Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 335/2011
PDF · 353.6 KB
No categories available
IV. ÚS 335/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1791/2011, sp. zn. Rvp 1817/2011, sp. zn. Rvp 1829/2011 a sp. zn. Rvp 1835/2011,
zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28.
februára 2011, č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25.
februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1791/2011,
sp. zn. Rvp 1817/2011, sp. zn. Rvp 1829/2011 a sp. zn. Rvp 1835/2011 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1791/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011,
18. júla 2011 a 19. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, č. k. 5 CoE/37/2011-41
z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28.
februára 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu decembra 2006 až marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla
fyzickým osobám úvery vo veci sp. zn. Rvp 1791/2011 v sume 995,82 €, vo veci sp. zn.
Rvp 1817/2011 v sume 531,1 €, vo veci sp. zn. Rvp 1829/2011 v sume 331,94 € a vo veci
sp. zn. Rvp 1835/2011 v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci
povinní vrátiť vo veci vedenej sp. zn. Rvp 1791/2011 v 12 mesačných splátkach
po 162,65 €, sp. zn. Rvp 1817/2011 v 7 mesačných splátkach po 118,83 €, vo veci sp. zn.
Rvp 1829/2011 v 12 mesačných splátkach po 54,44 € a vo veci sp. zn. Rvp 1835/2011
v 5 mesačných splátkach po 199,16 €. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich
splátok, sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkmi
iniciovala začatie rozhodcovského konania, pričom v ňom vydané rozhodcovské nálezy sa
stali vykonateľnými v priebehu novembra 2007 až decembra 2008; podľa názoru
sťažovateľky rozhodcovské nálezy majú v predmetných veciach povahu exekučného titulu.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1791/2011 bol 16. marca 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“), začal 22. apríla 2008 nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 7 Er/159/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení
s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/159/2008-34 z 22. septembra 2010 exekúciu zastavil.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011 tak, že
prvostupňové uznesenie potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1817/2011 bol 10. februára 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 4. marca 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
7 Er/90/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/90/2008-34
z 22. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/37/2011-41
z 25. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1829/2011 bol 22. februára 2009 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 24. apríla 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
5 Er/206/2009-15 z 23. marca 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. 5 Er/206/2009-37
z 18. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/9/2011-42
z 25. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1835/2011 bol 12. apríla 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 30. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
6 Er/212/2008-13 zo 16. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k.
6 Er/212/2008-32 z 12. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára
2011 nadobudlo právoplatnosť 25. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k.
5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011, uznesenie
krajského súdu č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 nadobudlo právoplatnosť
24. mája 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011
nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011
z 28. februára 2011, č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42
z 25. februára 2011 a sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez
toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť
aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1791/2011, sp. zn. Rvp 1817/2011, sp. zn. Rvp 1829/2011 a sp. zn. Rvp 1835/2011
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, uznesením krajského súdu
č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, uznesením krajského súdu
č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.
9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku.
Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er/159/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení
s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/159/2008-34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie,
odôvodnil takto:
«Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru, že aj v priebehu
exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať
exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zák.
č. 244/2002. Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok
netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami
takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona, v spojení s § 159 O. s. p. Takýto názor
možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,
z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé
podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám
nepodal.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa
na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je
potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských
úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na
ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľským vzťahom je
okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu zodpovedá povinnosť súdu
poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa
viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom
vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať
individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom
obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že
dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne
priznané aj exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami
určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom záver
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že
vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva
právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo
predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako
nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,
resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd
spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné
vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08,
zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi
podnikateľom a spotrebiteľov v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo
zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento nerešpektuje postavenie spotrebiteľa.
Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že
spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Formálne a materiálne
podmienky exekučného titulu je možnú skúmať, v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania.»
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 Er/90/2008-15 z 20. apríla 2010 v spojení
s dopĺňacím uznesením č. k. 7 Er/90/2008-34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie,
odôvodnil takto:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového
materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že
prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny
stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje
a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia.
Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 6960/07 zo dňa
9. 10. 2007 a tiež Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 12. 12.
2006, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne
povahu spotrebiteľského vzťahu (aj vzhľadom na predmet činnosti veriteľa na výpise
z Obchodného registra) a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Ako správne prvostupňový súd konštatoval, na posúdenie
skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou
sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací
sud preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák.
Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového
súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru o ktorá
zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich
splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských
úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda
rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie
nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 11.160,- Sk pričom z výroku ani
z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá
na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.
Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne s prvostupňovým súdom, že v zmluve
o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25 %, t. j. 91,25 % ročne, je
vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu
spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517
Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená
horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil
záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok
z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský
rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný
titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je
v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky vykonateľností exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne
vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako
prvostupňový súd, že predmetná exekúcia s vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré
priznáva zákonom nedovolené plnenie. Zároveň prvostupňový sád správne zastavil exekúciu
v plnom rozsahu, keďže z výroku ani z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť
plnenie nedovolené od ostatného vymáhaného plnenia. Odvolací súd preto napadnuté
uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er/206/2009-15 z 23. marca 2010 v spojení
s dopĺňacím uznesením č. k. 5 Er/206/2009-37 z 18. novembra 2010 o zastavení exekúcie,
odôvodnil takto:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia v spojitosti
s dopĺňacím uznesením, spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného
v podanom odvolaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu
a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
rozhodnutia prvostupňového súdu.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny
stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje
a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia v spojitosti s dopĺňacím
uznesením.
Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 11668/08 zo dňa
24. 11. 2008 a tiež zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 7. 3. 2008
mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne povahu
spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Ako správne prvostupňový sud konštatoval, na posúdenie
skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou
sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací
súd preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového
sudu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá
zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich
splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských
úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda
rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie
nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 13.590,- Sk pričom z výroku ani
z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá
na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.
Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne s prvostupňovým súdom, že v zmluve
o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25 %, t. j. 91,25 % ročne, je
vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu
spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517
Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená
horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil
záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok
z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský
rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný
titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné
zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom a teda má za to, že vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p.
Prvostupňový sad má už pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia právomoc
skúmať obsahovú stránku rozhodcovského rozsudku. Hoci prvostupňový súd tak
nepostupoval, podľa názoru odvolacieho súdu to nemá vplyv na správnosť napadnutého
rozhodnutie o zastavení exekúcie. Odvolací súd poukazuje v tomto smere na rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má
kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku.“
Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er/212/2008-13 zo 16. februára 2010 v spojení
s dopĺňacím uznesením č. k. 6 Er/212/2008-32 z 12. novembra 2010 o zastavení exekúcie,
odôvodnil takto:
«Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov o právne posúdenie veci,
v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2
O. s. p.), keďže ani zo strany oprávneného v odvolacom konaní neboli uvedené také
skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého
stupňa.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru, že aj v priebehu
exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať
exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský
rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo
či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami
takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona, v spojení s § 159 O. s. p. Takýto názor
možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,
z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé
podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám
nepodal.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej a preto sa
na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je
potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských
úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v
zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na
ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľským vzťahom je
okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu zodpovedá povinnosť súdu
poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa
viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom
vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať
individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom
obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že
dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne
priznané aj exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami
určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom záver
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že
vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva
právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo
predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako
nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,
resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd
spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné
vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08,
zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže
umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez
návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento
nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Formálne a materiálne podmienky exekučného titulu je možné skúmať, v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.»
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho
zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uzneseniami krajského súdu sp. zn. 9 CoE/42/2011 z 28. februára 2011, č. k.
5 CoE/37/2011-41 z 25. marca 2011, č. k. 5 CoE/9/2011-42 z 25. februára 2011 a sp. zn.
9 CoE/35/2011 z 28. februára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje
za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011