Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3fe/381864.7e6a27.pdf
PDF · 144.14 KB
No categories available
5Tdo/49/2010
Najvyšší súd 5 Tdo 49/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného M. B., pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 27. januára 2011
v Bratislave dovolanie obvineného M. B. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 11. novembra 2008, sp. zn. 3 To 40/2008, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného M. B. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 18. marca 2008, sp. zn. 6 T 223/05, bol
obvinený M. B. uznaný za vinného v bode 1/ rozsudku z trestného činu lúpeže podľa § 234
ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v bode 2/ rozsudku z trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a v bode 3/ rozsudku z trestného
činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 15. októbra 2004 asi o 19.10 hod. v H. pred obytným domom Č. pribehol
zozadu k M. L., chytil jej koženú tašku, v ktorej boli peniaze v hotovosti vo výške 72 548 Sk,
dioptrické okuliare, kalkulačka a písomnosti, ktorú držala v pravej ruke a následne začal
taškou mykať a trhať, čím zhodil M. L. na zem, ktorá následkom toho povolila stisk
a obžalovaný jej vytrhol tašku z ruky, z miesta činu ušiel, čím M. L. spôsobil škodu vo výške
2 700 Sk, nespôsobil jej žiadnu ujmu na zdraví a spoločnosti P., spôsobil škodu vo výške
72 548 Sk,
2/ 19. júna 2003 v P. uzatvoril so spoločnosťou H., úverovú zmluvu č. 5304167696 na
poskytnutie revolvingového úveru čerpaného prostredníctvom zákazníckej karty Y. vo výške
25 000 Sk, pričom pri spísaní zmluvy uviedol, že je zamestnaný v spoločnosti A., kde však
v tom čase už nepracoval a zaviazal sa tento úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami
vo výške 1 000 Sk, úver vyčerpal, avšak doposiaľ neuhradil žiadnu splátku,
čím spôsobil spoločnosti H. škodu vo výške 25 000 Sk,
3/ dňa 16. septembra 2003 v H. prostredníctvom zmluvného predajcu E. uzatvoril so
spoločnosťou H. úverovú zmluvu č. 2314060106 na poskytnutie úveru vo výške 7 190 Sk na
kúpu televízora O., pričom predložil predtým získanú kartu Y. a ako zamestnávateľa uviedol
spoločnosť A., kde však v tom čase už nepracoval a zaviazal sa úver splácať v 12 mesačných
splátkach vo výške 744 Sk, tovar prevzal, avšak do dnešného dňa nesplatil ani jednu splátku,
čím spoločnosti H. spôsobil škodu vo výške 7 190 Sk.
Za to bol obvinený M. B. odsúdený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 citovaného Tr. zák. k súhrnnému trestu
odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 súd
obvineného M. B. pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej
skupiny.
Súčasne súd zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému M. B. uložený trestným
rozkazom Okresného súdu Trnava z 18. augusta 2006, sp. zn. 6 T 131/2006, ktorý bol
obvinenému M. B. doručený dňa 30. októbra 2006 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 8.
novembra 2006.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 31 decembra 2005 súd zaviazal obvineného
M. B. nahradiť škodu poškodeným stranám nasledovne: v bode 1/ rozsudku P. vo výške
72 548 Sk, v bode 2/ rozsudku H. vo výške 25 000 Sk a v bode 3/ rozsudku H., vo výške
7 190 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený M. B. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré
Krajský súd v Trnave uznesením z 11. novembra 2008, sp. zn. 3 To 40/2008, podľa
§ 256 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 ako nedôvodné zamietol.
Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Trnave podal obvinený M. B. (ďalej tiež
„dovolateľ“) prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. B. Š. dňa
24. februára 2010 na Okresný súd Trnava dovolanie. Dovolanie oprel o dovolacie dôvody
uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. h/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006 (ďalej len
„Tr. por.“).
Porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por.) videl dovolateľ v tom, že jeho obhajca JUDr. P. L. v písomnom vyhotovení
odvolania z 23. apríla 2008 proti rozsudku Okresného súdu Trnava
z 18. marca 2008, sp. zn. 6 T 223/2005, v rámci obhajobnej argumentácie uviedol,
že sa dovolateľ nedopustil trestného činu lúpeže, lebo chcel len vytrhnúť tašku a utiecť,
pričom aj utiekol. V mene dovolateľa, no bez jeho vedomia a proti jeho vôli, tak obhajca
priznal spáchanie skutku, v úmysle dosiahnuť zmenu právnej kvalifikácie skutku z lúpeže
na krádež, a to napriek tomu, že sa dovolateľ k spáchaniu skutku nikdy nikomu, ani svojmu
obhajcovi, nepriznal. Dovolateľ poukázal na to, že citované vyhlásenie obhajcu bolo
rozhodujúce pre ustálenie jeho viny odvolacím súdom, ako to vyplýva z odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu a že on sa o tomto excese obhajcu dozvedel až po doručení
uznesenia odvolacieho súdu, nakoľko sa verejného zasadnutia konanom o odvolaní z dôvodu
práceneschopnosti nezúčastnil. Inak by toto vyhlásenie obhajcu, ktoré považuje za nezákonný
dôkaz, keďže bolo urobené v rozpore s jeho záujmom ako klienta a teda aj v rozpore
so zákonom o advokácii, namietal už na verejnom zasadnutí.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu ďalej dovolateľ namietal aj nedostatky
v skutkových zisteniach poukazujúc pritom na rozpory vo výpovediach svedkov, tiež
nesprávne hodnotenie dôkazov a následné chybné skutkové zistenia, pričom presadzoval
vlastné hodnotiace úvahy vzťahujúce sa k vykonanému dokazovaniu.
Naplnenie druhého dovolacieho dôvodu, uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.), videl dovolateľ v tom,
že mu súd za súdené skutky uložil súhrnný trest odňatia slobody podľa § 234 ods. 1 Tr. zák.
účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 (tzv. asperačná zásada) vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť)
mesiacov, hoci podľa názoru dovolateľa mal súd správne postupovať podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.
účinného od 1. januára 2006 a uložiť mu súhrnný trest odňatia slobody podľa § 188 ods. 1
Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného
od 1. januára 2006, lebo ten bol pre neho priaznivejší. Keďže tak súd nepostupoval a zároveň
i nesprávne aplikoval asperačnú zásadu, v konečnom dôsledku spôsobil, že bol dovolateľovi
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Tento postup je podľa dovolateľa v
rozpore s článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa trestnosť činu
posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, neskorší
zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Poukazujúc na vyššie citované chyby dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov napadnutých rozhodnutí
a zistení dôvodov dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. h/ Tr. por.
rozsudkom vyslovil podľa § 386 ods. 1 Tr. por. porušenie zákona v týchto ustanoveniach,
zrušil napadnuté rozhodnutia podľa § 386 ods. 2 Tr. por. a prikázal súdu podľa § 388 ods. 1
Tr. por., aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
K dovolaniu obvineného M. B. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Trnave.
Vo vyjadrení zo 7. apríla 2010 navrhol dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť,
nakoľko podľa jeho názoru obvineným uplatnené dovolacie dôvody nie
sú naplnené.
K argumentom obvineného M. B. zaujal prokurátor okresnej prokuratúry také
stanovisko, že k porušeniu obhajobných práv dovolateľa nedošlo. Je toho názoru,
že obvinený M. B. vidiac po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom, že
neuspel s obhajobou, ktorú mu poskytoval JUDr. J. F., zvolil si nového obhajcu JUDr. P. L.
Jeho tvrdenie, že sa s týmto obhajcom neradil o spôsobe výkonu obhajoby a obhajca konal
z vlastnej svojvôle, proti jeho vôli, považuje prokurátor za účelové a manipulatívne, lebo ak
by dovolateľ bol toho názoru, že ho odvolací súd pri popieraní viny (resp. odmietnutí
vypovedať) oslobodí, nezmenil by obhajcu. Je preto vysoko pravdepodobné, že ak dovolateľ
zmenil obhajcu, zjavne chcel zmeniť aj spôsob svojej obhajoby s cieľom domôcť sa
priaznivejšieho posúdenia konania a tým výrazne nižšieho trestu. Rovnako trest
je podľa názoru prokurátora uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a nejde
ani o taký druh trestu, ktorý by zákon za daný skutok nepripúšťal. To by platilo aj v prípade,
ak by sa trestnosť skutkov posudzovala a trest ukladal podľa Trestného zákona účinného
od 1. januára 2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
dovolanie obvineného M. B. a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1
Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote
a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.),
ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo
je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Predstavuje výnimočný prielom do inštitútu
právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto
výnimočnosť je vyjadrená aj obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby
sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia
opravná inštancia.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným
spôsobom porušené právo na obhajobu.
Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu
na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Z dikcie citovaného § 371 ods. 1 písm. c/ je zrejmé, že nie akékoľvek porušenie práva
na obhajobu, ale len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom možno považovať
za dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné porušenie
práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho
trestnej veci boli dané dôvody povinnej obhajoby. Pod tento dovolací dôvod však nespadá
vlastný spôsob výkonu obhajoby, ktorý práve namieta dovolateľ, nakoľko voľba spôsobu
výkonu obhajoby je vecou dohody medzi obvineným a jeho obhajcom. Obsah tejto dohody
orgánom činným v trestnom konaní a ani súdu nie je známy, preto sa vo vzťahu k nim
nemožno naň odvolávať, o to menej, keď obhajca obvineného JUDr. P. L. medzičasom
zomrel. Správne v tomto smere poukázal prokurátor vo svojom vyjadrení na fakt, že odvolací
súd nerozhodol o vine obvineného M. B. len na základe spomínaného vyhlásenia obhajcu, ale
pri posúdení celého vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.
Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ktorý uplatnil obvinený
M. B. a ktorým je dovolací súd viazaný (§ 385 ods. 1 Tr. por.) nemožno podriadiť ani
námietky obvineného smerujúce proti správnosti skutkových zistení prvostupňového súdu
a hodnoteniu vykonaných dôkazov. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku nie je revízia skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,
ale náprava výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie obsahujúce
argumenty popierajúce správnosť urobených skutkových zistení vecne nezodpovedajú
dovolateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia dovolateľa o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolací súd najprv skúmal, či v predmetnom
prípade bol použitý ten Trestný zákon, ktorý je pre dovolateľa priaznivejší a následne skúmal
to, či bol dovolateľovi uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký
druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi
spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu
sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 bola za zločin lúpeže
ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí od troch do ôsmich rokov odňatia
slobody.
Podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bola za trestný čin lúpeže
ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí od dvoch do desiatich rokov
odňatia slobody.
Z písomných dôvodov dovolania je zrejmé, že dovolateľ len s poukazom na vyššie
uvedené trestné sadzby za skutok, ktorý bol v jeho prípade najprísnejšie trestný, ustálil,
že Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 je pre neho priaznivejší.
Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky, od ktorých
závisí výrok o vine a treste. Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem treba použiť,
je rozhodujúce porovnanie, ktoré z rôznych posúdení je ako celok pre páchateľa
najpriaznivejšie. Páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktoré je pre neho
najpriaznivejšie, a to bez rozdielu, či podľa skoršieho a neskoršieho práva ide o rovnaké,
či rôzne skutkové podstaty. Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď právo platné v čase
činu alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší alebo nový zákon treba použiť ako
celok, teda nemožno rozhodovať napr. o vine podľa zákona jedného a o treste podľa zákona
ďalšieho. Použitie nového Trestného zákona je pre páchateľa priaznivejšie, ak jeho
ustanovenia, posudzované ako celok, poskytujú pre páchateľa priaznivejší výsledok ako starý
Z uvedeného je zrejmé, že len samotné porovnanie trestných sadzieb uvedených
v skutkových podstatách porovnávaných zákonov nie je pre posúdenie trestnosti činu
obvineného M. B. rozhodujúce. Rozhodujúci je celkový výsledok porovnania trestnosti činov
a ich trestnoprávnych následkov, ktoré by prichádzali do úvahy pri použití jednotlivých
zákonov vo vzťahu k obvinenému M. B. vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti a ďalšie
skutočnosti významné z hľadiska ukladania trestu, spôsobu jeho výkonu a ochranných
opatrení. Mimo iné aj s prihliadnutím na podmienky premlčania,
či už samotného trestného stíhania alebo do úvahy prichádzajúcich trestov, podmienky
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, podmienky zahladenia
odsúdenia a ďalšie. Celkovým porovnaním podmienok trestnosti a ukladania trestov a ďalších
trestnoprávnych následkov v konkrétnom prípade vychádza priaznivejšie, v prospech
obvineného, použitie Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
Napokon už len pri posúdení trestných sadzieb, odhliadajúc od podmienok použitia
asperačnej zásady, na použitie ktorej boli pri oboch zákonoch podmienky rovnaké,
pri rôznych dolných hraniciach základných trestných sadzieb bol skorší Trestný zákon
pre obvineného priaznivejší. Ak by asperačná zásada neprichádzala do úvahy, potom
z pohľadu možnosti uloženia podmienečného trestu odňatia slobody badateľne priaznivejšia
bola trestná sadzba za trestný čin lúpeže podľa skoršieho Trestného zákona, účinného v čase
spáchania činu.
Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený M. B. bol súdený
za tri úmyselné trestné činy spáchané tromi skutkami (viacčinný súbeh), z nich najprísnejšie
trestný bol skutok pod bodom 1/ rozsudku kvalifikovaný ako lúpež, pričom tieto trestné činy
spáchal skôr, ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trnava
z 18. augusta 2006, sp. zn. 6 T 131/2006, právoplatný dňa 8. novembra 2006, za trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, z časti
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a bol mu podľa
§ 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložený trest odňatia slobody v trvaní
1 (jeden) rok, ktorého výkon mu súd podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Z toho vyplýva,
že obvinenému M. B. musel súd uložiť súhrnný trest odňatia slobody podľa zásad na uloženie
úhrnného trestu s použitím tzv. asperačnej zásady.
Podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, ak súd odsudzuje
páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného
ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný; popri treste
prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný
druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného
trestu najvyššia z nich. Ak ustanovuje tento zákon na niektorý z takých trestných činov
len trest odňatia slobody, nemôže byť úhrnným trestom iný z trestov uvedených v § 27 ako
trest samostatný.
Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, ak súd ukladá úhrnný trest
odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo
viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu
z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu
polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov.
Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov
nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov.
Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu,
ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, súd uloží súhrnný trest
podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý
spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho
trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi
skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie
byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd
vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia
majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.
Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 po výkone polovice
uloženého alebo podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu odňatia slobody
môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu
plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život.
Z posúdenia spáchaných skutkov podľa príslušných ustanovení Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 vyplýva, že súd pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenia
§ 35 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, teda uložil súhrnný trest odňatia
slobody podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný,
v danom prípade trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 s trestnou sadzbou odňatia slobody 2 (dva) až 10 (desať) rokov.
Vzhľadom na súbeh úmyselných trestných činov mal súd uložiť trest v rámci upravenej
(zvýšenej) trestnej sadzby podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005
(t. j. sadzby upravenej s použitím tzv. asperačnej zásady), ktorá sadzba trestu odňatia slobody
po úprave predstavovala 7 (sedem) rokov a 8 (osem) mesiacov až 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri)
mesiace. Prvostupňový súd uložil obvinenému trest pod dolnou hranicou takto upravenej
trestnej sadzby. Krajský súd to napraviť nemohol, lebo odvolanie podal len obvinený
a v neprospech obvineného odvolanie prokurátorom podané nebolo.
Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností
a priťažujúcich okolností.
Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ak súd ukladá úhrnný trest
odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden
je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná
hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých
trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci
úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým
zo súdených trestných činov.
Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ak súd odsudzuje páchateľa
za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci
rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného
trestu.
Podľa § 66 ods. 1, písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, súd môže
odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením
svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať,
že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch
tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta
Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Z posúdenia spáchaných skutkov podľa príslušných ustanovení Trestného zákona
účinného od 1. januára 2006 vyplýva, že prvostupňový súd musel v zmysle § 38 ods. 2
Trestného zákona najprv obligatórne prihliadať na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností. Ak by zistil u obvineného M. B. jednu poľahčujúcu okolnosť a síce,
že viedol pred spáchaním trestných činov riadny život podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a jednu
priťažujúcu okolnosť a síce, že podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. spáchal viac trestných činov,
potom by súd pri ukladaní trestu za viac úmyselných trestných činov spáchaných tromi
skutkami aplikoval ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. a musel by uložiť súhrnný trest podľa
zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný, v danom
prípade zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 s trestnou
sadzbou odňatia slobody 3 (tri) až 8 (osem) rokov, pričom by súd rovnako musel aplikovať
asperačnú zásadu vyjadrenú v citovanom § 41 ods. 2 a uložiť súhrnný trest odňatia slobody
v rámci upravenej (zvýšenej) trestnej sadzby, ktorá sadzba trestu odňatia slobody
by po úprave predstavovala 6 (šesť) rokov a 10 (desať) mesiacov až 10 (desať) rokov
a 8 (osem) mesiacov. Vychádzajúc z § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006
by obvinený M. B. formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie splnil
po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.
Z vyššie uvedeného právneho rozboru je zrejmé, že súdy pri posudzovaní trestnosti
spáchaných skutkov správne vychádzali z ustanovení Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, lebo tieto boli pre obvineného M. B. ako celok priaznivejšie. Na
uvedenom nič nemení ani fakt, že tak prvostupňový ako aj odvolací súd v rozpore s § 125 Tr.
por. účinného do 31. decembra 2005 upravujúcim požiadavky
na odôvodnenie rozsudku v tomto smere svoje rozhodnutia bližšie neodôvodnili.
Na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je potrebné,
aby bol dovolateľovi uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký
druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Druhom trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa, sa rozumejú prípady, keď súd
obvinenému uložil niektorý z druhov trestov, napriek tomu, že neboli splnené zákonné
podmienky na jeho uloženie. O tento prípad u dovolateľa nejde, keďže jemu bol uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005, ktorý tento druh trestu výslovne ustanovuje.
Uloženie trestu mimo zákonom stanovenú hranicu trestnej sadzby sa týka len tých
druhov trestov, ktorých sadzba je v Trestnom zákone odstupňovaná. Trest je potom uložený
mimo sadzby jednak pri nedôvodnom prekročení hornej hranice príslušnej trestnej sadzby,
ako aj nezákonným prelomením dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenej Trestným
zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným, pokiaľ je taká
hranica v zákone určená. Nezáleží na tom, či bol neprípustný druh trestu alebo trest mimo
trestnú sadzbu uložený ako trest samostatný, úhrnný, súhrnný, ďalší alebo spoločný
za pokračovací trestný čin.
Z tohto hľadiska najvyšší súd konštatuje, že nepodmienečný trest odňatia slobody
uložený obvinenému M. B. vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov
nie je trestom uloženým mimo trestnej sadzby, lebo horná hranica zvýšenej trestnej sadzby
v tomto prípade predstavovala 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Ani keby boli súdy
vyhodnotili ako priaznivejšie pre obvineného použitie nového Trestného zákona, pokiaľ
by súdy zvažovali, že vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 2 Tr. zákona účinného
od 1. januára 2006 podmienky na podmienečné prepustenie obvineného z výkonu trestu
odňatia slobody by boli rovnaké, uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov
a 6 (šesť) mesiacov by nepresahoval hornú hranicu trestnej sadzby podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.
účinného od 1. januára 2006 po úprave v zmysle § 41 ods. 2 citovaného Tr. zák.
predstavujúcu 10 (desať) rokov a 8 (osem) mesiacov.
Konkrétny uložený trest odňatia slobody obvinenému M. B.
by aj pri použití nového Trestného zákona bol v rámci sadzby od šiestich rokov a desiatich
mesiacov do desiatich rokov a osem mesiacov, teda nebol by uložený v rozpore so zákonom.
Pri správnom použití predchádzajúceho Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 bol
však obvinenému uložený trest odňatia slobody dva mesiace pod dolnou hranicou trestnej
sadzby, teda v žiadnom prípade sa obvinenému neukrivdilo a zákon nebol porušený v jeho
neprospech.
Dovolací súd musí prihliadať na ustanovenie § 385 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého
dovolací súd ustanovenie odseku 1/, teda že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené, nepoužije, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolanie
je podané v prospech obvineného. Keďže v danom prípade bolo dovolanie podané len
v prospech obvineného, najvyšší súd rešpektujúc zásadu zákazu zmeny k horšiemu
(reformatio in peius) na porušenie zákona v prospech dovolateľa neprihliadol.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
V posudzovanej veci dospel najvyšší súd k záveru, že zákonné podmienky dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. h/ Tr. por. u obvineného M. B. neboli naplnené, a preto na
neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2011
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková