Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 354/2011
PDF · 184.69 KB
No categories available
III. ÚS 354/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F. a D. F., obaja bytom B., zastúpených
spoločnosťou D., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 Co/380/2010 zo 6. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. F. a D. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. P. F. a D. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/380/2010 zo 6. apríla 2011 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «V spore medzi sťažovateľmi ako žalobcami
a Ing. V. O... sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava IV... sťažovatelia domáhali
proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 10 227,15 eur s príslušenstvom. Tohto
nároku sa sťažovatelia domáhali na základe ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii..., pretože žalovaný bol v období od 20. februára 2004 do
30. mája 2008 konateľom obchodnej spoločnosti C., s. r. o..., voči ktorej mali sťažovatelia
pohľadávku, ktorá nemohla byť v konkurze uspokojená, pretože konkurzné konanie na
úpadcu vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2K/5/2008 bolo zastavené pre
nedostatok majetku úpadcu. Okresný súd žalobu sťažovateľov rozsudkom zo dňa 21. júla
2010, č. k. 8 C/2/2009-183... zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Vo svojom odvolaní
poukazovali na to, že v konaní bolo preukázané, že úpadca mal už v roku 2006 najmenej
dve pohľadávky voči dvom veriteľom, ktorým boli priznané právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu (išlo o pohľadávky vyplývajúce z uznesení s č. k. 5 C/99/2005-71 a
č. k. 23 C/41/2006-75). Podľa sťažovateľov teda bolo zrejmé, že úpadca bol v úpadku,
pretože mal viac ako jedného veriteľa a nebol schopný plniť viac ako jeden peňažný
záväzok 30 dní po lehote splatnosti. Úpadca bol preto podľa sťažovateľov povinný podať
v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr dňa
21. decembra 2006, t. j. v deň, kedy nadobudlo vykonateľnosť posledné z dvoch citovaných
uznesení. To však úpadca neurobil - návrh na vyhlásenie konkurzu preto podali neskôr
sťažovatelia, no v tom čase už spoločnosť nedisponovala žiadnym majetkom a preto bolo
konkurzné konanie zastavené pre nedostatok majetku a úpadca vymazaný z obchodného
registra.
Sťažovatelia vo svojom odvolaní tiež podrobne vysvetľovali, prečo podľa ich názoru
je predmetná úprava § 11 ods. 4 tretia veta zákona č. 7/2005 Z. z. špeciálnou úpravou,
ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou zodpovednosti za škodu v obchodnom práve.
Sťažovatelia predovšetkým poukazovali na to, že tým, že zákon v citovanom ustanovení
prezumuje vznik škody a dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí
prezumovať, že medzi porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a
prezumovanou škodou je príčinná súvislosť. Preto už nebolo potrebné, aby žalobcovia
okrem splnenia podmienky podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. preukazovali ešte aj
príčinnú súvislosť, keďže ju zákonodarca v logickej konštrukcii predmetného ustanovenia
priamo predpokladá, t. j. vyplýva z neho ex lege.
Napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu napadnutým rozhodnutím
potvrdil. Svoje dôvody, pre ktoré takto rozhodol, skoncentroval ale do jedinej vety, pričom
uviedol, že „... nebolo preukázané, že by konaním odporcu resp. jeho opomenutím by išlo o
zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom
vznikla škoda, navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním
odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvého stupňa“...
Závery krajského súdu sú v tomto smere vzhľadom na preukázanie úpadku a
existencie dvoch pohľadávok po lehote splatnosti už v roku 2006 nelogické, zjavne
arbitrárne, pretože okresný súd a krajský súd zamietol žalobu pre to, že žalobcovia
nepreukázali skutočnosti, ktoré v konaní nepochybne viacerými dôkazmi preukázali.»
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov Ing. P. F. a D. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. apríla 2011, č. k.
4 Co/380/2010-201, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. apríla 2011, č. k. 4 Co/380/2010-
201, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom Ing. P. F. a D. R. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000
eur..., ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom Ing. P. F. a D. F.
náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet ich právneho zástupcu do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na
súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorý nepostupoval podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 a 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze“), a napriek tomu, že „zákon v citovanom ustanovení prezumuje vznik škody a
dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí prezumovať, že medzi
porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prezumovanou škodou je
príčinná súvislosť...“, krajský súd však svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia Obchodného
zákonníka a svoje dôvody skoncentroval iba do jedinej vety, že „... nebolo preukázané, že
by konaním odporcu resp. jeho opomenutím by išlo o zanedbanie konania s odbornou
starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom vznikla škoda, navrhovatelia
nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd
stotožňuje aj s názorom prvého stupňa...“.
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd zistil, že krajský súd v odôvodnení rozsudku najskôr citoval obsah
rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý zamietol návrh sťažovateľov, „ktorým sa
domáhali od odporcu zaplatenia sumy 308.103,20 Sk (10.227,15 €) s 8,5 % úrokom z
omeškania od 16.9.2008 do zaplatenia z titulu ich pohľadávky voči nemu vzniknutej zo
súdnych sporov a z titulu vzniknutej im škody v dôsledku toho, že spoločnosť C., s. r. o.,
ktorej bol odporca konateľom, sa dostala do úpadku, podali na ňu návrh na vyhlásenie
konkurzu, ktorý sa skončil zastavením konkurzného konania pre nedostatok majetku a
odporca ako konateľ tejto spoločnosti si nesplnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, čím im vznikla škoda vo výške neuspokojených pohľadávok voči predmetnej
spoločnosti...“.
Ďalej opísal úvahy okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu ich žaloby, a to
nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti ako základnej podmienky na vznik
zodpovednosti odporcu za škodu..., pričom prvostupňový súd najmä vychádzal „zo správy
predbežného správcu, podľa ktorej spoločnosť nebola vlastníkom .žiadneho majetku, ktorý
by mohol byť predmetom speňaženia v rámci konkurzného konania a takýto majetok,
nemala ani v predchádzajúcom období kedy - mal podľa navrhovateľov podať odporca
návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom táto spoločnosť nemal vedený účet v banke,
neuskutočnila v rokoch 2004-2007 žiadne prevody majetku, ktorými by sa majetku
zbavovala. Z toho vyvodil, že ani v prípade skoršieho podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu odporcom by nielen pohľadávky navrhovateľov, ale ani pohľadávky ich veriteľov
neboli v rámci konkurzného konania uspokojené.“
Následne krajský súd uviedol podstatné dôvody sťažovateľmi podaného odvolania,
(s. 2 a 3), ktorí „žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ich návrhu
vyhovieť poukazujúc na ust. § 11 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácia dôvodiac
tým, že ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška
škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu
alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa
preukáže iná výška škody...“, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku na
s. 4 a 5 uviedol: „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii... upravuje riešenie spoločnosti,
ktorá sa dostala do p!atobnej neschopnosti a nie je schopná zo svojho majetku uhrádzať
záväzky voči veriteľom. Úpadok je stav objektívny, ktorý nastáva nezávisle od rozhodnutia
súdu spravidla podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a môže ísť o úpadok vo forme
platobnej neschopnosti a predĺženia, pričom sa nevyžaduje ich súbeh. Aby išlo o platobnú
neschopnosť ZKR vyžaduje pluralitu veriteľov a neschopnosť plniť viac ako jeden peňažný
záväzok 30 dní po lehote splatnosti (§ 3 ods. 2 ZKR). Neschopnosť plniť peňažný záväzok
nemožno zamieňať s neochotou plniť záväzky.
Dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní od kedy sa
dozvedel alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku.
Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho
orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka... Návrh na vyhlásenie
konkurzu okrem dlžníka môže podať aj veriteľ, likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to
ustanovuje tento zákon (§ 11 ods. 1 druhá veta ZKR).
Ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší
povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu zodpovedá za škodu, ktorá im v
dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou /starostlivosťou (§ 11 ods. 4
ZKR).
Pôsobnosť konateľa spoločnosti všeobecne možno členiť na vonkajšiu a vnútornú
pôsobnosť. Vnútorná pôsobnosť sa prejavuje v ich oprávnení rozhodovať o obchodnom
vedení spoločnosti, a v rozhodovaní o vnútorných záležitostiach spoločnosti napr.
o organizačných otázkach, pričom na rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré
patria do pôsobnosti konateľov sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská
zmluva neurčí vyšší počet hlasov (ust. §134 Obch. zák.). Zo znenia ust § 135 a ods. 1 Obch.
zák. vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a pri výkone svojej
pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo
záujmy tretích osôb pred .záujmami spoločnosti. Všeobecne štatutárny orgán zodpovedá za
vzniknutú škodu spoločnosti, ak konal neodborne, ak postupoval v rozpore s pokynmi
spoločnosti a svojim nesprávnym postupom spôsobil spoločnosti škodu. Zároveň musí byť
splnená podmienka, že jeho konanie nebolo v záujme spoločnosti a všetkých jej
spoločníkov...
Škodu, ktorá vznikla veriteľom v dôsledku oneskoreného podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu, možno pomerne ťažko, ak vôbec vyčísliť. Z tohto dôvodu zákon o
konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o výške tejto škody.
Táto domnienka predpokladá, že škodou je suma pohľadávok po zrušení konkurzu a ten, kto
by mal škodu nahradiť, má možnosť preukázať, že škoda je iná.
Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa vyžaduje podľa § 373 a nasl. Obch.
zák. splnenie troch základných predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti a
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom dôkazná povinnosť
spočíva na navrhovateľovi.
Navrhovatelia vyvodzovali svoj nárok na náhradu škody voči odporcovi z ustanovení
§ 11 ods. 2, 3 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý odôvodňovali tým, že
odporca ako konateľ spoločnosti C., s. r. o. nepodal, v zákonom stanovenej lehote návrh na
vyhlásenie konkurzu, z ktorého dôvodu nemohli byť ich pohľadávky voči uvedenej
spoločnosti uspokojené a výšku škody z rozhodnutí súdu, ktorých účastníkmi boli oni a
spoločnosť C., s. r. o. Je nepochybné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.
5. 2008 č. k. 2 K 5/2008. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 5. 2008 bolo zastavené
konkurzne konanie voči C., s. r. o. pre nedostatok majetku a táto spoločnosť bol vymazaná z
obchodného registra v celom rozsahu dňom 31. 5. 2008 a podľa výpisu z obchodného
registra posledným konateľom tejto spoločnosti od 20. 2. 2004 do
30. 5. 2008 bol odporca. Avšak v konaní nebolo preukázané, že by konaním v odporcu resp.
jeho opomenutím bolo išlo o zanedbanie, konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku
čoho by bola navrhovateľom vznikla škoda, navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť
medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom súdu
prvého stupňa.
Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citovaný rozsudok krajského súdu
a konštatoval, že jeho rozhodnutie je akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno
ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, pričom krajský súd sa primerane a jasne
argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť
medzi škodou a konaním odporcu. Výsledok interpretácie príslušných ustanovení
citovaných zákonov považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ
v aplikovanej právnej úprave a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia
právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych
argumentov sťažovateľov.
Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd dostatočne predstavil
myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, a preto jeho závery
vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu
a s jeho výkladom nesúhlasia a považujú ho za svojvoľný a arbitrárny, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. IV. ÚS 205/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý
proces nepatrí tiež právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.
Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011