Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 270/2011
PDF · 236.65 KB
No categories available
I. ÚS 270/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 237/2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011
doručená sťažnosť M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. O.,
T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Co 237/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «... 16. 2. 2009 bola Okresnému súdu Tmava
(ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, vo veci účastníkov sťažovateľ c/a Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom vnútra SR... Konaniu bola pridelená sp. zn.: 18C/26/2009.
Meritom žalobného návrhu bolo uplatnenie sťažovateľovho nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany... KR PZ v Trnave... a jeho
nadriadených orgánov – Prezídia policajného zboru a Ministerstva vnútra SR počas
sťažovateľovho štúdia na P. (ďalej len „P.“)...
Základom právnej argumentácie sťažovateľa v žalobnom návrhu bolo neposkytnutie
inej právnej pomoci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zo strany orgánov kompetentných
vykonávať dozor nad činnosťou subjektov, ktorých činnosť bola v rozpore so zákonom
č. 379/1997 Z. z...
Zo skutkového stavu je zrejmé, že tieto subjekty trvalé porušovali ustan. § 45 ods. 2
na akademickej pôde vysokej školy práve z dôvodu, aby prinútili sťažovateľa k uzavretiu
obchodnej (inominátnej) zmluvy so spol. K... čím zároveň nezákonným spôsobom
obmedzovali jeho základné právo... na vzdelanie.
Najpresvedčivejším dôkazom o neefektívnej činnosti KR PZ v Trnave ako správneho
orgánu je kontrola vykonaná v priestoroch spol. K., s. r. o. Pracovníci kontrolného orgánu
neodhalili porušovanie ustan. § 45 ods. 2 zákona č. 379/1997 Z. z. z dôvodu, že v ten deň v
týchto priestoroch, ktoré slúžia zároveň ako Konzultačné stredisko P., sa nekonali
prednášky pre študentov. Práve pre takýto prípad zaslal sťažovateľ vo svojich podnetoch aj
fotografie preukazujúce protiprávnu činnosť pracovníkov tejto spoločnosti.
Zo skutkového stavu je zrejmé, že KR PZ v Trnave mohlo v danom prípade účinne a
efektívne chrániť jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle § 3 ods. 2 Správneho
poriadku len v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, t. j. vypočutím sťažovateľa.
Tvrdenie odvolacieho súdu v tom zmysle, že: „... bolo výlučne v kompetencii
univerzity, aby ma zabezpečila vstup do týchto priestorov, tak za účelom výučby, ako aj
vykonávania zápočtových skúšok“ je z právneho hľadiska neprijateľné...
Kontrolným orgánom voči protiprávnym postupom príslušníkov OO PZ v Galante
a voči pracovníkom vykonávajúcim činnosti podľa zákona č. 379/1997 Z. z. bolo v danom
prípade KR PZ v Trnave, resp. ministerstvo vnútra. Zo žiadneho zákona nevyplývajú pre
univerzitu kontrolné a sankčné právomoci voči vyššie spomenutým subjektom, hoci sa
jednalo o akademickú pôdu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že jedinými orgánmi, ktoré disponovali právnymi
prostriedkami na odstránenie porušovania § 45 ods. 2 zákona č. 379/1997 Z. z., bolo
v prvom rade KR PZ v Trnave – úsek SBS a následne po jeho nečinnosti Prezídium
policajného zboru SR v zmysle uplatnenia devolúcie kompetencie, resp. ministerstvo vnútra
SR.
Vo vzťahu k predbežnému opatreniu sťažovateľ uvádza výrok II. ÚS 222/04:
„Podľa právneho názoru Ústavného súdu, rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na
predbežné opatrenie v súdnom konaní možno predovšetkým považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, I, ÚS 46/00)“.
Per analogiam možno označiť rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia v správnom konaní za súčasť sťažovateľovho základného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože zákon o správnom konaní spadá do
rámca zákonov vykonávajúcich postup pri poskytovaní inej právnej pomoci zo strany
orgánov verejnej moci.
Stotožnenie sa s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu by znamenal stav,
v ktorom sa základné práva a slobody sťažovateľa stávajú iluzórnymi.»
Vo veci rozhodol Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
18 C 26/2009-137 z 12. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh
sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 237/2010-161 z 30. marca 2011 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že krajský súd sa stotožnil «... s argumentáciou
prvostupňového rozsudku, najmä s tvrdením v tom zmysle, že: „V otázke postavenia žalobcu
(...), bolo sankčnej povahy a jeho účastníkom bol preto výlučne subjekt, ktorému sa sankcia
ukladala, keďže (...)“.
S týmto odôvodnením odvolacieho súdu sa nemožno z právneho hľadiska stotožniť.
Sťažovateľ v žalobnom návrhu rozsiahlou právnou argumentáciou... poukázal na to, že až
do začiatku sankčnej časti konania mal postavenie účastníka konania. Sťažovateľ
nenamietal, že v sankčnej časti mal postavenie účastníka konania.
Ohľadom nevypočutia jeho osoby ako podávateľa podnetov a študenta, ktorému bolo
zo strany pracovníkov spol. K. a aj zo strany príslušníkov OO PZ v Galante bránený vstup
na akademickú pôdu vysokej školy, sa nemožno stotožniť s odôvodnením odvolacieho súdu v
tom zmysle, že: „...pre správne konanie je vo všeobecnosti charakteristický priebeh na
základe písomných podkladov, kde sa zväčša nevyžaduje, aby sa vec prejednávala ústnou
formou“.
Takéto tvrdenie odvolacieho súdu znamená stotožnenie sa s neefektívnou kontrolnou
činnosťou kompetentných orgánov. Tieto mali v prvom rade zákonnú povinnosť chrániť
právo a právom chránený záujem sťažovateľa podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok).
Z vyššie uvedeného dôvodu neobstojí preto v danom prípade tvrdenie odvolacieho
súdu na nemožnosť autoritatívneho zásahu správneho orgánu v prospech sťažovateľa
z dôvodu, že: „...osobitný zákon č. 379/1997 Z. z. v § 69 – 72 neposkytuje ochranu
právamtretích osôb“.
Sťažovateľova žiadosť o vydanie predbežného opatrenia podľa § 43 zákona
o správnom konaní sa neposudzuje podľa vyššie citovaného osobitného zákona.
Zákon č. 71/1967 Zb. v § 1 pozitívne vymedzuje rozsah pôsobnosti správneho
orgánu. V danom prípade predmetom jeho rozhodovania mala byť ochrana subjektívneho
práva sťažovateľa. Ako vyplývalo z jeho podnetov, jednalo sa o právo na vzdelanie
zakotvené v čl. 42 Ústavy Slovenskej republiky.
Sťažovateľ ako nositeľ tohto práva chráneného Ústavou Slovenskej republiky sa
domáhal u správneho orgánu odstránenia porušovania svojho práva na vzdelanie zo strany
spol. K. a pracovníkov S. vzhľadom ku skutočnosti, že tento mal kompetencie a najmä
povinnosť na odstránenie protiprávneho stavu aj na základe osobitného zákona.
V správnom konaní je subjektívne právo podávateľa podnetu takmer vždy zviazané so
subjektívnou povinnosťou iného subjektu. V danom prípade bolo sťažovateľovo právo na
vzdelanie v relevancii s povinnosťou vyššie uvedených subjektov vykonávajúcich činnosti
podľa zákona č. 379/1997 Z. z. neporušovať § 45 ods. 2 tohto zákona. Zákonodarca
koncipoval toto ustanovenie práve z dôvodu zabránenia zneužívania činnosti súkromných
bezpečnostných služieb a väčšej ochrany základných práv a slobôd občanov v praxi.
Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza taktiež z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čím sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne
poprel ich účel a význam, možno v zmysle judikátu ústavného súdu I. ÚS 48/2002 hovoriť
o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu.
Odôvodnenie odvolacieho súdu pri posudzovaní aplikácie príslušných zákonov
v danom prípade nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom. Z tohto dôvodu možno
považovať konanie pred týmto súdom za nenaplnenie sťažovateľovho práva na súdnu
ochranu.
Conditio sine qua non v materiálnom právnom štáte je dôsledné dodržiavanie
kompetencií orgánov verejnej moci. Túto zásadu vyjadril ústavný súd už skôr v judikáte
„V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny
poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli
porušované práva občanov“.
Je zrejmé, že orgány štátnej správy (KR PZ v Trnave – úsek SBS, PPZ SR
v Bratislave a MV SR) neposkytli sťažovateľovi inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Nadväzne na to možno rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v konaní pred
Okresným súdom Trnava, sp. zn. 18C/26/2009 a v konaní pred Krajským súdom v Trnave,
sp. zn. 10Co/237/2010, založenú na nesprávnej aplikácii príslušnej právnej normy označiť
za rozpornú s ústavným právom sťažovateľa na súdnu ochranu...
Sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000,-
EURO...».
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní sp. zn. 10Co/237/2010 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
10Co/237/2010-161 zo dňa 30. marca 2011. Zároveň vec vracia Krajskému súdu Trnava na
ďalšie konanie a prikazuje mu konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,-
EUR vyjadrenej v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1
Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Túto sumu je
Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od
nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave je povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby vo výške 261,82 EUR
(za 2 úkony právnej služby 2 x 123,50 € – prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná
sťažnosť, 2 x 7,41 € režijný paušál), na účet sťažovateľa do dvoch mesiacov od
nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v postupe krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 16. februára 2009 domáhal
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Trnave, oddelenia súkromných bezpečnostných služieb (ďalej len
„krajské riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-146-14/SBS-2005 na základe
podnetov sťažovateľa pre účely preverenia postupu pracovníkov a riaditeľa obchodnej
spoločnosti K., s. r. o., a to tým, že krajské riaditeľstvo so sťažovateľom nekonalo
v správnom konaní ako s účastníkom konania a nevydalo v zmysle § 43 Správneho poriadku
predbežné opatrenie, ktorým by prikázalo sťažovateľovi umožniť vstup na akademickú
pôdu vysokej školy, ktorá sa nachádza v objekte obchodnej spoločnosti K., s. r. o. O veci
rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 26/2009 z 12. apríla 2009.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v plnom
rozsahu odkázal na rozsudok okresného súdu, s ktorého skutkovými zisteniami a právnymi
závermi obsiahnutými v odôvodnení sa stotožnil.
V relevantnej časti rozsudku okresného súdu sa uvádza: „V otázke postavenia
navrhovateľa v predmetnom konaní sa súd po prešetrení zistených skutočností dospel
k záveru, že navrhovateľ nemal postavenie účastníka konania v zmysle ustanovení
Správneho poriadku, nakoľko išlo o konanie podľa osobitného predpisu, bolo sankčnej
povahy a jeho účastníkom bol preto výlučne subjekt, ktorému sa sankcia ukladá, keďže
zákon č. 379/1997 Z. z. v ust. § 69 – §72 neumožňuje autoritatívny zásah orgánov štátu,
ktorého cieľom by bola ochrana práv tretích osôb, čím nedošlo zo strany KR ZP SR
k opomenutiu práv navrhovateľa, ktorý sa v tomto sankčnom konaní považoval nesprávne
za účastníka konania, pričom ale práve túto skutočnosť použil ako hlavný argument na
preukázanie nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej moci...
Pokiaľ ide o otázku porušenia akademických práv navrhovateľa v spojení s podaním
návrhu na vydanie predbežného opatrenia adresovaného KR PZ Trnava s cieľom zabrániť
pracovníkom spoločnosti K. s.r.o. v ich porušovaniu súd konštatuje, že je nepochybné,
nakoľko spoločnosť je detašovaným pracoviskom Právnickej fakulty Univerzity
Komenského v Bratislave a navrhovateľ sa v nej mal zúčastňovať štúdia, že bolo výlučne v
kompetencii univerzity , aby mu zabezpečila vstup do týchto priestorov tak za účelom
výučby ako aj vykonania zápočtových skúšok. Práve univerzite mali byť adresované aj
podnety na prípadnú nápravu stavu, ktorý mal podľa navrhovateľa za následok porušenie
jeho práva na vzdelanie, a preto v časti porušenia akademických práv navrhovateľa má súd
za to, že aktívne legitimované je Ministerstvo školstva SR – Univerzita Komenského, ktorá
jediná má povinnosť vytvoriť dostatočné a rovnocenné podmienky na štúdium všetkým
svojim prijatým študentom v rámci jednotlivých odborov na príslušných fakultách.
Pri posúdení uplatnenej náhrady škody súd vychádzal z citovaných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávnym úradným postupom sa zakladá objektívna
zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, ale ktorá
predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pretože
úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom upraviť do najmenších
podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci príslušného
orgánu vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup príslušného orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému
postupu dochádza aj pri rozhodovacej činnosti, k čomu v kontexte tohto konania došlo
v rozhodnutí KR PZ č. p. KRP PZ č. 11/SBS zo dňa 21. 11. 2005 (rozhodnutie o uložení
pokuty spoločnosti K. s. r. o. vo výške 5 000,- Sk, ktoré bolo zrušené protestom prokurátora
Krajskej prokuratúra v Trnave pre procesné chyby), pričom ale z odôvodnenia protestu
prokurátora vyplýva, že nezákonnosť predmetného rozhodnutia spočíva predovšetkým v
tom, že výška uloženej pokuty nebola v odôvodnení rozhodnutia dostatočne odôvodnená
v súlade s ust. § 72 ods. 1. zákona o SBS, čím sa stalo predmetné rozhodnutie
nepreskúmateľné.
Ak aj teda subsumujeme preukázanú nezákonnosť rozhodnutia KR PZ Trnava č. p.
KRP PZ č. 11/SBS zo dňa 21. 11. 2005 pod definíciu nesprávneho úradného postupu
absentuje v danom prípade príčinná súvislosť nesprávnosti tohto postupu so vzniknutou
škodou ktorú si navrhovateľ v konaní uplatňuje, no nebola ním dostatočne preukázaná, čím
nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu podmienok na vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.“
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti za škodu“) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Ako správne uvádza okresný súd vo svojom rozsudku, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom za súčasného splnenia troch podmienok, a tými
sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.
V konkrétnych okolnostiach danej veci však podľa názoru ústavného súdu nie je
podstatné, či krajské riaditeľstvo postupovalo správne, keď so sťažovateľom nekonalo ako
s účastníkom konania, a ani to, či bolo povinnosťou krajského riaditeľstva na základe
podnetu sťažovateľa vydať v zmysle § 43 Správneho poriadku predbežné opatrenie, ktorým
by prikázalo obchodnej spoločnosti K., s. r. o., umožniť sťažovateľovi vstup do svojho
objektu. Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa je zásadnou otázkou skutočnosť,
či prípadným nesprávnym úradným postupom krajského riaditeľstva, na ktorý poukazuje
sťažovateľ, mu vznikla škoda, ktorú si uplatňuje v sume 9 958,18 €.
Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 18 C 26/2009, z ktorého zistil, že
okresný súd správne skonštatoval, ako vyplýva z citovaného odôvodnenia rozsudku
okresného súdu, že sťažovateľom uplatnená škoda nebola ním dostatočne preukázaná.
Ústavný súd teda konštatuje, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku škode,
ktorá mu mala byť namietaným nesprávnym úradným postupom krajského riaditeľstva
spôsobená. Z uvedeného dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa tým,
či postup krajského riaditeľstva pri vybavovaní podnetu sťažovateľa bolo, alebo nebolo
možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty
podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd, resp. krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa
relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné
podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže
v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03),
pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia
ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi základným právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a postupom
krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver
o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje
s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu, avšak akým spôsobom malo byť toto jeho právo porušené, žiadnym spôsobom
neodôvodňuje, pričom ústavný súd žiadne porušenie uvedeného práva nezistil.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených vo svojej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011