Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 391/2011
PDF · 249.53 KB
No categories available
II. ÚS 391/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/20/2010 z 24. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011
doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf/20/2010
z 24. marca 2011.
V podstatnej časti sťažnosti uviedol:
«... Daňový úrad K. rozhodnutím č. 655/230/14459/09/Dudo z 10. 7. 2008 znížil
sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za august 2007 o sumu 422 561
Sk. Správca dane neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr
č. 108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007 od dodávateľa R. M. za nákup zlata
o rýdzosti 999,9/1000. Zníženie nadmerného odpočtu správca dane odôvodňuje nasledovne:
R. M. faktúrou č. 6/07 z 1. 8. 2008 nakúpil zlato v tehlách, 100 g a 1000g, o rýdzosti
999,9/1000 od dodávateľa I.., s. r. o. v množstve 3 kg. R. M. v ten istý deň predal zlato
sťažovateľovi (faktúra č. 108/2007). Sťažovateľ v ten istý deň predal 3 kg zlata
s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi F., s. r. o.
R. M. faktúrou č. 7/07 z 10. 8. 2008 nakúpil zlato od dodávateľa I., s. r. o. v množstve
3 kg, avšak 1,5 kg zlata predal sťažovateľovi o deň skôr (faktúra č. 112/2007). Sťažovateľ
v ten istý deň predal 1,5 kg zlata s oslobodením od dane do Českej republiky odberateľovi
S., s. r. o. Správca dane poukazuje na nesúlad medzi nadobudnutím zlata R. M. a jeho
predajom sťažovateľovi (pozn. sťažovateľ nezrovnalosť vysvetlil v odvolaní a táto
nezrovnalosť nemala vplyv na predmet sporu).
Podľa správcu dane v dodaní zlata R. M. sťažovateľovi išlo o dodanie investičného
zlata, ktoré je v zmysle ustanovenia § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) od dane
oslobodené a daň sa neuplatňuje. Z uvedeného dôvodu dodávateľovi investičného zlata R.
M. daňová povinnosť nevznikla a sťažovateľ, ako odberateľ investičného zlata od R. M. si
neoprávnene odpočítal daň, čím porušil ustanovenia § 49 ods. 1 nadväzne na § 67 ods. 1
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Daňového úradu K. č. 655/230/14459/09/Dudo
odvolanie.
Sťažovateľ namieta, že nie je možné len z titulu formy a rýdzosti hovoriť
o investičnom zlate. Všetky európske smernice hovoria o dvojitom zlate, teda o investičnom
zlate a o zlate na ďalšie spracovanie. Jeho charakter nie je definovaný podobou, ale jeho
účelom použitia.
Je v rozpore s právom EÚ, ak sa za investičné zlato považuje každé zlato, ktoré spĺňa
kritéria podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. bez ohľadu na to,
či je na faktúre uvedený názov tovaru investičné zlato alebo len zlato, zlomkové zlato,
zliatky, prípadne len chemická značka Au. Takýmto jednostranným výkladom sa znemožňuje
použitie zlata na priemyselný účel…
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7. 5.
2009 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane….
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR č. I/228/8291-50999/2009/993168-r
bola podaná žaloba.
Sťažovateľ v žalobe poukazuje na skutočnosť, že v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a)
zákona č. 222/2004 Z. z. sa neuvádza, že ide o hmotnosti, ktoré sú uvedené v prílohe č. II
Nariadenia Rady ES č. 1777/2005, ale sa výslovne uvádza, že musí ísť o hmotnosti, ktoré
akceptuje trh drahých kovov. Sťažovateľ predložil kópiu prekladu špecifikácie pre tehly zo
smernice Asociácie Londýnskej burzy drahých kovov pre dodávku kvalitných zlatých
a strieborných tehál. Z uvedenej špecifikácie vyplýva, že Londýnska burza drahých kovov
akceptuje len zlato vo forme tehly s minimálnym obsahom zlata 350 rýdzich trójskych uncí
(približne 10,9 kilogramov) a s maximálnym obsahom zlata 430 rýdzich trójskych uncí
(približne 13,4 kilogramov). Okrem toho v tejto špecifikácií sú uvedené ďalšie požiadavky
na odlievanie, tvar, vzhľad, úkos, atď., ktoré musí spĺňať tehla s požadovanou hmotnosťou.
Zlaté tehly, ktoré nakupoval sťažovateľ nemali hmotnosť, ktorú by akceptoval trh drahých
kovov, a teda nejednalo sa o nákup investičného zlata podľa § 67 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z.
Z smerníc EÚ vyplýva, že v osobitnom systéme pre investičné zlato ide o výnimku zo
všeobecnej zásady, podľa ktorej obchodné transakcie s „investičným zlatom“ určeným na
priemyselné účely, ktorých obsahom je aj veľkoobchod s takýmto zlatom v zásade
podliehajú zdaneniu...
K podstatnej zmene výkladu ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. a názoru
daňových orgánov na jeho aplikáciu došlo bez akejkoľvek zmeny zákona len v dôsledku
vydania uvedenej pracovnej pomôcky. Sťažovateľ v žalobe výslovne žiadal, aby v rámci
súdneho konania žalovaný jednoznačne zodpovedal otázku, prečo daňové úrady až do
vydania pracovnej pomôcky Daňového riaditeľstva SR č. 14/03/2008, napriek osobitnej
úprave uplatňovania dane pri investičnom zlate v ustanovení § 67 zákona o DPH,
nenamietali predaj zlata, ktoré formálne spĺňalo podmienky investičného zlata podľa
ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v cenách vrátane dane z pridanej
hodnoty a nenamietali odpočítanie dane z nákupu uvedeného zlata…
Ak je možné ustanovenie § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. bez jeho legislatívnej zmeny
interpretovať raz tak, že dodanie takého zlata s daňou a odpočítanie dane z nákupu takého
zlata bolo v súlade so zákonom a neskôr tak, že rovnaký postup nie je v súlade so zákonom,
potom takáto právna norma je neurčitá, nejasná a nezrozumiteľná. Ak právna norma
obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je
dostatočne zrozumiteľná, jej obsah nie je v súlade s princípom právneho štátu vyjadreným
Krajský súd v Žiline rozsudkom č. 20S/37/2009 z 1. 12. 2009 zrušil rozhodnutie
Daňového riaditeľstva SR č. I/228/8291-50999/2009/993168-r zo 7. 5. 2009 a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.
Súd mal preukázané to, že sťažovateľ nakúpil zlato od R. M. na základe faktúry č.
108/2007 z 1. 8. 2007 a č. 112/2007 z 9. 8. 2007. V správnom spise sa nenachádzajú žiadne
iné listinné dôkazy, listiny, ktoré by sa viazali k predmetným faktúram, prílohy k faktúram,
dodacie listy alebo iné listiny. Z obsahu predmetných faktúr je zrejmé, že predmetom je
dodanie zlata o rýdzosti, ktorá je súladná s § 67 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v množstve 3
kg (faktúra č. 108/07) a 1,5 kg (faktúra č. 112/07). V danom prípade nie je zrejmé, či
dodávka sa týkala dodania 1 tehly o obsahu 3 kg alebo viacerých tehál, v akých
hmotnostiach, obdobne pri faktúre č. 112/07 nie je zrejmé, či dodávka sa týkala zlata vo
forme 1 tehly s hmotnosťou 1,5 kg alebo viacerých tehál v rôznych hmotnostiach v súčte
hmotností 1,5 kg. Tieto skutočnosti z obsahu, ani z faktúr, ani z iných listinných dôkazov,
ktoré by boli súčasťou správneho spisu nevyplývajú. Z obsahu správneho spisu
a odôvodnenia nie je preukázaná bližšia špecifikácia dodaného tovaru. ...
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. 20S/37/2009 podal žalovaný odvolanie.
Žalovaný uvádza, že sťažovateľ sa sám vyjadril, že do Českej republiky dodával zlato vo
forme tehál. Bolo preukázané, že zlato R. M. nakúpil od spoločnosti I., s. r. o. na základe
faktúry č. 6/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, 999,9/1000, dodané množstvo 2
kg; zlato Au v tehlách 1 000 g, 999,9/1000, dodané množstvo 1 kg a na základe faktúry č.
7/07, v ktorej sa uvádza: zlato Au v tehl. 100 g, 999,9/1000, dodané množstvo 1,50 kg. R. M.
pri faktúrach vyhotovených pre sťažovateľa predmetné dodávky nerozpísal podľa
jednotlivých hmotností tehál tak, ako to bolo rozpísané vo faktúrach, ktoré sám dostal od
svojho dodávateľa I., s. r. o.
Podľa žalovaného strata účinnosti Šiestej smernice po 31. 12. 2006 nemala za
následok zrušenie účinnosti Nariadenia Rady ES č. 1777/2005 k uvedenému dátumu. Podľa
Návrhu nariadenia Rady, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice
2006/112/ES o spoločnom systéme DPH č. 17760/09 z 21. 12. 2009 má až nadobudnutím
účinnosti navrhovaného nariadenia dôjsť k zrušeniu Nariadenia č. 1777/2005 (článok
67). ...
Sťažovateľ uvádza, že ak daňové orgány tvrdia, že sa nejedná o dodávku tovaru, pri
ktorom sa uplatňuje daň, ale ide o výnimku zo všeobecného pravidla, teda o dodávku tovaru
oslobodeného od dane, potom k tomuto tvrdeniu nesú aj dôkazné bremeno. To znamená, že
musia jednoznačne preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie
od dane. Z obsahu spisu je zrejmé, že ani jeden subjekt v reťazci dodávateľov a odberateľov
nedeklaroval nákup a predaj investičného zlata, ale rýdzeho zlata, rýdzosť 999,9/1000…
Podľa sťažovateľa, ak by Nariadenie Rady ES č. 1777/2005 nestratilo účinnosť
zrušením Šiestej smernice, potom by nebolo potrebné prijímať žiadne Návrhy, ktoré by
deklarovali účinnosť Nariadenia Rady ES č. 1777/2005 až nadobudnutím účinnosti
navrhovaného nariadenia, kedy by došlo k zrušeniu Nariadenia č. 1777/2005.
Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 zmenil rozsudok Krajského
súdu v Žiline tak, že žalobu žalobcu zamietol.
Najvyšší súd SR z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor
o výklade pojmu „investičné zlato“ v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z. a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M., a to zlato Au o rýdzosti
999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg. Správca dane pri úsudku, že ide o investičné
zlato vychádzal zo zistenia, že spoločnosť I., s. r. o. dodala predmetné zlato dodávateľovi
žalobcu R. M., pričom záver, že išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený
zistením, že išlo o zlaté tehly s hmotnosťou 100 g a 1 000 g, a že zlato bolo predané ďalej
bez ďalšieho spracovania v nezmenenej forme.
Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti,
ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná
trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale o formu a hmotnosť.
Podľa súdu forma zlata bola z vykonaného dokazovania ustálená, ako zlato v tehlách
o hmotnosti 1 000 g a 100 g a zodpovedá zákonom požadovanej forme tvaru investičného
zlata ako tehla. Ďalej z dodávateľských faktúr vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet
kusov, tento však bol preukázateľne zistený z dodávateľských faktúr od spoločnosti I.,
s. r. o., kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál vrátane ich hmotnosti pri jednotlivých
kusoch tehál. Možno konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato,
keďže išlo o zlato vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 g
a 1 000 g.
V danom prípade teda správca dane a žalovaný dostatočne preukázali, že hoci
dodané zlato nebolo v čase daňovej kontroly k dispozícii pri obhliadke, že išlo o zlato
spadajúce pod ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko zlato
malo formu tehál a jednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť.
Odvolací súd uvádza, že výklad zákona môže podať len súd. Úlohou správnych
orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie robiť výklad zákona,
preto ich metodické usmernenia nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy
pri aplikácii právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda
správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola
v súlade so zákonom, má na takýto postup právo...
Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo na
určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená radom inštitucionálnych a procesných záruk.
Najvyšší súd SR nepostupoval v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., čl. 6 ods. 1
Dohovoru a podľa citovaných právnych názorov Ústavného súdu SR, v konaní takéto
záruky nerešpektoval, nevysporiadal sa s argumentáciou sťažovateľa v žalobe a neposkytol
ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových
orgánov a pred ich nezákonnými rozhodnutiami a nezabezpečil ani minimálne potrebnú
kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu
ochranu.
Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch najvyšší súd dbá
o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou. Podľa ustanovenia § 250ja ods. 7 O. s. p., ak
Najvyšší súd SR rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Najvyšší súd SR rozhodol v obdobnej veci rozsudkom č. 3 Sžf 43/2010 z 9. 11. 2010,
ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 13S/108/2009-84 z 13. 7. 2010,
ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného. ...
Súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, že postupom správcu dane
a žalovaného boli negované základné prvky právneho štátu a právnej istoty, požiadavky na
určitosť a jasnosť obsahu právnej normy a z týchto faktorov vyplývajúca jej zrozumiteľnosť,
predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci, prezumpcia správnosti ich rozhodnutí,
ochrana legálne nadobudnutých práv z týchto rozhodnutí, legitímnych očakávaní, trvácnosť
a stabilita právnych noriem, zákaz svojvôle v činnosti orgánov verejnej moci. Súd reagoval
len na argumentáciu žalobcu v súvislosti s náhlou a neočakávanou zmenou výkladu
ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z z. ...
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva. Takýmto procesným právom účastníka konania je i právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR
sa námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe dostatočným spôsobom nezaoberal, odňal
žalobcovi možnosť konať o uplatnených námietkach pred súdom.
V danom prípade porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je previazané s porušením základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa
každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,
dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,
ako ten, o koho práva v konaní ide (Uznesenie NS SR č. 5Sžf/34/2010 z 24. 3. 2011). ...
Zásada rovnosti účastníkov konania sa vzťahuje na všetky materiálne a procesné
zákony a na každého. Zo zásady rovnosti účastníkov konania vyplýva aj rovnaké postavenie
oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom
voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010
daňovým orgánom zjavne priznal neprimerané zvýhodnenia, ktoré im v skutočnosti
neprináležali a pri správnej aplikácii noriem procesného a hmotného práva by im nemohli
byť nikdy priznané. Postupom súdu, popri porušeniu základného práva sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR došlo aj k porušeniu základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR...
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžf/20/2010 došlo k porušeniu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces.
V uvedenom rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii zákona č. 222/20004 Z. z.
a zákona č. 511/1992 Zb., pretože súd sa pri výklade a aplikácii uvedených zákonných
predpisov natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel
a význam, čo súčasne viedlo aj k porušením základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní. Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené
v rozsudku č. 8 Sžf/20/2010 sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za
následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu
zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že niet iného
súdu, ktorý by chránil jeho základné práva alebo slobodu...
Dodržanie dvojmesačnej lehoty pre podanie sťažnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 3
zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ preukazuje tým, že rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8
Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 8. 4. 2011.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo
J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo
J. K. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 porušil základné právo
J. K. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Sžf/20/2010 z 24. 3. 2011 sa zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 247 €, režijný
paušál 14,82 € a DPH 52,36 €, spolu 314,84 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom odvolaní žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá
veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení s § 220 OSP napadnutý
rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd z obsahu spisu zistil, že medzi účastníkmi konania vznikol spor o výklad
pojmu „investičné zlato“ v zmysle ust. § 67 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty a jeho aplikácia na tovar dodaný žalobcovi R. M. a to zlato Au, rýdzosti
999,9/1000 v celkovej hmotnosti 3 kg a 1,5 kg.
Správca dane pri úsudku, že ide o investičné zlato vychádzal zo zistenia, že
spoločnosť I., s.r.o. dodala predmetné zlato dodávateľovi žalobcu R. M., pričom záver, že
išlo o investičné zlato bol podľa správcu dane podporený zistením, že išlo o zlaté tehly
s hmotnosťou 100 gramov a 1000 gramov a že zlato bolo predané ďalej bez ďalšieho
spracovania v nezmenenej forme.
Podľa § 67 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty na
účely tohto ustanovenia investičným zlatom je zlato vo forme prútu alebo tehly, ktorého
hmotnosť akceptuje trh drahých kovov, a ktoré ma rýdzosť 995 tisícin a viac.
Odvolací súd dospel k záveru, že investičné zlato musí spĺňať tri zákonné náležitosti,
ktorými sú forma (tehla alebo prút), rýdzosť (995/1000 a viac) a hmotnosť akceptovaná
trhom. Medzi účastníkmi nebol spor o rýdzosť dodaného tovaru, ale forma a hmotnosť.
Podľa súdu je nesporné, že forma zlata bola z vykonaného dokazovania správneho orgánu
ustálená ako zlato v tehlách o hmotnosti 1000 gramov a 100 gramov a zodpovedá zákonom
požadovanej forme tvaru investičného zlata ako tehla. Ďalej z dodávateľských faktúr
vyplýva, že v nich síce nebol uvedený počet kusov, tento však bol preukázateľne zistený
z dodávateľských faktúr od spoločnosti I., s.r.o. kde bol uvedený počet dodaných kusov tehál
vrátane ich hmotnosti pri jednotlivých kusoch tehál. Na základe uvedeného možno
konštatovať, že dodané zlato je možné považovať ako investičné zlato, keďže išlo o zlato
vo forme tehál, s rýdzosťou vyššou ako 995/1000 a o hmotnosti 100 gramov a 1000 gramov.
V danom prípade teda správca dane a žalovaný dostatočne preukázali, že hoci
dodané zlato nebolo v čase daňovej kontroly k dispozícii na ohliadku že išlo o zlato
spadajúce pod ust. § 67 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, nakoľko zlato malo formou tehál
ajednoznačne deklarovanú hmotnosť a rýdzosť. Pokiaľ definičným znakom tehličky alebo
prútu je hmotnosť, ktorú akceptuje trh drahých kovov možno usudzovať, že hmotnosť možno
aj obvykle býva na tehličke alebo prúte vyznačená, avšak pre to, aby správny orgán takéto
zlato považoval, za zlato investičné, nie je podstatná a nevyplýva zo zákona. Zákon len
požaduje, aby malo trhom drahých kovov akceptovanú hmotnosť, tak ako bola uvedená
v prílohe II čl. 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1777/2005 zo 17. októbra 2005 o vykonávacích
opatreniach smernice 77/388//EHS o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, z ktorej
vyplýva, že akceptovanou hmotnosťou na trhu drahých kovov je hmotnosť 1 kg (1000
gramov) a aj hmotnosť 100 gramov, ktoré boli žalobcom obchodované, pričom k zrušeniu
alebo zmene hmotností akceptovaných trhom drahých kovovo nedošlo. Správca dane preto
správne zistil, že ide o investičné zlato, ktoré nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty
podľa § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s tou námietkou, ktorá
sa týkala zmeny výkladu ust. § 67 zákona o DPH správcom dane, pričom k tejto zmene
výkladu nedošlo v dôsledku náhlej zmeny zákona, ale bez akejkoľvek zmeny zákona len
v dôsledku podstatnej zmeny názoru daňových orgánov, na jeho aplikáciu, a že takýto
postup je nezlučiteľný s princípmi materiálneho právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj princíp právnej istoty,
tak odvolací súd dáva do pozornosti tú skutočnosť, že výklad zákona môže podať len súd.
Úlohou správnych orgánov je len aplikovať zákon pri svojej rozhodovacej činnosti a nie
robiť výklad zákona. Preto ani metodické usmernenia ústredných orgánov štátnej správy,
ktoré sú často vydávané, nemožno považovať za výklad zákonov, ale len za postupy pri
aplikácií právnych predpisov v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Ak teda
správny orgán dospel k záveru, že doterajšia prax pri aplikácii právnej normy nebola
v súlade so zákonom, má na takýto postup právo. Až pri následnom súdnom spore môže súd
následne rozhodnúť či táto aplikácia právnej normy je v súlade s tým, ako má byť tento
zákon alebo konkrétne zákonné ustanovenie vykladané. Ide o kontrolnú právomoc súdov
vo vzťahu k orgánov verejnej správy na dodržiavanie zákonnosti postupov a rozhodnutí
nimi vydanými v správnom konaní.»
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. 8 Sžf/20/2010 z 24. marca 2011.
Ústavný súd vychádzajúc z už prezentovaných ústavne významných úvah najmä
o jeho právomoci preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a konštatuje, že odôvodnenie
rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za presvedčivé, a to čo sa týka posúdenia
sporu o výklad pojmu „investičné zlato“, ako aj definovania predmetu obchodovania
sťažovateľa, o ktorom správca dane správne konštatoval, že ide o investičné zlato, ktoré
nepodlieha zdaneniu daňou z pridanej hodnoty.
Najvyšší súd sa tiež relevantne vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa
„zmeny výkladu“ ustanovenia § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
správcom dane. V jeho konštatovaní o právomoci správneho orgánu aplikujúceho právnu
normu, po zistení, že jeho doterajšia prax nebola v súlade so zákonom, ústavný súd
nevzhliadol žiadnu arbitrárnosť.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
zamietnutie sťažovateľovho dovolania za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral
ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní a nezistil
žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy ani práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru, sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2011