Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 360/2011
PDF · 185.72 KB
No categories available
I. ÚS 360/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf 118/2009 zo 16. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 23. februára
2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 118/2009 zo 16. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad K. platobným
výmerom č... z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi ako platiteľovi dane podľa § 44
ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 v sume 1 933,68 € (58 254
Sk). Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolanie.
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č...
z 12. októbra 2007 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) odvolanie sťažovateľa
zamietlo pre jeho neodôvodnenosť.
3. Sťažovateľ proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal žalobu na Krajskom
súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal preskúmania jeho
zákonnosti. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 128/2007-120 z 30. júla 2009 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom
uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny, pretože
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci [v zmysle § 205 ods. 2 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a zároveň podľa sťažovateľa krajský
súd ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) OSP]. Na základe uvedených zákonných dôvodov
sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil,
žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyhovel sťažovateľovi a o podanom odvolaní
rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie daňového riaditeľstva
zrušil, vec vrátil daňovému riaditeľstvu na nové konanie a sťažovateľovi priznal náhradu
trov konania.
5. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho
označené základné práva, čo odôvodňuje predovšetkým tým, že najvyšší súd vo výroku
napadnutého rozsudku neuviedol príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý mu predchádzal, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní
označených základných práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec najvyššiemu súdu
na nové konanie a priznal mu náhradu trov konania.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre
opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Právomoc všeobecných súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov
a konaní pred nimi vo veciach súdneho prieskumu ustanoví v zmysle splnomocňovacej
ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je Občiansky súdny
poriadok, ktorý v piatej časti nazvanej Správne súdnictvo upravuje aj konanie o žalobách
proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (druhá hlava piatej časti),
ktoré sa spravuje osobitnými ustanoveniami pre tento typ konania pred súdom (§ 247 až
§ 250k OSP), všeobecnými ustanoveniami pre správne súdnictvo (§ 244 až § 246d OSP)
a subsidiárne aj ustanoveniami prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku
(§ 246c ods. 1 OSP).
13. Podľa § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a
podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že
a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore
s obsahom spisov,
c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,
e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
14. Podľa § 250j ods. 4 prvej vety OSP ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku.
15. Realizácia oprávnenia všeobecného súdu zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
predpokladá zistenie súdu o tom, že bol naplnený niektorý z citovaných zákonných dôvodov
na uplatnenie kasačnej právomoci súdu [§ 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP, § 250j ods. 3
OSP]. Kasačnú právomoc vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov má nielen
prvostupňový správny súd, ale aj odvolací súd (§ 250ja ods. 3 OSP). Z pohľadu náležitostí
výroku kasačného rozsudku správneho súdu je v porovnaní so všeobecnou úpravou výroku
rozsudku povinnosťou správneho súdu uviesť aj zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 OSP). Citovanými ustanoveniami
zákonodarca jednak taxatívnym spôsobom určil rozsah kasačnej právomoci súdu a uložil
súdu povinnosť vo výroku rozsudku uviesť zákonné ustanovenie, podľa ktorého zrušil
rozhodnutie správneho orgánu.
16. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku formuloval výrok v merite veci takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/128/2007-
120 zo dňa 30. júla 2009 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č... zo dňa 12. októbra 2007
zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.“
Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľovi v tom smere, že najvyšší súd v rozpore
s dikciou ustanovenia § 250j ods. 4 prvej vety OSP neuviedol priamo vo výroku rozsudku
zákonné ustanovenie, na základe ktorého rozhodnutie správneho orgánu zrušil. Zároveň
však ústavný súd podotýka, že najvyšší súd síce nie vo výroku rozsudku, ale v jeho
odôvodnení konkrétne uviedol, že rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP. V odôvodnení rozsudku
najvyšší súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody svojho meritórneho rozhodnutia.
17. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa neúplným výrokom
rozsudku, v ktorom absentuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené, ústavný súd uzatvára, že odôvodnením rozsudku najvyššieho
súdu, v ktorom boli vnútorne logicky uvedené dôvody rozhodnutia vrátane citácie
zákonného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, sa tento nedostatok odstránil.
Rozsudok najvyššieho súdu nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,
prečo najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol, čiže v danom prípade vyhovel sťažovateľovi
v plnom rozsahu. Ústavný súd iba podotýka, že správne orgány sú viazané právnym
názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP).
18. Skutočnosť, že výrok rozsudku najvyššieho súdu plne nezodpovedal dikcii
ustanovenia § 250j ods. 4 prvej vety OSP, neznamená bez ďalšieho automaticky porušenie
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
19. Ústavný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorý v nadväznosti
na neúplný výrok napadnutého rozsudku ďalej v ústavnej sťažnosti vytýkal najvyššiemu
súdu, že sa napadnutým rozsudkom odchýlil od nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08
z 10. decembra 2009, hoci išlo o skutkovú a právne identickú vec. Sťažovateľ k tomu
v podstatnom uviedol: „Sťažovateľ podotýka, že vec, ktorá je predmetom tejto sťažnosti
a vec, ktorá bola predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní
sp. zn. II. ÚS 118/08, majú ten istý skutkový a právny základ, ktorým je vykonávanie
daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane.
Rozdiel je len v konkrétnom zdaňovacom období, za ktoré následnými platobnými výmermi
správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty. ...
Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie žalovaného z iných
dôvodov ako sú tie, ktoré sú dôvodom neústavnosti takéhoto rozhodnutia podľa už
citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08, posúdil vec
identickú svojimi skutkovými aj právnymi okolnosťami s vecou, ktorá bola predmetom
konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky odlišne od Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Sťažovateľ si je vedomý toho, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. II. ÚS 118/08 nie je pre súd záväzný. Napriek tomu, pokiaľ sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky odchýlil od záverov vyslovených Ústavným súdom Slovenskej
republiky, vyvoláva to zásadné pochybnosti o zlučiteľnosti aplikácie zákonov so základnými
právami zakotvenými v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
20. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a najmä napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní zo žiadneho
pohľadu neodchýlil od právneho názoru vyjadreného v označenom náleze ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 118/08, keď práve s poukazom na tento nález vyhovel odvolaniu sťažovateľa,
zmenil rozsudok krajského súdu a vrátil vec daňovému riaditeľstvu na nové konanie.
V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zhrnul: „Poukazujúc na záver
Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009 – keďže
predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj v tejto veci je
rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze
– Najvyšší súd SR v tejto veci rešpektujúc závery ústavného súdu napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP.“
Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia sťažovateľa o tom, že rozsudok najvyššieho súdu sa
odchýlil od právneho názoru vyjadreného v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08
z 10. decembra 2009 nemá žiadnu oporu a nemôže obstáť. Práve naopak, nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 v obdobnej veci bol podkladom pre rozhodovanie najvyššieho
súdu aj vo veci sťažovateľa, ktorého odvolaniu napokon plne vyhovel.
21. V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu
zo strany ústavného súdu.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011