Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 338/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., a J. M., S., zastúpených advokátkou JUDr. M.

M., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

, a

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a namietaného porušenia práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn.

z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

a z 15. februára 2010, ako aj postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. a J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011

doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka“), a J. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“,

spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

, a (ďalej len

„ústava“), základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , a z 15. februára 2010,

ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 1. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia boli v procesnom postavení

žalovaných. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 22. júna 2009, ktorým zrušil

podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu, priľahlým pozemkom

a k poľnohospodárskym pozemkom. Za výlučného vlastníka všetkých týchto nehnuteľností

určil žalobcu, ktorému uložil zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely na

nehnuteľnostiach, každému po 1 842,26 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľov okresný súd zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcu,

ako aj trovy štátu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia,

ktorí nesúhlasili so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva okresným súdom.

Sťažovatelia navrhli, aby rodinný dom a k nemu priľahlé pozemky ostali vo výlučnom

vlastníctve žalobcu a aby poľnohospodárske pozemky boli prikázané do ich podielového

spoluvlastníctva. Sťažovatelia tiež nesúhlasili s výškou náhrady za ich spoluvlastnícke

podiely a ani s rozhodnutím týkajúcim sa trov konania.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. ,

a z 15. februára 2010. Krajský súd rozsudok okresného

súdu potvrdil v časti výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu

a priľahlým pozemkom, o prikázaní týchto nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu

a v časti výroku o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť sťažovateľom za ich podiely

v týchto nehnuteľnostiach (do sumy 1 575,34 €). Krajský súd zrušil rozsudok okresného

súdu vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom,

v časti o ich prikázaní do výlučného vlastníctva žalobcu a o uložení povinnosti žalobcovi

zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely v uvedených nehnuteľnostiach

(nad sumu 1 575,34 €). Krajský súd tiež zrušil výrok o trovách konania a o trovách štátu

a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň

rozsudkom z 15. februára 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. mája 2009

o priznaní odmeny znalcovi Ing. J. I. za podaný znalecký posudok a uznesenie z 11. júna

2009, ktorým okresný súd priznal tomuto znalcovi náhradu hotových výdavkov za jeho

účasť na pojednávaní konanom 8. júna 2009, ktoré sťažovatelia tiež napadli odvolaním.

Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu, teda v časti týkajúcej sa zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom, podali sťažovatelia dovolanie.

Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením

(ďalej len „OSP“), t. j. že postupom súdu sa im ako účastníkom konania odňala možnosť

konať pred súdom, a , t. j. že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní

sťažovateľov uznesením sp. zn. z 1. marca 2011, ktorým dovolanie

sťažovateľov odmietol a zaviazal ich zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie prípustné nie je, pretože dovolaním bol

napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok okresného

súdu. Preto je potrebné považovať v tejto časti rozsudok prvostupňového súdu za

potvrdzujúci, proti ktorému dovolanie prípustné nie je. Najvyšší súd sa však neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale skúmal aj to, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo postihnuté niektorou z vád vymedzených v § 237

písm. a) až g) . V postupe a rozhodnutí krajského súdu však žiadna z týchto vád zistená

nebola. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa (iná vada

konania) najvyšší súd uviedol, že k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode môže pristúpiť dovolací súd len vtedy, ak je dovolanie z niektorého zákonného

dôvodu prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie

sťažovateľov je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti takému rozhodnutiu, proti

ktorému je taký opravný prostriedok neprípustný.

3. Ústavný súd dopytom na okresný súd zistil, že po tom, čo mu bola vec v časti

výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom

a o trovách konania a trovách štátu krajským súdom vrátená, ju opätovne prerokoval

a rozhodol rozsudkom sp. zn. z 3. mája 2010. Tento rozsudok bol sťažnosťou

tiež napadnutý. Okresný súd týmto rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu

a sťažovateľa k predmetným poľnohospodárskym pozemkom, prikázal ich do výlučného

vlastníctva sťažovateľa a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi náhradu za jeho podiel

v sume 533,92 €. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že sťažovateľov zaviazal

zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcu, ako aj trovy štátu. Okresný súd

vyporiadal tieto nehnuteľnosti v súlade s návrhom účastníkov konania, pretože sťažovateľka

darovala sťažovateľovi svoj podiel v týchto nehnuteľnostiach. Sťažovatelia sa proti

rozsudku okresného súdu z 3. mája 2010 v časti výroku o náhrade trov konania žalobcu

a výroku o náhrade trov štátu odvolali. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti opätovne prerokoval a rozhodol uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2010. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 v časti

výroku o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo

na náhradu trov konania. Zároveň zmenil výrok o trovách štátu tak, že žalobcu zaviazal

zaplatiť trovy štátu vo výške 308,03 € a sťažovateľom uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne

trovy štátu 308,03 €.

4. Sťažovatelia sa domnievajú, že „... ako žalovaní spoluvlastníci v súdnom konaní

pred všeobecnými súdmi boli konaním okresného súdu a následne krajského súdu zbavení

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam bez primeranej náhrady. Okresný súd porušil ich právo

na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok. Právu

na spravodlivý proces zodpovedá nielen možnosť účastníkov konania vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom, najmä však navrhovať dôkazy vlastné. Okresný súd síce vykonal

znalecké dokazovanie na určenie ceny nehnuteľností a to dvomi znaleckými posudkami, ale

nepovažoval za potrebné odstrániť rozdiel v ocenení rodinného domu s príslušenstvom, kde

sa znalecké posudky rozlišujú o 38 až 40%.“.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu poukazujú sťažovatelia na to, že sa

„... obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí

a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia

sťažovateľa v odvolaní. Preto tvrdíme, že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami

vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

rozhodnutie.“ .

Sťažovatelia napadli tiež uznesenie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, vo vzťahu ku

ktorému uviedli: „nesúhlasíme s názorom najvyššieho súdu, že rozsudkom krajského súdu

nebol zmenený rozsudok okresného súdu. Nesúhlasíme ani s názorom najvyššieho súdu

k nášmu tvrdeniu v dovolaní, že v zápisnici z pojednávania zo dňa 27.2.2008 nebola

zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky M. H. Žalovaní nemohli vzniesť výhrady proti

vecnej správnosti zápisnice počas pojednávania, pretože rozdiel vznikol medzi tým, čo bolo

počas pojednávania do zápisnice diktované a tým, čo bolo v písomnom vyhotovení

zápisnice. Sťažovatelia robili zvukové záznamy z pojednávaní. V tom spočívala dovolacia

námietka sťažovateľov. S takou vadou nemožno považovať súdny proces za spravodlivý.“

V závere sťažovatelia zhrnuli svoju sťažnosť tak, že uvedeným „... konaním

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené základné práva

sťažovateľov na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok.

Sťažovatelia boli konaním súdov zbavení spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam, bez

priznania primeranej náhrady, rozsudkami okresného a krajského súdu bol ich majetok

zmenšený a tým došlo k porušeniu označených práv a slobôd každého z nich.“

5. Sťažovatelia navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol ústavný súd takýmto nálezom:

„1. Základné práva M.H. a J. M. podľa čl. 20 ods. l. čl. 46 ods. l, čl. 47 ods.3 a čl. 48

ods.2 a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo

Svidníku v konaní vedenom pod sp. zn. zo dna 03.05.2010, postupom

Krajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. -2Co l64/2009-18Co

17/2010 zo dňa 15.02.2010 a postupom Najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn.

zo dňa 01.03.2011 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu vo Svidníku v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 03.05.2010, rozsudok Krajského súdu v Prešove vedenom pod

sp. zn. 2Co 163/2009-2Co I64/2009-18Co 17/2010 zo dňa 15.02.2010 a Uznesenie

Najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. zo dňa 01.03.2011 sa

zrušujú.

3. Sťažovateľom sa priznáva primerané zadosťučinenie a to každému vo výške

3000,00 EUR a náhrada trov konania vo výške 419,00 EUR bez DPH, 502,80 EUR s DPH

k rukám právneho zástupcu JUDr. M.M. ( 2 úkony právnej služby za zastupovanie každého

sťažovateľa vo výške 1/6 vym. zákl. a2x rež. paušál za zastupovanie každého sťažovateľa ,

znížené o 20%, pr. zást. je platcom DPH).“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

8. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv tými

rozhodnutiami, ktoré sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,

v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom

a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

a z 15. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 1. marca 2011 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa

, a , základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ... Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu

9. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom okresného súdu

dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

sťažovatelia vytýkali rozhodnutiu okresného súdu nedostatky v zisťovaní ceny

vyporiadaných nehnuteľností, prejavili nespokojnosť s výškou náhrady za ich

spoluvlastnícke podiely, predovšetkým nesúhlasili so záverom o nemožnosti reálnej deľby

k rodinnému domu priľahlých pozemkov. Sťažovatelia poukazovali na porušenie svojich

práv rozhodnutiami o spoluvlastníctve rodinného domu a priľahlých pozemkov. No

sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 sa týka iba vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom, ktoré boli prikázané

do výlučného vlastníctva sťažovateľa, ktorým okresný súd fakticky vyhovel sťažovateľom.

Tento výrok týkajúci sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym

pozemkom sťažovatelia v sťažnosti vôbec nenapadli. Preto niet príčinnej súvislosti medzi

sťažnosťou napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2010 a právami,

ktorých porušenia sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali. Táto skutočnosť potom odôvodňuje

odmietnutie sťažnosti v časti, v ktorej smeruje proti rozsudku okresného súdu aj z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Okrem toho ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej

právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa

ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel

ústavný súd k záveru, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich základných práv

a slobôd využitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti rozsudku okresného

súdu prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj sťažovatelia v časti výroku

o trovách konania a trovách štátu využili. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2010. Preto je ďalším dôvodom na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25

ods. 2 .

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu

10. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia sťažnosťou napádajú tú časť výroku

rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009

o zrušení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom,

o prikázaní týchto nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu a v časti výroku

o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely v týchto

nehnuteľnostiach. Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že krajský súd sa

v rozsudku len stotožnil so závermi okresného súdu, no neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti, ktorými by potvrdil alebo vyvrátil argumentáciu sťažovateľov v ich odvolaní.

11. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

12. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom ho nemožno

považovať za arbitrárny ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pretože sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postup krajského súdu je navyše plne

v súlade s . Krajský súd pozorne preskúmal napadnutý rozsudok okresného

súdu z 22. júna 2009, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie

sťažovateľov bolo sčasti dôvodné. Krajský súd starostlivo zohľadnil potrebu účelného a aj

spravodlivého usporiadania spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, ktoré boli

predmetom vyporiadania, ako aj prehodnotenie rozhodnutia o trovách konania. Preto dospel

k záveru, že rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009 je potrebné v časti výroku o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom a o trovách

konania a trovách štátu zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu preto nevykazuje všeobecný charakter a dostatočným

spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom a ocenenia ich

spoluvlastníckych podielov v týchto nehnuteľnostiach nestotožňujú, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu však predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

13. Sťažovatelia sa však domáhali ochrany základného práva vlastniť majetok podľa

, ktoré malo byť rozsudkom krajského súdu tiež porušené, hoci sťažnosť

v tomto smere bližšie neodôvodnili.

Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce

z až (napr. , ). Z tohto dôvodu je preto

v kontexte už uvedeného (bod 12 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne

neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná súvislosť

medzi námietkami sťažovateľov a namietaným porušením základného práva zaručeného

v . Podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo zákonným

spôsobom vyporiadané, sťažovateľom bola priznaná náhrada za ich spoluvlastnícke podiely

a ako ústavný súd zistil, vo vzťahu k poľnohospodárskym pozemkom bolo rozhodnuté

v súlade s požiadavkou sťažovateľov. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

14. Sťažovatelia podali sťažnosť tiež proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo

ich dovolanie odmietnuté. Sťažovatelia podali dovolanie proti tej časti rozsudku krajského

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009. Sťažovatelia

vyjadrili nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, že rozsudok krajského súdu v časti

napadnutej dovolaním je potrebné posudzovať ako rozsudok potvrdzujúci, proti ktorému

dovolanie podľa nie je prípustné. Najvyšší súd ako súd dovolací aj keď

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné sa neobmedzil len na skúmanie tejto

podmienky, ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) . Sťažovatelia

existenciu procesných vád konania v zmysle až e) a ani

netvrdili a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Najvyšší súd sa potom

osobitne zameral na opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľov, že v prerokúvanej veci im bola

odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

. Sťažovatelia považovali za vadu konania v zmysle to, že (i)

odvolací súd na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a nevykonal dôkazy, ktoré

sťažovatelia navrhli na účely odstránenia rozdielov v cene nehnuteľností medzi dvoma

znaleckými posudkami, (ii) súd prvého stupňa na pojednávaní 8. júna 2009 pristúpil

k výsluchu znalca za neprítomnosti sťažovateľa, ktorý pod tlakom emócií opustil na určitý

čas pojednávaciu miestnosť, a aj keď po návrate mal ešte možnosť klásť znalcovi otázky,

nemohol už reagovať na bez jeho prítomnosti kladené otázky žalobcu a (iii) že v zápisnici

z pojednávania z 27. februára 2008 nebola zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky.

Najvyšší súd sa podrobne zaoberal každou z týchto námietok sťažovateľov a dospel

k záveru, že možnosť konať pred súdom nebola sťažovateľom ani v jednom prípade odňatá,

a preto vo veci ani nebola zistená vada konania podľa . Zároveň najvyšší

súd uviedol, že vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej tzv. inej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) je možné pristúpiť k opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode len vtedy, ak je dovolanie prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto

dovolanie sťažovateľov odmietol.

15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v jeho uznesení zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo

s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľov odmietol.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

16. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o možnom porušení základných práv

sťažovateľov podľa a , základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, prípadne aby sa toto rozhodnutie javilo ako

neodôvodnené alebo svojvoľné. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

17. Podľa sťažovateľov malo byť uznesením najvyššieho súdu porušené aj základné

právo vlastniť majetok podľa . V súvislosti s namietaným porušením

tohto základného práva odkazuje ústavný súd na bod 13 odôvodnenia tohto uznesenia, ktorý

sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením

najvyššieho súdu a základným právom podľa , ktorého porušenia sa

sťažovatelia tiež domáhali.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je potrebné

odmietnuť v celom rozsahu.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých

rozhodnutí, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011