Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 360/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a základného práva na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 23. februára

2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad K. platobným

výmerom č... z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi ako platiteľovi dane podľa § 44

ods. 4 o správe daní a poplatkov a o

zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 v sume 1 933,68 € (58 254

Sk). Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolanie.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č...

z 12. októbra 2007 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) odvolanie sťažovateľa

zamietlo pre jeho neodôvodnenosť.

3. Sťažovateľ proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal žalobu na Krajskom

súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal preskúmania jeho

zákonnosti. Krajský súd rozsudkom č. k. -120 z 30. júla 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny, pretože

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci [v zmysle § 205 ods. 2 písm. f)

(ďalej len „OSP“)], a zároveň podľa sťažovateľa krajský

súd ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam [ ]. Na základe uvedených zákonných dôvodov

sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil,

žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyhovel sťažovateľovi a o podanom odvolaní

rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie daňového riaditeľstva

zrušil, vec vrátil daňovému riaditeľstvu na nové konanie a sťažovateľovi priznal náhradu

trov konania.

5. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho

označené základné práva, čo odôvodňuje predovšetkým tým, že najvyšší súd vo výroku

napadnutého rozsudku neuviedol príslušné ustanovenie ,

podľa ktorého bolo rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušené.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa a 2 rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý mu predchádzal, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní

označených základných práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec najvyššiemu súdu

na nové konanie a priznal mu náhradu trov konania.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre

opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Právomoc všeobecných súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy vyplýva z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov

a konaní pred nimi vo veciach súdneho prieskumu ustanoví v zmysle splnomocňovacej

ústavnej normy zákon ( ). Týmto zákonom je Občiansky súdny

poriadok, ktorý v piatej časti nazvanej Správne súdnictvo upravuje aj konanie o žalobách

proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (druhá hlava piatej časti),

ktoré sa spravuje osobitnými ustanoveniami pre tento typ konania pred súdom (§ 247 až

), všeobecnými ustanoveniami pre správne súdnictvo ( až )

a subsidiárne aj ustanoveniami prvej, tretej a štvrtej časti

( ).

13. Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a

podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že

a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore

s obsahom spisov,

c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,

d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,

e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

14. Podľa prvej vety ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie

správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo výroku rozsudku.

15. Realizácia oprávnenia všeobecného súdu zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa

predpokladá zistenie súdu o tom, že bol naplnený niektorý z citovaných zákonných dôvodov

na uplatnenie kasačnej právomoci súdu [ až e) ,

]. Kasačnú právomoc vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov má nielen

prvostupňový správny súd, ale aj odvolací súd ( ). Z pohľadu náležitostí

výroku kasačného rozsudku správneho súdu je v porovnaní so všeobecnou úpravou výroku

rozsudku povinnosťou správneho súdu uviesť aj zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené ( ). Citovanými ustanoveniami

zákonodarca jednak taxatívnym spôsobom určil rozsah kasačnej právomoci súdu a uložil

súdu povinnosť vo výroku rozsudku uviesť zákonné ustanovenie, podľa ktorého zrušil

rozhodnutie správneho orgánu.

16. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku formuloval výrok v merite veci takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

120 zo dňa 30. júla 2009 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č... zo dňa 12. októbra 2007

zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.“

Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľovi v tom smere, že najvyšší súd v rozpore

s dikciou ustanovenia prvej vety neuviedol priamo vo výroku rozsudku

zákonné ustanovenie, na základe ktorého rozhodnutie správneho orgánu zrušil. Zároveň

však ústavný súd podotýka, že najvyšší súd síce nie vo výroku rozsudku, ale v jeho

odôvodnení konkrétne uviedol, že rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodov podľa a . V odôvodnení rozsudku

najvyšší súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody svojho meritórneho rozhodnutia.

17. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa neúplným výrokom

rozsudku, v ktorom absentuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého bolo rozhodnutie

správneho orgánu zrušené, ústavný súd uzatvára, že odôvodnením rozsudku najvyššieho

súdu, v ktorom boli vnútorne logicky uvedené dôvody rozhodnutia vrátane citácie

zákonného ustanovenia , sa tento nedostatok odstránil.

Rozsudok najvyššieho súdu nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,

prečo najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol, čiže v danom prípade vyhovel sťažovateľovi

v plnom rozsahu. Ústavný súd iba podotýka, že správne orgány sú viazané právnym

názorom súdu ( ).

18. Skutočnosť, že výrok rozsudku najvyššieho súdu plne nezodpovedal dikcii

ustanovenia prvej vety , neznamená bez ďalšieho automaticky porušenie

základných práv sťažovateľa podľa a 2 .

19. Ústavný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa, ktorý v nadväznosti

na neúplný výrok napadnutého rozsudku ďalej v ústavnej sťažnosti vytýkal najvyššiemu

súdu, že sa napadnutým rozsudkom odchýlil od nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009, hoci išlo o skutkovú a právne identickú vec. Sťažovateľ k tomu

v podstatnom uviedol: „Sťažovateľ podotýka, že vec, ktorá je predmetom tejto sťažnosti

a vec, ktorá bola predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. , majú ten istý skutkový a právny základ, ktorým je vykonávanie

daňovej kontroly u sťažovateľa zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane.

Rozdiel je len v konkrétnom zdaňovacom období, za ktoré následnými platobnými výmermi

správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty. ...

Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie žalovaného z iných

dôvodov ako sú tie, ktoré sú dôvodom neústavnosti takéhoto rozhodnutia podľa už

citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , posúdil vec

identickú svojimi skutkovými aj právnymi okolnosťami s vecou, ktorá bola predmetom

konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky odlišne od Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Sťažovateľ si je vedomý toho, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. nie je pre súd záväzný. Napriek tomu, pokiaľ sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky odchýlil od záverov vyslovených Ústavným súdom Slovenskej

republiky, vyvoláva to zásadné pochybnosti o zlučiteľnosti aplikácie zákonov so základnými

právami zakotvenými v článku 46 ods. 1 a 2 .“

20. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a najmä napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní zo žiadneho

pohľadu neodchýlil od právneho názoru vyjadreného v označenom náleze ústavného súdu

sp. zn. , keď práve s poukazom na tento nález vyhovel odvolaniu sťažovateľa,

zmenil rozsudok krajského súdu a vrátil vec daňovému riaditeľstvu na nové konanie.

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zhrnul: „Poukazujúc na záver

Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze č. k. zo dňa 10. 12. 2009 – keďže

predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj v tejto veci je

rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze

– Najvyšší súd SR v tejto veci rešpektujúc závery ústavného súdu napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov podľa a .“

Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia sťažovateľa o tom, že rozsudok najvyššieho súdu sa

odchýlil od právneho názoru vyjadreného v náleze ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009 nemá žiadnu oporu a nemôže obstáť. Práve naopak, nález ústavného

súdu sp. zn. v obdobnej veci bol podkladom pre rozhodovanie najvyššieho

súdu aj vo veci sťažovateľa, ktorého odvolaniu napokon plne vyhovel.

21. V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu

zo strany ústavného súdu.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011