Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 355/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou

JUDr. B. Š., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a

a 6 uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo 7. septembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 7. júna 2011 v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť M. B., t. č. . vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. B. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a a 6 (ďalej len „“) uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. septembra 2010

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2011 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 18. marca 2008 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže

podľa , trestného činu podvodu podľa Trestného

zákona a trestného činu úverového podvodu podľa , za čo

mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov a bol zaradený

do I. nápravnovýchovnej skupiny a súčasne mu bola uložená povinnosť nahradiť

poškodeným škodu. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský

súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2008 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal na skutočnosť, že pôvodne bol uznaný vinným

zo spáchania vymedzených trestných činov rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 19. apríla 2007, ktorý bol uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. októbra

2007 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju opätovne

prerokoval a rozhodol. V odôvodnení uznesenia sp. zn. z 9. októbra 2007

krajský súd uviedol, že „zistil podstatné chyby konania, ktoré predchádzalo vydaniu

rozsudku a zistil, že súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, nevyrovnal sa so

všetkými skutkovými zisteniami a navyše sa dopustil pochybenia, ktorým bolo porušené

právo sťažovateľa na obhajobu“.

Podľa sťažovateľa sa okresnému súdu ani po vrátení veci z krajského súdu

nepodarilo odstrániť rozpory a nejasnosti týkajúce sa spáchania trestného činu lúpeže,

napriek tomu bol sťažovateľ rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. marca

2008 uznaný vinným aj zo spáchania tohto trestného činu. Odvolanie proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 18. marca 2008 podané obhajcom sťažovateľa JUDr.

J. F. bolo na pojednávaní do zápisnice písomne odôvodnené jeho novozvoleným obhajcom

JUDr. P. L., ktorý v jeho relevantnej časti v podstate uviedol, že sťažovateľ sa priznal k

spáchaniu trestného činu krádeže. Uvedené tvrdenie právneho zástupcu sťažovateľa bolo

podľa jeho názoru dôvodom, pre ktorý krajský súd ním podané odvolanie proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 18. marca 2008 uznesením sp. zn. z 11.

novembra 2008 zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predmetné odvolanie v jeho

mene napísal jeho vtedajší obhajca bez jeho vedomia, pričom on sám sa o jeho obsahu

dozvedel až po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. z 11. novembra

2008. Sťažovateľ tvrdí, že sa nikdy, a teda ani svojmu právnemu zástupcovi JUDr. P. L.,

nepriznal ani k spáchaniu trestného činu krádeže a nevie, prečo jeho obhajca odôvodnil

podané odvolanie týmto spôsobom. Vzhľadom na skutočnosť, že advokát JUDr. P. L.

medzitým zomrel, nemohol sťažovateľ využiť ani podanie sťažnosti, ktorou mal v úmysle

napadnúť postup svojho obhajcu na Slovenskej advokátskej komore.

Uvedený skutkový stav bol súčasne dôvodom, pre ktorý sťažovateľ podal návrh na

povolenie obnovy konania, ktorý bol napadnutým uznesením okresného súdu zamietnutý,

pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa . Proti

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd sa

s jeho návrhom na povolenie obnovy konania náležite nevysporiadal. Uznesením krajského

súdu bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že v dôsledku opísaného postupu jeho obhajcu

v súvislosti s podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na právnu pomoc podľa

a právo na obhajobu podľa , keďže advokát JUDr. P.

L. konal v rozpore s jeho záujmami.

Súčasne sťažovateľ v sťažnosti namietal, že bolo porušené aj jeho základné právo

zaručené v , pretože mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní

7 rokov a 6 mesiacov podľa účinného do 31. decembra 2005,

napriek tomu, že ustanovenie účinného od 1. januára 2006

bolo pre sťažovateľa priaznivejšie.

Sťažovateľ tiež uviedol, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 11. novembra 2008, ktorým bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 zamietnuté, podal prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27. januára 2011 odmietol.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že bolo porušené právo sťažovateľa

podľa a zároveň a ods. 6

Slovenskej republiky, zároveň ruší uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 7. 9. 2010 č. k.

Nt 7/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 7. 6. 2011 č. k.

a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a zároveň mu

zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa.

Okresný súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy obhajoby vo výške

261,82 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a a 6 uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho

návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci z dôvodu neexistencie podmienok

obnovy konania podľa , ako aj uznesením krajského súdu, ktorým

bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

II.A. K porušeniu označených práv uznesením okresnému súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu

sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv,

o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B. K porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

K porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a

malo dôjsť v dôsledku nesprávneho posúdenia podmienok obnovy konania krajským

súdom.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti

určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo

právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok

pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. novembra 2008 bol sťažovateľ právoplatne odsúdený za trestný čin lúpeže podľa

, trestný čin podvodu podľa

a trestný čin úverového podvodu podľa , za čo mu bol

uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania odvolávajúc sa na tvrdenie, že

trestný čin lúpeže nespáchal a priznanie k spáchaniu trestného činu krádeže bolo jeho

vtedajším zvoleným obhajcom JUDr. P. L. uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 18. marca 2008 bez jeho vedomia a proti jeho vôli, pričom sa o

tejto skutočnosti dozvedel až z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 11.

novembra 2008, ktorým bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 zamietnuté. Uvedené tvrdenie obhajcu sťažovateľa bolo

podľa jeho názoru súčasne rozhodujúcim pre ustálenie jeho viny krajským súdom vo vzťahu

k spáchaniu trestného činu lúpeže.

Okresný súd v zmysle uznesením zamietol obnovu

konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. , pretože nezistil podmienky

obnovy konania podľa .

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú vo vzťahu

k namietanému porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2

a základného práva na obhajobu podľa odôvodnil takmer

identicky ako sťažnosť doručenú ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením tak, že sťažnosť

sťažovateľa podľa zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia krajský súd konštatoval:

„Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by

mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom

nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol

v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Takéto nové skutočnosti alebo dôkazy v návrhu odsúdeného uvedené neboli. Treba

zvýrazniť, že odvolací súd vo veci nerozhodol iba na základe uvádzaného vyjadrenia

obhajcu JUDr. P. L. v odôvodnení odvolania, ale po zhodnotení vykonaného dokazovania a

zistenia skutkového stavu, tak ako na to poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že podmienky pre povolenie obnovy konania

v zmysle neboli splnené a preto okresný súd nepochybil, keď návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj

z odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné.

Druhostupňový súd pridržiavajúc sa ustanovení argumentoval

tým, že tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd právoplatne rozhodol o jeho vine len na

základe čiastočného priznania k spáchaniu trestného činu krádeže uvedeného v odvolaní

podanom prostredníctvom vtedajšieho sťažovateľom zvoleného obhajcu pri jeho

zastupovaní, nie je novým dôkazom, ktorý by nebol predtým príslušnému súdu známy

a ktorý by mohol privodiť iné rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa. Krajský súd

konštatoval, že odvolací súd odvolanie sťažovateľa zamietol po zhodnotení dokazovania,

pričom poukázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd síce stručne, ale presvedčivým spôsobom

vyvrátil námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, a preto

je odôvodnenie uznesenia krajského súdu vzhľadom na okolnosti prípadu potrebné

považovať za relevantné.

Opierajúc sa o uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným základným právom na právnu pomoc a právom na

obhajobu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že k ich porušeniu aj

skutočne došlo. Uplatnenie práva na právnu pomoc a práva na obhajobu nezaručuje

oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa prostredníctvom svojho

obhajcu usiluje. Ústavný súd ešte dodáva, že v tomto prípade nie je jeho úlohou skúmať, či

zvolený obhajca odôvodnil odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 bez vedomia sťažovateľa, resp. v rozpore s jeho záujmami. Ústavný súd

môže skúmať len namietané porušenie základných práv alebo slobôd postupmi

a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, medzi ktoré nepatrí advokát zvolený sťažovateľom

v trestnom konaní. Na prešetrenie postupu zvoleného advokáta mal sťažovateľ k dispozícii

iné právne prostriedky, ktorými mohol dosiahnuť vyvodenie zodpovednosti v prípade

zistenia porušenia povinností advokáta.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne namietal, že napadnutým uznesením krajského súdu

došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa z dôvodu nesprávnej

aplikácie ustanovení , ktoré boli pre sťažovateľa menej priaznivé a ich

dôsledkom bolo uloženie súhrnného trestu odňatia slobody sťažovateľovi mimo zákonom

ustanovenej trestnej sadzby.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že ak sťažovateľ v návrhu na povolenie

obnovy konania neuviedol argumenty, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva podľa ,

nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu

podľa a . V prípade, že tak neurobil, tento

nedostatok v jeho procesnom úkone – návrhu na povolenie obnovy, nemožno naprávať

alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011