Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6To/6/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému A. H. ,

pre trestný čin vraždy podľa 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, na neverejnom

zasadnutí 28. mája 2009 v Bratislave, o odvolaní krajského prokurátora v Košiciach

a obžalovaného A. H. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. júna 2008, sp. zn.

, rozhodol

t a k t o :

Podľa , , účinného do 1. januára 2006

napadnutý rozsudok sa z r u š u j e v celom rozsahu.

Podľa účinného do 1. januára 2006 sa vec vracia Krajskému

súdu v Košiciach, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. júna 2008, sp. zn. , bol

obžalovaný A. H. uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006, na tom skutkovom základe, že

dňa 14. marca 2003 okolo 13.00 hod. vo vnútri objektu predajne potravín na ulici G.,

po predchádzajúcom fyzickom konflikte, v úmysle usmrtiť, prenasledoval pred ním

unikajúceho R. F. a z legálne držanej pištole zn. ČZ model 83, kalibru 7,65 mm Browning,

výrobného čísla X., na ktorého šesťkrát vystrelil z tej zbrane, zo vzdialenosti približne 120 cm

a zasiahol tohto jedenkrát do chrbta vľavo, trikrát do zadnej plochy ľavého stehna, jedenkrát

do hrudníka vpravo v prednej pazuchovej čiare a jedenkrát do brucha nad pravým bedrom,

pričom mu spôsobil poranenia životne dôležitých orgánov, a to srdca, pľúc, pečene a pravej

obličky, v dôsledku ktorých došlo u menovaného hlavne k zlyhaniu činnosti srdca

a bezprostredne na to aj k smrti.

Za to mu bol uložený, trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov

so zaradením na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 mu bol uložený

trest zákazu nosenia a držania strelnej zbrane na dobu piatich rokov a podľa § 55 ods. 1

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 aj trest prepadnutia pištole zn. ČZ model 83, kalibru

7,65 mm Browning, výrobného čísla X..

Podľa účinného do 1. januára 2006 krajský súd uložil

obžalovanému A. H. povinnosť nahradiť škodu poškodenej M. S., nar. X., bytom K. škodu

v sume 168 755,90 Sk.

Podľa ( v znení neskorších predpisov)

poškodenú S. s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Krajský súd odôvodnil rozsudok v podstate tým, že nezistil vykonaným dokazovaním,

aby obžalovaný A. H. konal v nutnej obrane, ako sa obhajoval, a zo spôsobu útoku

obžalovaného A. H., početnosti striel, nezistených daktyloskopických a pachových stôp

na noži, ktorým mal poškodený R. F. útočiť, vyvodil, že poškodený neútočil proti

obžalovanému A. H. nožom, používajúc pritom prvky bojového umenia a ten sa teda nebránil

útoku, ale sám útočil a úmyselne usmrtil poškodeného.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie krajský prokurátor v Košiciach v prospech

obžalovaného A. H. ako aj samotný obžalovaný A. H..

Prokurátor v odvolaní týkajúcom sa výlučne výroku o treste odňatia slobody uloženom

obžalovanému A. H. navrhol, uložiť mu, použijúc ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, primeraný trest pod dolnú

hranicu zákonom stanovenej sadzby, zaradiť ho do miernejšej – II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny, ponechajúc ostatné uložené tresty, ktorých uloženie prokurátor

nenamietal.

Obžalovaný A. H. namietal výsledky znaleckého dokazovania z odboru balistiky, a to

z dôvodu, že znalec urobil závery, ktoré nezodpovedajú záverom znaleckého dokazovania

z odboru súdneho lekárstva, resp. sú s nimi v rozpore. Namietal manipuláciu so stopami,

vychádzajúc z porovnania zápisníc z ohliadky a dodatočnej ohliadky miesta činu. Nestotožnil

sa tiež so závermi znaleckého dokazovania z oblasti súdneho lekárstva, a to z dôvodu, že jeho

závery vychádzajú zo záverov balistického skúmania. Namietal tiež zistenia o neexistencii

pachových a daktyloskopických stôp na noži, ktorým mal útočiť poškodený R. F.. Vyslovil

podozrenie o manipulácii so stopami na mieste činu.

Ďalej obžalovaný A. H. namietal záver krajského súdu, že mal strieľať do unikajúceho

poškodeného R. F., unikajúceho nelogicky cez predajňu, ktorý mal byť k nemu otočený

chrbtom, keď pritom stál pri otvorených dverách na dvor. Namietal tiež rozdelenie právneho

posúdenia jeho konania na dve časti, z ktorej prvú časť krajský súd posúdil ako konanie

v nutnej obrane a druhú časť ako úmysel vraždiť. Na záver uviedol, že konal po celý čas

a zrejme to bolo iba niekoľko desiatok sekúnd, v nutnej obrane a v panickom strachu o seba

a svoju rodinu.

Namietal tiež, že má veľkú pochybnosť o erudovanosti a nezaujatosti súdu, ak tento

uviedol na strane 30 a 31 napadnutého rozsudku, že je úlohou súdu obhajobu obžalovaného

vyvrátiť tak, aby o dokazovanej skutočnosti neboli žiadne pochybnosti. Uviedol,

že si nemyslí, aby bolo úlohou súdu vyvracať jeho tvrdenia, hoci podľa jeho názoru

sa nepochybne súd zaoberal predovšetkým týmto.

Z týchto dôvodov najmä podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/

a písm. e/ navrhol, aby Najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec,

aby ju krajský súd v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol alebo alternatívne,

aby Najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu a spod obžaloby krajského

prokurátora ho oslobodil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania preskúmal podľa

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým

mohli odvolatelia podať odvolanie i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a zistil, že krajský súd

pochybil nielen a najmä pri právnom posúdení zisteného konania, ale aj pri hodnotení

všetkých okolností prípadu, ktoré mali význam pre rozhodnutie tohto súdu a niektoré dôkazy

bude treba doplniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmaním zistil, že pred skutkom, ktorý je

prerokúvaný bol dlhodobo vyvíjaný nátlak na rodinu H. tak, ako to popisoval obžalovaný

A. H., v súvislosti s inštitútom osobitného príjemcu sociálnych dávok. Rovnako bolo

preukázané, že to boli jednoznačne S. H. a R. F., ktorí nepozvaní prišli do budovy

a kancelárie patriacej obžalovanému A. H.. Ako uviedol napríklad svedok J. Š., S. H. mal byť

deň pred konfliktom (13. marca 2003) spolu s ďalšími tromi mužmi pred domom J. H.,

ktorému sa vyhrážal, že nedokončí dom. Podobne vypovedali i svedkovia J. a M. H., ale napr.

aj svedkyňa M. D. (č. l. 762) a ďalší. O tomto podali oznámenie J. a M. H. 13. marca 2003

na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Trebišove a v Michaľanoch (č. l. 975 a nasl.).

Napriek týmto závažným vyhrážkam neboli žiadne opatrenia orgánmi Policajného zboru

prijaté na ochranu ohrozeného J. H., príslušníci polície len zaevidovali konanie neznámych

páchateľov, ktorých totožnosť však s najväčšou pravdepodobnosťou nezisťovali ako

priestupok, resp. oznámenie bolo odmietnuté policajným orgánom uznesením z 27. marca

2003 – dva týždne po úmrtí R. F. (výpoveď svedka Mgr. J. D. na č. l. 706-708). Orgány

Policajného zboru teda nijakým primeraným spôsobom nezabezpečili ochranu rodiny H., ktorí

oznamovali závažné vyhrážky osôb podozrivých z príslušnosti k organizovanému zločinu.

Svedkovia J. K., V. K. i ďalší vypovedali, že k miestu činu malo dôjsť v inkriminovanom čase

viac osôb než len dve – S. H. a R. F..

Už samotný vstup S. H. a R. F. do uzamknutej predajne obžalovaného A. H.

popisovaný svedkami R. H. a J. Š. bol podľa týchto svedkov neobvyklý tým, že obaja boli

veľmi drzí a agresívni. Predavačku H. mali po otvorení dverí od nich odsotiť.

Podľa výpovedí obžalovaného a jeho príbuzných krátko po uvedení do kancelárie,

kde sa nachádzali obžalovaní A. H., jeho bratia M. a J. a sestra H. K., švagor J. K. a jeho syn

J. a ďalšie osoby mali byť obaja agresívni a zakrátko fyzicky napadli rukami J. H., M. H. a H.

K. a jej syna. Len rozporuplná a niekoľkokrát zmenená výpoveď S. H. je v rozpore s týmito

dôkazmi, ktoré v zásade do seba zapadajú a nie sú medzi sebou v zásadnom rozpore.

R. F. po vstupe do kancelárie v objekte patriacom obžalovanému A. H. začal kričať

a fyzicky útočiť na J. H. prezývaného P. alebo P.. Vzápätí sa k nemu pridal S. H. a útočil

s nožom v ruke najprv na J. H. a neskôr na K., z ktorých najmä H. kričala, či ich vo vlastnom

dome prišli pozabíjať nožíkmi. Počas bitky medzi J. H. a R. F. vzal R. F. do ruky nôž

z poličky v kancelárii a týmto útočil na J. H.. Tohto mal brániť, avšak neúčinne (bol zrazený

úderom na zem a zostal veľmi otrasený) brat M. H..

Obžalovaný vidiac dvoch útočníkov s nožmi v ruke, útočiacich na jeho najbližších

príbuzných, vybral s taštičky na stole kancelárie legálne držanú zbraň, vybehol na dvor

pred kanceláriu, tam ju nabil a pristupujúc naspäť k miestu bitky, vyzval oboch útočníkov,

aby dali nožíky dole, prestali s útokom, na príbuzných kričal, aby zavolali políciu a tiež,

že bude strieľať. Na to sa S. H. obrátil voči obžalovanému A. H. a namiesto v útoku proti

matke a synovi K. nasmeroval svoj útok na obžalovaného. Ten na S. H. trikrát vystrelil

a jedenkrát zasiahol jeho telo, dve strely minuli telo S. H., nie však jeho oblečenie.

Obžalovaný A. H. vidiac R. F. ako v chodbe objektu, ktorý mu patril, pokračoval v útoku

nožom na jeho brata J. H., obrátil zbraň proti nemu a šesťkrát vystrelil. Tri výstrely zasiahli

telo R. F. a tri jeho ľavú nohu.

Z toho ako obžalovaný popísal streľbu na útočiaceho poškodeného R. F. a v súlade

s tým, ako stav obžalovaného v čase streľby popísali a ohodnotili znalci psychiatri,

ako konanie v afekte, nie však patologickom, je zrejmé, že tak konal jednak v zmätku

vyvolanom útočníkmi a jednak v strachu o seba a príbuzných. Nevedel preto popísať najmä

svoje konanie, a to čo sa udialo v jeho najbližšom okolí, potom čo postrelil a zranil S. H.

a tento preľaknutý ušiel popri ňom cez dvor na ulicu.

Znalci z odboru balistiky a súdneho lekárstva v podstate ustálili, že k streľbe

na R. F. došlo v čase, keď unikal pred strelcom z kancelárie, resp. chodby do predajne,

pričom strelec ho prenasledoval a vystrelil na neho šesťkrát zozadu, resp. zboku.

Znalci psychiatri popisujúc jeho konanie hodnotili ho ako konanie v stave afektu nie

však patologického, pričom rozpoznávacia zložka bola zachovaná a ovládacia bola zmenšená

len mierne – približne o 20 až 30%.

Na základe týchto dôkazov sa krajský súd mal veľmi dôsledne a podrobne zaoberať

najmä otázkou, ktorú predostrel obžalovaný A. H. už na začiatku trestného konania proti

nemu – či konal v nutnej obrane, a ak nekonal, či medze nutnej obrany prekročil, do akej

miery a aké dôsledky to má pre výrok o vine i o treste.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa určite nestotožnil so záverom krajského súdu,

ktorý vytkol i obžalovaný v odvolaní, že úlohou orgánov činných v trestnom konaní,

a teda aj súdu, nie je potvrdiť obhajobné tvrdenie páchateľa, ale dôkazmi vykonanými

v súlade s je úlohou súdu obhajobu obžalovaného vyvrátiť

tak, aby o dokazovanej skutočnosti neboli žiadne pochybnosti.

Podľa a účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace

proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch

vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné

v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. Orgány činné v trestnom

konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali

orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Nie je teda úlohou súdu vyvracať, či potvrdzovať obhajobu obžalovaného, ale náležite

zistiť skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Už z pohľadu tohto výroku sa rozhodnutie súdu môže javiť ako neobjektívne,

aj keď ide zrejme len o neopatrnú formuláciu majúcu vyjadriť, že súd nemusí založiť svoje

rozhodnutie na obhajobných tvrdeniach, ak má dôkazy, ktoré jednoznačne obhajobu

obžalovaného vyvracajú.

Zo spisu ani z napadnutého rozhodnutia však jednoznačne nevyplynulo, že obžalovaný

A. H. strieľal na R. F. v čase, keď tento bezbranný utekal pred streľbou z miesta,

kde sa predtým bil s J. H., resp. obžalovaným A. H..

Vzhľadom na podozrenie, že so stopami na mieste činu bolo manipulované, čo krajský

súd patrične nevyhodnotil – viď. výpoveď svedkov MVDr. Ľ. P., pplk. J. D. a ďalších

príslušníkov polície R. J. a M. S., ale najmä výpoveď svedkov Š. K. a A. H. – a to nielen

pohybom veľkého množstva osôb na mieste, kde ležalo telo nebohého R. F., ale aj a najmä

prítomnosťou M. U. ml. priamo na mieste činu a jeho činnosťou pri tele nebohého, bude

nevyhnutné tohto svedka opakovane a dôsledne vypočuť po náležitom poučení. (Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky nie je tiež zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s otázkou,

že na noži, ktorým mal podľa viacerých svedkov R. F. útočiť na J. a M. H., neboli zistené ani

daktyloskopické ani pachové stopy. Nebolo pritom pochybností o tom, že nôž ležal v blízkosti

tela R. F. po príchode zdravotnej služby i príslušníkov polície. K tomu by bolo vhodné

vypočuť najmä svedkov A. H. a Ing. Š. K., resp. ďalšie osoby). Navyše svedok M. U. ml. –

podozrivý z objednania útoku S. H. a R. F. na bratov H. v ich vlastnom objekte

zabezpečil prevoz zraneného S. H. do nemocnice v Trebišove, na ktorý poskytol vozidlo

a veľmi intenzívne sa zaujímal o jeho zranenie. Treba preto vypočuť tohto svedka podrobne

aj k vzťahovým problémom medzi ním, jeho otcom a H. so zreteľom na rôzne vyhrážky

a zastrašovacie aktivity osôb voči bratom H..

Okrem uvedeného svedkovia uviedli, že sa pohybovali po mieste činu a pomáhali

príslušníkom napríklad zbierať nábojnice, čo je absolútne neprípustné.

Výsluchy znalcov z odboru balistiky a súdneho lekárstva je potrebné doplniť o ich

posúdenie, či s úplnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností môžu vzhľadom na zistené

stopy vysloviť záver, že k výstrelom na R. F. a k jeho zraneniam došlo v čase, keď už tento

unikal pred strelcom a neútočil, ani na inú osobu, napríklad na J., či M. H.. V prípade neistoty

znalcov je nutné mať na zreteli zásadu in dubio pro reo – v pochybnosti v prospech.

Z dôkazov doposiaľ vykonaných sa vôbec nejaví istota, že obžalovaný A. H. strieľal

na R. F., keď tento na nikoho neútočil a len utekal pred strieľajúcim obžalovaným. Svedčia

o tom nájdené nábojnice aj v chodbe medzi kanceláriou a predajňou, v ktorej – bližšie

k chodbe - ležalo telo nebohého R. F.. Svedčí o tom i počet nájdených nábojníc vo vitrínach

v predajni a nakoniec i zranenia nôh a trupu R. F., ktoré s pravdepodobnosťou blížiacou

sa istote neboli spôsobené streľbou do bezbrannej osoby, ktorá v panike uteká pred strelcom.

Rozhodne, a konštatovali to i znalci z oboch uvedených odborov, došlo k jeho pohybu,

otáčaniu jeho tela, čo by mohlo nasvedčovať logike obhajoby obžalovaného A. H., že R. F.

na neho útočil kopmi bojového umenia, navyše ak tri rany sú sústredené na ľavú nohu

nebohého R. F. a tri rany sú umiestnené do bokov a chrbta.

Krajský súd sa musí nepochybne, pri takto závažnom skutku kvalifikovanom

ako jeden z najzávažnejších trestných činov zaoberať ako s najdôležitejšou otázkou, či útok R.

F., na kohokoľvek z bratov H. v čase streľby obžalovaného A. H. trval. Brániť totiž možno

nielen seba ale aj inú osobu, ktorej hrozí ,alebo voči ktorej trvá útok smerujúci proti jej životu

a zdraviu.

V nadväznosti na riešenie tejto otázky, je nevyhnutné doplniť výsluch znalcov

psychiatrov o odpoveď na otázku či obžalovaný A. H. konal v stave, ktorý by ho pri jeho

silnom sklone k afektívnym reakciám, mohol ovplyvniť do takej miery, aby nerozpoznal útok

od obrany, a teda či by znalci pripustili, aby obžalovaný konal automaticky a pod vplyvom

istého stupňa rozrušenia, ktorý by mali istým spôsobom ohodnotiť (jednak vo vzťahu

k obžalovanému a jednak všeobecne porovnaním s bežnou vzorkou populácie), po spustení

mechanizmu afektu nevedel ovládať (ak áno, do akej miery) svoje konanie, považujúc aj R. F.

bez toho, aby útočil za útočníka. Zjednodušene, či mohol v stave rozrušenia, v ktorom

sa nachádzal po streľbe na S. H., rozpoznať, že R. F. už neútočí a napriek tomu na neho

strieľal.

Znalci by mali popísať psychický stav, v akom sa obžalovaný A. H. nachádzal

na začiatku konfliktu, po prvých výstreloch na S. H. a počas streľby na R. F. berúc do úvahy,

že sa nachádzal v domácom prostredí, bol ohrozovaný spolu s rodinnými príslušníkmi dvomi

ozbrojenými mužmi a osobnostne bol pritom vybavený tak, ako to znalci popisovali už

predtým. Predovšetkým by znalci mali určiť, či sa psychický stav v priebehu konfliktu menil

a aký mal vplyv na rozpoznávaciu a ovládaciu zložku konania obžalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenia § 25 ods. 2 a ods. 3

platného a účinného od 1. januára 2006 vrátane. Podľa týchto ustanovení

nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho

spôsobu, miestu a času, okolnostiam, vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.

Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal

v silnom rozrušení spôsobeným útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.

So zreteľom na ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, ktorý

sa vzhľadom na čas, kedy bol skutok spáchaný uplatní primárne, a podľa ktorého trestnosť

činu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho

zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, je pre obžalovaného

A. H., v prípade ak výsledky dokazovania preukážu trvanie útoku zo strany R. F. v čase,

keď na neho obžalovaný začal streľbu, alebo súd nebude mať istotu, že taký útok už netrval

v čase, keď obžalovaný A. H. na neho začal strieľať, priaznivejšie posudzovanie jeho konania

podľa ustanovení nového (účinného od 1. januára 2006) než podľa dovtedy

platného , ktorý v uvádzal, že čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia

priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným

činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.

Nový 05 Z. z. () teda považuje páchateľa činu inak

trestného na rozdiel od predošlého za beztrestného

nielen vtedy, ak obrana bola celkom zjavne primeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu

a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu, ale dokonca

i vtedy ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu

a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu, ale ten,

kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebol trestne zodpovedný, ak konal

v silnom rozrušení spôsobeným útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.

Krajský súd v Košiciach sa týmito ustanoveniami a ich použitím v prerokúvanej veci

vôbec nezaoberal, a preto rozhodol predčasne nielen preto, že sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, ale aj nevykonal v tomto smere úplné dokazovanie

a v rozpore s ustanoveniami o nutnej obrane vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu konanie

obžalovaného A. H. voči S. H. považoval za konanie v nutnej obrane a na rozdiel od toho jeho

konanie voči R. F. už za také nepovažoval. Opomenul pritom predovšetkým vyhodnotiť

všetky skutočnosti uvedené v odôvodnení tohto uznesenia, najmä: že bol v domácom

prostredí, vyľakaný a rozrušený útokmi známych i neznámych osôb v dôsledku aktivít jeho

a jeho bratov na ochranu jeho práv, a to dlhodobo pred skutkom, že príslušné orgány

o útokoch na jeho rodinných príslušníkov boli v súlade so zákonom upovedomené, avšak

nezabránili útoku na jeho rodinu v objekte, ktorý vlastnil. Nebolo ďalej dostatočne

vyhodnotené, že streľbu začal a pokračoval v nej v čase, keď dve cudzie osoby v budove,

ktorá mu patrila, útočili nožmi na jeho bratov a príbuzných a tiež že konal v rozrušení, strachu

a zmätku vyvolanom takým útokom a či jeho obrana bola, alebo nebola celkom zjavne

neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k

osobe útočníka alebo k osobe obrancu. V neposlednom rade krajský súd sa nezaoberal

hodnotením osoby R. F..

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri skúmaní otázky viny v tejto veci nemohol

prehliadnuť, že obžalovaný A. H. útok nevyprovokoval, práve naopak bránil sa v domácom

prostredí. Javí sa preto nanajvýš nevyhnutným zdôrazniť požiadavku na zvýšenú ochranu

osôb, ktoré vo vlastnom obydlí alebo majetku vykonávajú zákonné aktivity, súc náhle

napádané nepozvanými osobami, ktoré prídu a zotrvávajú v ich majetku, v úmysle páchať

násilie voči nim a ich blízkym osobám, potom čo ich už predtým zastrašovali a vyhrážali sa

im. V takýchto prípadoch nemožno osobe útočníka poskytnúť plnú ochranu v zmysle

trestného práva hmotného a od osoby náhle napadnutej očakávať príkladnú ochranu záujmov

útočiacej osoby a zvažovanie, či taká alebo iná obrana je ešte namieste alebo nie, ak nejde

celkom zjavne o neprimeranú obranu (napr. streľba na útočníka bez zbrane, ktorý nie je

fyzicky zdatnou ani vycvičenou osobou, najmä ak napadnutá osoba mohla útok vzhľadom

na svoju psychickú a telesnú prevahu odvrátiť bez väčšej námahy i bez použitia strelnej

zbrane).

Takéto chápanie prerokúvaného skutku z napadnutého rozsudku nie je zrejmé.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené

vo výroku tohto uznesenia na základe odvolania prokurátora i obžalovaného A. H..

Odvolaniu obžalovaného A. H. odvolací súd nevyhovel iba v tom, že pre zrušenie

napadnutého rozsudku nepoužil aj ustanovenia a

účinného od 1. januára 2006, resp. a účinného

do 1. januára 2006 ( účinný od 1. januára 2006 ukladá v

vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom

stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni

príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku

proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako

sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni

nepríslušný súd). Obžaloba v prerokúvanej trestnej veci bola podaná 30. decembra 2003.

Uvedené ustanovenia a účinného do 1. januára 2006

neboli podľa názoru odvolacieho súdu naplnené preto, že najvyšší súd nezistil porušenie

práva na obhajobu ani podstatné vady konania, ktoré by práve v porušení tohto práva

spočívali. Rovnako je predčasné tvrdiť, že uložený trest je neprimeraný, najmä za procesnej

situácie, ak o treste ako takom bude namieste rozhodnúť až po vyslovení, či nevyslovení viny.

Podľa účinného do 1. januára 2006 súd, ktorému vec bola vrátená

na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil v svojom

rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a doplnenia, vykonanie ktorých

odvolací súd nariadil.

Podľa ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku

odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene

rozhodnutia v jeho neprospech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bol povinný rozhodnúť tak, ako je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, pretože iné rozhodnutie, napríklad rozsudkom neprichádzalo

do úvahy. Bolo by to totiž v rozpore s ustanovením účinného

do 1. januára 2006, podľa ktorého okrem iného môže odvolací súd rozhodnúť rozsudkom,

len ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol

v napadnutom rozsudku správne zistený a prípadne doplnený dôkazmi vykonanými

pred odvolacím súdom. V prerokúvanom prípade však tomu tak nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 28. mája 2009

JUDr. Štefan M i c h á l i k , v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Peter Paluda

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová