Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 410/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 12. mája 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla M. M., P. (ďalej len

„dlžník“), úver v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť

v trinástich dvojtýždňových splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe

idúce splátky, bola 5. septembra 2003 notárom spísaná uvedená notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi 18. novembra 2003 podala návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 12. decembra 2003 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako

vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, ,,... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom

sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru

v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala

okresnému súdu, ,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo

povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,... tým, že súd zasiahol

do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo

sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým

uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná

jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno

vykonať na základe predloženej notárskej zápisnice. Podstatou sťažnosti je tvrdenie

sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne

akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je

spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,

pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je

kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd

ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným

právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo vydané

v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou

najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu (obdobne napr. , , , ).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením

exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe

zmluvy, pretože zmluva napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie

nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou

bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorou bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú z dôvodu

neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného z predpokladov exekúcie), uvedené

nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov

vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle zmluvy.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto

je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. september 2011