Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 294/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,

zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,

vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31.

januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 26. februára 2008 (ďalej len „zmluva“) s P. Š., L. (ďalej len „dlžník“), mu

sťažovateľka poskytla úver v sume 531,10 €, ktorý jej bol povinný vrátiť v dvanástich

mesačných splátkach. Zmluva okrem iného obsahovala povinnosť dlžníka vrátiť

sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným

a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom sťažovateľka začala

konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 16.

októbra 2008. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 10. decembra 2008 a

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) súdny exekútor začal 22. januára 2009 nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. -15 z 15. marca 2010 exekúciu vedenú

proti dlžníkovi zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom

vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne

preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím

postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne

očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle

povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka

plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,

čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

zo dňa 31. 01. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 31. 01. 2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1 355,99 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia v sume 148,16 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného

súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe

rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 15. marca 2010 poukázal

predovšetkým na to, že rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či medzi účastníkmi nejde

o spotrebiteľský vzťah, a opomenutím tejto skutočnosti vydal rozhodnutie, ktoré je

v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Pritom z exekučného titulu nebolo v danom

prípade možné zistiť, aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť za

poplatok za jeho poskytnutie. Pri absencii dojednania o ročnej percentuálnej miere nákladov

je predmetný úver bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá

v náleze rozhodcovského súdu plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský súd priznal

úrok z omeškania vo výške odporujúcej v spojení s

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia . Keďže z formulácie výroku, ako aj z odôvodnenia

exekučného titulu nemožno oddeliť vymáhané plnenie od ostatného vymáhaného plnenia,

čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu brániacu ďalšiemu

vykonávaniu predmetnej exekúcie, okresný súd exekúcie zastavil.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «Okresný súd

správne konštatoval, že v štádiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku skúma iba to, či má návrh všetky náležitosti a či tento exekučný titul

spĺňa požiadavky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. V danom štádiu exekučného

konania v zásade neskúma súlad plnenia uloženého povinnému exekučným titulom

s dobrými mravmi. Nadväzne nie je dôvodná námietka oprávneného o tom, že exekučný titul

– rozhodcovský rozsudok už bol podrobený prieskumu (aj) z hľadiska súladu s dobrými

mravmi, a teda že by mala byť daná prekážka veci rozhodnutej.

Z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2

o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že exekučný súd posúdenie

súladu plnení vymáhaných súdnym exekútorom na základe vydaného poverenia s dobrými

mravmi má (v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti.

Samotný oprávnený nespochybňoval spotrebiteľský charakter základného vzťahu

medzi ním a povinným. Spotrebiteľským právnym vzťahom je však vlastná podporná

aplikácia ustanovení občianskeho práva a nie práva obchodného, z čoho vyplýva nutnosť

posúdenia maximálne možnej výšky úrokov z omeškania tak, ako ho vykonal súd I. stupňa.

Napokon z obsahu zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným je nesporné, že sa jednalo

vo svojej podstate o spotrebiteľský úver. Nadväzne pri posúdení súvisiacich práv

a povinností je nutné vychádzať z ustanovení V súvislosti

s označeným právnym predpisom krajský súd dopĺňa, že sa nejedná „iba“ o právnu úpravu

osobitného typu úverovej zmluvy ako tvrdí oprávnený, ale ide o právny predpis upravujúci

osobitný typ zmluvy vo všeobecnosti. Inými slovami, zmluvy o spotrebiteľských úveroch

predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv, a nie iba jeden špecifický druh

zmlúv o úvere. Keďže išlo o spotrebiteľský úver, bolo nutné v dotknutej zmluve uviesť

(dohodnúť) aj údaj o RPMN. Ak tento údaj v zmluve absentuje, považuje sa úver za

bezúročný a bez poplatkov a nútený výkon týchto nárokov neprichádza do úvahy.

Krajský súd zhodne s okresným súdom konštatuje, že výška ročného úroku

z omeškania 91,25 % je vo všeobecnosti neprimerane vysoká. Posudzované úroky

z omeškania následne predstavujú takmer výlučne sankčný charakter tohto inštitútu, navyše

v značne neprimeranom rozsahu, pre ktoré dôvody nemôžu požívať „absolútnu“ právnu

ochranu. Následne pri zákonom požadovanom ( ) prieskume

rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je nutné konštatovať ich rozpor s dobrými

mravmi a aj v dotknutej časti je teda daný titul na zastavenie exekúcie.

Oprávnený konkrétne nenamietol záver okresného súdu o následnej nemožnosti

oddelenia zákonom povoleného plnenia od plnenia zákonom nedovoleného. Nakoľko

odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj

konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej lehote na

podanie tohto opravného prostriedku, nebol krajský súd, ako súd odvolací, oprávnený

vykonať prieskum napadnutého uznesenia v dotknutej (odvolaním nenapadnutej) otázke.

Vo vzťahu ku komunitárnemu právu krajský sud poukazuje tiež na aktuálnu

judikatúru, týkajúcu sa priamo právnej úpravy v SR – prípad C-76/10, rozhodnutie zo dňa

16. 11. 2010. V zmysle bodu 2 výroku dotknutého uznesenia exekučný súd je oprávnený

určiť, či podmienka spotrebiteľskej zmluvy neupravuje sankciu v neprimerane vysokej

výške. V prípade kladnej odpovede je povinný vnútroštátny súd zabezpečiť, že spotrebiteľ

nebude takouto podmienkou viazaný. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je

nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný vykonať tiež vecný prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi

charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

Súčasne krajský súd dáva do pozornosti aj D 34 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ C-40/08, ktoré „stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného

rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že

uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv

a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila

rozhodnutej veci“.»

Krajský súd, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi

sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne aplikoval na jeho

posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami, ako aj

s dobrými mravmi poukazujúc najmä na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

vyhodnotil najmä zmluvnými stranami dojednané úroky z omeškania vo výške 91,25 %

ročne, ktoré vyhodnotil ako podmienku spotrebiteľskej zmluvy upravujúcu sankciu

v neprimerane vysokej výške. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že

rozhodcovský rozsudok, ktorý zaväzuje dlžníka na nedovolené plnenie, nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému

vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že

ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011