Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/49/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného M. B., pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 27. januára 2011

v Bratislave dovolanie obvineného M. B. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

z 11. novembra 2008, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného M. B. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 18. marca 2008, sp. zn. , bol

obvinený M. B. uznaný za vinného v bode 1/ rozsudku z trestného činu lúpeže podľa § 234

ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, v bode 2/ rozsudku z trestného činu podvodu

podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a v bode 3/ rozsudku z trestného

činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že

1/ dňa 15. októbra 2004 asi o 19.10 hod. v H. pred obytným domom Č. pribehol

zozadu k M. L., chytil jej koženú tašku, v ktorej boli peniaze v hotovosti vo výške 72 548 Sk,

dioptrické okuliare, kalkulačka a písomnosti, ktorú držala v pravej ruke a následne začal

taškou mykať a trhať, čím zhodil M. L. na zem, ktorá následkom toho povolila stisk

a obžalovaný jej vytrhol tašku z ruky, z miesta činu ušiel, čím M. L. spôsobil škodu vo výške

2 700 Sk, nespôsobil jej žiadnu ujmu na zdraví a spoločnosti P., spôsobil škodu vo výške

72 548 Sk,

2/ 19. júna 2003 v P. uzatvoril so spoločnosťou H., úverovú zmluvu č. 5304167696 na

poskytnutie revolvingového úveru čerpaného prostredníctvom zákazníckej karty Y. vo výške

25 000 Sk, pričom pri spísaní zmluvy uviedol, že je zamestnaný v spoločnosti A., kde však

v tom čase už nepracoval a zaviazal sa tento úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami

vo výške 1 000 Sk, úver vyčerpal, avšak doposiaľ neuhradil žiadnu splátku,

čím spôsobil spoločnosti H. škodu vo výške 25 000 Sk,

3/ dňa 16. septembra 2003 v H. prostredníctvom zmluvného predajcu E. uzatvoril so

spoločnosťou H. úverovú zmluvu č. 2314060106 na poskytnutie úveru vo výške 7 190 Sk na

kúpu televízora O., pričom predložil predtým získanú kartu Y. a ako zamestnávateľa uviedol

spoločnosť A., kde však v tom čase už nepracoval a zaviazal sa úver splácať v 12 mesačných

splátkach vo výške 744 Sk, tovar prevzal, avšak do dnešného dňa nesplatil ani jednu splátku,

čím spoločnosti H. spôsobil škodu vo výške 7 190 Sk.

Za to bol obvinený M. B. odsúdený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 citovaného Tr. zák. k súhrnnému trestu

odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 súd

obvineného M. B. pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej

skupiny.

Súčasne súd zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému M. B. uložený trestným

rozkazom Okresného súdu Trnava z 18. augusta 2006, sp. zn. , ktorý bol

obvinenému M. B. doručený dňa 30. októbra 2006 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 8.

novembra 2006.

Podľa účinného do 31 decembra 2005 súd zaviazal obvineného

M. B. nahradiť škodu poškodeným stranám nasledovne: v bode 1/ rozsudku P. vo výške

72 548 Sk, v bode 2/ rozsudku H. vo výške 25 000 Sk a v bode 3/ rozsudku H., vo výške

7 190 Sk.

Proti tomuto rozsudku podal obvinený M. B. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré

Krajský súd v Trnave uznesením z 11. novembra 2008, sp. zn. , podľa

účinného do 31. decembra 2005 ako nedôvodné zamietol.

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Trnave podal obvinený M. B. (ďalej tiež

„dovolateľ“) prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. B. Š. dňa

24. februára 2010 na Okresný súd Trnava dovolanie. Dovolanie oprel o dovolacie dôvody

uvedené v a účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“).

Porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c/ ) videl dovolateľ v tom, že jeho obhajca JUDr. P. L. v písomnom vyhotovení

odvolania z 23. apríla 2008 proti rozsudku Okresného súdu Trnava

z 18. marca 2008, sp. zn. , v rámci obhajobnej argumentácie uviedol,

že sa dovolateľ nedopustil trestného činu lúpeže, lebo chcel len vytrhnúť tašku a utiecť,

pričom aj utiekol. V mene dovolateľa, no bez jeho vedomia a proti jeho vôli, tak obhajca

priznal spáchanie skutku, v úmysle dosiahnuť zmenu právnej kvalifikácie skutku z lúpeže

na krádež, a to napriek tomu, že sa dovolateľ k spáchaniu skutku nikdy nikomu, ani svojmu

obhajcovi, nepriznal. Dovolateľ poukázal na to, že citované vyhlásenie obhajcu bolo

rozhodujúce pre ustálenie jeho viny odvolacím súdom, ako to vyplýva z odôvodnenia

uznesenia odvolacieho súdu a že on sa o tomto excese obhajcu dozvedel až po doručení

uznesenia odvolacieho súdu, nakoľko sa verejného zasadnutia konanom o odvolaní z dôvodu

práceneschopnosti nezúčastnil. Inak by toto vyhlásenie obhajcu, ktoré považuje za nezákonný

dôkaz, keďže bolo urobené v rozpore s jeho záujmom ako klienta a teda aj v rozpore

so zákonom o advokácii, namietal už na verejnom zasadnutí.

V rámci tohto dovolacieho dôvodu ďalej dovolateľ namietal aj nedostatky

v skutkových zisteniach poukazujúc pritom na rozpory vo výpovediach svedkov, tiež

nesprávne hodnotenie dôkazov a následné chybné skutkové zistenia, pričom presadzoval

vlastné hodnotiace úvahy vzťahujúce sa k vykonanému dokazovaniu.

Naplnenie druhého dovolacieho dôvodu, uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby (dovolací dôvod podľa ), videl dovolateľ v tom,

že mu súd za súdené skutky uložil súhrnný trest odňatia slobody podľa § 234 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 (tzv. asperačná zásada) vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť)

mesiacov, hoci podľa názoru dovolateľa mal súd správne postupovať podľa § 2 ods. 1 Tr. zák.

účinného od 1. januára 2006 a uložiť mu súhrnný trest odňatia slobody podľa § 188 ods. 1

účinného od 1. januára 2006 s použitím Tr. zák. účinného

od 1. januára 2006, lebo ten bol pre neho priaznivejší. Keďže tak súd nepostupoval a zároveň

i nesprávne aplikoval asperačnú zásadu, v konečnom dôsledku spôsobil, že bol dovolateľovi

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Tento postup je podľa dovolateľa v

rozpore s článkom 50 ods. 6 , podľa ktorého sa trestnosť činu

posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, neskorší

zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Poukazujúc na vyššie citované chyby dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti výrokov napadnutých rozhodnutí

a zistení dôvodov dovolania v zmysle ustanovenia a

rozsudkom vyslovil podľa porušenie zákona v týchto ustanoveniach,

zrušil napadnuté rozhodnutia podľa a prikázal súdu podľa

, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného M. B. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Trnave.

Vo vyjadrení zo 7. apríla 2010 navrhol dovolanie podľa odmietnuť,

nakoľko podľa jeho názoru obvineným uplatnené dovolacie dôvody nie

sú naplnené.

K argumentom obvineného M. B. zaujal prokurátor okresnej prokuratúry také

stanovisko, že k porušeniu obhajobných práv dovolateľa nedošlo. Je toho názoru,

že obvinený M. B. vidiac po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom, že

neuspel s obhajobou, ktorú mu poskytoval JUDr. J. F., zvolil si nového obhajcu JUDr. P. L.

Jeho tvrdenie, že sa s týmto obhajcom neradil o spôsobe výkonu obhajoby a obhajca konal

z vlastnej svojvôle, proti jeho vôli, považuje prokurátor za účelové a manipulatívne, lebo ak

by dovolateľ bol toho názoru, že ho odvolací súd pri popieraní viny (resp. odmietnutí

vypovedať) oslobodí, nezmenil by obhajcu. Je preto vysoko pravdepodobné, že ak dovolateľ

zmenil obhajcu, zjavne chcel zmeniť aj spôsob svojej obhajoby s cieľom domôcť sa

priaznivejšieho posúdenia konania a tým výrazne nižšieho trestu. Rovnako trest

je podľa názoru prokurátora uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a nejde

ani o taký druh trestu, ktorý by zákon za daný skutok nepripúšťal. To by platilo aj v prípade,

ak by sa trestnosť skutkov posudzovala a trest ukladal podľa účinného

od 1. januára 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného M. B. a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1

), bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonnej lehote

a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ),

ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo

je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa ( ).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Predstavuje výnimočný prielom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto

výnimočnosť je vyjadrená aj obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby

sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia

opravná inštancia.

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo zásadným

spôsobom porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu

na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Z dikcie citovaného § 371 ods. 1 písm. c/ je zrejmé, že nie akékoľvek porušenie práva

na obhajobu, ale len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom možno považovať

za dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné porušenie

práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho

trestnej veci boli dané dôvody povinnej obhajoby. Pod tento dovolací dôvod však nespadá

vlastný spôsob výkonu obhajoby, ktorý práve namieta dovolateľ, nakoľko voľba spôsobu

výkonu obhajoby je vecou dohody medzi obvineným a jeho obhajcom. Obsah tejto dohody

orgánom činným v trestnom konaní a ani súdu nie je známy, preto sa vo vzťahu k nim

nemožno naň odvolávať, o to menej, keď obhajca obvineného JUDr. P. L. medzičasom

zomrel. Správne v tomto smere poukázal prokurátor vo svojom vyjadrení na fakt, že odvolací

súd nerozhodol o vine obvineného M. B. len na základe spomínaného vyhlásenia obhajcu, ale

pri posúdení celého vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Pod dovolací dôvod uvedený v , ktorý uplatnil obvinený

M. B. a ktorým je dovolací súd viazaný ( ) nemožno podriadiť ani

námietky obvineného smerujúce proti správnosti skutkových zistení prvostupňového súdu

a hodnoteniu vykonaných dôkazov. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku nie je revízia skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa,

ale náprava výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie obsahujúce

argumenty popierajúce správnosť urobených skutkových zistení vecne nezodpovedajú

dovolateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia dovolateľa o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v dovolací súd najprv skúmal, či v predmetnom

prípade bol použitý ten , ktorý je pre dovolateľa priaznivejší a následne skúmal

to, či bol dovolateľovi uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký

druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje

a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi

spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 bola za zločin lúpeže

ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí od troch do ôsmich rokov odňatia

slobody.

Podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bola za trestný čin lúpeže

ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí od dvoch do desiatich rokov

odňatia slobody.

Z písomných dôvodov dovolania je zrejmé, že dovolateľ len s poukazom na vyššie

uvedené trestné sadzby za skutok, ktorý bol v jeho prípade najprísnejšie trestný, ustálil,

že účinný od 1. januára 2006 je pre neho priaznivejší.

Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky, od ktorých

závisí výrok o vine a treste. Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem treba použiť,

je rozhodujúce porovnanie, ktoré z rôznych posúdení je ako celok pre páchateľa

najpriaznivejšie. Páchateľov skutok sa posudzuje podľa toho práva, ktoré je pre neho

najpriaznivejšie, a to bez rozdielu, či podľa skoršieho a neskoršieho práva ide o rovnaké,

či rôzne skutkové podstaty. Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď právo platné v čase

činu alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší alebo nový zákon treba použiť ako

celok, teda nemožno rozhodovať napr. o vine podľa zákona jedného a o treste podľa zákona

ďalšieho. Použitie nového je pre páchateľa priaznivejšie, ak jeho

ustanovenia, posudzované ako celok, poskytujú pre páchateľa priaznivejší výsledok ako starý

.

Z uvedeného je zrejmé, že len samotné porovnanie trestných sadzieb uvedených

v skutkových podstatách porovnávaných zákonov nie je pre posúdenie trestnosti činu

obvineného M. B. rozhodujúce. Rozhodujúci je celkový výsledok porovnania trestnosti činov

a ich trestnoprávnych následkov, ktoré by prichádzali do úvahy pri použití jednotlivých

zákonov vo vzťahu k obvinenému M. B. vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti a ďalšie

skutočnosti významné z hľadiska ukladania trestu, spôsobu jeho výkonu a ochranných

opatrení. Mimo iné aj s prihliadnutím na podmienky premlčania,

či už samotného trestného stíhania alebo do úvahy prichádzajúcich trestov, podmienky

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, podmienky zahladenia

odsúdenia a ďalšie. Celkovým porovnaním podmienok trestnosti a ukladania trestov a ďalších

trestnoprávnych následkov v konkrétnom prípade vychádza priaznivejšie, v prospech

obvineného, použitie účinného do 31. decembra 2005.

Napokon už len pri posúdení trestných sadzieb, odhliadajúc od podmienok použitia

asperačnej zásady, na použitie ktorej boli pri oboch zákonoch podmienky rovnaké,

pri rôznych dolných hraniciach základných trestných sadzieb bol skorší

pre obvineného priaznivejší. Ak by asperačná zásada neprichádzala do úvahy, potom

z pohľadu možnosti uloženia podmienečného trestu odňatia slobody badateľne priaznivejšia

bola trestná sadzba za trestný čin lúpeže podľa skoršieho , účinného v čase

spáchania činu.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený M. B. bol súdený

za tri úmyselné trestné činy spáchané tromi skutkami (viacčinný súbeh), z nich najprísnejšie

trestný bol skutok pod bodom 1/ rozsudku kvalifikovaný ako lúpež, pričom tieto trestné činy

spáchal skôr, ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trnava

z 18. augusta 2006, sp. zn. , právoplatný dňa 8. novembra 2006, za trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, z časti

v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a bol mu podľa

§ 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložený trest odňatia slobody v trvaní

1 (jeden) rok, ktorého výkon mu súd podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Z toho vyplýva,

že obvinenému M. B. musel súd uložiť súhrnný trest odňatia slobody podľa zásad na uloženie

úhrnného trestu s použitím tzv. asperačnej zásady.

Podľa § 35 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, ak súd odsudzuje

páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného

ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný; popri treste

prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný

druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného

trestu najvyššia z nich. Ak ustanovuje tento zákon na niektorý z takých trestných činov

len trest odňatia slobody, nemôže byť úhrnným trestom iný z trestov uvedených v § 27 ako

trest samostatný.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, ak súd ukladá úhrnný trest

odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo

viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu

z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu

polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov.

Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov

nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov.

Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu,

ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa § 35 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, súd uloží súhrnný trest

podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý

spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho

trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi

skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie

byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd

vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, straty vojenskej hodnosti, prepadnutia

majetku alebo prepadnutia veci, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.

Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 po výkone polovice

uloženého alebo podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu odňatia slobody

môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu

plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať,

že v budúcnosti povedie riadny život.

Z posúdenia spáchaných skutkov podľa príslušných ustanovení

účinného do 31. decembra 2005 vyplýva, že súd pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenia

§ 35 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, teda uložil súhrnný trest odňatia

slobody podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný,

v danom prípade trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 s trestnou sadzbou odňatia slobody 2 (dva) až 10 (desať) rokov.

Vzhľadom na súbeh úmyselných trestných činov mal súd uložiť trest v rámci upravenej

(zvýšenej) trestnej sadzby podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005

(t. j. sadzby upravenej s použitím tzv. asperačnej zásady), ktorá sadzba trestu odňatia slobody

po úprave predstavovala 7 (sedem) rokov a 8 (osem) mesiacov až 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri)

mesiace. Prvostupňový súd uložil obvinenému trest pod dolnou hranicou takto upravenej

trestnej sadzby. Krajský súd to napraviť nemohol, lebo odvolanie podal len obvinený

a v neprospech obvineného odvolanie prokurátorom podané nebolo.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, pri určovaní druhu trestu

a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností

a priťažujúcich okolností.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ak súd ukladá úhrnný trest

odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden

je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej

sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná

hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých

trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci

úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým

zo súdených trestných činov.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ak súd odsudzuje páchateľa

za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci

rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného

trestu.

Podľa § 66 ods. 1, písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, súd môže

odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením

svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať,

že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch

tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta

Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Z posúdenia spáchaných skutkov podľa príslušných ustanovení

účinného od 1. januára 2006 vyplýva, že prvostupňový súd musel v zmysle § 38 ods. 2

najprv obligatórne prihliadať na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich

okolností. Ak by zistil u obvineného M. B. jednu poľahčujúcu okolnosť a síce,

že viedol pred spáchaním trestných činov riadny život podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a jednu

priťažujúcu okolnosť a síce, že podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. spáchal viac trestných činov,

potom by súd pri ukladaní trestu za viac úmyselných trestných činov spáchaných tromi

skutkami aplikoval ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. a musel by uložiť súhrnný trest podľa

zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný, v danom

prípade zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 s trestnou

sadzbou odňatia slobody 3 (tri) až 8 (osem) rokov, pričom by súd rovnako musel aplikovať

asperačnú zásadu vyjadrenú v citovanom § 41 ods. 2 a uložiť súhrnný trest odňatia slobody

v rámci upravenej (zvýšenej) trestnej sadzby, ktorá sadzba trestu odňatia slobody

by po úprave predstavovala 6 (šesť) rokov a 10 (desať) mesiacov až 10 (desať) rokov

a 8 (osem) mesiacov. Vychádzajúc z § 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006

by obvinený M. B. formálnu podmienku pre podmienečné prepustenie splnil

po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.

Z vyššie uvedeného právneho rozboru je zrejmé, že súdy pri posudzovaní trestnosti

spáchaných skutkov správne vychádzali z ustanovení účinného

do 31. decembra 2005, lebo tieto boli pre obvineného M. B. ako celok priaznivejšie. Na

uvedenom nič nemení ani fakt, že tak prvostupňový ako aj odvolací súd v rozpore s § 125 Tr.

por. účinného do 31. decembra 2005 upravujúcim požiadavky

na odôvodnenie rozsudku v tomto smere svoje rozhodnutia bližšie neodôvodnili.

Na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa je potrebné,

aby bol dovolateľovi uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo taký

druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Druhom trestu, ktorý nepripúšťa, sa rozumejú prípady, keď súd

obvinenému uložil niektorý z druhov trestov, napriek tomu, že neboli splnené zákonné

podmienky na jeho uloženie. O tento prípad u dovolateľa nejde, keďže jemu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005, ktorý tento druh trestu výslovne ustanovuje.

Uloženie trestu mimo zákonom stanovenú hranicu trestnej sadzby sa týka len tých

druhov trestov, ktorých sadzba je v odstupňovaná. Trest je potom uložený

mimo sadzby jednak pri nedôvodnom prekročení hornej hranice príslušnej trestnej sadzby,

ako aj nezákonným prelomením dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenej Trestným

zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným, pokiaľ je taká

hranica v zákone určená. Nezáleží na tom, či bol neprípustný druh trestu alebo trest mimo

trestnú sadzbu uložený ako trest samostatný, úhrnný, súhrnný, ďalší alebo spoločný

za pokračovací trestný čin.

Z tohto hľadiska najvyšší súd konštatuje, že nepodmienečný trest odňatia slobody

uložený obvinenému M. B. vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov

nie je trestom uloženým mimo trestnej sadzby, lebo horná hranica zvýšenej trestnej sadzby

v tomto prípade predstavovala 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Ani keby boli súdy

vyhodnotili ako priaznivejšie pre obvineného použitie nového , pokiaľ

by súdy zvažovali, že vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 2 Tr. zákona účinného

od 1. januára 2006 podmienky na podmienečné prepustenie obvineného z výkonu trestu

odňatia slobody by boli rovnaké, uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov

a 6 (šesť) mesiacov by nepresahoval hornú hranicu trestnej sadzby podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.

účinného od 1. januára 2006 po úprave v zmysle § 41 ods. 2 citovaného Tr. zák.

predstavujúcu 10 (desať) rokov a 8 (osem) mesiacov.

Konkrétny uložený trest odňatia slobody obvinenému M. B.

by aj pri použití nového bol v rámci sadzby od šiestich rokov a desiatich

mesiacov do desiatich rokov a osem mesiacov, teda nebol by uložený v rozpore so zákonom.

Pri správnom použití predchádzajúceho účinného do 31. decembra 2005 bol

však obvinenému uložený trest odňatia slobody dva mesiace pod dolnou hranicou trestnej

sadzby, teda v žiadnom prípade sa obvinenému neukrivdilo a zákon nebol porušený v jeho

neprospech.

Dovolací súd musí prihliadať na ustanovenie , podľa ktorého

dovolací súd ustanovenie odseku 1/, teda že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom

uvedené, nepoužije, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolanie

je podané v prospech obvineného. Keďže v danom prípade bolo dovolanie podané len

v prospech obvineného, najvyšší súd rešpektujúc zásadu zákazu zmeny k horšiemu

(reformatio in peius) na porušenie zákona v prospech dovolateľa neprihliadol.

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

V posudzovanej veci dospel najvyšší súd k záveru, že zákonné podmienky dovolania

podľa a u obvineného M. B. neboli naplnené, a preto na

neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2011

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková