Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 335/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28.

februára 2011, č. k. -41 z 25. marca 2011, č. k. -42 z 25.

februára 2011 a sp. zn. z 28. februára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2011,

18. júla 2011 a 19. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. februára 2011, č. k. -41

z 25. marca 2011, č. k. -42 z 25. februára 2011 a sp. zn. z 28.

februára 2011.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu decembra 2006 až marca 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla

fyzickým osobám úvery vo veci sp. zn. v sume 995,82 €, vo veci sp. zn.

v sume 531,1 €, vo veci sp. zn. v sume 331,94 € a vo veci

sp. zn. v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci

povinní vrátiť vo veci vedenej sp. zn. v 12 mesačných splátkach

po 162,65 €, sp. zn. v 7 mesačných splátkach po 118,83 €, vo veci sp. zn.

v 12 mesačných splátkach po 54,44 € a vo veci sp. zn.

v 5 mesačných splátkach po 199,16 €. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich

splátok, sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkmi

iniciovala začatie rozhodcovského konania, pričom v ňom vydané rozhodcovské nálezy sa

stali vykonateľnými v priebehu novembra 2007 až decembra 2008; podľa názoru

sťažovateľky rozhodcovské nálezy majú v predmetných veciach povahu exekučného titulu.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 16. marca 2008 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“), začal 22. apríla 2008 nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -15 z 20. apríla 2010 v spojení

s dopĺňacím uznesením č. k. -34 z 22. septembra 2010 exekúciu zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 tak, že

prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 10. februára 2008 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 4. marca 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-15 z 20. apríla 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. -34

z 22. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -41

z 25. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 22. februára 2009 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 24. apríla 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-15 z 23. marca 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k. -37

z 18. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -42

z 25. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 12. apríla 2008 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 30. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-13 zo 16. februára 2010 v spojení s dopĺňacím uznesením č. k.

-32 z 12. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. februára 2011 tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. februára

2011 nadobudlo právoplatnosť 25. mája 2011, uznesenie krajského súdu č. k.

-41 z 25. marca 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011, uznesenie

krajského súdu č. k. -42 z 25. februára 2011 nadobudlo právoplatnosť

24. mája 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2011

nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote

ustanovenej v .

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2011, č. k. -41 z 25. marca 2011, č. k. -42

z 25. februára 2011 a sp. zn. z 28. februára 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúcich exekučných konaní bez

toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť

aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2011, uznesením krajského súdu

č. k. -41 z 25. marca 2011, uznesením krajského súdu

č. k. -42 z 25. februára 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 28. februára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 20. apríla 2010 v spojení

s dopĺňacím uznesením č. k. -34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie,

odôvodnil takto:

«Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru, že aj v priebehu

exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať

exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zák.

č. 244/2002. Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok

netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami

takéhoto rozsudku v zmysle citovaného zákona, v spojení s Takýto názor

možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,

z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti

rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé

podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám

nepodal.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere

uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa

na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je

potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských

úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v

zmysle a nasl. ), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na

ochranu spotrebiteľa ( ). Spotrebiteľským vzťahom je

okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu zodpovedá povinnosť súdu

poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa

viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom

vyjadrená v , (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať

individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom

obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami , je nepochybné, že

dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne

priznané aj exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami

určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ust. a nasl. , pričom záver

o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že

vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom

v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva

právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo

predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako

nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len

dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,

resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd

spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený

oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné

vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08,

zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento

účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi

podnikateľom a spotrebiteľov v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo

zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu

vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento nerešpektuje postavenie spotrebiteľa.

Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že

spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Formálne a materiálne

podmienky exekučného titulu je možnú skúmať, v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania.»

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -41 z 25. marca 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 20. apríla 2010 v spojení

s dopĺňacím uznesením č. k. -34 z 22. septembra 2010 o zastavení exekúcie,

odôvodnil takto:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového

materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného v podanom odvolaní, dospel k záveru, že

prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny

stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje

a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia.

Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 6960/07 zo dňa

9. 10. 2007 a tiež Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 12. 12.

2006, mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne

povahu spotrebiteľského vzťahu (aj vzhľadom na predmet činnosti veriteľa na výpise

z Obchodného registra) a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa , aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust.

a nasl. . Ako správne prvostupňový súd konštatoval, na posúdenie

skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou

sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných

prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací

sud preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zák.

č.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového

súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2

zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru o ktorá

zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich

splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských

úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda

rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie

nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 11.160,- Sk pričom z výroku ani

z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá

na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne s prvostupňovým súdom, že v zmluve

o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25 %, t. j. 91,25 % ročne, je

vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu

spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517

, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. ,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , a v ktorom je určená

horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil

záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok

z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie

právom nedovolené.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský

rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný

titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je také rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie

exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

v zmysle Z ust. Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka

konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je

v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne

podmienky vykonateľností exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne

vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako

prvostupňový súd, že predmetná exekúcia s vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré

priznáva zákonom nedovolené plnenie. Zároveň prvostupňový sád správne zastavil exekúciu

v plnom rozsahu, keďže z výroku ani z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť

plnenie nedovolené od ostatného vymáhaného plnenia. Odvolací súd preto napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.“

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -42 z 25. februára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 23. marca 2010 v spojení

s dopĺňacím uznesením č. k. -37 z 18. novembra 2010 o zastavení exekúcie,

odôvodnil takto:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia v spojitosti

s dopĺňacím uznesením, spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení oprávneného

v podanom odvolaní, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu

a preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd preukázaný skutkový stav a právny

stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje

a s ktorým sa stotožňuje. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v rozhodnutí obmedzil iba

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia v spojitosti s dopĺňacím

uznesením.

Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 11668/08 zo dňa

24. 11. 2008 a tiež zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 7. 3. 2008

mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má nepochybne povahu

spotrebiteľského vzťahu a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa , aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust.

a nasl. . Ako správne prvostupňový sud konštatoval, na posúdenie

skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou

sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných

prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Z obsahu zmluvy o úvere mal aj odvolací

súd preukázané, že táto zmluva spĺňa charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového

sudu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2

zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá

zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich

splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských

úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda

rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie

nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 13.590,- Sk pričom z výroku ani

z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá

na poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň odvolací súd konštatuje, zhodne s prvostupňovým súdom, že v zmluve

o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25 %, t. j. 91,25 % ročne, je

vo všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu

spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517

, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. ,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , a v ktorom je určená

horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil

záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok

z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojim rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie

právom nedovolené.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový súd skúmal rozhodcovský

rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný

titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné

zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom a teda má za to, že vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle

Prvostupňový sad má už pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia právomoc

skúmať obsahovú stránku rozhodcovského rozsudku. Hoci prvostupňový súd tak

nepostupoval, podľa názoru odvolacieho súdu to nemá vplyv na správnosť napadnutého

rozhodnutie o zastavení exekúcie. Odvolací súd poukazuje v tomto smere na rozhodnutie

Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má

kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku.“

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 28. februára 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -13 zo 16. februára 2010 v spojení

s dopĺňacím uznesením č. k. -32 z 12. novembra 2010 o zastavení exekúcie,

odôvodnil takto:

«Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov o právne posúdenie veci,

v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2

), keďže ani zo strany oprávneného v odvolacom konaní neboli uvedené také

skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého

stupňa.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa je toho názoru, že aj v priebehu

exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať

exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45

o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský

rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo

či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami

takéhoto rozsudku v zmysle citovaného zákona, v spojení s Takýto názor

možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,

z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti

rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé

podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám

nepodal.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere

uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej a preto sa

na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je

potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských

úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v

zmysle a nasl. ), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na

ochranu spotrebiteľa ( ). Spotrebiteľským vzťahom je

okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu zodpovedá povinnosť súdu

poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa

viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom

vyjadrená v , (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať

individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom

obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami , je nepochybné, že

dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne

priznané aj exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami

určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ust. a nasl. , pričom záver

o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že

vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom

v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva

právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo

predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako

nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len

dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,

resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd

spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený

oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné

vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08,

zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento

účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže

umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez

návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento

nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž

prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Formálne a materiálne podmienky exekučného titulu je možné skúmať, v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.»

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho

zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 28. februára 2011, č. k.

-41 z 25. marca 2011, č. k. -42 z 25. februára 2011 a sp. zn.

z 28. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje

za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo

zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011