Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 387/2011
PDF · 162.38 KB
No categories available
IV. ÚS 387/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou
namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 6/04 z 18. júla
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. augusta
2010 doručené podanie M. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“). Aj keď podanie sťažovateľa je v predloženom znení značne nezrozumiteľné,
možno ho kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ktorým namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2
T 6/04 z 18. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj z predchádzajúcich podaní sťažovateľa adresovaných
ústavnému súdu (najmä veci vedené pod sp. zn. II. ÚS 21/08 a sp. zn. Rvp 2058/09)
vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 6/04 z 30. augusta 2006
uznaný za vinného zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215
ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) ako obzvlášť nebezpečný
recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený výnimočný trest
odňatia slobody na 25 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny a ústavné
ochranné protialkoholické liečenie. Proti tomuto rozsudku podal tak sťažovateľ, ako aj jeho
obhajca odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
ako odvolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 To 112/06 zo 7. marca 2007 tak, že jeho
odvolanie ako nedôvodné zamietol. Podaním doručeným krajskému súdu 20. apríla 2009
podal sťažovateľ dovolanie tak proti označenému rozsudku krajského súdu z 30. augusta
2006, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. marca 2007. Najvyšší súd ako dovolací
súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 8/2009 zo 7. septembra 2009 dovolanie sťažovateľa
odmietol.
V nadväznosti na právoplatné odsúdenie vyššia súdna úradníčka krajského súdu
uznesením sp. zn. 2 T 6/04 z 10. mája 2011 uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu
odmenu a náhradu hotových výdavkov uhradených prostredníctvom učtárne krajského súdu
ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €. Proti označenému uzneseniu
podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že „obhajoba bola v jeho prípade zbytočná
a účelová a obhajca mu bol ustanovený súdom len pro forma, aby nebol odsúdený
v zaujatom súdnom procese na tak vysoký trest bez obhajoby“. O sťažnosti rozhodol krajský
súd prostredníctvom predsedu senátu namietaným uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že je „chudobný väzeň, že nemám
ani pol centa na dopisné papiere, som nezamestnaný, na mojom konte som vo veľkom
mínuse... nemám nijakú rodinu, čo by mi finančne pomohla a preto som nútený, podať
sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici... mám 52 a pol roka a koniec
trestu 1. 1. 2030, ako 71 ročný človek a na slobode je problém sa zamestnať a nie to, ešte vo
väzení a tu v mojom prípade v ÚVTOS v Ružomberku, už vôbec – nie, v ÚVTOS ma
zamestnali len krátkodobo... už ani nebudem mať nijaký predpokladaný zárobok, aby som
mohol do mojej smrti splatiť dokopy sumu... 581.188, 70 slovenských korún“.
Sťažovateľ tvrdí, že vo veci namietaného „uznesenia, nemal čo rozhodovať ten istý
predseda senátu JUDr. J. D., ktorý bol členom senátu pri vynesení rozsudku 2 T 6/04 zo
dňa 30. 08. 20076, lebo som dal námietky zaujatosti, ba dokonca som žiadal vec 2 T 6/04
odňať krajskému súdu v B. B. a prideliť ju inému krajskému súdu... čo je taktiež dôvod
zrušiť toto uznesenie“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že ak mal právo na bezplatnú obhajobu vo svojej trestnej veci
vedenej pod sp. zn. 4 T 123/94, tak ju mal mať „aj vo veci 2 T 6/04... odvtedy sa moja
situácia finančná, či majetková, nijako nezlepšila...“. Podľa názoru sťažovateľa došlo
namietaným uznesením k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a žiada ho
zrušiť, pretože je „v rozpore so zdravým rozumom“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným
uznesením krajského súdu, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá jeho sťažnosť proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 T 6/04 z 10. mája 2011 vydanému vyššou súdnou
úradníčkou; týmto uznesením bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu
a náhradu hotových výdavkov uhradených prostredníctvom učtárne krajského súdu
ustanovenému obhajcovi sťažovateľa v sume 15 596,18 €.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ svoje výhrady proti namietanému
uzneseniu odôvodňuje v podstate tým, že
a) je nemajetný a vzhľadom na svoje predpokladané príjmy nikdy nebude schopný
splniť uloženú povinnosť,
b) o jeho sťažnosti rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil námietku zaujatosti pri
rozhodovaní vo veci samej,
c) v inej svojej trestnej veci bol oslobodený od súdnych poplatkov (bola mu
poskytnutá bezplatná obhajoba).
Pre účely preskúmania opodstatnenosti námietok sťažovateľa sa ústavný súd
oboznámil s odôvodnením namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Formálne predpoklady na vydanie rozhodnutia podľa § 558 ods. 1/ Tr. por.
o povinnosti odsúdeného na náhradu odmeny a hotových výdavkov uhradených
ustanovenému obhajcovi štátom boli splnené (právoplatné uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 6/04 zo dňa 27. 01. 2011 a vyplatenie sumy dňa 22. 03. 2011
na účet obhajcu).
Vyššia súdna úradníčka postupovala správne, keď ešte pred rozhodnutím podľa
§ 558 ods. 1/ Tr. por. zisťovala majetkové a zárobkové pomery odsúdeného, pričom zistila,
že odsúdený nie je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla, z výpisu z katastra
nehnuteľností vyplýva, že je spoluvlastníkom niekoľkých nehnuteľností v katastrálnom území
obce K. Ďalej je potrebné uviesť, že odsúdený je v súčasnosti vo výkone trestu v ÚVTOS... a
momentálne nie je pracovne zaradený, avšak do 11. 07. 2008 pracovne zaradený bol. Pri
rozhodovaní o uložení povinnosti odsúdenému na náhradu odmeny a hotových výdavkov
vyplatených štátom ustanovenému obhajcovi je však potrebné okrem vyššie uvedených
skutočností prihliadať a brať do úvahy aj ďalšie faktory, ako je napríklad vek odsúdeného a
jeho zdravotný stav, a následne súhrnne zhodnotiť možnosti odsúdeného uhrádzať určenú
sumu aj v budúcnosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto, predseda senátu rovnako ako vyššia súdna
úradníčka dospel k záveru, že skutočnosť, že odsúdený v súčasnosti nemá k dispozícii
finančné prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie zodpovednosti za
spáchanú trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného
obhajcu, najmä keď nie je vylúčené, že odsúdený bude opäť pracovne zaradený
(predpokladaný koniec výkonu trestu je u odsúdeného 01. 01. 2030).
Predseda senátu zároveň poukazuje na to, že zo znenia ustanovenia § 555 ods. 1
písm. c/ Tr. por. nevyplýva, že odsúdený je povinný pohľadávku, ktorá mu voči štátu vznikla
nahradiť bezvýhradne jednorázovo. ... justičná pokladnica ako orgán poverený vymáhaním
súdnych pohľadávok môže na písomnú žiadosť povinného, ktorý nemôže svoj dlh riadne
a včas splniť, uzavrieť s povinným písomnú dohodu o splátkach lebo o odklade platenia...“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Rozhodovanie o trovách trestného konania je upravené v šiestej časti Trestného
poriadku (§ 553 až § 559). Na vec sťažovateľa sa vzťahujú najmä ustanovenia § 555 ods. 1
písm. c) a § 558 Trestného poriadku.
Podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak bol obžalovaný právoplatne
uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému
obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok
na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.
Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného
a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti
na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému
obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po
právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny
úradník.
Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu
trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky
na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu
alebo zastupovanie za zníženú náhradu.
Podľa § 558 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná
sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ako aj citovanej časti
odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatoval, že
sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu je riadne odôvodnené a nemožno ho
považovať ani za arbitrárne. V odôvodnení namietaného uznesenia sú uvedené presvedčivé
argumenty, ktoré opodstatňujú uloženie povinnosti sťažovateľovi nahradiť štátu odmenu
a náhradu hotových výdavkov ustanovenému obhajcovi sťažovateľa, ktoré mu už štát
uhradil. Argument, že sťažovateľ v súčasnosti nie je spôsobilý vzhľadom na svoje aktuálne
majetkové pomery túto povinnosť splniť, je aj podľa názoru ústavného súdu v danom
prípade irelevantný. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom predsedu senátu krajského súdu,
podľa ktorého samotná skutočnosť, že „odsúdený v súčasnosti nemá k dispozícii finančné
prostriedky v určenej výške, nie je dôvodom na prenášanie zodpovednosti za spáchanú
trestnú činnosť na štát, v podobe znášania nákladov na odmenu ustanoveného obhajcu“.
Podľa názoru ústavného súdu je nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že v inej trestnej veci
mu povinnosť nahradiť náklady jeho obhajoby nebola uložená. Vyššia súdna úradníčka
a následne predseda senátu krajského súdu (ako nadriadený orgán) rozhodovali v danom
prípade v rozsahu svojich oprávnení daných im príslušnými ustanoveniami Trestného
poriadku a v medziach, ktoré im citované ustanovenia Trestného poriadku umožňujú.
Rovnako je podľa názoru ústavného súdu nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že
vo veci rozhodoval sudca, proti ktorému uplatnil pri rozhodovaní vo veci samej (o vine
a treste) námietku zaujatosti. Sťažovateľ bol právoplatne odsúdený a zároveň bolo
odmietnuté aj jeho dovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku, a preto akékoľvek výhrady
proti rozhodovaniu či postupu všeobecných súdov v jeho trestnej veci sú z hľadiska
namietaného uznesenia krajského súdu už irelevantné. V danom prípade bol v zmysle § 190
ods. 2 písm. c) Trestného poriadku oprávnený a aj povinný o sťažnosti sťažovateľa
rozhodnúť krajský súd prostredníctvom predsedu príslušného senátu, ktorý má pri tomto
rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
vo veci rozhodol na to oprávnený orgán v rámci svojej zákonom zverenej právomoci,
a preto proti tomuto postupu nemožno z ústavného hľadiska nič namietať.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2011