Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 387/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. júla

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. augusta

2010 doručené podanie M. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“). Aj keď podanie sťažovateľa je v predloženom znení značne nezrozumiteľné,

možno ho kvalifikovať ako sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava“), ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2

T 6/04 z 18. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z predchádzajúcich podaní sťažovateľa adresovaných

ústavnému súdu (najmä veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. )

vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2006

uznaný za vinného zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215

ods. 1 písm. a) v znení neskorších predpisov

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa , za ktorý mu bol uložený výnimočný trest

odňatia slobody na 25 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny a ústavné

ochranné protialkoholické liečenie. Proti tomuto rozsudku podal tak sťažovateľ, ako aj jeho

obhajca odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

ako odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 7. marca 2007 tak, že jeho

odvolanie ako nedôvodné zamietol. Podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2009

podal sťažovateľ dovolanie tak proti označenému rozsudku krajského súdu z 30. augusta

2006, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. marca 2007. Najvyšší súd ako dovolací

súd uznesením sp. zn. zo 7. septembra 2009 dovolanie sťažovateľa

odmietol.

V nadväznosti na právoplatné odsúdenie vyššia súdna úradníčka krajského súdu

uznesením sp. zn. z 10. mája 2011 uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu

odmenu a náhradu hotových výdavkov uhradených prostredníctvom učtárne krajského súdu

ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €. Proti označenému uzneseniu

podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že „obhajoba bola v jeho prípade zbytočná

a účelová a obhajca mu bol ustanovený súdom len pro forma, aby nebol odsúdený

v zaujatom súdnom procese na tak vysoký trest bez obhajoby“. O sťažnosti rozhodol krajský

súd prostredníctvom predsedu senátu namietaným uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1

písm. c) ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že je „chudobný väzeň, že nemám

ani pol centa na dopisné papiere, som nezamestnaný, na mojom konte som vo veľkom

mínuse... nemám nijakú rodinu, čo by mi finančne pomohla a preto som nútený, podať

sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici... mám 52 a pol roka a koniec

trestu 1. 1. 2030, ako 71 ročný človek a na slobode je problém sa zamestnať a nie to, ešte vo

väzení a tu v mojom prípade v ÚVTOS v Ružomberku, už vôbec – nie, v ÚVTOS ma

zamestnali len krátkodobo... už ani nebudem mať nijaký predpokladaný zárobok, aby som

mohol do mojej smrti splatiť dokopy sumu... 581.188, 70 slovenských korún“.

Sťažovateľ tvrdí, že vo veci namietaného „uznesenia, nemal čo rozhodovať ten istý

predseda senátu JUDr. J. D., ktorý bol členom senátu pri vynesení rozsudku zo

dňa 30. 08. 20076, lebo som dal námietky zaujatosti, ba dokonca som žiadal vec

odňať krajskému súdu v B. B. a prideliť ju inému krajskému súdu... čo je taktiež dôvod

zrušiť toto uznesenie“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že ak mal právo na bezplatnú obhajobu vo svojej trestnej veci

vedenej pod sp. zn. , tak ju mal mať „aj vo veci ... odvtedy sa moja

situácia finančná, či majetková, nijako nezlepšila...“. Podľa názoru sťažovateľa došlo

namietaným uznesením k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a žiada ho

zrušiť, pretože je „v rozpore so zdravým rozumom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným

uznesením krajského súdu, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá jeho sťažnosť proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2011 vydanému vyššou súdnou

úradníčkou; týmto uznesením bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu

a náhradu hotových výdavkov uhradených prostredníctvom učtárne krajského súdu

ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ svoje výhrady proti namietanému

uzneseniu odôvodňuje v podstate tým, že

a) je nemajetný a vzhľadom na svoje predpokladané príjmy nikdy nebude schopný

splniť uloženú povinnosť,

b) o jeho sťažnosti rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil námietku zaujatosti pri

rozhodovaní vo veci samej,

c) v inej svojej trestnej veci bol oslobodený od súdnych poplatkov (bola mu

poskytnutá bezplatná obhajoba).

Pre účely preskúmania opodstatnenosti námietok sťažovateľa sa ústavný súd

oboznámil s odôvodnením namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Formálne predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa /

o povinnosti odsúdeného na náhradu odmeny a hotových výdavkov uhradených

ustanovenému obhajcovi štátom boli splnené (právoplatné uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 27. 01. 2011 a vyplatenie sumy dňa 22. 03. 2011

na účet obhajcu).

Vyššia súdna úradníčka postupovala správne, keď ešte pred rozhodnutím podľa

/ zisťovala majetkové a zárobkové pomery odsúdeného, pričom zistila,

že odsúdený nie je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla, z výpisu z katastra

nehnuteľností vyplýva, že je spoluvlastníkom niekoľkých nehnuteľností v katastrálnom území

obce K. Ďalej je potrebné uviesť, že odsúdený je v súčasnosti vo výkone trestu v ÚVTOS... a

momentálne nie je pracovne zaradený, avšak do 11. 07. 2008 pracovne zaradený bol. Pri

rozhodovaní o uložení povinnosti odsúdenému na náhradu odmeny a hotových výdavkov

vyplatených štátom ustanovenému obhajcovi je však potrebné okrem vyššie uvedených

skutočností prihliadať a brať do úvahy aj ďalšie faktory, ako je napríklad vek odsúdeného a

jeho zdravotný stav, a následne súhrnne zhodnotiť možnosti odsúdeného uhrádzať určenú

sumu aj v budúcnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto, predseda senátu rovnako ako vyššia súdna

úradníčka dospel k záveru, že skutočnosť, že odsúdený v súčasnosti nemá k dispozícii

finančné prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie zodpovednosti za

spáchanú trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného

obhajcu, najmä keď nie je vylúčené, že odsúdený bude opäť pracovne zaradený

(predpokladaný koniec výkonu trestu je u odsúdeného 01. 01. 2030).

Predseda senátu zároveň poukazuje na to, že zo znenia ustanovenia § 555 ods. 1

písm. c/ nevyplýva, že odsúdený je povinný pohľadávku, ktorá mu voči štátu vznikla

nahradiť bezvýhradne jednorázovo. ... justičná pokladnica ako orgán poverený vymáhaním

súdnych pohľadávok môže na písomnú žiadosť povinného, ktorý nemôže svoj dlh riadne

a včas splniť, uzavrieť s povinným písomnú dohodu o splátkach lebo o odklade platenia...“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Rozhodovanie o trovách trestného konania je upravené v šiestej časti Trestného

poriadku (§ 553 až § 559). Na vec sťažovateľa sa vzťahujú najmä ustanovenia § 555 ods. 1

písm. c) a .

Podľa ak bol obžalovaný právoplatne

uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému

obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok

na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.

Podľa o povinnosti na náhradu trov poškodeného

a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti

na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému

obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po

právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny

úradník.

Podľa pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu

trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky

na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu

alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná

sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení , ako aj citovanej časti

odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatoval, že

sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu je riadne odôvodnené a nemožno ho

považovať ani za arbitrárne. V odôvodnení namietaného uznesenia sú uvedené presvedčivé

argumenty, ktoré opodstatňujú uloženie povinnosti sťažovateľovi nahradiť štátu odmenu

a náhradu hotových výdavkov ustanovenému obhajcovi sťažovateľa, ktoré mu už štát

uhradil. Argument, že sťažovateľ v súčasnosti nie je spôsobilý vzhľadom na svoje aktuálne

majetkové pomery túto povinnosť splniť, je aj podľa názoru ústavného súdu v danom

prípade irelevantný. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom predsedu senátu krajského súdu,

podľa ktorého samotná skutočnosť, že „odsúdený v súčasnosti nemá k dispozícii finančné

prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie zodpovednosti za spáchanú

trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného obhajcu“.

Podľa názoru ústavného súdu je nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že v inej trestnej veci

mu povinnosť nahradiť náklady jeho obhajoby nebola uložená. Vyššia súdna úradníčka

a následne predseda senátu krajského súdu (ako nadriadený orgán) rozhodovali v danom

prípade v rozsahu svojich oprávnení daných im príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku a v medziach, ktoré im citované ustanovenia umožňujú.

Rovnako je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že

vo veci rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil pri rozhodovaní vo veci samej (o vine

a treste) námietku zaujatosti. Sťažovateľ bol právoplatne odsúdený a zároveň bolo

odmietnuté aj jeho dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, a preto akékoľvek výhrady

proti rozhodovaniu či postupu všeobecných súdov v jeho trestnej veci sú z hľadiska

namietaného uznesenia krajského súdu už irelevantné. V danom prípade bol v zmysle § 190

ods. 2 písm. c) oprávnený a aj povinný o sťažnosti sťažovateľa

rozhodnúť krajský súd prostredníctvom predsedu príslušného senátu, ktorý má pri tomto

rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

vo veci rozhodol na to oprávnený orgán v rámci svojej zákonom zverenej právomoci,

a preto proti tomuto postupu nemožno z ústavného hľadiska nič namietať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011