Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 338/2011
PDF · 278.31 KB
No categories available
I. ÚS 338/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., a J. M., S., zastúpených advokátkou JUDr. M.
M., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 468/2002
z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 163/2009,
2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010, ako aj postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. a J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011
doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka“), a J. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“,
spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 468/2002 z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 163/2009, 2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010,
ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 468/2002 o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia boli v procesnom postavení
žalovaných. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 22. júna 2009, ktorým zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu, priľahlým pozemkom
a k poľnohospodárskym pozemkom. Za výlučného vlastníka všetkých týchto nehnuteľností
určil žalobcu, ktorému uložil zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely na
nehnuteľnostiach, každému po 1 842,26 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Sťažovateľov okresný súd zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcu,
ako aj trovy štátu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia,
ktorí nesúhlasili so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva okresným súdom.
Sťažovatelia navrhli, aby rodinný dom a k nemu priľahlé pozemky ostali vo výlučnom
vlastníctve žalobcu a aby poľnohospodárske pozemky boli prikázané do ich podielového
spoluvlastníctva. Sťažovatelia tiež nesúhlasili s výškou náhrady za ich spoluvlastnícke
podiely a ani s rozhodnutím týkajúcim sa trov konania.
O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 163/2009,
2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010. Krajský súd rozsudok okresného
súdu potvrdil v časti výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu
a priľahlým pozemkom, o prikázaní týchto nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu
a v časti výroku o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť sťažovateľom za ich podiely
v týchto nehnuteľnostiach (do sumy 1 575,34 €). Krajský súd zrušil rozsudok okresného
súdu vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom,
v časti o ich prikázaní do výlučného vlastníctva žalobcu a o uložení povinnosti žalobcovi
zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely v uvedených nehnuteľnostiach
(nad sumu 1 575,34 €). Krajský súd tiež zrušil výrok o trovách konania a o trovách štátu
a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň
rozsudkom z 15. februára 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. mája 2009
o priznaní odmeny znalcovi Ing. J. I. za podaný znalecký posudok a uznesenie z 11. júna
2009, ktorým okresný súd priznal tomuto znalcovi náhradu hotových výdavkov za jeho
účasť na pojednávaní konanom 8. júna 2009, ktoré sťažovatelia tiež napadli odvolaním.
Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu, teda v časti týkajúcej sa zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom, podali sťažovatelia dovolanie.
Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), t. j. že postupom súdu sa im ako účastníkom konania odňala možnosť
konať pred súdom, a § 241 ods. 2 písm. b) OSP, t. j. že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní
sťažovateľov uznesením sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011, ktorým dovolanie
sťažovateľov odmietol a zaviazal ich zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie prípustné nie je, pretože dovolaním bol
napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok okresného
súdu. Preto je potrebné považovať v tejto časti rozsudok prvostupňového súdu za
potvrdzujúci, proti ktorému dovolanie prípustné nie je. Najvyšší súd sa však neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, ale skúmal aj to, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo postihnuté niektorou z vád vymedzených v § 237
písm. a) až g) OSP. V postupe a rozhodnutí krajského súdu však žiadna z týchto vád zistená
nebola. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP (iná vada
konania) najvyšší súd uviedol, že k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode môže pristúpiť dovolací súd len vtedy, ak je dovolanie z niektorého zákonného
dôvodu prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie
sťažovateľov je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti takému rozhodnutiu, proti
ktorému je taký opravný prostriedok neprípustný.
3. Ústavný súd dopytom na okresný súd zistil, že po tom, čo mu bola vec v časti
výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom
a o trovách konania a trovách štátu krajským súdom vrátená, ju opätovne prerokoval
a rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010. Tento rozsudok bol sťažnosťou
tiež napadnutý. Okresný súd týmto rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu
a sťažovateľa k predmetným poľnohospodárskym pozemkom, prikázal ich do výlučného
vlastníctva sťažovateľa a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi náhradu za jeho podiel
v sume 533,92 €. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že sťažovateľov zaviazal
zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcu, ako aj trovy štátu. Okresný súd
vyporiadal tieto nehnuteľnosti v súlade s návrhom účastníkov konania, pretože sťažovateľka
darovala sťažovateľovi svoj podiel v týchto nehnuteľnostiach. Sťažovatelia sa proti
rozsudku okresného súdu z 3. mája 2010 v časti výroku o náhrade trov konania žalobcu
a výroku o náhrade trov štátu odvolali. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti opätovne prerokoval a rozhodol uznesením sp. zn. 18 Co 78/2010
z 30. novembra 2010. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 v časti
výroku o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo
na náhradu trov konania. Zároveň zmenil výrok o trovách štátu tak, že žalobcu zaviazal
zaplatiť trovy štátu vo výške 308,03 € a sťažovateľom uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne
trovy štátu 308,03 €.
4. Sťažovatelia sa domnievajú, že „... ako žalovaní spoluvlastníci v súdnom konaní
pred všeobecnými súdmi boli konaním okresného súdu a následne krajského súdu zbavení
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam bez primeranej náhrady. Okresný súd porušil ich právo
na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok. Právu
na spravodlivý proces zodpovedá nielen možnosť účastníkov konania vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, najmä však navrhovať dôkazy vlastné. Okresný súd síce vykonal
znalecké dokazovanie na určenie ceny nehnuteľností a to dvomi znaleckými posudkami, ale
nepovažoval za potrebné odstrániť rozdiel v ocenení rodinného domu s príslušenstvom, kde
sa znalecké posudky rozlišujú o 38 až 40%.“.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu poukazujú sťažovatelia na to, že sa
„... obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí
a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili tvrdenia
sťažovateľa v odvolaní. Preto tvrdíme, že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami
vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
rozhodnutie.“ .
Sťažovatelia napadli tiež uznesenie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, vo vzťahu ku
ktorému uviedli: „nesúhlasíme s názorom najvyššieho súdu, že rozsudkom krajského súdu
nebol zmenený rozsudok okresného súdu. Nesúhlasíme ani s názorom najvyššieho súdu
k nášmu tvrdeniu v dovolaní, že v zápisnici z pojednávania zo dňa 27.2.2008 nebola
zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky M. H. Žalovaní nemohli vzniesť výhrady proti
vecnej správnosti zápisnice počas pojednávania, pretože rozdiel vznikol medzi tým, čo bolo
počas pojednávania do zápisnice diktované a tým, čo bolo v písomnom vyhotovení
zápisnice. Sťažovatelia robili zvukové záznamy z pojednávaní. V tom spočívala dovolacia
námietka sťažovateľov. S takou vadou nemožno považovať súdny proces za spravodlivý.“
V závere sťažovatelia zhrnuli svoju sťažnosť tak, že uvedeným „... konaním
okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené základné práva
sťažovateľov na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok.
Sťažovatelia boli konaním súdov zbavení spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam, bez
priznania primeranej náhrady, rozsudkami okresného a krajského súdu bol ich majetok
zmenšený a tým došlo k porušeniu označených práv a slobôd každého z nich.“
5. Sťažovatelia navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol ústavný súd takýmto nálezom:
„1. Základné práva M.H. a J. M. podľa čl. 20 ods. l. čl. 46 ods. l, čl. 47 ods.3 a čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo
Svidníku v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/468/2002 zo dna 03.05.2010, postupom
Krajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. 2Co 163/2009-2Co l64/2009-18Co
17/2010 zo dňa 15.02.2010 a postupom Najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 12/2011 zo dňa 01.03.2011 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu vo Svidníku v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/468/2002
zo dňa 03.05.2010, rozsudok Krajského súdu v Prešove vedenom pod
sp. zn. 2Co 163/2009-2Co I64/2009-18Co 17/2010 zo dňa 15.02.2010 a Uznesenie
Najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 12/2011 zo dňa 01.03.2011 sa
zrušujú.
3. Sťažovateľom sa priznáva primerané zadosťučinenie a to každému vo výške
3000,00 EUR a náhrada trov konania vo výške 419,00 EUR bez DPH, 502,80 EUR s DPH
k rukám právneho zástupcu JUDr. M.M. ( 2 úkony právnej služby za zastupovanie každého
sťažovateľa vo výške 1/6 vym. zákl. a2x rež. paušál za zastupovanie každého sťažovateľa ,
znížené o 20%, pr. zást. je platcom DPH).“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv tými
rozhodnutiami, ktoré sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom,
v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom
a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“), postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 163/2009,
2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ... Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu
9. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom okresného súdu
dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
sťažovatelia vytýkali rozhodnutiu okresného súdu nedostatky v zisťovaní ceny
vyporiadaných nehnuteľností, prejavili nespokojnosť s výškou náhrady za ich
spoluvlastnícke podiely, predovšetkým nesúhlasili so záverom o nemožnosti reálnej deľby
k rodinnému domu priľahlých pozemkov. Sťažovatelia poukazovali na porušenie svojich
práv rozhodnutiami o spoluvlastníctve rodinného domu a priľahlých pozemkov. No
sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 sa týka iba vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom, ktoré boli prikázané
do výlučného vlastníctva sťažovateľa, ktorým okresný súd fakticky vyhovel sťažovateľom.
Tento výrok týkajúci sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym
pozemkom sťažovatelia v sťažnosti vôbec nenapadli. Preto niet príčinnej súvislosti medzi
sťažnosťou napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2010 a právami,
ktorých porušenia sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali. Táto skutočnosť potom odôvodňuje
odmietnutie sťažnosti v časti, v ktorej smeruje proti rozsudku okresného súdu aj z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Okrem toho ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej
právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel
ústavný súd k záveru, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich základných práv
a slobôd využitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti rozsudku okresného
súdu prípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj sťažovatelia v časti výroku
o trovách konania a trovách štátu využili. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením
sp. zn. 18 Co 78/2010 z 30. novembra 2010. Preto je ďalším dôvodom na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu
10. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia sťažnosťou napádajú tú časť výroku
rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009
o zrušení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom,
o prikázaní týchto nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu a v časti výroku
o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť sťažovateľom náhradu za ich podiely v týchto
nehnuteľnostiach. Sťažovatelia vidia porušenie svojich práv v tom, že krajský súd sa
v rozsudku len stotožnil so závermi okresného súdu, no neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktorými by potvrdil alebo vyvrátil argumentáciu sťažovateľov v ich odvolaní.
11. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, pričom ho nemožno
považovať za arbitrárny ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pretože sa stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postup krajského súdu je navyše plne
v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd pozorne preskúmal napadnutý rozsudok okresného
súdu z 22. júna 2009, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie
sťažovateľov bolo sčasti dôvodné. Krajský súd starostlivo zohľadnil potrebu účelného a aj
spravodlivého usporiadania spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, ktoré boli
predmetom vyporiadania, ako aj prehodnotenie rozhodnutia o trovách konania. Preto dospel
k záveru, že rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009 je potrebné v časti výroku o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom a o trovách
konania a trovách štátu zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie
rozsudku krajského súdu preto nevykazuje všeobecný charakter a dostatočným
spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom a ocenenia ich
spoluvlastníckych podielov v týchto nehnuteľnostiach nestotožňujú, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu však predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovatelia sa však domáhali ochrany základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť rozsudkom krajského súdu tiež porušené, hoci sťažnosť
v tomto smere bližšie neodôvodnili.
Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu je preto
v kontexte už uvedeného (bod 12 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne
neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná súvislosť
medzi námietkami sťažovateľov a namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy. Podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo zákonným
spôsobom vyporiadané, sťažovateľom bola priznaná náhrada za ich spoluvlastnícke podiely
a ako ústavný súd zistil, vo vzťahu k poľnohospodárskym pozemkom bolo rozhodnuté
v súlade s požiadavkou sťažovateľov. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu
14. Sťažovatelia podali sťažnosť tiež proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo
ich dovolanie odmietnuté. Sťažovatelia podali dovolanie proti tej časti rozsudku krajského
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009. Sťažovatelia
vyjadrili nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, že rozsudok krajského súdu v časti
napadnutej dovolaním je potrebné posudzovať ako rozsudok potvrdzujúci, proti ktorému
dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP nie je prípustné. Najvyšší súd ako súd dovolací aj keď
dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné sa neobmedzil len na skúmanie tejto
podmienky, ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP. Sťažovatelia
existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a písm. g) OSP ani
netvrdili a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Najvyšší súd sa potom
osobitne zameral na opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľov, že v prerokúvanej veci im bola
odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
OSP. Sťažovatelia považovali za vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP to, že (i)
odvolací súd na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a nevykonal dôkazy, ktoré
sťažovatelia navrhli na účely odstránenia rozdielov v cene nehnuteľností medzi dvoma
znaleckými posudkami, (ii) súd prvého stupňa na pojednávaní 8. júna 2009 pristúpil
k výsluchu znalca za neprítomnosti sťažovateľa, ktorý pod tlakom emócií opustil na určitý
čas pojednávaciu miestnosť, a aj keď po návrate mal ešte možnosť klásť znalcovi otázky,
nemohol už reagovať na bez jeho prítomnosti kladené otázky žalobcu a (iii) že v zápisnici
z pojednávania z 27. februára 2008 nebola zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky.
Najvyšší súd sa podrobne zaoberal každou z týchto námietok sťažovateľov a dospel
k záveru, že možnosť konať pred súdom nebola sťažovateľom ani v jednom prípade odňatá,
a preto vo veci ani nebola zistená vada konania podľa § 237 písm. f) OSP. Zároveň najvyšší
súd uviedol, že vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) OSP je možné pristúpiť k opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom
dôvode len vtedy, ak je dovolanie prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto
dovolanie sťažovateľov odmietol.
15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v jeho uznesení zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo
s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľov odmietol.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
16. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o možnom porušení základných práv
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne aby sa toto rozhodnutie javilo ako
neodôvodnené alebo svojvoľné. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
17. Podľa sťažovateľov malo byť uznesením najvyššieho súdu porušené aj základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením
tohto základného práva odkazuje ústavný súd na bod 13 odôvodnenia tohto uznesenia, ktorý
sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu
najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa
sťažovatelia tiež domáhali.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je potrebné
odmietnuť v celom rozsahu.
18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých
rozhodnutí, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011