Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 391/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011

doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. marca 2011.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol:

«... Daňový úrad K. rozhodnutím č. /Dudo z 10. 7. 2008 znížil

sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za august 2007 o sumu 422 561

Sk. Správca dane neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr

č. 108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007 od dodávateľa R. M. za nákup zlata

o rýdzosti 999,9/1000. Zníženie nadmerného odpočtu správca dane odôvodňuje nasledovne:

R. M. faktúrou č. 6/07 z 1. 8. 2008 nakúpil zlato v tehlách, 100 g a 1000g, o rýdzosti

999,9/1000 od dodávateľa I.., s. r. o. v množstve 3 kg. R. M. v ten istý deň predal zlato

sťažovateľovi (faktúra č. 108/2007). Sťažovateľ v ten istý deň predal 3 kg zlata

s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi F., s. r. o.

R. M. faktúrou č. 7/07 z 10. 8. 2008 nakúpil zlato od dodávateľa I., s. r. o. v množstve

3 kg, avšak 1,5 kg zlata predal sťažovateľovi o deň skôr (faktúra č. 112/2007). Sťažovateľ

v ten istý deň predal 1,5 kg zlata s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi

S., s. r. o. Správca dane poukazuje na nesúlad medzi nadobudnutím zlata R. M. a jeho

predajom sťažovateľovi (pozn. sťažovateľ nezrovnalosť vysvetlil v odvolaní a táto

nezrovnalosť nemala vplyv na predmet sporu).

Podľa správcu dane v dodaní zlata R. M. sťažovateľovi išlo o dodanie investičného

zlata, ktoré je v zmysle ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) od dane

oslobodené a daň sa neuplatňuje. Z uvedeného dôvodu dodávateľovi investičného zlata R.

M. daňová povinnosť nevznikla a sťažovateľ, ako odberateľ investičného zlata od R. M. si

neoprávnene odpočítal daň, čím porušil ustanovenia § 49 ods. 1 nadväzne na § 67 ods. 1

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Daňového úradu K. č. /Dudo

odvolanie.

Sťažovateľ namieta, že nie je možné len z titulu formy a rýdzosti hovoriť

o investičnom zlate. Všetky európske smernice hovoria o dvojitom zlate, teda o investičnom

zlate a o zlate na ďalšie spracovanie. Jeho charakter nie je definovaný podobou, ale jeho

účelom použitia.

Je v rozpore s právom EÚ, ak sa za investičné zlato považuje každé zlato, ktoré spĺňa

kritéria podľa ustanovenia bez ohľadu na to,

či je na faktúre uvedený názov tovaru investičné zlato alebo len zlato, zlomkové zlato,

zliatky, prípadne len chemická značka Au. Takýmto jednostranným výkladom sa znemožňuje

použitie zlata na priemyselný účel…

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7. 5.

2009 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane….

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR č. I/228/8291-50999/2009/993168-r

bola podaná žaloba.

Sťažovateľ v žalobe poukazuje na skutočnosť, že v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a)

sa neuvádza, že ide o hmotnosti, ktoré sú uvedené v prílohe č. II

Nariadenia Rady ES č. 1777/2005, ale sa výslovne uvádza, že musí ísť o hmotnosti, ktoré

akceptuje trh drahých kovov. Sťažovateľ predložil kópiu prekladu špecifikácie pre tehly zo

smernice Asociácie Londýnskej burzy drahých kovov pre dodávku kvalitných zlatých

a strieborných tehál. Z uvedenej špecifikácie vyplýva, že Londýnska burza drahých kovov

akceptuje len zlato vo forme tehly s minimálnym obsahom zlata 350 rýdzich trójskych uncí

(približne 10,9 kilogramov) a s maximálnym obsahom zlata 430 rýdzich trójskych uncí

(približne 13,4 kilogramov). Okrem toho v tejto špecifikácií sú uvedené ďalšie požiadavky

na odlievanie, tvar, vzhľad, úkos, atď., ktoré musí spĺňať tehla s požadovanou hmotnosťou.

Zlaté tehly, ktoré nakupoval sťažovateľ nemali hmotnosť, ktorú by akceptoval trh drahých

kovov, a teda nejednalo sa o nákup investičného zlata podľa

Z. z.

Z smerníc EÚ vyplýva, že v osobitnom systéme pre investičné zlato ide o výnimku zo

všeobecnej zásady, podľa ktorej obchodné transakcie s „investičným zlatom“ určeným na

priemyselné účely, ktorých obsahom je aj veľkoobchod s takýmto zlatom v zásade

podliehajú zdaneniu...

K podstatnej zmene výkladu ustanovenia a názoru

daňových orgánov na jeho aplikáciu došlo bez akejkoľvek zmeny zákona len v dôsledku

vydania uvedenej pracovnej pomôcky. Sťažovateľ v žalobe výslovne žiadal, aby v rámci

súdneho konania žalovaný jednoznačne zodpovedal otázku, prečo daňové úrady až do

vydania pracovnej pomôcky Daňového riaditeľstva SR č. 14/03/2008, napriek osobitnej

úprave uplatňovania dane pri investičnom zlate v ustanovení § 67 zákona o DPH,

nenamietali predaj zlata, ktoré formálne spĺňalo podmienky investičného zlata podľa

ustanovenia v cenách vrátane dane z pridanej

hodnoty a nenamietali odpočítanie dane z nákupu uvedeného zlata…

Ak je možné ustanovenie bez jeho legislatívnej zmeny

interpretovať raz tak, že dodanie takého zlata s daňou a odpočítanie dane z nákupu takého

zlata bolo v súlade so zákonom a neskôr tak, že rovnaký postup nie je v súlade so zákonom,

potom takáto právna norma je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná. Ak právna norma

obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je

dostatočne zrozumiteľná, jej obsah nie je v súlade s princípom právneho štátu vyjadreným

v SR.

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. z 1. 12. 2009 zrušil rozhodnutie

Daňového riaditeľstva SR č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7. 5. 2009 a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Súd mal preukázané to, že sťažovateľ nakúpil zlato od R. M. na základe faktúry č.

108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007. V správnom spise sa nenachádzajú žiadne

iné listinné dôkazy, listiny, ktoré by sa viazali k predmetným faktúram, prílohy k faktúram,

dodacie listy alebo iné listiny. Z obsahu predmetných faktúr je zrejmé, že predmetom je

dodanie zlata o rýdzosti, ktorá je súladná s § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v množstve 3

kg (faktúra č. 108/07) a 1,5 kg (faktúra č. 112/07). V danom prípade nie je zrejmé, či

dodávka sa týkala dodania 1 tehly o obsahu 3 kg alebo viacerých tehál, v akých

hmotnostiach, obdobne pri faktúre č. 112/07 nie je zrejmé, či dodávka sa týkala zlata vo

forme 1 tehly s hmotnosťou 1,5 kg alebo viacerých tehál v rôznych hmotnostiach v súčte

hmotností 1,5 kg. Tieto skutočnosti z obsahu, ani z faktúr, ani z iných listinných dôkazov,

ktoré by boli súčasťou správneho spisu nevyplývajú. Z obsahu správneho spisu

a odôvodnenia nie je preukázaná bližšia špecifikácia dodaného tovaru. ...

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. podal žalovaný odvolanie.

Žalovaný uvádza, že sťažovateľ sa sám vyjadril, že do Českej republiky dodával zlato vo

forme tehál. Bolo preukázané, že zlato R. M. nakúpil od spoločnosti I., s. r. o. na základe

faktúry č. 6/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, , dodané množstvo 2

kg; zlato Au v tehlách 1 000 g, , dodané množstvo 1 kg a na základe faktúry č.

7/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, , dodané množstvo 1,50 kg. R. M.

pri faktúrach vyhotovených pre sťažovateľa predmetné dodávky nerozpísal podľa

jednotlivých hmotností tehál tak, ako to bolo rozpísané vo faktúrach, ktoré sám dostal od

svojho dodávateľa I., s. r. o.

Podľa žalovaného strata účinnosti Šiestej smernice po 31. 12. 2006 nemala za

následok zrušenie účinnosti Nariadenia Rady ES č. 1777/2005 k uvedenému dátumu. Podľa

Návrhu nariadenia Rady, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice

2006/112/ES o spoločnom systéme DPH č. 17760/09 z 21. 12. 2009 má až nadobudnutím

účinnosti navrhovaného nariadenia dôjsť k zrušeniu Nariadenia č. 1777/2005 (článok

67). ...

Sťažovateľ uvádza, že ak daňové orgány tvrdia, že sa nejedná o dodávku tovaru, pri

ktorom sa uplatňuje daň, ale ide o výnimku zo všeobecného pravidla, teda o dodávku tovaru

oslobodeného od dane, potom k tomuto tvrdeniu nesú aj dôkazné bremeno. To znamená, že

musia jednoznačne preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie

od dane. Z obsahu spisu je zrejmé, že ani jeden subjekt v reťazci dodávateľov a odberateľov

nedeklaroval nákup a predaj investičného zlata, ale rýdzeho zlata, rýdzosť 999,9/1000…

Podľa sťažovateľa, ak by Nariadenie Rady ES č. 1777/2005 nestratilo účinnosť

zrušením Šiestej smernice, potom by nebolo potrebné prijímať žiadne Návrhy, ktoré by

deklarovali účinnosť Nariadenia Rady ES č. 1777/2005 až nadobudnutím účinnosti

navrhovaného nariadenia, kedy by došlo k zrušeniu Nariadenia č. 1777/2005.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 24. 3. 2011 zmenil rozsudok Krajského

súdu v Žiline tak, že žalobu žalobcu zamietol.

Najvyšší súd SR z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor

o výklade pojmu „investičné zlato“ v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona

č. a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M., a to zlato Au o rýdzosti

999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg. Správca dane pri úsudku, že ide o investičné

zlato vychádzal zo zistenia, že spoločnosť I., s. r. o. dodala predmetné zlato dodávateľovi

žalobcu R. M., pričom záver, že išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený

zistením, že išlo o zlaté tehly s hmotnosťou 100 g a 1 000 g, a že zlato bolo predané ďalej

bez ďalšieho spracovania v nezmenenej forme.

Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti,

ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná

trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale o formu a hmotnosť.

Podľa súdu forma zlata bola z vykonaného dokazovania ustálená, ako zlato v tehlách

o hmotnosti 1 000 g a 100 g a zodpovedá zákonom požadovanej forme tvaru investičného

zlata ako tehla. Ďalej z dodávateľských faktúr vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet

kusov, tento však bol preukázateľne zistený z dodávateľských faktúr od spoločnosti I.,

s. r. o., kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál vrátane ich hmotnosti pri jednotlivých

kusoch tehál. Možno konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato,

keďže išlo o zlato vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 g

a 1 000 g.

V danom prípade teda správca dane a žalovaný dostatočne preukázali, že hoci

dodané zlato nebolo v čase daňovej kontroly k dispozícii pri obhliadke, že išlo o zlato

spadajúce pod ustanovenie , nakoľko zlato

malo formu tehál a jednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť.

Odvolací súd uvádza, že výklad zákona môže podať len súd. Úlohou správnych

orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona,

preto ich metodické usmernenia nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy

pri aplikácii právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda

správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola

v súlade so zákonom, má na takýto postup právo...

Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo na

určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená radom inštitucionálnych a procesných záruk.

Najvyšší súd SR nepostupoval v zmysle ustanovenia ,

Dohovoru a podľa citovaných právnych názorov Ústavného súdu SR, v konaní takéto

záruky nerešpektoval, nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa v žalobe a neposkytol

ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových

orgánov a pred ich nezákonnými rozhodnutiami a nezabezpečil ani minimálne potrebnú

kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu

ochranu.

Podľa ustanovenia o sudcoch najvyšší súd dbá

o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou. Podľa ustanovenia , ak

Najvyšší súd SR rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom

konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné

rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Najvyšší súd SR rozhodol v obdobnej veci rozsudkom č. z 9. 11. 2010,

ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. -84 z 13. 7. 2010,

ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného. ...

Súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, že postupom správcu dane

a žalovaného boli negované základné prvky právneho štátu a právnej istoty, požiadavky na

určitosť a jasnosť obsahu právnej normy a z týchto faktorov vyplývajúca jej zrozumiteľnosť,

predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci, prezumpcia správnosti ich rozhodnutí,

ochrana legálne nadobudnutých práv z týchto rozhodnutí, legitímnych očakávaní, trvácnosť

a stabilita právnych noriem, zákaz svojvôle v činnosti orgánov verejnej moci. Súd reagoval

len na argumentáciu žalobcu v súvislosti s náhlou a neočakávanou zmenou výkladu

ustanovenia Z z. ...

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva. Takýmto procesným právom účastníka konania je i právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je

preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR

sa námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe dostatočným spôsobom nezaoberal, odňal

žalobcovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.

V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR je previazané s porušením základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa SR.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,

ako ten, o koho práva v konaní ide (Uznesenie NS SR č. z 24. 3. 2011). ...

Zásada rovnosti účastníkov konania sa vzťahuje na všetky materiálne a procesné

zákony a na každého. Zo zásady rovnosti účastníkov konania vyplýva aj rovnaké postavenie

oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom

voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Najvyšší súd SR rozsudkom č.

daňovým orgánom zjavne priznal neprimerané zvýhodnenia, ktoré im v skutočnosti

neprináležali a pri správnej aplikácii noriem procesného a hmotného práva by im nemohli

byť nikdy priznané. Postupom súdu, popri porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu podľa SR došlo aj k porušeniu základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR...

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. došlo k porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces.

V uvedenom rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii 4 Z. z.

a , pretože súd sa pri výklade a aplikácii uvedených zákonných

predpisov natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel

a význam, čo súčasne viedlo aj k porušením základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní. Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené

v rozsudku č. sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za

následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR a porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

SR.

Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu

zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že niet iného

súdu, ktorý by chránil jeho základné práva alebo slobodu...

Dodržanie dvojmesačnej lehoty pre podanie sťažnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 3

sťažovateľ preukazuje tým, že rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8

z 24. 3. 2011 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 8. 4. 2011.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 24. 3. 2011 porušil základné právo

J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 24. 3. 2011 porušil základné právo

J. K. na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR.

3. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 24. 3. 2011 porušil základné právo

J. K. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. z 24. 3. 2011 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 247 €, režijný

paušál 14,82 € a DPH 52,36 €, spolu 314,84 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, , ).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom odvolaní žalobcu

( , ), bez nariadenia pojednávania ( prvá

veta ) a podľa druhá veta v spojení s napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor o výklad

pojmu „investičné zlato“ v zmysle ust. , o dani

z pridanej hodnoty a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M. a to zlato Au, rýdzosti

999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg.

Správca dane pri úsudku, že ide o investičné zlato vychádzal zo zistenia, že

spoločnosť I., s.r.o. dodala predmetné zlato dodávateľovi žalobcu R. M., pričom záver, že

išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený zistením, že išlo o zlaté tehly

s hmotnosťou 100 gramov a 1000 gramov a že zlato bolo predané ďalej bez ďalšieho

spracovania v nezmenenej forme.

Podľa o dani z pridanej hodnoty na

účely tohto ustanovenia investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého

hmotnosť akceptuje trh drahých kovov, a ktoré ma rýdzosť 995 tisícin a viac.

Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti,

ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná

trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale forma a hmotnosť.

Podľa súdu je nesporné, že forma zlata bola z vykonaného dokazovania správneho orgánu

ustálená ako zlato v tehlách o hmotnosti 1000 gramov a 100 gramov a zodpovedá zákonom

požadovanej forme tvaru investičného zlata ako tehla. Ďalej z dodávateľských faktúr

vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet kusov, tento však bol preukázateľne zistený

z dodávateľských faktúr od spoločnosti I., s.r.o. kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál

vrátane ich hmotnosti pri jednotlivých kusoch tehál. Na základe uvedeného možno

konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato, keďže išlo o zlato

vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 gramov a 1000 gramov.

V danom prípade teda správca dane a žalovaný dostatočne preukázali, že hoci

dodané zlato nebolo v čase daňovej kontroly k dispozícii na ohliadku že išlo o zlato

spadajúce pod ust. § 67 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, nakoľko zlato malo formou tehál

ajednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť. Pokiaľ definičným znakom tehličky alebo

prútu je hmotnosť, ktorú akceptuje trh drahých kovov možno usudzovať, že hmotnosť možno

aj obvykle býva na tehličke alebo prúte vyznačená, avšak pre to, aby správny orgán takéto

zlato považoval, za zlato investičné, nie je podstatná a nevyplýva zo zákona. Zákon len

požaduje, aby malo trhom drahých kovov akceptovanú hmotnosť, tak ako bola uvedená

v prílohe II čl. 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1777/2005 zo 17. októbra 2005 o vykonávacích

opatreniach smernice 77/388//EHS o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, z ktorej

vyplýva, že akceptovanou hmotnosťou na trhu drahých kovov je hmotnosť 1 kg (1000

gramov) a aj hmotnosť 100 gramov, ktoré boli žalobcom obchodované, pričom k zrušeniu

alebo zmene hmotností akceptovaných trhom drahých kovovo nedošlo. Správca dane preto

správne zistil, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty

podľa o dani z pridanej hodnoty.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s tou námietkou, ktorá

sa týkala zmeny výkladu ust. § 67 zákona o DPH správcom dane, pričom k tejto zmene

výkladu nedošlo v dôsledku náhlej zmeny zákona, ale bez akejkoľvek zmeny zákona len

v dôsledku podstatnej zmeny názoru daňových orgánov, na jeho aplikáciu, a že takýto

postup je nezlučiteľný s princípmi materiálneho právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1

, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj princíp právnej istoty,

tak odvolací súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že výklad zákona môže podať len súd.

Úlohou správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie

robiť výklad zákona. Preto ani metodické usmernenia ústredných orgánov štátnej správy,

ktoré sú často vydávané, nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy pri

aplikácií právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda

správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola

v súlade so zákonom, má na takýto postup právo. Až pri následnom súdnom spore môže súd

následne rozhodnúť či táto aplikácia právnej normy je v súlade s tým, ako má byť tento

zákon alebo konkrétne zákonné ustanovenie vykladané. Ide o kontrolnú právomoc súdov

vo vzťahu k orgánov verejnej správy na dodržiavanie zákonnosti postupov a rozhodnutí

nimi vydanými v správnom konaní.»

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. z 24. marca 2011.

Ústavný súd vychádzajúc z už prezentovaných ústavne významných úvah najmä

o jeho právomoci preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a konštatuje, že odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za presvedčivé, a to čo sa týka posúdenia

sporu o výklad pojmu „investičné zlato“, ako aj definovania predmetu obchodovania

sťažovateľa, o ktorom správca dane správne konštatoval, že ide o investičné zlato, ktoré

nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty.

Najvyšší súd sa tiež relevantne vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

„zmeny výkladu“ ustanovenia o dani z pridanej hodnoty

správcom dane. V jeho konštatovaní o právomoci správneho orgánu aplikujúceho právnu

normu, po zistení, že jeho doterajšia prax nebola v súlade so zákonom, ústavný súd

nevzhliadol žiadnu arbitrárnosť.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

zamietnutie sťažovateľovho dovolania za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral

ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní a nezistil

žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v , práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného ani práva na spravodlivý proces zaručeného

dohovoru, sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011