineného J. F. pre trestný čin útoku na

štátny orgán podľa ) (zákon číslo v znení

neskorších predpisov účinný do 1. 1. 2006) prerokoval na verejnom zasadnutí 13. 6. 2008 v

Bratislave dovolanie, ktoré podal obvinený, zatiaľ čo J. F. prostredníctvom svojho obhajcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. a podľa § 368

ods. 1, , , , , , (zák.

č. v znení neskorších predpisov), rozhodol, že právoplatným uznesením KS v

Košiciach z 30. 8. 2006, sp. zn. , bol z dôvodov v § 371 ods. 1 písm. c, písm. e)

písm. g) ( v znení neskorších predpisov) porušený zákon v

ustanoveniach Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a účinného do 1. 1.

2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení § 2 ods. 1, ods. 13 a § 31 ods. 2 tr.

por. účinného do 1. 12. 2003 v neprospech obvineného J. F. Napadnuté uznesenie sa

zrušuje.

Zrušuje sa aj rozsudok Okresného súdu Košice II z 29. 11. 2005 sp. zn. ,

ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému súdu Košice II sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že vzhľadom na uvedené okolnosti považuje

„rozhodnutie OS Košice II zo dňa 5. 8. 2010 pod sp. zn. v tej časti, kde

povinného J. F. súd zaväzuje uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K., trovy exekúcie

spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto

uznesenia a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn.

za nezákonné. Trovy exekúcie vo výške 25,9.-Eur nie sú veľkou sumou“,

ale považuje „za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ vzhľadom na

závery uvedené v rozsudku NS SR zo dňa 13. 6. 2008.

Uznesenie Okresného súdu Košice II pod sp. zn. zo dňa 5. 8. 2010

prevzal navrhovateľ 24. 8. 2010. Okresný súd Košice II v exekučnej veci oprávneného SR -

Krajské riaditeľstvo PZ v K., proti povinnému J. F., trvalé bytom K. o vymoženie

pohľadávky vo výške 995,90.- Eur s prísl. rozhodol tak, že exekúciu zastavil a povinného

zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.-

Eur, a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal J. F. odvolanie dňa 25. 8. 2010, ktoré zdôvodnil tým,

že nezákonné konanie Okresného súdu Košice II uvádza rozsudok NS SR , v

ktorom rozsudku je okrem iného uvedené Celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán,

nemožno naň prihliadať, pretože je neplatné a od samého počiatku vrátane uznesení

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „dňa 15. 12. 2010 prevzal

navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod spisovou

značkou , ktorým uznesením bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Košice II č. k. , Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010“.

Odvolávajúc sa na označený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. júna 2008, ktorým tento súd rozhodol, že

právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2006 a konaním,

ktoré mu predchádzalo, bol v jeho neprospech porušený zákon, sťažovateľ tvrdí, že

„z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň prihliadať,

pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia. Teda vzťahuje sa to aj na uznesenie zo dňa 27. 8. 2003, ktorým bola

obvinenému uložená poriadková pokuta v sume 30 000.- Sk a vzťahuje sa to aj na trovy

konania pre exekútora vo výške 25,9.- Eur.“. Preto považuje sťažovateľ uznesenie

krajského súdu č. k. -34 z 20. októbra 2010 za nespravodlivé a nezákonné.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo navrhovateľa J. F. na súdnu ochranu zaručenú v /1 SR

a na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo porušené v tej časti uznesenia Okresného súdu Košice II pod sp. zn.

- , Ex 473/2003 zo dňa 5. 8. 2010 , kde J. F. bol zaviazaný uhradiť súdnemu

exekútorovi JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- eur, a to do troch dní odo

dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, ako aj uznesením Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn. , ktorým, bolo potvrdené

rozhodnutie Okresného súdu Košice II.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 10. 2010 pod sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 5. 8. 2010 pod sp. zn.

, v tej časti, kde navrhovateľ bol zaviazaný uhradiť súdnemu exekútorovi

JUDr. V. U., K. trovy exekúcie spolu vo výške 25,9.- Eur, a to do 3 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, ako nezákonné.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie v sume

4.000.- Eur do dvoch mesiacov od doručenia nálezu a nahradiť trovy právneho zastúpenia

vo výške 261,82.- Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do Slovenskej sporiteľne,

a. s. Pobočka K., na číslo účtu...“

Sťažovateľ 14. februára 2011 svoju sťažnosť doplnil o zdôvodnenie finančného

zadosťučinenia za nezákonné rozhodnutie vo veci sp. zn. a z dôvodu

„23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí, straty stoviek hodín, a 7 rokov psychickej ujmy“

žiada „4000 Eur zadosťučinenia“ a ďalej špecifikoval náklady finančného

„zadosťučinenia“ takto:

„Oboznámenia s rozhodnutiami 10 x 91,26 = 912,60 Eur

Napísanie podaní 23 x 91,26 = 2099,67 Eur

Režijný paušál kópie 139 x 7,21 = 1 002,19 Eur

Strata času 100 x 24,04 = 2 404 Eur

Poštovné 32 Eur

Cestovné 71 Eur

Odškodné za 7 rokov psychickej ujmy 1500 Eur

Spolu 8 021,46 Eur.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 3. marca 2011 prijal sťažnosť

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie v časti,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. októbra 2010.

Po prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd 17. marca 2011 krajský súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 5. mája 2011 uviedol:

«Dňa 09. 12. 2003 bol súdnej exekútorke JUDr. V. U. doručený návrh oprávneného

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v K. so sídlom K., proti povinnému J. F.

(sťažovateľovi), na vykonanie exekúcie - peňažnej pohľadávky v sume 30 000,- Sk.

Exekučným titulom bolo právoplatné a vykonateľné uznesenie Obvodného oddelenia

Policajného zboru, K., zo dňa 27. 08. 2003, č. ČVS: . Označený exekučný

titul tvoril prílohu návrhu.

Dňa 19. 12. 2003 bola Okresnému súdu Košice II doručená žiadosť súdnej

exekútorky JUDr. V. U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice II poverením zo dňa 21. 01. 2004, č. poveril

súdnu exekútorku JUDr. V. U. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia

(správne malo byť uznesenia - poznámka spracovateľa vyjadrenia) Obvodného oddelenia

PZ v K. zo dňa 27. 08. 2003, č. oprávneného Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v K., proti povinnému J. F., K., na vymoženie sumy 30 000,- Sk a trov

exekúcie.

Dňa 26. 02. 2004 vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie č. k.

Ex 473/2003-3, ktoré bolo povinnému doručené dňa 10. 03. 2004.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný v zákonnej lehote námietky,

ktoré boli doručené súdnej exekútorke dňa 18. 03. 2004.

Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 23. 02. 2006, č. k. -15

námietky povinného proti exekúcii zamietol. Uvedené uznesenie bolo povinnému doručené

dňa 07. 04. 2006. (Pre úplnosť poznamenávame, že uvedené uznesenie bolo vydané vyššou

súdnou úradníčkou a povinný opravný prostriedok nevyužil).

Dňa 02. 08. 2010 bol Okresnému súdu Košice II doručený „podnet“ súdnej

exekútorky na zastavenie exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 05. 08. 2010, č. k. -27

exekúciu zastavil (podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, lebo po vydaní

rozhodnutia zaniklo právo ním priznané).

Povinného zaviazal uhradiť súdnej exekútorke (JUDr. V. U.) trovy exekúcie v sume

25,9 € do troch dní od právoplatností tohto uznesenia (podľa § 197 ods. 1 a nasl.

Exekučného poriadku). Aj toto rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník. Uvedené uznesenie

bolo doručené povinnému dňa 24. 08. 2010.

Proti tomuto uzneseniu podal povinný v zákonnej lehote odvolanie (viď č. l. 29

spisu). V odvolaní označil napadnuté uznesenie z 05. 08. 2010 sp. zn. ako

nezákonné. V dôvodoch odvolania uviedol, že „nezákonné rozhodnutie z 05. 08. 2010, bolo

vynesené na okradnutie mňa o 25,9 €, za trestné konanie sudcov Okresného súdu Košice II.

Poverenie na vykonanie exekúcie vydal súd podľa záujmov polície bez riešenia podľa

zákona. Nezákonné konanie Okresného súdu uvádza rozsudok NS SR sp. zn. ,

z ktorého časť citoval. Nakoľko exekúcia č. nebola riešená ani podľa

uvedenia v rozsudku NS SR sp. zn. , preto trovy exekúcie 25,9 € uhradí K.,

ktorý podporuje sudcov v nezákonnom konaní“.

Zákonný sudca Okresného súdu Košice II odvolaniu povinného proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka nevyhovel a podľa vec predložil odvolaciemu

súdu - Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 20. októbra 2010 č. k. -34

potvrdil uznesenie v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie. Náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutia súdov (exekučného aj odvolacieho) sú právoplatné a tak nám

neprislúcha preskúmavať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti, dovoľujeme si poznamenať, že v spisovom

elaboráte Okresného súdu Košice II, sp. zn. sa nenachádza žiadne

rozhodnutie, ktorým by bolo zrušené rozhodnutie tvoriace exekučný titul, resp. aspoň

tvrdenia, že existujúce uznesenie Obvodného oddelenia PZ K., z 27. 08. 2003 č. ORP-

396/2003, po svojom vydaní stratilo účinnosť.

V označenom spise sa nenachádza ani návrh na zastavenie exekúcie zo strany

povinného od 07. 04. 2006, t. j. od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým boli zamietnuté

námietky povinného proti exekúcii.

Nech je nám odpustené, ale pripomíname starodávnu paroimia – IURA

VIGILANTIBUS NON DORMIENTIBUS PROSUNT – práva sú dané v prospech bdelých

a nie spiacich.

Domnievame sa, že sťažovateľ nepatričné vyčíta exekučnému súdu, resp.

odvolaciemu súdu, že nesledoval osud jeho trestného konania.

Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti dovoľujeme si Vám predložiť spisový

elaborát Okresného súdu Košice II sp. zn. Er 1671/2003. Po nahliadnutí prosíme spis vrátiť

Krajskému súdu v Košiciach k sp. zn. .

Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej

sťažnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Na výzvu ústavného súdu z 11. mája 2011 doručil právny zástupca sťažovateľa

23. mája 2011 ústavnému súdu toto stanovisko k vyjadreniu krajského súdu:

«K tomuto vyjadreniu uvádzam následovne: v plnej miere trváme na ústavnej

sťažnosti, ktorú sme podali dňa 23. 1. 2011.

Predmetné vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach je zavádzajúce.

Prílohou našej ústavnej sťažnosti v bode č. 26 bol aj rozsudok Najvyššieho súdu SR

pod číslom zo dňa 13. 6. 2008, z ktorého citujem časť odôvodnenia zo strany

číslo 10 až 11.

„Z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň

prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ Košice Západ si po prikázaní veci

tejto policajnej súčasti všetky úkony vylúčeného orgánu osvojilo, oboznámilo s nimi

obvineného J. F. a predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.

Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie

vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú

neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby

nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale

vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu

podaného obvineným, hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.

Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše pri

opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil

ustanovenie Tr. zák., pretože prehliadol, že 05 Z. z. v

znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 tr. zák. ani

podobný trestný čin s takýmito zákonnými znakmi ako predchádzajúci

neobsahoval.“

Keď je prípravné konanie neplatné od samého počiatku tak sa to má vzťahovať

aj na exekučný titul uznesenie Obvodného oddelenia PZ K. pod ČVS: zo dňa

27. 8. 2003 o uložení poriadkovej pokuty, ktoré vydal vylúčený orgán npor. Š. Š., nakoľko aj

toto uznesenie je súčasťou prípravného konania.

Citujem zase z odôvodnenia rozsudku NS SR zo dňa 13. 6. 2008

zo strany č. 6 odôvodnenia:

„Dňa 4. 9. 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku v K.

npor. Š. Š. uznesením podľa rozhodol, že je vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal

sťažnosť na nadriadenej zložke PZ a na iných inštitúciách. Rovnako znejúcimi uzneseniami

z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na sídlisku v K.“

Ešte citujem z odôvodnenia zo strany číslo 6 rozsudku...: „Vzhľadom na to, že

uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre trestný čin násilia proti

skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a tr. zák. bolo odmietnuté podľa § 159

ods. 1 písmena c/ obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá obsahovala nielen

slovné útoky na príslušníkov OO PZ na sídlisku v K., ktoré boli predmetom trestného

konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj námietku zaujatosti.

Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na

štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. /z 15. 8. 2003/ sťažnosť, ktorá bola zamietnutá.

Následne bol predvolaný 21. 8. 2003 na výsluch na 26. augusta 2003, na ktorý sa nedostavil

s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa na ďalšie výzvy pred

orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví. Vzápätí mu bola pre neuposlúchnutie výzvy

dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000,- Sk a sťažnosť proti

tomuto uzneseniu bola podľa zamietnutá. Obvinený J. F.

následne pri svojom výsluchu 3. 9. 2003 opakovane /ako v sťažnosti proti uzneseniu o

vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty/ žiadal o objasňovanie

tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci vyjadrovať pred

orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo rozhodnuté.“

Z tejto časti jasne vyplýva, že zo strany npor. Š. Š. došlo k pochybeniu a že pravdu

mal môj klient. Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty bolo vydané ako nezákonné,

nakoľko nebolo rozhodnuté o námietke obvineného J. F.

Trovy exekúcie vo výške 25,9.- Eur nie sú veľkou sumou, ale považujeme

za nespravodlivé a nezákonné, aby ich mal platiť navrhovateľ, ktorý bol v tomto konaní

poškodeným a za pravdu mu dal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 13. 6. 2008

pod číslom konania . Je to dôchodca, ktorý má čo robiť, aby vyžil zo svojho

dôchodku.

Všetky mnou spomínané okolnosti, ktoré som vyššie uviedol boli už uvedené v našej

ústavnej sťažnosti dňa 23. 1. 2011, ale považoval som za potrebné ich ešte raz zopakovať.

Z vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 5. 2011 citujem „Okresný súd

Košice II uznesením zo dňa 23. 2. 2006, č. k. -15 námietky povinného proti

exekúcii zamietol. Uvedené uznesenie bolo povinnému doručené dňa 7. 4. 2006. /Pre

úplnosť poznamenávame, že uvedené uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou

a povinný opravný prostriedok nevyužil/.“

K tomuto uvádzam, že toto vyjadrenie Krajského súdu v Košiciach nezodpovedá

skutočnosti, pretože môj klient prevzal rozhodnutie Okresného súdu

Košice II vydané vyššou súdnou úradníčkou a hneď nato reagoval a podal aj opravný

prostriedok, ktorý je uvedený v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 15.

Môj klient J. F. proti uzneseniu OO PZ K. sídlisko pod ČVS:

zo dňa 27. 8. 2003 o uložení poriadkovej pokuty v sume 30.000.- Sk si

riadne podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá, uznesením Okresnej prokuratúry K. pod

číslom -14. I proti tomuto rozhodnutiu si J. F. podal sťažnosť na Krajskú

prokuratúru v K.

Krajská prokuratúra v K. na to reagovala prípisom pod číslom Kn 2485/03-11 dňa

2. 4. 2004, ktorého fotokópia je v prílohe ústavnej sťažnosti pod bodom č. 12.

Našu ústavnú sťažnosť zo dňa 23. 1. 2011, ktorú sme podali na Ústavný súd SR

v Košiciach dňa 24. 1. 2011 považujeme za opodstatnenú a preto na nej trváme.

Všetko, čo sme považovali za potrebné k veci uviesť je v nej uvedené a k tomu bolo

predložených aj 32 príloh.

Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci Vám v prílohe pripájam ďalšie materiály, ktoré

mi predložil môj klient a ktoré sa vzťahujú na daný prípad.

Všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci sme Vám

predložili.

Navrhovateľ trvá na tom, aby bolo vo veci ústne pojednávanie, nakoľko chce súdu

preukázať skutočnosti dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Ja, ako právny zástupca navrhovateľa si uplatňujem trovy právneho zastupovania

voči Krajskému súdu v Košiciach.»

S prihliadnutím na uvedené oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa, že sťažovateľ

trvá na nariadení ústneho pojednávania v danej veci, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 1

nariadil ústne pojednávanie na 28. júl 2011. Na ústnom

pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca JUDr. J. G. Za krajský súd sa na

ústnom pojednávaní nezúčastnil nikto; krajský súd svoju neúčasť neospravedlnil.

V nadväznosti na toto zistenie ústavný súd konal bez prítomnosti zástupcu krajského súdu.

Na ústnom pojednávaní sťažovateľ a jeho právny zástupca opakovane potvrdili skutočnosti,

ktoré by mal ústavný súd zohľadniť pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

Právny zástupca si uplatnil na ústnom pojednávaní trovy konania za štyri úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastupovania, vypracovanie písomnej sťažnosti, písomné

stanovisko k vyjadreniu krajského súdu a účasť na ústnom pojednávaní) v celkovej sume

523,64 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením krajského súdu č. k.

-34 z 20. októbra 2010 v časti, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j.

vo výroku o trovách exekúcie, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

II.1 Skutkové okolnosti posudzovanej veci

Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154

ods. 2 účinného do 1. januára 2006. V rámci trestného stíhania bola

sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v sume 30 000 Sk uznesením Okresného

riaditeľstva Policajného zboru K. sp. zn. ČVS: z 27. augusta 2003 z dôvodu

jeho nedostavenia sa na výsluch 26. augusta 2003, na ktorý bol ako obvinený riadne

predvolaný. Sťažovateľ sa na tento výsluch podľa svojho tvrdenia nedostavil z dôvodu, že

nebolo rozhodnuté o ním vznesenej námietke zaujatosti proti Obvodnému oddeleniu

Policajného zboru K. (ďalej len „OO PZ K.“), „a preto sa na ďalšie výzvy pred orgán OO

PZ na sídlisku v K. nedostaví“, a na hliadku OO PZ K. podal trestné oznámenie Inšpekcii

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty

podal sťažovateľ 3. septembra 2003 sťažnosť, o ktorom rozhodla Okresná prokuratúra K.

uznesením č. k. -14 z 12. septembra 2003 tak, že ju odmietla.

Sťažovateľ sa v ďalšom priebehu trestného stíhania opakovane odmietol vyjadrovať

k veci pred policajným orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke

zaujatosti nebolo rozhodnuté. Trestné stíhanie sťažovateľa vyústilo do rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného

činu útoku na štátny orgán podľa účinného do 1. januára

2006. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. augusta 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal proti

označenému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. z 13. júna 2008

rozhodol, že právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. augusta

2006 bol z dôvodov uvedených v , a porušený

zákon v účinného do 1. januára 2006 a Trestného

poriadku účinného do 1. januára 2006 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

aj v ustanoveniach , a účinného

do 1. decembra 2003 v neprospech sťažovateľa. V nadväznosti na to zrušil označené

uznesenie krajského súdu, označený rozsudok okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia

na zrušený rozsudok okresného súdu obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo, stratili podklad, a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

Ešte pred vydaním označeného rozsudku najvyššieho súdu okresný súd poveril

uznesením sp. zn. z 21. januára 2004 súdnu exekútorku vymožením

poriadkovej pokuty uloženej sťažovateľovi uznesením OO PZ K. sp. zn. ČVS: ORP-

396/2003 z 27. augusta 2003 v sume 30 000 Sk. Sťažovateľ uplatnil proti tejto exekúcii

námietky, ktoré okresnému súdu doručila 5. mája 2004 súdna exekútorka; okresný súd

námietky proti exekúcii zamietol.

Následne súdna exekútorka 29. júla 2010 podala okresnému súdu podnet

na zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. -27 z 5. augusta 2010 exekúciu zastavil

argumentujúc uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie exekúcie a zaviazal

sťažovateľa uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie v sume 25,90 € s odôvodnením, že

„Podľa ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza

povinný.

Povinnosťou nahradiť exekútorovi trovy exekúciu zaviazal povinného, pretože

oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený nemohol predvídať, že nebude možné

vykonať exekúciu a vymôcť pohľadávku oprávneného pred uplynutím prekluzívnej lehoty.“.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 25. augusta 2010 odvolanie, v ktorom

uviedol:

„Nezákonné uznesenie dňa 5. 8. 2010 bolo vynesené na okradnutie

mňa o 25,9 Eur za trestné konanie sudcov Okresného súdu Košice II; Poverenie

na vykonanie exekúcie vydal súd podľa záujmov polícíe bez riešenia podľa zákona.

Nezákonné konanie Okresného súdu Košice II. uvádza rozsudok NS SR

aj uvedenie: Celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemôže naň prihliadať,

pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia.

Nakoľko exekúcia nebola riešená ani podľa uvedenia v rozsudku

NS preto trovy exekúcie 25,9 Eur uhradí K., ktorý podporuje sudcov

v nezákonnom konaní.“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -34

z 20. októbra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -27

z 5. augusta 2010 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:

„Odvolací súd podľa v spojení s ust. bez nariadenia

pojednávania preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti t. j. vo výroku o náhrade trov

exekúcie a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.

Uznesením z č. I. 15 zo dňa 23. 2. 2006 boli námietky povinného proti exekúcii

zamietnuté. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7. 4. 2006. Pri rozhodnutí vychádzal

súd prvého stupňa z toho, že rozhodnutie o uložení pokuty sa stalo vykonateľným. Za tohto

stavu už odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie nemohol skúmať, či existoval

alebo neexistoval titul pre nariadenie exekučného konania, pretože exekučné konanie bolo

právoplatne zastavené. Zastavené bolo z dôvodu preklúzie. Preto vychádzajúc z ustanovení

o náhrade trov exekúcie musel odvolací súd vychádzať z ustanovení § 196 a nasledujúcich

Exekučného poriadku.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada

hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Oprávnený

a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Pokiaľ ide o náhradu trov exekúcie, túto upravuje § 197 ods. 1, podľa ktorého

náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Keďže v tomto konaní aj keď došlo k zastaveniu

exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu nedošlo

zavinením oprávneného, správne rozhodol súd prvého stupňa, keď pri rozhodnutí o náhrade

trov exekúcie vychádzal z ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, preto odvolací súd podľa

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j.

vo výroku o náhrade trov exekúcie.

V odvolacom konaní odvolateľ nemal úspech a exekútorovi ani oprávnenému trovy

nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov exekučného konania účastníkom v odvolacom

konaní nepriznal ( v spojení s ust. ).“

Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd sa ku kľúčovému dôvodu odvolania

sťažovateľa v napadnutom uznesení nevyjadril.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie označeného uznesenia

krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia práv sťažovateľa.

K porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutou časťou označeného uznesenia

krajského súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa z toho dôvodu, že krajský súd pri svojom

rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2008 v trestnej veci sťažovateľa na základe podania dovolania sťažovateľom

rozhodol, že

„Právoplatným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta 2006, sp. zn.

(ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

č. k. -27 z 29. novembra 2005, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu

útoku na štátny orgán podľa účinného do 1. januára 2006,

pozn.), bol z dôvodov uvedených v , ,

( v znení neskorších predpisov) porušený zákon v ustanoveniach

ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a účinného do 1. januára 2006

a konaním, ktoré mu predchádzalo aj v ustanovení , a

účinného do 1. decembra 2003 v neprospech obvineného J. F.“.

V nadväznosti na toto najvyšší súd zrušil označeným rozsudkom aj už označený

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 29. novembra 2005, ako aj ďalšie rozhodnutia

obsahovo nadväzujúce na tento zrušený rozsudok, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad.

Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2006 konštatoval, že „zistil jednak

zásadné porušenie práva na obhajobu, jednak, že vo veci konal a rozhodol (nie alebo)

orgán činný v trestnom konaní, ktorý bol (a nie len mal byť) vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania a pre neplatnosť úkonov vykonaných vylúčeným orgánom boli

aj nasledujúce dovolaním napádané rozhodnutia súdov založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom“.

Z označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

„Dňa 10. júna 2003 mal byť obvinený J. F. na OO PZ na sídlisku v K. vypočutý vo

veci oznámenia jeho dcéry L. na neho, avšak obvinený uviedol, že na tamojšej súčasti

odmieta vypovedať z dôvodu, že sa jedná o tú istú súčasť, ktorá proti nemu zakročovala. V

rámci výsluchu 12. júna 2003, keď vypovedal vo veci svojho trestného oznámenia na dcéru

L. výslovne vzniesol námietku zaujatosti a požiadal, aby vo veci konalo iné obvodné

oddelenie preto, že OO PZ na sídlisku v K. je zaujaté a na jeho hliadku podal trestné

oznámenie Inšpekcii Ministerstva vnútra SR.

Vzhľadom na to, že uvedené trestné oznámenie obvineného J. F. na dcéru L., pre

trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. bolo

odmietnuté podľa , obvinený podal proti nemu sťažnosť, ktorá

obsahovala nielen slovné útoky na príslušníkov 00 PZ na sídlisku v K., ktoré boli

predmetom trestného konania vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, ale opakovane aj

námietku zaujatosti.

Obvinený J. F. podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre trestný čin útoku na

štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. (z 15. augusta 2003) sťažnosť, ktorá bola

zamietnutá. Následne bol predvolaný 21. augusta 2003 na výsluch na 26. augusta 2003,

na ktorý sa nedostavil s odôvodnením, že nebolo rozhodnuté o jeho námietke a preto sa

na ďalšie výzvy pred orgán OO PZ na sídlisku v K. nedostaví. Vzápätí mu bola pre

neuposlúchnutie výzvy dostaviť sa na výsluch uznesením uložená poriadková pokuta 30 000

Sk a sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola podľa zamietnutá.

Obvinený J. F. následne pri svojom výsluchu 3. septembra 2003 opakovane (ako v sťažnosti

proti uzneseniu o vznesení obvinenia i proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty) žiadal

o objasňovanie tejto veci inou súčasťou polície, avšak bezvýsledne. Odmietal sa k veci

vyjadrovať pred orgánom, ktorý bol podľa jeho názoru zaujatý a o jeho námietke nebolo

rozhodnuté.

Dňa 4. septembra 2003 policajný orgán PZ z Obvodného oddelenia PZ na sídlisku

v K. npor. Š. Š. uznesením podľa rozhodol, že je vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného J. F. preto, že tento si na neho podal

sťažnosť na nadriadenej zložke Policajného zboru a na iných inštitúciách. Rovnako

znejúcimi uzneseniami z toho istého dňa sa vylúčili aj ostatné policajné orgány OO PZ na

sídlisku v K.

Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v K., sp. zn. ORP-16-38/OPP-2003, zo 17.

septembra 2003 bola nakoniec trestná vec obvineného J. F. odňatá OO PZ sídlisko v K. a

prikázaná OO PZ K.“.

V súvislosti s činom, ktorý mal byť trestným činom, za ktorý bol uznaný sťažovateľ

za vinného, najvyšší súd konštatoval, že „hodnotiac však po preskúmaní predloženého spisu

a prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu, a najmä však na neadekvátny služobný zákrok

hliadky, je možné konštatovať, že stupeň nebezpečnosti reakcie obvineného pre spoločnosť

na zákrok hliadky polície nebol ani nepatrný. Tento skutok preto ani nemal byť

posudzovaný ako trestný čin.“.

V súvislosti so vznesenou námietkou zaujatosti proti OO PZ K. a k spôsobu jej

vybavenia najvyšší súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol:

„Oveľa závažnejšie a významnejšie z hľadiska posudzovania dôvodnosti podaného

dovolania je skutočnosť, že celé prípravné konanie od začatia trestného stíhania v tejto veci

až po vyžiadanie správ o povesti a registra trestov vykonal orgán, ktorý bol vylúčený a nie

len preto, že tak sám o sebe rozhodol uznesením zo 4. septembra 2003 preto, že tak naliehal

obvinený J. F. ale preto, že pre jeho pomer k veci i k osobe obvineného bolo možné mať

pochybnosti o jeho nezaujatosti od začiatku konania. Takáto pochybnosť by vznikla pre jeho

pomer k veci a k osobám, ktorých sa to týkalo u ktoréhokoľvek príslušníka Policajného

zboru z OO PZ, či už išlo o vzťah k obvinenému, jeho dcére alebo zakročujúcim

príslušníkom, resp. i všetkým, ktorí v tom čase pracovali na OO PZ v K., pretože obsah

slovného útoku smeroval nepriamo voči všetkým tam slúžiacim príslušníkom.

Prvým úkonom orgánu PZ z tejto súčasti PZ preto malo byť vyhotovenie uznesenia

o svojom vylúčení z vykonávania úkonov nielen trestného ale aj priestupkového konania

najmä za situácie, že aj riaditeľ tohto Obvodného oddelenia PZ sa do veci osobne

zainteresoval.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom,

zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto

konaní.

Podľa v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených

v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú a to aj bez návrhu. O tom, či je

vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Z dôvodu, že celé prípravné konanie vykonal vylúčený orgán, nemožno naň

prihliadať, pretože je neplatné od samého počiatku vrátane uznesení o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia. Obvodné oddelenie PZ K. si po prikázaní veci tejto policajnej

súčasti všetky úkony vylúčeného orgánu osvojilo, oboznámilo s nimi obvineného J. F. a

predložilo ich s návrhom na podanie obžaloby prokurátorovi.

Prokurátor Okresnej prokuratúry K. bez toho, aby zistil uvedené závažné pochybenie

vypracoval obžalobu, ktorú neskôr i zastupoval pred súdom.

Okresný súd Košice II taktiež nezobral na zreteľ, že úkony prípravného konania sú

neplatné, teda, že vlastne prípravné konanie ako zákonný predpoklad pre podanie obžaloby

nebolo vykonané v súlade so zákonom a vec nevrátil prokurátorovi na došetrenie, ale

vo veci konal vydaním trestného rozkazu a neskôr po jeho zrušení na základe odporu

podaného obvineným hlavným pojednávaním až vydaním odsudzujúceho rozsudku.

Krajský súd v Košiciach tento nedostatok rovnako nenapravil a navyše

pri opakovanom rozhodovaní o odvolaní obvineného J. F. tomuto nevyhovel a nepoužil

ustanovenie Tr. zák. pretože prehliadol, že 05 Z. z. v

znení neskorších predpisov trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Tr. zák. ani

podobný trestný čin s takými zákonnými znakmi ako predchádzajúci

neobsahoval.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné

konanie je v zásade dvojinštančné. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd rozhodujúci

o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, je viazaný skutkovým stavom, ako ho

zistil súd prvého a druhého stupňa. Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob

hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom

pre zistenie skutkového stavu.

Ak dovolací súd v tomto prerokúvanom prípade v predchádzajúcom texte popisoval

konanie obvineného, jeho dcéry a zakročujúcej hliadky polície, urobil tak jedine z dôvodu,

aby mohol poukázať neskôr, že vo veci konal fakticky a nie formálne vylúčený orgán.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a

hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých

dovolacích dôvodov podľa až písm. l/ (

v znení neskorších predpisov), resp. aj z ustanovenia (zákon

č. v znení neskorších predpisov). Tento mimoriadny opravný prostriedok

neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu

druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich

mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takého dovolacieho dôvodu podľa ( v znení neskorších

predpisov). Pokiaľ tomu tak nie je, a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho podstatou sú námietky správnosti

skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa ( v znení

neskorších predpisov).

V prerokúvanom prípade tomu tak nebolo. Namieste bola nielen námietka

spočívajúca v tvrdení, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, ktorý

mal byť vylúčený ( účinného od 1. januára 2006), ale

v nadväznosti na tento dovolací dôvod aj ďalšie – uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. g/

uvedeného . Tým, že prípravné konanie bolo vykonané vylúčeným

orgánom, nebolo možné preto prihliadať na žiaden úkon ani rozhodnutie v ňom vykonané

týmto vylúčeným orgánom. Ak napriek tomu bola podaná obžaloba a vykonané celé ďalšie

súdne konanie, bolo ním porušené zásadným spôsobom právo na obhajobu a všetky

nasledujúce súdne rozhodnutia boli založené na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané

zákonným spôsobom. Tým došlo k porušeniu ustanovení § a účinného

do 1. januára 2006, podľa ktorých nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než

zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon a ten, proti ktorému sa

trestné konanie vedie, musí byť v každom období konania poučený o právach umožňujúcich

mu plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si môže aj zvoliť obhajcu; všetky orgány činné

v trestnom konaní sú povinné umožniť mu uplatnenie jeho práv.

Uvedeným postupom policajných orgánov bolo preto porušené právo obvineného,

aby v jeho veci konal nezaujatý orgán a taktiež, keďže taký zaujatý a vylúčený orgán predsa

len vykonal celé prípravné konanie, ktoré bolo podkladom pre obžalobu a pre konanie súdu,

boli porušené i práva obvineného J. F. na obhajobu a dôkazy nemohli byť a neboli

vykonané predpokladaným zákonným spôsobom. Tým boli naplnené dovolacie dôvody

uvedené v , , , ktorých sa obvinený J. F.

úspešne dovolal.

Navyše mimo dovolacích dôvodov, avšak ako ich dôsledok, i Krajský súd v Košiciach

pochybil, keď nevzal na zreteľ zmenený a odvolanie obvineného J. F. ako

nedôvodné zamietol.“

V nadväznosti na označený rozsudok najvyššieho súdu okresný súd uznesením č. k.

-212 z 30. júna 2008 podľa s použitím

ods. 1 písm. c) z dôvodov uvedených v Trestného

poriadku zastavil trestné stíhanie sťažovateľa pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin útoku

na štátny organ podľa (účinného do 31. decembra 2005),

ktorého sa mal dopustiť tým, že „dňa 6. 7. 2003 v K. vo svojej písomnej sťažnosti proti

uzneseniu policajného orgánu Obvodného oddelenia Policajného zboru K. sp. zn.:

ORP-/KVP-2003 zo dňa 30. 6. 2003 uviedol, že policajná hliadka PZ K. naviedla jeho

dcéru na krivú výpoveď, neoprávnene vtrhla do jeho bytu, vykráda byty a služobné

motorové vozidlo používa na odvoz ukradnutých vecí, čo nezodpovedalo skutočnosti, keďže

skutok nie je trestným činom.“; toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 18.

júla 2008.

II.2 Právne východiská

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

m. m. , , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí

vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto

rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné

s a dohovoru.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“) (v spojení s ).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia

bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

II.3 Závery

Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo

podstatné posúdiť, či sa krajský súd v jeho odôvodnení primeraným spôsobom vysporiadal

s kľúčovou odvolacou námietkou sťažovateľa.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -34 z 20. októbra

2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -27 z 5. augusta 2010

v napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie, možno vyvodiť, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že v danom prípade „aj keď došlo

k zastaveniu exekúcie nie je možné použiť ust. § 203 Exekučného poriadku (podľa ktorého

ak dôjde k zastaveniu exekúciu zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutných trov exekúcie, pozn.), pretože k zastaveniu nedošlo zavinením oprávneného“,

a preto náklady podľa § 196 Exekučného poriadku uhrádza povinný, t. j. sťažovateľ, pričom

na jeho kľúčovú (a v podstate jedinú, pozn.) odvolaciu námietku v podstate nereagoval.

Sťažovateľ v odvolaní argumentoval rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júna 2008 (rozhodnutie o jeho dovolaní, pozn.) a jeho derogačnými

účinkami na všetky rozhodnutia, ktoré boli prijaté v trestnom konaní. Za týchto okolností

bolo úlohou krajského súdu ako odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu v prvom

rade vyrovnať sa najmä s tým, či označeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo

aj k zrušeniu uznesenia OO PZ K. sp. zn. ČVS: z 27. augusta 2003, ktorým

bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry

K. č. k. -14 z 12. septembra 2003, t. j. či právoplatný rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. júna 2008 sa svojimi derogačnými účinkami vzťahuje aj na

toto rozhodnutie, ktoré v danom prípade v rámci exekučného konania plnilo funkciu

exekučného titulu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júna 2008, v ktorom najvyšší súd vyslovil

právny názor, že celé prípravné konanie, do ktorého spadá aj uloženie poriadkovej pokuty,

vykonal vylúčený orgán, a nemožno naň prihliadať, pretože je neplatné od samého začiatku

vrátane uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Podľa názoru ústavného

súdu by o ústavnej akceptovateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu bolo možné

uvažovať iba vtedy, ak by sa krajský súd v ňom primeraným spôsobom vysporiadal s touto

otázkou. Krajský súd však „obišiel“ tento vlastne jediný relevantný odvolací dôvod

uplatnený sťažovateľom a existenciu exekučného titulu vo väzbe na označený rozsudok

najvyššieho súdu vôbec neskúmal. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu

napadnuté uznesenie krajského súdu nie je ústavne udržateľné.

Vo vzťahu k poskytnutiu ústavnoprávnej ochrany vzhľadom na výšku vymáhanej

sumy napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že v danom prípade síce

ide o „bagateľnú sumu“, ktorá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

() nepožíva v zásade ústavnoprávnu ochranu, ale pritom súčasne pripúšťa,

že takáto ochrana prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch, v ktorých došlo

k porušeniu základných práv alebo slobôd. Za také považuje ústavný súd v danom prípade

trestné konanie, v ktorom sa rozhodovalo o vine a treste sťažovateľa, ktoré bolo vyhlásené

za nezákonné v rozsahu uvedenom vo výroku označeného rozsudku najvyššieho súdu, a túto

skutočnosť zohľadnil pri svojom rozhodovaní v tejto veci.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že sťažovateľ

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej

spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany

súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom

ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie

().

Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd už priklonil k zásade prednosti ústavne

konformného výkladu, pričom v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických

osôb podľa zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

m. m. tiež , ).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné

aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby

sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale

aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte

v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Takýto

názor uplatnil aj krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky

jeho ingerencie v rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru splnené, pretože

napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. -34 z 20. októbra 2010

nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane imperatívu

vysporiadania sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci

a materiálneho chápania ochrany ústavnosti, akceptovať.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd namietaným uznesením

porušil základné právo sťažovateľa podľa a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu č. k.

-34 z 20. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa dohovoru. V nadväznosti na to zrušil

napadnuté uznesenie krajského súdu podľa v časti, v ktorej potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -27 z 5. augusta 2010 v napadnutej časti,

t. j. vo výroku o trovách exekúcie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2

výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v II. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z citovaného textu a vyplýva, že toto zadosťučinenie

sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného

zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu

porušeného základného práva iným a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy,

ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vyčíslil ho v sume

8 021,46 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti; poukázal najmä na psychickú ujmu,

ktorú utrpel, ale aj materiálnu ujmu za „23 podaní, 139 kópií podaní a rozhodnutí a straty

stovky hodín“. Podľa názoru ústavného súdu je však v danom prípade ochrana práv

sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd

napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej

dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre okresný súd záväzné právne názory

ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie

nepriznal. Rozhodnutie ústavného súdu nevylučuje uplatnenie zodpovednosti za škodu

za podmienok ustanovených o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. J. G. Podľa ústavný súd môže v

odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi

konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

bola 741 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti a účasť na ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu

370,50 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

392,73 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011