Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 167/2011
PDF · 231.41 KB
No categories available
II. ÚS 167/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. J., K., J. K., K., a M. K., K., zastúpených
advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 p o r u š i l
základné právo M. J., J. K. a M. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. M. J., J. K. a M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po
2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý
zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia M. J., J. K. a M. K. v sume 498 € (slovom štyristodeväťdesiatosem
eur) na účet ustanovenej advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 498 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 167/2011-18 z 20. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J., J. K. a M. K. (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05.
Ústavný súd uvedeným uznesením zároveň vyhovel žiadosti sťažovateľov
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a za právnu zástupkyňu im
ustanovil advokátku JUDr. I. R.
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že ako poškodení tichí spoločníci spoločnosti
N. K. podali 12. mája 2005 na okresnom súde žalobu o náhradu škody. „Keďže ale práce
na vybavovaní našej žaloby sa na OS Bratislava I donekonečna preťahovali a odďaľovali
výmyslami rôznych dotazov a doplňovaní, sme ako uvedení navrhovatelia sa dňa 1. 6. 2010
obrátili na predsedníčku OS Bratislava I listom(...) so sťažnosťou na prieťahy v súdnom
konaní.“ Uvedená sťažnosť bola predsedníčkou okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.
Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 158/05, a navrhli tiež priznať každému z nich primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3306/2011
z 26. júla 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 11. augusta 2011.
3.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem podrobného
prehľadu úkonov súdu uviedla tieto relevantné skutočnosti:
„Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať
v danej veci za objektívny prieťah. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia, resp.
jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania
garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené
zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.
V prípade, že ÚS SR dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym
konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za
ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené
skutočnosti pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a
nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
podpredsedníčky okresného súdu podrobne poukázala na jednotlivé obdobia prieťahov
v napadnutom súdnom konaní a uviedla:
„(…) vyjadrenie Okresného súdu Bratislava I obsahuje chronológiu vedeného
konania a nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci od roku 2005,
v roku 2011 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá 6 rokov, počas ktorých úkony
Okresného súdu Bratislava I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, ktorá
sa s každým rokom zvyšovala. (...)
Výška finančného zadosťučinenia, ktorú sťažovatelia vo svojej sťažnosti označujú
ako odškodné a ktorú požadujú v rozsahu: M. J. 1095,40 €, J. K. 297,78 € a M. K. 1294,36
€, je vzhľadom na dĺžku konania, ktoré trvá už 6 rokov, na význam ich chráneného záujmu,
na intenzitu zásahu do ich práv, a tiež vzhľadom na, zaužívanú prax ústavného súdu pri
priznávaní finančných zadosťučinení, neprimerane nízka.
Keďže v čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a v ust. § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. je
uvedená skutočnosť, že ústavný súd môže priznať primerané finančné zadosťučinenie, no
nie je v týchto ustanoveniach výslovne uvedené, že ústavný súd pri priznaní finančného
zadosťučinenia musí vychádzať zo sumy, akú si sťažovatelia uplatňujú v sťažnosti,
domnievam sa, že ústavný súd pri rozhodovaní vo veci samej môže, aj s prihliadnutím na to,
že sťažovatelia podávali predmetnú sťažnosť sami, a teda bez toho, aby boli zastúpení
právnym zástupcom a vzhľadom na prax ústavného súdu, priznať sťažovateľom finančné
zadosťučinenie vyššie, akého sa sťažovatelia vo svojej sťažnosti domáhajú.
Vzhľadom na tieto skutočnosti považujem za primerané, aby ústavný súd priznal
sťažovateľom finančné zadosťučinenie, a to vo výške: M. J. 3 000 €, J. K. 3 000 € a M. K.
3 000 €.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 158/05:
Dňa 12. mája 2005 bol Okresnému súdu Košice I doručený návrh sťažovateľov na
začatie konania proti odporcovi Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len
„odporca v I. rade“) označený ako „Žaloba uplatňujúca postih toho, kto zodpovedá za
škodu spôsobenú zavinením iného“.
Dňa 18. mája 2005 Okresný súd Košice I postúpil vec v zmysle § 105 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu.
Dňa 10. júna 2005 okresný súd vyzval odporcu v I. rade na vyjadrenie sa k návrhu
na začatie konania.
Dňa 24. júna 2005 odporca v I. rade podal vyjadrenie k návrhu.
Dňa 25. augusta 2006 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie sa
k vyjadreniu odporcu v I. rade.
Dňa 2. apríla 2007 okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie návrhu na začatie
konania.
Dňa 27. apríla 2007 sťažovatelia podali vyjadrenie vo veci.
Dňa 4. júna 2007 okresný súd uznesením odmietol návrh na začatie konania.
Dňa 26. júla 2007 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu o odmietnutí návrhu
na začatie konania.
Dňa 26. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh.
Dňa 14. apríla 2008 sťažovatelia doručili okresnému súdu potvrdenia a osobných,
majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 9. mája 2008 okresný súd uznesením priznal sťažovateľom oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov.
Dňa 15. októbra 2008 sťažovatelia listom žiadali o stanovenie termínu pojednávania.
Dňa 8. júna 2009 okresný súd uznesením v zmysle § 210a Občianskeho súdneho
poriadku autoremedúrou zrušil svoje uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania.
Dňa 26. novembra 2009 okresný súd uznesením rozhodol o pristúpení žalovanej
v 2. rade – D. K. – N. (ďalej len „odporca v II. rade“) a o zmene žaloby.
Dňa 4. decembra 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 28. január 2010.
Dňa 28. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu vypočutia
účastníkov dožiadaním na príslušný súd odročené na neurčito.
Dňa 3. mája 2010 okresný súd požiadal Okresný súd Košice I o výsluch
sťažovateľov.
Dňa 26. júla 2010 bola okresnému súdu doručená zápisnica Okresného súdu
Košice I o výsluchu sťažovateľov.
Dňa 23. augusta 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 23. september 2010.
Dňa 23. septembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
9. november 2010.
Dňa 9. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
16. december 2010 z dôvodu nedostavenia sa účastníkov konania.
Dňa 16. decembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok vo veci samej.
Dňa 10. januára 2011 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku.
Dňa 21. januára 2011 bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.
Dňa 17. júna 2011 krajský súd vrátil okresnému súdu spis z dôvodu riadneho
nedoručenia rozsudku odporcovi v II. rade.
Dňa 18. júla 2011 okresný súd uznesením č. k. 18 C 158/05-258 ustanovil odporcovi
v II. rade opatrovníka.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 dochádza k porušovaniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani podpredsedníčka
okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť
predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil, že na celkovej dĺžke konania mali určitý svoj
podiel aj sťažovatelia, napr. tým, že sa na okresný súd obrátili s návrhom na začatie
konania, ktorý mal z právneho hľadiska nedostatky (o ktorých svedčí aj skutočnosť, že svoj
žalobný návrh museli opakovane upresňovať), pričom kvôli odstraňovaniu týchto
nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už ústavný
súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa
všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). Okrem
uvedeného sťažovatelia neboli vždy s okresným súdom súčinnostní, keďže na výzvu súdu
z 25. augusta 2006, aby zaujali stanovisko k vyjadreniu odporcu v I. rade, zareagovali až po
ôsmich mesiacoch dňa 27. apríla 2007. Avšak v danom prípade, aj keď vznikol určitý podiel
sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch, podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť
neospravedlňuje neúmerne dlhé, už takmer šesť rokov trvajúce konanie okresného súdu.
Na uvedené negatívne správanie sťažovateľov však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri
úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a predovšetkým poukazuje na to, že takmer 6-ročné trvanie preskúmavaného konania
(od podania návrhu 12. mája 2005 do rozhodnutia okresného súdu, t. j. do 16. decembra
2011) je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek
dôvodov nečinný, a to konkrétne v období od 24. júna 2005 do 25. augusta 2006 (štrnásť
mesiacov), od 25. augusta 2006 do 2. apríla 2007 (osem mesiacov), od 26. júla 2007 do
26. marca 2008 (osem mesiacov), od 9. mája 2008 do 8. júna 2009 (trinásť mesiacov), od
8. júna 2009 do 26. novembra 2009 (päť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu
v trvaní štyroch rokov nie je ospravedlniteľná, pretože súd nevykonával vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej
veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie
nečinnosti bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy
v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Vzhľadom na uvedenú
dlhodobú nečinnosť ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom,
ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku
postupu súdu. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo
porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval
postup okresného súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo
postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už
uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,
aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie
spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.
objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,
nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 16. decembra 2011 bolo napadnuté konanie na okresnom súde
dosiaľ neprávoplatne skončené vyhlásením rozsudku vo veci, neprichádzalo do úvahy
v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde,
t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému
vo výške 3 000 €, ktoré odôvodňovali celkovou dĺžkou trvania napadnutého konania
(6 rokov) a všeobecne významom chráneného záujmu a intenzitou zásahu do ich práv.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na dlhodobú nečinnosť okresného
súdu v napadnutom konaní, na celkovo dlhé trvanie napadnutého konania a na povahu veci
považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 2 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 20. apríla 2011 a písomné
stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 11. augusta 2011). Za jeden úkon vykonaný
v roku 2011 patrí odmena v sume 61,75 € (zníženie odmeny o 50 % pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb) a režijný paušál 7,41 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, t. j.
trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa predstavujú sumu 82,99 €. V zmysle § 1
ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov preto trovy právneho zastúpenia troch sťažovateľov predstavujú
celkovú sumu 498 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.
7. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011