Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2d9/361633.ef3329.pdf
PDF · 179.87 KB
No categories available
5Cdo/12/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 12/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. M.M., zastúpeného JUDr. A.
M., proti ţalovaným 1/ M. H., 2/ J. M., oboch zastúpených JUDr. M. M., o zrušenie
podielového spoluvlastníctva, na dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 15. februára 2010, sp.zn. 2 Co 163/2009, 2 Co 164/2009,
18 Co 17/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ o d m i e t a .
Ţalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť ţalobcovi do rúk jeho zástupcu JUDr. A. M., náhradu
trov dovolacieho konania v sume 69,81 €, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Svidník rozsudkom z 22. júna 2009, č.k. 4 C 468/2002-393 zrušil podielové
spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam - rodinnému domu súp. č. X., postavenému na parcele č. X. s
príslušenstvom, zapísanom v LV č. X., k.ú. K. a k pozemkov parcela registra „C“ parc. č. X.,
parc. č. X., parc. č. X., parc. č. X., parc. č. X., parc. č. X., a parc. č. X., zapísaným na liste
vlastníctva č. X., kat. úz. K. tak, ţe predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva
ţalobcu s povinnosťou vyplatiť ţalovaným 1/ a 2/ náhradu za podiely
v uvedených nehnuteľnostiach, a to ţalovanej 1/ v sume 1 842,26 € a ţalovanému 2/ v sume
1 842,26 €. Ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške
4 229,14 € na účet jeho právneho zástupcu a zaplatiť trovy štátu vo výške 616,05 € na účet
Okresného súdu vo Svidníku. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobca sa ţalobou domáhal zrušenia
podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ţiadal všetky nehnuteľnosti
prikázať za náhradu do jeho výlučného vlastníctva. Zistil, ţe ţalobca je podielovým
spoluvlastníkom rodinného domu súp. č. X. v podiele 6/8-ín a ţalovaní 1/ a 2/ kaţdý v podiele
l/8-iny. Ďalej zistil, ţe ţalobca je podielovým spoluvlastníkom pozemkov v podiele 2/4-tín
a ţalovaní 1/ a 2/ podielovými spoluvlastníkmi kaţdý v podiele po ¼-ine. Zo znaleckého posudku
Ing. J. B. ustálil, ţe reálne rozdelenie rodinného domu nie je moţné a rozdelením nehnuteľnosti
by došlo k jej znehodnoteniu. Pokiaľ sa týka reálneho rozdelenia priľahlých parciel k rodinnému
domu, dospel k záveru, ţe ani v tomto prípade nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné s ohľadom na
ďalšie vyuţitie zvyšného pozemku. Ohľadom pozemkov - parciel č. X., X.
a X. konštatoval, ţe ani tieto nemoţno deliť vzhľadom k tomu, ţe majú menšiu výmeru ako 2000
m2 a pri spracovaní návrhu reálneho rozdelenia týchto poľnohospodárskych pozemkov mimo
zastavaného územia sa musí vychádzať z ustanovení zákona č. 180/1995 Z.z. o zákaze drobenia
poľnohospodárskych pozemkov. Vychádzal zo záverov uvedených v znaleckom posudku znalca
Ing. J. I., pričom zistil, ţe rodinný dom, tak aj priľahlé pozemky nie sú reálne deliteľné podľa
výšky spoluvlastníckych podielov tak, aby jednotlivé priestory mohli byť samostatne prístupné a
uţívaniaschopné. Znalec určil všeobecnú cenu rodinného domu vo výške
9 795,51 €, všeobecnú (trhovú cenu) parciel priľahlých rodinnému domu vo výške 1 403,60 €
a všeobecnú cenu parciel X., X. a X. vo výške 1 067,83 €. Na základe uvedených zistení vec
posúdil podľa ustanovení § 141 ods. l a § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov prihliadol na skutočnosť,
ţe nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné, preto bolo potrebné prikázať vec za náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom. Na základe uvedeného s prihliadnutím na väčšinový podiel
ţalobcu k rodinnému domu a účelnému vyuţitiu priľahlých pozemkov zvolil spôsob
vysporiadania podielového spoluvlastníctva prikázaním ako rodinného domu, tak aj priľahlých
pozemkov do výlučného vlastníctva ţalobcu a tomuto uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným
náhradu za ich spoluvlastnícke podiely, pričom vychádzal zo znaleckého posudku Ing. I.. Zaujal
aj stanovisko k návrhu ţalovaných smerujúceho k zamietnutiu návrhu na zrušenie podielového
spoluvlastníctva a konštatoval, ţe zamietnutie návrhu nie je dôvodné, nakoľko neboli preukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto rozhodnutie. Výrok o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 142 ods. l O.s.p. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. l O.s.p.
Okresný súd Svidník uznesením z 19. mája 2009, č.k. 4C 468/2002-332 priznal odmenu
znalcovi Ing. J. I. za podaný znalecký posudok vo výške 356 € podľa vyhlášky
č. 491/2004 Z.z. o odmenách a náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov.
Okresný súd Svidník uznesením z 11. júna 2009, č.k. 4 C 468/2002-348, priznal znalcovi
Ing. J. I. náhradu hotových výdavkov vo výške 79,85 € za účasť na súdnom pojednávaní 8. júna
2009 podľa vyhlášky č. 491/2004 Z.z. o odmenách a náhradách výdavkov
a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. februára 2010, sp.zn. 2 Co 163/2009,
2 Co 164/2009, 18 Co 17/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení
podielového spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu súp. č. X., postaveného na parcele
č. X. s príslušenstvom (ploty, vonkajšie úpravy) zapísaného na liste vlastníctva č. X., k.ú. K. a k
parcelám registra C, evidovaných na katastrálnej mape ako parcely č. X. - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 1042 m2, č. X. - zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 60 m2, X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 34 m2, č. X. - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 74 m2, zapísaných v LV č. X. k.ú. K., vo výroku o prikázaní uvedených
nehnuteľností do výlučného vlastníctva ţalobcu J. M. a vo výroku o uloţení povinnosti ţalobcovi
zaplatiť za podiely v uvedených nehnuteľnostiach ţalovanej 1/ do sumy 1575,34 € a ţalovanému
2/ do sumy 1575,34 €. Ďalej zrušil rozsudok vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva
účastníkov k parcelám č. X. - trvalý trávny porast vo výmere
704 m2, č. X. - trvalý trávny porast vo výmere 64 m2, parc. č. X. - orná pôda vo výmere 1273
m2, zapísaných v LV č. X. k.ú. K., o prikázaní uvedených nehnuteľností
do výlučného vlastníctva ţalobcu J. M., o uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť náhradu za
podiely v uvedených nehnuteľnostiach ţalovanej 1/ nad sumu 1575,34 € a ţalovanému 2/
nad sumu 1575,34 €, vo výroku o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Potvrdil uznesenie č. k. 4 C 468/2002-348 z 19. mája 2009
a uznesenie č.k. 4C 468/2002-348 z 11. júna 2009. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj čiastočne správne
rozhodol. Mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zisťoval, či nehnuteľnosti, kaţdá samostatne sú
reálne deliteľné, ako aj účelnosť ich vyuţitia. Stotoţnil sa so závermi súdu prvého stupňa, čo sa
týka reálneho delenia rodinného domu, ţe tento v zmysle stavebného zákona nie je reálne
deliteľný a ţe bolo správne prihliadať na veľkosť spoluvlastníckeho podielu ţalobcu (vo výške
6/8-ín) a podiely ţalovaných (vo výške l/8-iny u kaţdého z nich). Za správne povaţoval aj
prikázanie priľahlých pozemkov do vlastníctva ţalobcu, keďţe reálnou deľbou by pri ¼- novom
podiele kaţdého zo ţalovaných vznikli pozemky, ktoré by nebolo moţné účelne vyuţiť a značne
by sa obmedzilo uţívanie zvyšného pozemku ţalobcom spolu s rodinným domom. V tomto smere
súhlasil so záverom súdu prvého stupňa aj v tom, ţe prikázanie priľahlých pozemkov
k rodinnému domu, t.j. parciel č. X., X., X. a X. aj z hľadiska účelnosti ich vyuţitia bolo správne.
Za správne povaţoval aj zistenia súdu prvého stupňa o všeobecnej (trhovej) cene rodinného
domu, aj jemu priľahlých pozemkov. So zreteľom na uvedené, postupom podľa § 219 ods. l
O.s.p., potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k
rodinnému domu súp. č. X., ako aj priľahlým pozemkom parc. č. X., parc. č. X., parc. č. X. a parc.
č. X., prikázanie nehnuteľností, ako samostatných vecí,
do výlučného vlastníctva ţalobcu a zaplatenia náhrady za spoluvlastnícke podiely do výšky
1 575,34 €. Nestotoţnil sa so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k poľnohospodárskym pozemkom parc. č. X., parc. č. X. a parc. č.X.. Bol toho názoru, ţe v
záujme účelného, ale aj spravodlivého vysporiadania, bolo potrebné zvaţovať aj iný spôsob, ako
prikázanie aj týchto pozemkov do výlučného vlastníctva ţalobcu za náhradu, keďţe návrhmi
účastníkov nebol súd prvého stupňa viazaný. Poukázal na to, ţe ţalovaní sa v priebehu celého
konania snaţili aspoň sčasti uchovať vlastníctvo po svojich predkoch, preto konštatoval, ţe súd
prvého stupňa mal zváţiť, či nie je moţné tieto pozemky prikázať do výlučného vlastníctva
jedného zo ţalovaných, prípadne aj oboch. Taktieţ bol toho názoru, ţe prikázaním uvedených
parciel do výlučného vlastníctva jedného zo ţalovaných, ale aj prípadne do podielového
spoluvlastníctva oboch ţalovaných v rovnakých podieloch za náhradu v prospech ţalobcu, nie je
porušením zákona č. 180/1995 Z.z., preto zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k pozemkom, parc. č. X:, parc. č. X. a parc.
č.X. zapísaným na LV čX. k.ú. K., ako aj v súvisiacich výrokoch o trovách konania a trovách
štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej mal za to, ţe
odvolanie ţalovaných proti uzneseniu súdu prvého stupňa z 19. mája 2009, č.k. 4 C 468/2002-332
nie je dôvodné, pretoţe nebolo zistené nesprávne priznanie odmeny súdnemu znalcovi.
S poukazom na ustanovenie § 219 ods. l O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Taktieţ preskúmal aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 11. júna 2009, č.k. 4 C
468/2002-348 a zistil, ţe súd prvého stupňa pri priznaní znalečného znalcovi postupoval v súlade
s ustanovením § 139 ods. 2 O.s.p. a vyhláškou č. 491/2004 Z.z., keď priznal znalcovi úhradu
cestovných nákladov za účasť na súdnom pojednávaní. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. l
O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil časť rozsudku súdu prvého
stupňa, podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/. Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 písm. f)
O.s.p., t.j. ţe postupom súdu sa im ako účastníkom konania odňala moţnosť konať pred súdom
a ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovali
skutočnosť, ţe 1/ odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci a nevykoval dôkazy, ktoré navrhli
za účelom odstránenia rozdielov v cene medzi dvoma znaleckými posudkami, 2/ súd prvého
stupňa na pojednávaní 8. júna 2009 pristúpil k výsluchu znalca za neprítomnosti ţalovaného,
ktorý pod tlakom emócií opustil pojednávaciu miestnosť na určitý čas a aj keď po návrate mal
moţnosť klásť znalcovi otázky, nemohol uţ reagovať na bez jeho prítomnosti kladené otázky
ţalobcu a 3/ ţe v zápisnici z pojednávania z 27. februára 2008 nebola zachytená skutočná
výpoveď ţalovanej 1/ a nikde nebol zaprotokolovaný ani dôkaz o vlastníctve letnej kuchyne, čo
ţalovaní namietali vo svojom stanovisku z 20. marca 2008. K inej vade konania malo dôjsť podľa
názoru ţalovaných tým, ţe súdy oboch stupňov 1/ povaţovali za preukázanú cenu nehnuteľností
aj napriek rozdielu medzi znaleckými posudkami a nepovaţovali za potrebné odstrániť výrazný
rozdiel v názore znalcov, aj napriek názoru ţalovaných na vyhotovenie znaleckého posudku
Ústavom súdneho inţinierstva v Ţ., 2/ povaţovali za preukázanú nemoţnosť reálnej deľby
všetkých parciel, a to aj napriek tomu, ţe ţalovaní súhlasili aj s deľbou len na jedného z nich,
pričom sa uspokojil odvolací súd s tým, ţe nemoţnosť reálnej deľby posudzoval znalec z odboru
stavebníctva a k reálnej deľbe domu sa vyjadroval znalec, ktorý v tom čase nebol zapísaný
v zozname znalcov. Navrhli, aby dovolací súd napadnutú časť rozsudku odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných
odmietol a priznal ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.),
a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak
ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaných nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací
súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné.
Dovolací súd povaţuje za potrebné vyjadriť sa k názoru ţalovaných, ţe v predmetnej
veci ide o zmeňujúci rozsudok, voči ktorému je prípustné dovolanie. Za zmeňujúci rozsudok
moţno povaţovať iba také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím v predmetnej veci. O vecnú zmenu ide
vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli
k rozdielnym skutkovým a právnym záverom. Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúce nie je
formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to ako z hľadiska
slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom
porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ uvedená odlišnosť.
V predmetnom prípade síce odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu, ale
nejde o zmenu vecnoprávnu. V skutočnosti odvolací súd v časti výrok prvostupňového súdu
potvrdil (vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva účastníkov k rodinnému domu súp. č.
X., postaveného na parcele č. X.s príslušenstvom - ploty, vonkajšie úpravy - zapísaného v liste
vlastníctva č. X., k.ú. K. a k parcelám registra C, evidovaných na katastrálnej mape ako parcely č.
X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1042 m2, č. X. - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 60 m2, X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 34 m2, č. X. -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 74 m2, zapísaných v LV č. X. k.ú. K., vo výroku
o prikázaní uvedených nehnuteľností do výlučného vlastníctva ţalobcu J. M. a vo výroku o
uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť za podiely v uvedených nehnuteľnostiach ţalovanej 1/
do sumy 1575,34 € a ţalovanému 2/ do sumy 1575,34 €) a v časti výrok prvostupňového súdu
zrušil (vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva účastníkov k parcelám č. X. - trvalý
trávny porast vo výmere 704 m2, č. X. - trvalý trávny porast vo výmere 64 m2, parc. č. X. - orná
pôda vo výmere 1273 m2, zapísaných v LV č. X. k.ú. K., o prikázaní uvedených nehnuteľností do
výlučného vlastníctva ţalobcu J. M., o uloţení povinnosti ţalobcovi zaplatiť náhradu za podiely v
uvedených nehnuteľnostiach ţalovanej 1/ nad sumu 1575,34 €
a ţalovanému 2/ nad sumu 1575,34 €, vo výroku o trovách konania a trovách štátu) a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním treba
z hľadiska vecného povaţovať za potvrdzujúci. Preto dovolanie z dôvodu § 238 ods. 1 O.s.p. nie
je prípustné, lebo smeruje proti tej časti, v ktorej došlo k potvrdeniu výroku rozsudku súdu prvého
stupňa.
Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe dovolanie ţalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh,
o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní
neboli zistené.
Ţalovaní existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ţalovanými tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci
im bola odňatá moţnosť pred ním (§ 237 písm. f / O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku
postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred
súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv
a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny
poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovaným 1/ a 2/
neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv
a oprávnených záujmov.
Ţalovaní namietajú, ţe k vade konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. došlo
tým, ţe 1/ odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie a nevykoval dôkazy, ktoré ţalovaní navrhli
za účelom odstránenia rozdielov v cene medzi dvoma znaleckými posudkami, 2/ súd prvého stupňa
na pojednávaní 8. júna 2009 pristúpil k výsluchu znalca za neprítomnosti ţalovaného, ktorý
pod tlakom emócií opustil pojednávaciu miestnosť na určitý čas a aj keď po návrate mal moţnosť
klásť znalcovi otázky, nemohol uţ reagovať na bez jeho prítomnosti kladené otázky ţalobcu a 3/ ţe
v zápisnici z pojednávania z 27. februára 2008 nebola zachytená skutočná výpoveď ţalovanej 1/
a nikde nebol zaprotokolovaný ani dôkaz o vlastníctve letnej kuchyne, čo ţalovaní namietali
vo svojom stanovisku z 20. marca 2008.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani
o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb,
napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať
verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí
nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje
za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade
so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej
15. februára 2010 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal
za následok odňatie moţnosti ţalovaných konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie ich procesných práv, priznaných im v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Dovolací
súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť
konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup
súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému
postupu súdu, ktorým by sa ţalovaným znemoţnila realizácia ich procesných práv, priznaných im
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených
záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Námietka ţalovaných o postupe súdov niţších stupňov súvisiaca s nevykonaním
dôkazov nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv ţalovaných nie je ani postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom,
lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho
nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie
však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Ţalovaní v dovolaní ďalej namietajú, ţe v zápisnici z pojednávania z 27. februára 2008
nebola zachytená skutočná výpoveď ţalovanej 1/ a nikde nebol zaprotokolovaný ani dôkaz
o vlastníctve letnej kuchyne, čo ţalovaní namietali vo svojom stanovisku z 20. marca 2008.
Podľa § 40 ods. 3 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby
v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch
na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Kaţdá námietka účastníka konania proti
zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel,
musí byť v zápisnici uvedená.
Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení
neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, ţe predseda senátu diktuje
zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy
o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník konania (jeho zástupca)
za to, ţe zápisnica o pojednávaní neodráţa presne priebeh v pojednávacej miestnosti, je to
dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní, o ktorých je súd povinný
rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, ţe takúto námietku môţe účastník, ktorý sa konania
zúčastnil (prípadne jeho zástupca) uplatniť najneskôr do skončenia tohto pojednávania.
Zo zápisnice z pojednávania z 27. februára 2008 (č.l. 227-230) vyplýva, ţe ţalovaní 1/ a 2/
námietky priamo na pojednávaní voči zápisnici nevzniesli, urobili tak aţ v písomnom podaní
z 20. marca 2008 (doručeného Okresnému súdu Svidník 20. marca 2008), označenom ako
„Stanovisko k zápisnici o pojednávaní“. Keďţe povaha veci neumoţňuje, aby dodatočne
(po skončení pojednávania) bolo moţné verne rekonštruovať dej konania pred súdom tak, aby
bolo reálne opraviť v zápisnici uvedené údaje s tým, ako sa skutočne v pojednávacej miestnosti
odohrali a keďţe účastníci konania výhrady proti vecnej správnosti zápisnice nevzniesli priamo
na pojednávaní, nie je preto moţné povaţovať tvrdenia ţalovaných za tvrdenia zodpovedajúce
skutočnosti. Skutočnosť, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o písomných námietkach ţalovaných
z 28. marca 2008 proti zneniu zápisnice nespôsobuje vadu konania v zmysle ustanovenia § 237
písm. f) O.s.p. Nerozhodnutie o námietkach môţe viesť nanajvýš k inej vade konania (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak z dôvodu procesnej neprípustnosti dovolania sa dovolací súd touto
námietkou viac nezaoberal.
Ţalovaní v dovolaní ďalej vytýkajú súdu prvého stupňa, ţe v pojednávaní 8. júna 2009
pokračoval aj potom, ako ţalovaný 2/ opustil pojednávaciu miestnosť na určitý čas a aj keď
po návrate mal moţnosť klásť znalcovi otázky, nemohol uţ reagovať na bez jeho prítomnosti
kladené otázky ţalobcu.
Podľa § 119 ods. 1 veta prvá O.s.p. pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Moţnosť odročiť pojednávanie upravuje § 119 Občianskeho súdneho poriadku. Posúdenie
dôvodov uplatňovaných k odročeniu pojednávania je celkom v kompetencii súdu, ktorý vo veci
koná. Aj v takom prípade musí mať súd na zreteli práva účastníkov konania, ku ktorým
nepochybne patrí právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti alebo v prítomnosti ich zvoleného
právneho zástupcu. Podmienkou, ktorej splnenie je potrebné k tomu, aby súd nemohol prejednať
vec v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka je, ţe účastník poţiada o odročenie
pojednávania, a to z dôleţitého dôvodu. Dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná ţiadosť
neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd vţdy
podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu a z objektívneho hľadiska. Či sú v tej-
ktorej veci dôleţité dôvody pre odročenie pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník
konania.
V prejednávanej veci je zo zápisnice z pojednávania z 8. júna 2009 (č.l. 340-343) zrejmé,
ţe ţalovaný 2/ sa na pojednávanie dostavil a hneď v úvode uviedol, ţe zotrváva na tom, aby boli
predvolaní aj znalci, a to Ing. J. B. a Doc. Ing. H. M., Csc., ktorí taktieţ vypracovali znalecký
posudok, a preto z tohto dôvodu ţiada o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa jeho ţiadosti
o odročenie pojedávania z dôvodu výsluchu navrhnutých znalcov nevyhovel, pokračoval
v konaní, načo ţalovaný 2/ opustil pojednávaciu miestnosť s tým, ţe sa ide sťaţovať k predsedovi
súdu. Súd prvého stupňa pristúpil k výsluchu znalca Ing. J. I., ktorému najskôr poloţil otázku, na
to znalcovi kládli otázky právny zástupca ţalobcu a ţalovaná 1/. V priebehu výsluchu sa dostavil
aj ţalovaný 2/, ktorému bolo umoţnené znalcovi klásť otázky, pričom na jeho prvú otázku
adresovanú znalcovi mu tento odpovedal tak, ţe k jeho otázke sa uţ na pojednávaní vyjadril.
Ako uţ bolo vyššie uvedené, nevykonanie navrhnutého dôkazu účastníkom súdneho
konania (v danom prípade vykonanie výsluchu súdnych znalcov na pojednávaní konanom 8. júna
2009) nevedie k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom a takisto nie je ani dôleţitým
dôvodom pre odročenia súdneho pojednávania. Ak teda ţalovaný 2/ opustil pojednávaciu
miestnosť z dôvodu nesúhlasu s neodročením pojednávania a z tohto dôvodu sa nezúčastnil
celého výsluchu znalca, došlo k jeho obmedzenej moţnosti klásť znalcovi otázky v dôsledku jeho
vlastného prístupu k spôsobu vedenia konania a nie pre pochybenie súdu.
Ţalovaní v dovolaní ďalej namietajú, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ v súlade s § 218 ods. 1
písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli ţalovaní úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu
právnu sluţbu, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného (§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 5 tejto vyhlášky vo výške 51,45 €
(z hodnoty pozemkov, ktoré boli predmetom dovolacieho konania, t.j. zo sumy 1403 €)
a s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), t.j. 7,21 €, čo spolu
s DPH vo výške 11,15 € predstavuje spolu 69,81 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. marca 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
Najvyšší súd 5 Cdo 128/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Tomáša Molnára,
bývajúceho v Blaţove 78, Kútniky, 2/ Zuzany Molnárovej, bývajúcej v Blaţove 78,
Kútniky, zastúpených JUDr. Mariánom Patajom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici,
J. Chalúpku 8 proti ţalovanému Aeolus., s.r.o. so sídlom v Nitre, Mostná 29, IČO: 31 44 90
69, zastúpenému JUDr. Libušou Péteriovou advokátkou v Nitre, Farská 1, o 4 180,40 €,
vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 157/2008, v konaní o dovolaní ţalovaného
proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 29. januára 2010, sp. zn. 7 Co 6/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 29. januára
2010, sp. zn. 7 Co 6/2010, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 19. novembra 2009 č. k. 9 C 157/2008-138 zaviazal
ţalovaného zaplatiť ţalobcom 1/,2/ sumu 4 172,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, ţe ţalobcom 1/, 2/ priznal
celú náhradu trov konania, s tým, ţe o ich výške rozhodne samostatným uznesením.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaného, uznesením zo dňa 29. januára 2010 sp.
zn. 7 Co 6/2010 toto odvolanie odmietol. Rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, ţe dňa 4. decembra 2009 podala právna
zástupkyňa ţalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie bez odôvodnenia.
Uviedla len to, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (ohľadne odstúpenia od zmluvy), vec nesprávne právne posúdil a ţe
podrobné dôvody odvolania doručí súdu do piatich dní. Súd prvého stupňa neodstránil vady
odvolania postupom podľa § 209 ods. 1 O.s.p., ale vec predloţil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie. Odvolací súd po zistení, ţe odvolanie nie je odôvodnené a ţe súd prvého
stupňa neodstránil túto vadu odvolania postupom podľa § 211 ods. 1 O.s.p. sám uznesením
zo dňa 18. januára 2010 sp. zn. 7Co/6/2010 vyzval právnu zástupkyňu ţalovaného, aby
v lehote 3 dní doplnila svoje odvolanie o náleţitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 O.s.p. t.j.
o dôvody odvolania a uvedenie, v čom napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu povaţuje
za nesprávny a čoho sa v odvolacom konaní domáha. Výzvu odvolacieho súdu právna
zástupkyňa ţalovaného prevzala dňa 19. januára 2010. Písomným podaním doručeným súdu
osobne dňa 25. januára 2010 doplnila odvolanie ţalovaného o dôvody odvolania. Odvolací
súd posúdil odvolanie ţalovaného ako podané bez odôvodnenia, pretoţe dôvody odvolania
doplnil aţ po uplynutí lehoty, v ktorej mohol dôvody odvolania doplniť. Odvolanie nemalo
všetky zákonom poţadované náleţitosti, odvolací súd nemohol v odvolacom konaní riadne
konať a o odvolaní meritórne rozhodnúť, preto odvolanie ţalovaného v zmysle § 218 ods. 1
písm. d/ O.s.p. odmietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. a § 146
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie a ţiadal ho zrušiť a vec
vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Uviedol, ţe odmietnutím odvolanie mu bola v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. odňatá moţnosť konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodoval dňa
29. januára 2010, kedy uţ mal k dispozícii nielen odvolanie doručené súdu dňa 4. decembra
2009 ale aj podrobné dôvody odvolania doručené súdu dňa 25. januára 2010. Poukázal na to,
ţe v podanom odvolaní zo dňa 4. decembra 2009 voči konkrétnemu rozsudku boli uvedené
zákonné dôvody ako aj rozsah odvolania, pričom tohto názoru musel byť i odvolací súd, inak
by mu nezasielal výzvu na doplnenie podania a bol by odvolanie ihneď odmietol. Poukázal
v tomto smere na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré v obdobných
veciach zaujali uţ právny názor.
Ţalobcovia 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho ţiadali ako nedôvodné
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanovení § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
Ţalovaný napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom
o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
ktorým odmietol odvolanie ţalovaného, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného
z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 239 O.s.p., ale komplexne sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (ide o prípad nedostatku právomoci
súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad
nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o prípad odňatia
moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
súdom nesprávne obsadeným).
V rámci toho prieskumu dovolací súd ustálil, ţe došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. zakladajúcej prípustnosť a dôvodnosť dovolania, t.j. ţe odvolací súd svojim postupom
odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je treba rozumieť taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky :
1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku
postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať
pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní
a rozhodovaní veci nepostupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému znemoţnil
uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv
a oprávnených záujmov, čím odvolacie konanie touto vadou zaťaţil.
Základné právo na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
V odvolaní sa má popri všeobecných náleţitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
povaţuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,
bolo moţné odôvodniť len dôvodmi, uvedenými v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ aţ f/
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s.p. ).
Súd prvého stupňa uznesením vyzve toho, kto podal odvolanie neobsahujúce
náleţitosti podľa § 205 ods. 1 a 2, aby chýbajúce náleţitosti doplnil a poučí ho o následkoch
neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d/. Ak sa aj napriek výzve súdu
odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo odvolanie podané tým, kto
naň nie je oprávnený, predloţí súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu
Ak súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 209 ods. 1, odvolací súd sám
vyzve toho, kto podal odvolanie, aby doplnil chýbajúce náleţitosti, a poučí ho o následkoch
neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d/ (§ 211 ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré nemá náleţitosti podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p.
ak boli dodrţané podmienky podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 (§ 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. )
Ak je z odvolania zrejmé, ktoré rozhodnutie je odvolaním napadnuté a v akom rozsahu
odvolateľ rozhodnutie napadá, potom neuvedenie údajov o tom, v čom vidí nesprávnosť
rozhodnutia alebo postupu súdu prvého stupňa, nebráni pokračovaniu odvolacieho konania
a nie je na mieste odmietnutie odvolania.
Kým citované ustanovenia §§ 205 ods. 1, 209 ods. 1 , 211 ods. 1 a 218 ods. 1 O.s.p.
upravujú náleţitosti odvolania, postup súdu v prípade ich nedostatku a procesný následok
oneskorene podaného odvolania, prípadne neodstránenia nedostatku náleţitostí odvolania,
ktorým je odmietnutie odvolania, citované ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. stanovuje čas,
dokedy moţno rozšíriť rozsah a dôvody odvolania. Tento čas je ohraničený uplynutím
odvolacej lehoty, ktorá je určená ustanovením § 204 ods. 1 O.s.p. S nedodrţaním času
stanoveného na vykonanie procesného úkonu odvolateľa spočívajúceho v moţnosti rozšíriť
dôvody podaného odvolania zákon nespája ako procesný následok odmietnutie odvolania.
Z gramatického ako i logického výkladu ustanovenia § 205 ods. 3 O.s.p. vyplýva, ţe sa môţe
týkať len rozšírenia uţ existujúcich dôvodov odvolania, teda len prípadov, v ktorých
odvolanie spĺňa náleţitosti vyplývajúce z ustanovenia § 205 ods. 1 O.s.p. Nemoţno totiţ
rozširovať niečo, čo vôbec nie je. Len nedostatok akýchkoľvek dôvodov odvolania
predpokladá v zmysle citovaného ustanovenia § 209 O.s.p. výzvu súdu na doplnenie dôvodov
odvolania a moţnosť odvolateľa v lehote desiatich dní od jej doručenia odstrániť tento
nedostatok. Kým tento nedostatok nie je odstránený, pouţitie citovaného ustanovenia § 205
ods. 3 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nemoţno ním preto odôvodňovať nemoţnosť doplnenia
odvolania o chýbajúce náleţitosti a odmietnutie odvolania z tohto dôvodu. Procesným
dôsledkom nedodrţania času, v ktorom odvolateľ má moţnosť rozšíriť existujúce, teda
pôvodné dôvody odvolania, môţe byť len to, ţe odvolací súd na rozšírené, resp. ďalšie
dôvody odvolania neprihliadne.
V prejednávanej veci niet pochýb o tom, ţe ţalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa označil rozhodnutie, proti ktorému smeruje, uviedol v ňom, ţe sa odvoláva
proti tomu, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (najmä ohľadne odstúpenia od zmluvy ţalobcami 1/, 2/ z dôvodu
porušenia povinnosti vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu ţalovaným) a vec
nesprávne posúdil.
Súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa § 209 ods. 1 O.s.p. postúpil vec
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, odvolací súd , ktorý dospel k záveru, ţe
odvolanie nemá zákonné náleţitosti, uznesením zo dňa 18. januára 2010 sám vyzval
ţalovaného, aby odvolanie doplnil o náleţitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 O.s.p.
s poučením, ţe inak odvolací súd odvolanie odmietne. Uznesenie prevzala právna zástupkyňa
ţalovaného dňa 19. januára 2010 (č. l. 158 spisu) a dňa 25. januára 2010 doplnila odvolanie
v zmysle uvedenej výzvy podaním na odvolací súd (č. l. 159 spisu).
Ak preto odvolací súd v zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. sám vyzval odvolateľa
na doplnenie odvolania a odvolateľ v lehote určenej odvolacím súdom dôvody odvolania
doplnil, nemohol odmietnuť odvolanie s poukazom na § 218 ods. 1 písm. d/ O. s.p.
Z uvedeného preto vyplýva, ţe odvolací súd takýmto nesprávnym rozhodnutím
o odmietnutí odvolania odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale zároveň je tieţ okolnosťou, pre
ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová