Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 383/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. D., L., a S. A., L., zastúpených advokátkou

JUDr. R. E., L., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41

CoZm 5/2010 z 28. septembra 2010 a jeho rozsudkom sp. zn. zo 6.

októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. arch. J. D. a S. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011

elektronickou poštou a následne 10. januára 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. arch. J. D.,

L., a S. A., L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. R. E., L., ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010 a

jeho rozsudkom sp. zn. zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa obchodná spoločnosť F., s. r. o., B.

(ďalej len „žalobca“), domáhala proti JUDr. M. B., správcovi konkurznej podstaty úpadcu

Z., akciová spoločnosť v konkurze, L. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a sťažovateľom (ako

žalovaným v 2. a 3. rade) vydania zmenkového platobného rozkazu na sumu 177 587,46 € s

príslušenstvom na tom skutkovom základe, že „súdu predložil zmenku zo dňa 25. 05. 2005,

ktorú mal vystaviť odporca 1) Z., akciová spoločnosť, t. č. v konkurze, s tým, že zmenka

mala byť splatná dňa 30. 09. 2005, pričom vystaviteľ zmenky ju pri jej predložení neuhradil

a neurobil tak ani do dňa podania návrhu navrhovateľa na vydanie zmenkového platobného

rozkazu. V priebehu konania žiadali odporcovia 2 a 3 o prerušenie súdneho konania z

dôvodu prebiehajúceho trestného konania, vedeného v danej veci pre podozrenie zo

spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa §

140 ods. 2, ods. 4 písm. b) Tr. , pretože existuje dôvodná obava, že

podpis štatutárneho zástupcu Z., akciovej spoločnosti, Ing. J. P. na zmenke bol vyhotovený

bez jeho vedomia, pričom on takúto zmenku nikdy nepodpísal. Pokiaľ by zmenka bola teda

vyhotovená nekalým spôsobom, napĺňajúcim skutkovú podstatu niektorého z trestných

činov, nemohla by byť považovaná za platnú a posúdenie tejto okolnosti považujú

odporcovia 2 a 3 za tak závažné, že do doby právoplatného ukončenia trestného konania, v

ktorom má byť o tejto otázke rozhodnuté, žiadali konanie vedené pred Okresným súdom v

Banskej Bystrici pod č. k. prerušiť. Pre prebiehajúce konkurzné konanie súd

prerušil konanie voči odporcovi 1 a voči odporcom 2 a 3 návrh na prerušenie konania

zamietol.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2009 ponechal

v platnosti v celom rozsahu zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 26. januára

2006 voči sťažovateľom a uložil im povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi

trovy vzniknuté v námietkovom konaní v sume 2 584,23 €.

Proti označenému rozsudku okresného súdu, ako aj proti jeho uzneseniu sp. zn.

z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania podali

sťažovatelia odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2010 potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 24. februára 2010, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľov na prerušenie konania, a následne rozsudkom sp. zn.

zo 6. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2009, ktorým okresný súd ponechal v platnosti zmenkový

platobný rozkaz sp. zn. z 26. januára 2006 voči sťažovateľom.

Podľa tvrdenia sťažovateľov „právoplatným rozhodnutím súdu boli zaviazaní

k plneniu, ktoré má základ v protiprávnom, teda neplatnom úkone. Majú za to, že ak podpis

jedného zo štatutárnych zástupcov vystaviteľa zmenky, na základe ktorej boli oni zaviazaní

k plneniu v prospech navrhovateľa, bol vyhotovený bez jeho vedomia, teda je sfalšovaný,

ide o listinu, ktorá bola vyhotovená protiprávnym spôsobom a keďže nespĺňa formálne

náležitosti platného právneho úkonu, je neplatná. Nemožno s ňou potom spájať vznik

akýchkoľvek práv a posúdenie tejto otázky považovali v konaní za podstatné, pričom ak im

súd v konaní svojim postupom znemožnil dokázať neplatnosť tohto právneho úkonu, porušil

tým ich základné práva garantované SR a Dohovorom o základných ľudských

právach.“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu

z 28. septembra 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania, im bolo

znemožnené „v konaní predložiť dôkaz o tom, že úkon na základe ktorého boli zaviazaní

k plneniu bol vyhotovený protiprávne a teda je neplatný. Následne potom aj rozhodnutie vo

veci samej vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a základné právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 28. 09. 2010

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 06. 10. 2010

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 28. 09.

2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 06. 10.

2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia v sume 410,02 Eur (slovom štyristodesať euro, 0/02 centov) na účet ich

právneho zástupcu JUDr. R. E., vedený v..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľov, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovatelia v prvom rade namietajú, že krajský súd ako odvolací súd uznesením

sp. zn. z 28. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 24. februára 2010 o zamietnutí ich návrhu na prerušenie konania

(vo veci uplatňovania pohľadávky žalobcu zo zmenky), a tiež rozsudkom sp. zn.

zo 6. októbra 2010 potvrdzujúcim rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2009, ktorým ponechal v platnosti v celom rozsahu

zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 26. januára 2006 voči sťažovateľom,

porušil ich základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Podľa sťažovateľov im bolo všeobecnými súdmi znemožnené dokázať v konaní, že „úkon,

na základe ktorého boli zaviazaní k plneniu bol vyhotovený protiprávne a teda je neplatný“.

Následne sťažovatelia namietali, že „rozhodnutie vo veci samej vychádza z nedostatočne

zisteného skutkového stavu“.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

príslušného súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale

túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov

v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu základným právam

a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu

v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania

chránených zákonmi (napr. ) dosiahne takú intenzitu, že ho

možno súčasne považovať aj za porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

upravených alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že predpokladom uplatnenia

práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť

a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére ochrany základného práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (m. m. ).

Z tohto dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené ústavný súd vo svojej

stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľov je založená na ich argumentácii, že existuje dôvodná

obava, že zmenka vystavená obchodnou spoločnosťou Z., akciová spoločnosť, L. (ďalej len

„vystaviteľ zmenky“), bola vyhotovená nekalým spôsobom (na zmenke mal chýbať podpis

druhého člena predstavenstva vystaviteľa zmenky Ing. J. P.). Z uvedeného dôvodu

považovali zmenku za neplatnú, čo namietali už v námietkach podaných proti zmenkovému

platobnému rozkazu a táto skutočnosť bola aj predmetom ich trestného oznámenia na

neznámeho páchateľa o podozrení zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania

peňazí a cenných papierov podľa a

v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 a následne aj

ich žiadosti o „obnovu trestného oznámenia na neznámeho páchateľa“ pred Krajským

riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“) vedeného pod sp. zn. ČVS: KRP-

31/OEK-BB-2007. Preto až do doby právoplatného skončenia trestného konania návrhom z

28. decembra 2009 žiadali okresný súd o prerušenie súdneho konania v predmetnej veci (z

listín priložených k sťažnosti vyplýva, že medzičasom krajské riaditeľstvo PZ uznesením

sp. zn. ČVS: KRP-34/OEK-BB-2010 z 19. apríla 2010 začalo trestné stíhanie v uvedenej

trestnej veci na podnet sťažovateľov ako oznamovateľov). Tým, že všeobecné súdy vo veci

vedenej proti sťažovateľom ďalej konali a rozhodli, znemožnili im podľa ich tvrdenia

dokázať neplatnosť zmenky, a tým aj nemožnosť vzniku ich ručiteľského záväzku za

dlžníka (vystaviteľa zmenky).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 28. septembra 2010, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 24. februára 2010, uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol

návrh odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa 28. 12. 2009.

Odvolací súd zo spisu zistil, že odporca 2/ a odporca 3/ podaním zo dňa 28. 12. 2009

podali na okresnom súde návrh na prerušenie konania z dôvodu, že požiadali Krajské

riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, úrad justičnej a kriminálnej polície

policajného zboru o obnovenie procesu vyšetrovania spisu č. ČVS: KRP-31/0EK-BB-2007

a jeho doplnenie o podklady, ktoré podľa ich názoru sú dôležité pre prebiehajúce konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k návrhu odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa

03. 02. 2010 vyjadril svoj nesúhlas s prerušením konania. Okresný súd uznesením zo dňa

24. 04. 2010 návrh odporcu 2/ a odporcu 3/ na prerušenie konania zo dňa 28. 12. 2009

zamietol.

Podľa ust. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,

môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mat'

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citované ustanovenie umožňuje súdu podľa vlastnej

úvahy rozhodnúť o prerušení konania až do právoplatného skončenia iného konania,

v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Odvolací súd sa

stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že v prípade, ak by sa aj pri vyšetrovaní

skutočnosti zistilo, že za odporcu 1/ podpísal zmenku len odporca 2/, táto skutočnosť nemá

vplyv na povinnosť zmenečného ručiteľa zaplatiť zmenku. Uvedené vyplýva z ustanovenia

o zmenkách a šekoch, podľa ktorého záväzok

zmenečného ručiteľa je platný i vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného

dôvodu než pre vadu formy. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní o žiadosti o obnovu

trestného oznámenia na neznámeho páchateľa pred Krajským riaditeľstvom Policajného

zboru v Banskej Bystrici, úrad justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru vedeného

pod ČVS: KRP-31/0EKBB2007 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie

súdu v tejto veci. Keďže okresný súd vec správne právne posúdil a pri rozhodovaní

vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, odvolací súd napadnuté uznesenie

okresného súdu podľa ust. ako vecne správne potvrdil.“

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal tiež odôvodnenie namietaného

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. októbra 2010, v ktorého relevantnej

časti sa okrem iného uvádza:

„Zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí

svoj záväzok popri niektorej inej zmenkovo zaviazanej osobe. Záväzok ručiteľa je

akcesorický ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku dlžníka. Ak by sa aj dlžník

zbavil záväzku zo zmenky preukázaním námietok, zmenkový veriteľ sa môže úspešne domôcť

plnenia voči ručiteľovi, pretože avalista nemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky

zmenkového dlžníka, ale len námietky vyplývajúce z ich vlastných mimozmenkových

vzťahov.

V danom prípade odporca II. a III. prevzali ručenie za splnenie záväzku odporcu I.

vyplývajúceho zo zmluvy o použití zmenky zo dňa 25. 05. 2005. Zo zmluvy vyplynul záväzok

pre odporcu I. uhradiť navrhovateľovi 5.500.000,- Sk najneskôr do 15. 08. 2005 s tým, že

aspoň suma 150.000,- Sk bude zaplatená do 03. 06. 2005. Dlžník - odporca I. sa zaviazal

splnenie záväzku zabezpečiť veriteľovi - navrhovateľovi zmenkou. V súlade so zmluvou dňa

25. 05. 2005 vystavil odporca I. - vystaviteľ zmenky vlastnú zmenku na sumu 5.500.000,- Sk

bez protestu tak, že sa zaviazal túto sumu zaplatiť dňa 30. 09. 2005. Za vystaviteľa zmenku

vystavili a podpísali Ing. J. P., predseda predstavenstva a S. A., člen predstavenstva.

Zaplatenie zmenky bolo v zmysle § 30 Zákona zmenkového a šekového zabezpečené

zmenečným ručením a zmenkovými ručiteľmi sa stali odporca II. a odporca III...

Podľa (zákon zmenkový a šekový), záväzok

zmenkového ručiteľa je platný aj vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného

dôvodu, než pre vadu formy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že záväzok zmenkového ručiteľa je nezávislý na

záväzku dlžníka. Aj v prípade, ak by sa dlžník zbavil svojej povinnosti vyplývajúcej zo

zmenky preukázaním námietok, môže sa zmenkový veriteľ úspešne domôcť plnenia voči

ručiteľovi. Zmenkový ručiteľ (aval) môže podľa § 17 Zmenkového a šekového zákona robiť

majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi

zmenky, nie však na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie prevzaté

k majiteľovi zmenky.

Podľa § 7 Zmenkového a šekového zákona, ak sú na zmenke podpisy osôb, ktoré sa

nemôžu zmenečne zaväzovať, podpisy nepravé, podpisy vymyslených osôb alebo podpisy,

ktoré z nejakého iného dôvodu nezaväzuj osoby, ktoré sa na zmenku podpísali alebo v mene

ktorých bola zmenka podpísaná, nemá to vplyv na platnosť záväzkov ostatných osôb na nej

podpísaných. Ručiteľský záväzok je platný aj vtedy, ak záväzok toho, za koho sa zaručil je

neplatný z iného dôvodu, než pre vadu formy. Záväzok zmenkového ručiteľa sa pridržuje

záväzku hlavného dlžníka len čo do jeho formálnej platnosti, inak sa však proti tomuto

záväzku osamostatňuje. Ak je záväzok hlavného dlžníka neplatný z iného dôvodu, než pre

vadu formy, nedotýka sa to platnosti avalistu. Zo zásady samostatnosti zmenkových

podpisov a záväzkov vyplýva tiež zásada, že avalista sa nemôže dovolávať materiálnej

neplatnosti podpisu vystaviteľa a naopak.

Námietky odporcu II. a III., týkajúce sa podpisu na zmenke Ing. J. P., člena

predstavenstva spoločnosti odporcu I. pre posúdenie existencie ich ručiteľského záväzku

nemajú žiadny právny význam...

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako

vecne správny.“

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza z toho, že jeho primárnou

úlohou v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych

predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste

zodpovedný všeobecný súd. Výklad textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným

súdom musí byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu [v danej veci išlo o právne normy obsiahnuté v Zákon

zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“)

a ] nie je svojvoľný, t. j. či nie je popretím jej účelu, podstaty

a zmyslu, je racionálny, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou,

či obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2010, ako aj jeho rozsudku

zo 6. októbra 2010 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu

k sťažovateľmi formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu nimi označených

práv podľa a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia a namietaného rozsudku

krajského súdu (s prihliadnutím k obsahu rozhodnutí okresného súdu v predmetnej veci)

dospel ústavný súd k záveru, že závery krajského súdu v sťažovateľmi napádaných

rozhodnutiach nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k nimi označenému

základnému právu podľa a právu podľa dohovoru.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že právnu

úpravu regulujúcu viazanosť účastníkov zmenkovoprávnych vzťahov v súvislosti s plnením

zmenkových záväzkov upravuje viacero ustanovení zmenkového zákona (predovšetkým

§ 9, § 15, § 17, § 28, § 30, § 32, § 49, § 50 a § 63 zmenkového zákona). Z príslušných

ustanovení zmenkového zákona vyplýva, že zmenka je cenný papier vydaný v zákonom

predpísanej forme a obsahu. Podstatou zmenky je záväzok určitých osôb zaplatiť jej

majiteľovi v mieste a čase vyplývajúcom z listiny sumu určenú zmenkou. Zmenka má

v zásade povahu abstraktného a nesporného záväzku s dôsledkom, že jej majiteľ nemusí

preukazovať existenciu a výšku zmenkového dlhu.

Zmenkové konanie je zvláštnym typom konania, ktorého charakter je daný

predovšetkým jeho špecifickým predmetom, ktorým sú nároky zo zmeniek. Záujmu na

rýchlom rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich so zmenky zodpovedá špecifická úprava

zmenkového konania, jeho podmienky a formy rozhodovania. Ide o skrátené konanie,

v ktorom možno uplatňovať len nároky zo zmenkových záväzkov, ktoré majú nesporný,

abstraktný a priamy charakter. Jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne

uplatnený koncentračný princíp, ktorý sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno

účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Osobitným zmenkovoprávnym prostriedkom na zabezpečenie záväzkov zmenkovým

dlžníkom je zmenečné ručenie, tzv. aval. Ručiteľské vyhlásenie sa napíše na zmenku alebo

na jej prívesok doložkou „ako ručiteľ“ alebo „per aval“ (§ 30 a nasl. zmenkového zákona).

Záväzok ručiteľa je akcesorický ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku

dlžníka (napr. na vznik ručiteľského záväzku nemá vplyv skutočnosť, že zabezpečovaný

záväzok je neplatný z iného dôvodu než pre vadu formy). Ak by sa aj dlžník zbavil záväzku

zo zmenky preukázaním námietok, zmenkový veriteľ sa môže úspešne domôcť plnenia voči

ručiteľovi, pretože avalista nemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky zmenkového

dlžníka, ale len námietky vyplývajúce z ich vlastných mimozmenkových vzťahov (pozri

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. novembra

2008).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom uznesení z 28. septembra

2010 konštatujúc, že vyšetrovanie právnej relevantnosti podpisu zmenky za jej vystaviteľa

v trestnom konaní nemá vplyv na povinnosť sťažovateľov (ako zmenečných ručiteľov)

zaplatiť zmenku, interpretoval § 32 ods. 2 zmenkového zákona v kontexte s právnou

úpravou postavenia zmenečného ručiteľa v citovanom zákone.

Následne v rámci posudzovania zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd

v namietanom rozsudku zo 6. októbra 2010 na základe príslušných ustanovení zmenkového

zákona (§ 7, § 17 a § 32 ods. 2 zmenkového zákona) zrozumiteľne a bez zjavných logických

protirečení vysvetlil svoj záver o právnej irelevantnosti námietok sťažovateľov týkajúcich sa

podpisu na zmenke Ing. J. P., člena predstavenstva vystaviteľa zmenky, pre posúdenie

existencie ich ručiteľského záväzku. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej

veci nemožno podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných právnych noriem, ktoré

krajský súd v danom prípade uplatnil, považovať za arbitrárny, teda za taký, ktorý by

zásadným spôsobom popieral znenie a účel právnych noriem aplikovaných v danej veci.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva názor, že závery krajského

súdu ako odvolacieho súdu v predmetnej veci (uvedené v namietanom uznesení

z 28. septembra 2010, ako aj v rozsudku zo 6. októbra 2010) nemožno kvalifikovať ako

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľmi označeným

článkom a dohovoru. Naopak, ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za

udržateľné a akceptovateľné.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s namietaným uznesením

a namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že ak nezistil zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaných rozhodnutí krajského súdu v súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, tak to isté platí aj vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich

základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2010 a jeho rozsudkom

sp. zn. zo 6. októbra 2010 a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a tiež právom podľa dohovoru označených sťažovateľmi

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011