Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 404/2011
PDF · 251.91 KB
No categories available
II. ÚS 404/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. V., P., zastúpeného spoločnosťou
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA V., s. r. o., P., v mene ktorej konajú konatelia a advokáti
JUDr. K. V. a Mgr. D. V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Co 5/2011-
121 zo 17. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť Ing. F. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práv podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len
„dohovor OSN“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.
11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Dňa 12.2.1998, následkom autonehody som utrpel ťažké zdravotné postihnutie
spočívajúce v ochrnutí nôh, v čiastočnom ochrnutí prstov rúk a hornej časti trupu,
poškodenia mozgovej časti hlavy. Po absolvovaní dlhodobých liečení... som začal opätovne
žiť v P. Spočiatku aby som sa mohol na vozíku zo zadného vchodu bytového domu, po
schodisku, ktoré malo 5 schodníc, dostať do svojho bytu, tak môj otec na umožnenie pohybu
mechanického vozíka zriadil 2 kovové vodiace 3m dlhé koľaje. ...toto schodisko bolo
nahradené betónovou plošinou s miernym stúpaním.
Táto výstavba a využívanie bezbariérového schodiska bola rešpektovaná susedmi
skoro 9 rokov a až v poslednom období, títo susedia... sa snažia fyzicky zlikvidovať tento
bezbariérový prístup s tým, že ako „vozíčkar“ nech sa umiestnim do špeciálneho ústavu
a nech neobťažujem zdravých susedov bytového domu tým, že vraj bezbariérová úprava
núdzového schodiska im spôsobuje ťažkosti pri chôdzi.
Som občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, som ochrnutý na dolné končatiny
a svoj život a pohyb prežívam len na mechanickom invalidnom vozíku. ... Podľa posudku
Okresného úradu práce, odboru sociálnych vecí v P., moje zdravotné postihnutie obmedzuje
funkčnosť môjho organizmu na 90 %, tzn. som len na 10 % akotak funkčný a schopný
života. ... na základe horeuvedeného posudku mi Okresný úrad, odbor sociálnych vecí v P.,
poskytol podľa zákona o sociálnej pomoci peňažný príspevok na úpravu bezbariérového
bytu vo výške 250.000,-Sk. ... Pri posudzovaní nároku na priznanie peňažného príspevku na
bezbariérovú úpravu prístupu do bytu a celého bytu, Okresný úrad v P. nepožadoval odo
mňa, aby som na túto úpravu požiadal o vydanie stavebného povolenia, dokonca ani
nepožadoval špeciálny projekt, ale v tomto prípade mu postačoval jednoduchý náčrt
výstavby bezbariérového prístupu a popis bezbariérových úprav v mojom byte. Ako
sťažovateľ tvrdím, že v tomto prípade pochybenie štátneho orgánu pri schvaľovaní
peňažného príspevku s nevyžadovaním stavebného povolenia, nemôže byť, po viac ako
8 rokov „šikanózne“ posudzované v môj neprospech a z tohto dôvodu ani nemôže niekto
rozhodovať, že bezbariérová úprava vstupného schodiska bez stavebného povolania je
nelegálnou stavbou, a preto je potrebné ju zbúrať (takýto postup by hrubo odporoval
dohovoru č. 317/2002 Z.z). ...
Ako sťažovateľ, užívam byt č. 1 na prízemí v P., v ktorom žije v spoločnej domácnosti
so mnou len moja matka... Súčasná úprava schodiska je najpriateľnejšia, najekonomickejšia
a vzhľadom na jej mierny sklon v ničom nemôže ohrozovať život, zdravie a bezpečnosť
ostatných mojich zdravých susedov.
... Spoločenstvo bytov a nebytových priestorov „Dobré bývanie“ v P., bez môjho
pozvania a bez mojej prítomnosti dňa 17.10.2010 schválilo uznesenie, podľa ktorého mám v
termíne do 15.11.2010 upraviť schodište z dvora na pôvodný stav, zrušiť nájazdovú rampu
a dať tam pôvodné schodište, pretože aj neinvalidi a starší ľudia prichádzajú do bytového
domu a nemôžu chodiť po terajšej nájazdovej rampe a spôsobuje im to zdravotné ťažkosti.
Súčasne navrhli, aby som si urobil vchod do bytu z prednej strany bytového domu a
používal schodište pre vstup do svojho bytu, kde si môžem nainštalovať sklopné lišty tvaru
U. Zároveň navrhli odstrániť parkovaciu zábranu, ktorá je pod mojim balkónom, ktorú som
si zriadil sám bez súhlasu spoluvlastníkov bytov, ktorá je osadená na spoločných
priestoroch dvora. Ďalej, aby som odstránil zamrežovanie okien, ktoré znehodnocuje a
zohyzďuje fasádu bytového domu a zastavil orezávanie orgovánu v prednej pravej časti...»
Sťažovateľ na ochranu svojich práv sa návrhom vo veci samej podaným 2. novembra
2010 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal uloženia povinnosti
odporcom v 1. až 5. rade zdržať sa obťažovania sťažovateľa a vážne ohrozovať výkon jeho
práv k bytovému domu v P., a to konkrétne: (1) odstrániť bezbariérovú úpravu schodiska zo
zadného vchodu bytového domu v P., resp. brániť vstupu sťažovateľa do bytového domu
a bytu č. 1 výmenou zámku na vstupných dverách (2) odstrániť parkovaciu zábranu
osadenú pod balkónom bytu č. 1 v tomto bytovom dome (3) odstrániť zamrežovanie okien
bytu č. 1 a (4) určiť neplatnosť zápisnice zo schôdze spoločenstva vlastníkov bytov
a nebytových priestorov „D.“, P. (ďalej len „spoločenstvo“ alebo „odporca v 1. rade“) zo
17. októbra 2010. Sťažovateľ súčasne podal návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa
ustanovení § 74 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 215/2010 z 12. novembra 2010 uložil odporcovi
v 1. rade „zdržať sa konania smerujúceho k odstráneniu bezbariérovej úpravy schodiska zo
zadného vchodu bytového domu v P., brániť vstupu navrhovateľa do bytového domu a bytu
č. 1 v P., výmenou zámku na vstupných dverách, zdržať sa konania smerujúceho k
odstráneniu parkovacej zábrany osadenej pod balkónom bytu č. 1, P., a to všetko až do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Prešov pod sp. zn.
14C/215/2010“. Vo vzťahu k odporcom v 2. až 5. rade návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol, keďže títo ako vlastníci bytov a nebytových priestorov sa zúčastňujú na
riadení spoločenstva prostredníctvom zhromaždenia vlastníkov.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, a to proti výroku, ktorým
okresný súd vo vzťahu k odporcom v 2. až 5. rade návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol. Poukázal na to, že aj napriek tomu, že všetci obyvatelia bytového domu
mali vedomosť o predbežnom opatrení, odporca v 2. rade – R. D.– 17. novembra 2010 začal
odstraňovať bezbariérovú úpravu schodiska v bytovom dome v P., a aj napriek
upozorneniam právneho zástupcu sťažovateľa pokračoval v demolačných prácach až do
príchodu polície. Policajná hliadka musela opakovane naliehať aj na odporcov v 3. až 5.
rade, aby prestali v búraní schodiska a umožnili ho žalobcovi opraviť, inak by nemal
možnosť dostať sa von z domu. Z tohto dôvodu žiadal zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa
v jeho zamietavej časti.
Proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia podal odvolanie aj odporca
v 1. rade, ktorý ho navrhol zrušiť. Podľa odporcu v 1. rade súd prvého stupňa pochybil, keď
neskúmal opodstatnenosť rozhodnutia spoločenstva a neskúmal tiež, či sťažovateľ mal na
takéto stavebné úpravy stavebné povolenie. Pre byt vo vlastníctve sťažovateľa nebolo
dosiaľ vydané rozhodnutie stavebného úradu, že ide o byt osobitného určenia. K osadeniu
parkovacej zábrany sťažovateľom došlo tiež svojvoľne bez súhlasu spoločenstva.
Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011 odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu v jeho zamietavej časti potvrdil a súčasne zmenil
vo výroku, ktorým súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že návrh na
nariadenie predbežného opatrenia proti odporcovi v 1. rade zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd „nekonal zákonným spôsobom“
a súčasne porušil základný princíp súdneho konania, a to „princíp rovnosti zbraní“, keď
„moje tvrdenia a dôkazy žiadnym spôsobom neboli rešpektované a neboli vykonávané
podľa Dohovoru č. 317/2010 Z.z.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ citoval jednotlivé články ústavy a dohovoru OSN,
ktoré podľa jeho názoru krajský súd napadnutým rozhodnutím „bezprecedentne porušil“.
V tejto súvislosti ďalej uviedol:
«Konajúci sudca Krajského súdu v Prešove, svojim uznesením, ktoré je predmetom
tejto ústavnej sťažnosti, nehumánne, neľudsky, nemorálne a neeticky porušil už základné
princípy ustanovené v Preambule tohto Dohovoru ...pokiaľ slovenské predpisy sú odlišné,
resp. majú výhrady oproti obsahu Dohovoru, tak tento Dohovor má prednosť a v zmysle
toho je potrebné aplikovať a vykladať domáce predpisy, ako je napr. stavebný zákon,
vyhláška č. 532/02 Z.z., zák. č. 189/92 Zb., ktoré upravujú stavebnotechnické podmienky pre
bezbariérové úpravy pre osoby ťažko zdravotne postihnuté – imobilné, ako i bezbariérové
byty, tzv. byty osobitného určenia. Je veľmi smutné, že slovenské súdy, vrátane Krajského
súdu v Prešove, nepoužíva citované interpretačné pravidlo tohto Dohovoru a väčšinou
práva osôb s ťažkým zdravotným postihnutím („vozíčkarov“) aplikuje v prospech zdravých
občanov SR len preto, že títo sú vo väčšine a nesúhlasia s bezbariérovými úpravami.»
Na základe uvádzaných dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„1. Právoplatným uznesením 11Co 5/2011-121 zo dňa 17.2.2011 Krajského súdu
v Prešove, ktorým zmenil uznesenie 14C 215/2010 Okresného súdu v Prešove boli porušené
základné práva Ing. F. V., bytom P., jeho právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i jeho základné ľudské práva podľa Medzinárodného
dohovoru uverejneného pod č. 317/2010 Z. z. o právach osôb so zdravotným postihnutím.
2. Uznesenie 11Co5/2011-121 Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.2.2011 sa zrušuje
a vracia sa na opätovné rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.
3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je
povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej právnym
zástupcom sťažovateľa, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval
o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Predmetom konania pred ústavným súdom (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je
tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd konajúci v jeho veci zamietnutím jeho návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva garantované dohovorom OSN.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to
ústavný súd dodáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
1. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd najprv zaoberal možným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozhodnutím
krajského súdu, ktorým bol v rámci odvolacieho konania zamietnutý jeho návrh na vydanie
predbežného opatrenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 81/07, II. ÚS 198/05)
vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
V súvislosti s preskúmavaním predbežných opatrení ústavný súd podotýka, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce
princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011,
ktorým v odvolacom konaní zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia, okrem iného uviedol:
«Ako z návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyplýva a konštatoval to aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení, dôvodom na podanie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia bola Zápisnica zhromaždenia vlastníkov bytov ako orgánu
spoločenstva bytov a nebytových priestorov „D.“, P. zo dňa 17.10.2010. Z tejto Zápisnice
vyplynulo, že zhromaždenie vlastníkov bytov prijalo rozhodnutie, podľa ktorého dáva na
vedomie žalobcovi ako vlastníkovi bytu č. 1 na prízemí, aby upravil schodište z dvora na
pôvodný stav, zrušil nájazdovú rampu a dal pôvodné schodnice, pretože aj neinvalidi a
starší ľudia prichádzajúci do bytového domu nemôžu chodiť po terajšej nájazdovej rampe a
spôsobuje im to zdravotné ťažkosti. Ďalej sa konštatuje, že nájazdová rampa bola urobená
svojvoľne Ing. V., bez konzultácie so spoluvlastníkmi bytov a túto nájazdovú rampu musí
odstrániť do 15.11.2010. Navrhli, aby si urobil vchod do bytu z prednej strany bytového
domu a používal schodište pre vstup do jeho bytu, kde si môže nainštalovať sklopné lišty
tvaru U. Súčasne navrhli ďalšie riešenie, a to inštalovanie elektrickej plošiny cez jeho
balkón, kde nebude nikomu prekážať. Podľa bodu 2), zhromaždenie vlastníkov bytov
navrhlo odstrániť parkovaciu zábranu, ktorá je pod balkónom žalobcu, ktorú zriadil sám,
bez súhlasu spoluvlastníkov bytov, a ktorá je osadená na spoločných priestoroch dvora.
Inštalovanie tejto parkovacej zábrany nebolo konzultované so spoluvlastníkmi. Podľa bodu
3) tejto Zápisnice mal žalobca odstrániť zamrežovanie okien, ktoré znehodnocuje a
zohyzďuje fasádu bytového domu. Žalobca nekonzultoval so spoluvlastníkmi túto úpravu.
Podľa bodu 4) mu bolo uložené zastaviť orezávanie orgovánu v prednej časti bez vyjadrenia
spoluvlastníkov a podľa bodu 5) sa konštatuje, že svojvoľné obloženie stien na prízemí
bytového domu bolo uskutočnené bez vyjadrenia spoluvlastníkov s tým, že spoločenstvo
bude riešiť túto záležitosť na jar roku 2011. V bodoch 1) a 2) tejto Zápisnice bol termín
vykonania nápravy do 15.11.2010 s tým, že pri nedodržaní tejto požiadavky budú úpravy
vykonané na vrub spoločenstva. V prípade zamrežovania okien, ak nebude toto odstránené,
spoločenstvo uplatní právnou cestou nápravu podaním žaloby na okresný súd.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výpis z registra Spoločenstva vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého takéto spoločenstvo pod názvom D., so sídlom
P., je zaregistrované od 17.9.2010 s tým, že oprávnenou osobou konať za toto spoločenstvo
je P. K.
Z návrhu žalobcu je zrejmé, že okrem iného vo veci samej, sa tento domáha určenia
neplatnosti Zápisnice zo schôdze spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov
„D.“, P. zo dňa 17.10.2010.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou okrem iného domáha,
v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
nápravy, a to v tom zmysle, že prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru
v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho
právo zaniká. Z tohto pohľadu takéto rozhodnutie zhromaždenia vlastníkov bytov ako
orgánu spoločenstva nie je možné realizovať, keďže toto rozhodnutie žalobca ako
prehlasovaný vlastník napadol a jeho realizácia je možná až po tom, ako rozhodne súd.
Z tohto pohľadu potom, z tohto rozhodnutia vlastníkov bytov nehrozí žalobcovi žiadna ujma,
keďže takéto rozhodnutie, napriek stanovenému termínu odstránenia stavebných úprav, nie
je možné realizovať. V opačnom prípade by vlastníci bytov postupovali v rozpore
so zákonom. Naviac, ani z hľadiska konania žalovaných v 2. až 5. rade, ako to nakoniec aj
z odvolania žalobcu vyplýva, v čase rozhodovania odvolacieho súdu nehrozí také konanie,
ktoré by vyžadovalo dočasnú úpravu spôsobom, akým to žalobca v návrhu uplatňuje.
Z tohto dôvodu odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku
o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia proti žalovaným v 2. až 5. rade
a súčasne zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd vyhovel návrhu na
vydanie predbežného opatrenia proti žalovanému v 1. rade (§ 219 ods. 1 a § 220 O.s.p.).»
Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné a udržateľné z hľadiska
dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Vychádzajúc z citovaného
odôvodnenia namietaného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že krajský súd skúmal
dostatočne dôvody existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, osvedčenie
nároku sťažovateľa, ako aj naliehavosť a nutnosť dočasnej úpravy vzťahov medzi
účastníkmi konania (hrozba ujmy musí hroziť reálne a bezprostredne), pričom jeho záver
o zamietnutí návrhu sťažovateľa vychádza z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne
náležité odôvodnenie. Uvedený záver krajského súdu ani skutkové zistenia, na ktorých je
založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, arbitrárne alebo
nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ má na
vec iný názor.
Námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu
nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom
prípade došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Ústavný súd napokon dodáva, že jedným z predpokladov pre jeho rozhodnutie
o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl.
a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku v spojení s predbežnými opatreniami. Nevyhovenie návrhu
na vydanie predbežného opatrenia nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí
byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen dočasne upraviť
predbežným opatrením, ale návrh na nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj
zamietnutý. Aj v prípade zamietnutia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je
garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú príslušným súdom rozsudkom vo veci samej.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť
v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy namietaným rozhodnutím krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Obdobne ústavný súd nezistil ani žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté
uznesenie krajského súdu ako priamy zásah do niektorého z práv sťažovateľa podľa
dohovoru OSN, ktorého cieľom je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké
využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným
postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Pretože krajský súd rozhodol
vo veci sťažovateľa v medziach zákona a spôsobom, ktorému nemožno vyčítať svojvoľnosť
a ktorý je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný, ústavný súd konštatuje, že
namietaným rozhodnutím krajského súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť ani
k porušeniu práv sťažovateľa garantovaných dohovorom OSN, pretože krajský súd
postupoval plne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktorých výklad
a aplikácia krajským súdom neodporuje ich zmyslu a účelu. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní
viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nešpecifikoval, ktoré konkrétne práva podľa
dohovoru OSN mali byť v jeho prípade porušené, prichádzalo do úvahy aj odmietnutie
sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011