Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F. a D. F., obaja bytom B., zastúpených

spoločnosťou D., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 6. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. F. a D. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. P. F. a D. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2011 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «V spore medzi sťažovateľmi ako žalobcami

a Ing. V. O... sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava IV... sťažovatelia domáhali

proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 10 227,15 eur s príslušenstvom. Tohto

nároku sa sťažovatelia domáhali na základe ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii..., pretože žalovaný bol v období od 20. februára 2004 do

30. mája 2008 konateľom obchodnej spoločnosti C., s. r. o..., voči ktorej mali sťažovatelia

pohľadávku, ktorá nemohla byť v konkurze uspokojená, pretože konkurzné konanie na

úpadcu vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. bolo zastavené pre

nedostatok majetku úpadcu. Okresný súd žalobu sťažovateľov rozsudkom zo dňa 21. júla

2010, č. k. -183... zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Vo svojom odvolaní

poukazovali na to, že v konaní bolo preukázané, že úpadca mal už v roku 2006 najmenej

dve pohľadávky voči dvom veriteľom, ktorým boli priznané právoplatným a vykonateľným

rozhodnutím súdu (išlo o pohľadávky vyplývajúce z uznesení s č. k. -71 a

č. k. -75). Podľa sťažovateľov teda bolo zrejmé, že úpadca bol v úpadku,

pretože mal viac ako jedného veriteľa a nebol schopný plniť viac ako jeden peňažný

záväzok 30 dní po lehote splatnosti. Úpadca bol preto podľa sťažovateľov povinný podať

v zmysle návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr dňa

21. decembra 2006, t. j. v deň, kedy nadobudlo vykonateľnosť posledné z dvoch citovaných

uznesení. To však úpadca neurobil - návrh na vyhlásenie konkurzu preto podali neskôr

sťažovatelia, no v tom čase už spoločnosť nedisponovala žiadnym majetkom a preto bolo

konkurzné konanie zastavené pre nedostatok majetku a úpadca vymazaný z obchodného

registra.

Sťažovatelia vo svojom odvolaní tiež podrobne vysvetľovali, prečo podľa ich názoru

je predmetná úprava tretia veta špeciálnou úpravou,

ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou zodpovednosti za škodu v obchodnom práve.

Sťažovatelia predovšetkým poukazovali na to, že tým, že zákon v citovanom ustanovení

prezumuje vznik škody a dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí

prezumovať, že medzi porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a

prezumovanou škodou je príčinná súvislosť. Preto už nebolo potrebné, aby žalobcovia

okrem splnenia podmienky podľa preukazovali ešte aj

príčinnú súvislosť, keďže ju zákonodarca v logickej konštrukcii predmetného ustanovenia

priamo predpokladá, t. j. vyplýva z neho ex lege.

Napriek tomu krajský súd rozsudok okresného súdu napadnutým rozhodnutím

potvrdil. Svoje dôvody, pre ktoré takto rozhodol, skoncentroval ale do jedinej vety, pričom

uviedol, že „... nebolo preukázané, že by konaním odporcu resp. jeho opomenutím by išlo o

zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom

vznikla škoda, navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním

odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvého stupňa“...

Závery krajského súdu sú v tomto smere vzhľadom na preukázanie úpadku a

existencie dvoch pohľadávok po lehote splatnosti už v roku 2006 nelogické, zjavne

arbitrárne, pretože okresný súd a krajský súd zamietol žalobu pre to, že žalobcovia

nepreukázali skutočnosti, ktoré v konaní nepochybne viacerými dôkazmi preukázali.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov Ing. P. F. a D. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... a právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru...

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. apríla 2011, č. k.

-201, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. apríla 2011, č. k.

201, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom Ing. P. F. a D. R. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000

eur..., ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom Ing. P. F. a D. F.

náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet ich právneho zástupcu do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na

súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorý nepostupoval podľa

ustanovenia a o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“), a napriek tomu, že „zákon v citovanom ustanovení prezumuje vznik škody a

dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí prezumovať, že medzi

porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prezumovanou škodou je

príčinná súvislosť...“, krajský súd však svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia Obchodného

zákonníka a svoje dôvody skoncentroval iba do jedinej vety, že „... nebolo preukázané, že

by konaním odporcu resp. jeho opomenutím by išlo o zanedbanie konania s odbornou

starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom vznikla škoda, navrhovatelia

nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd

stotožňuje aj s názorom prvého stupňa...“.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Ústavný súd zistil, že krajský súd v odôvodnení rozsudku najskôr citoval obsah

rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý zamietol návrh sťažovateľov, „ktorým sa

domáhali od odporcu zaplatenia sumy 308.103,20 Sk (10.227,15 €) s 8,5 % úrokom z

omeškania od 16.9.2008 do zaplatenia z titulu ich pohľadávky voči nemu vzniknutej zo

súdnych sporov a z titulu vzniknutej im škody v dôsledku toho, že spoločnosť C., s. r. o.,

ktorej bol odporca konateľom, sa dostala do úpadku, podali na ňu návrh na vyhlásenie

konkurzu, ktorý sa skončil zastavením konkurzného konania pre nedostatok majetku a

odporca ako konateľ tejto spoločnosti si nesplnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, čím im vznikla škoda vo výške neuspokojených pohľadávok voči predmetnej

spoločnosti...“.

Ďalej opísal úvahy okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu ich žaloby, a to

nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti ako základnej podmienky na vznik

zodpovednosti odporcu za škodu..., pričom prvostupňový súd najmä vychádzal „zo správy

predbežného správcu, podľa ktorej spoločnosť nebola vlastníkom .žiadneho majetku, ktorý

by mohol byť predmetom speňaženia v rámci konkurzného konania a takýto majetok,

nemala ani v predchádzajúcom období kedy - mal podľa navrhovateľov podať odporca

návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom táto spoločnosť nemal vedený účet v banke,

neuskutočnila v rokoch 2004-2007 žiadne prevody majetku, ktorými by sa majetku

zbavovala. Z toho vyvodil, že ani v prípade skoršieho podania návrhu na vyhlásenie

konkurzu odporcom by nielen pohľadávky navrhovateľov, ale ani pohľadávky ich veriteľov

neboli v rámci konkurzného konania uspokojené.“

Následne krajský súd uviedol podstatné dôvody sťažovateľmi podaného odvolania,

(s. 2 a 3), ktorí „žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ich návrhu

vyhovieť poukazujúc na ust. § 11 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácia dôvodiac

tým, že ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška

škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu

alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa

preukáže iná výška škody...“, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku na

s. 4 a 5 uviedol: „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii... upravuje riešenie spoločnosti,

ktorá sa dostala do p!atobnej neschopnosti a nie je schopná zo svojho majetku uhrádzať

záväzky voči veriteľom. Úpadok je stav objektívny, ktorý nastáva nezávisle od rozhodnutia

súdu spravidla podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a môže ísť o úpadok vo forme

platobnej neschopnosti a predĺženia, pričom sa nevyžaduje ich súbeh. Aby išlo o platobnú

neschopnosť vyžaduje pluralitu veriteľov a neschopnosť plniť viac ako jeden peňažný

záväzok 30 dní po lehote splatnosti ( ). Neschopnosť plniť peňažný záväzok

nemožno zamieňať s neochotou plniť záväzky.

Dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní od kedy sa

dozvedel alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku.

Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho

orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka... Návrh na vyhlásenie

konkurzu okrem dlžníka môže podať aj veriteľ, likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to

ustanovuje tento zákon ( druhá veta ).

Ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší

povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu zodpovedá za škodu, ktorá im v

dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou /starostlivosťou (§ 11 ods. 4

).

Pôsobnosť konateľa spoločnosti všeobecne možno členiť na vonkajšiu a vnútornú

pôsobnosť. Vnútorná pôsobnosť sa prejavuje v ich oprávnení rozhodovať o obchodnom

vedení spoločnosti, a v rozhodovaní o vnútorných záležitostiach spoločnosti napr.

o organizačných otázkach, pričom na rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré

patria do pôsobnosti konateľov sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská

zmluva neurčí vyšší počet hlasov (ust. §134 Obch. zák.). Zo znenia ust § 135 a ods. 1 Obch.

zák. vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou

a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a pri výkone svojej

pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo

záujmy tretích osôb pred .záujmami spoločnosti. Všeobecne štatutárny orgán zodpovedá za

vzniknutú škodu spoločnosti, ak konal neodborne, ak postupoval v rozpore s pokynmi

spoločnosti a svojim nesprávnym postupom spôsobil spoločnosti škodu. Zároveň musí byť

splnená podmienka, že jeho konanie nebolo v záujme spoločnosti a všetkých jej

spoločníkov...

Škodu, ktorá vznikla veriteľom v dôsledku oneskoreného podania návrhu na

vyhlásenie konkurzu, možno pomerne ťažko, ak vôbec vyčísliť. Z tohto dôvodu zákon o

konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o výške tejto škody.

Táto domnienka predpokladá, že škodou je suma pohľadávok po zrušení konkurzu a ten, kto

by mal škodu nahradiť, má možnosť preukázať, že škoda je iná.

Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa vyžaduje podľa § 373 a nasl. Obch.

zák. splnenie troch základných predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti a

príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom dôkazná povinnosť

spočíva na navrhovateľovi.

Navrhovatelia vyvodzovali svoj nárok na náhradu škody voči odporcovi z ustanovení

§ 11 ods. 2, 3 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý odôvodňovali tým, že

odporca ako konateľ spoločnosti C., s. r. o. nepodal, v zákonom stanovenej lehote návrh na

vyhlásenie konkurzu, z ktorého dôvodu nemohli byť ich pohľadávky voči uvedenej

spoločnosti uspokojené a výšku škody z rozhodnutí súdu, ktorých účastníkmi boli oni a

spoločnosť C., s. r. o. Je nepochybné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.

5. 2008 č. k. . ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 5. 2008 bolo zastavené

konkurzne konanie voči C., s. r. o. pre nedostatok majetku a táto spoločnosť bol vymazaná z

obchodného registra v celom rozsahu dňom 31. 5. 2008 a podľa výpisu z obchodného

registra posledným konateľom tejto spoločnosti od 20. 2. 2004 do

30. 5. 2008 bol odporca. Avšak v konaní nebolo preukázané, že by konaním v odporcu resp.

jeho opomenutím bolo išlo o zanedbanie, konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku

čoho by bola navrhovateľom vznikla škoda, navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť

medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom súdu

prvého stupňa.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citovaný rozsudok krajského súdu

a konštatoval, že jeho rozhodnutie je akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno

ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, pričom krajský súd sa primerane a jasne

argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť

medzi škodou a konaním odporcu. Výsledok interpretácie príslušných ustanovení

citovaných zákonov považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ

v aplikovanej právnej úprave a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia

právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych

argumentov sťažovateľov.

Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd dostatočne predstavil

myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, a preto jeho závery

vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu

a s jeho výkladom nesúhlasia a považujú ho za svojvoľný a arbitrárny, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (obdobne , ). Do práva na spravodlivý

proces nepatrí tiež právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011