Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 191/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa o sťažnosti O. P., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., PhD., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 2. júla

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. decembra 2010 takto

rozhodol:

1. Sťažnosti O. P. v časti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 2. júla 2010 n e v y h o v u j e .

2. Základné právo O. P. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo

228/2010 zo 7. decembra 2010 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-16 zo 4. mája 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. júla

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním z 31. augusta 1991 si oprávnené

osoby uplatnili na Pozemkovom úrade P. (ďalej len „pozemkový úrad“) reštitučný nárok

týkajúci sa aj vrátenia pozemku č... nachádzajúceho sa v katastrálnom území sťažovateľky

(ďalej aj „sporná parcela“). Súčasne v zmysle požiadavky

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníckych vzťahoch k pôde“) oprávnené osoby

uzatvorili 7. mája 1992 so sťažovateľkou dohodu o vydaní nimi požadovaných pozemkov,

ktorá však neobsahovala zmienku aj o spornej parcele, pričom pozemkový úrad túto dohodu

schválil rozhodnutím č. j. 721/92-37 z 15. septembra 1992 a súčasne týmto rozhodnutím

rozhodol aj o spornej parcele, keďže podľa § 9 ods. 4 zákona o vlastníckych vzťahoch

k pôde ak nedôjde k dohode podľa odseku 1, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k

nehnuteľnosti pozemkový úrad. Uvedeným rozhodnutím pozemkový úrad rozhodol

o vydaní spornej parcely oprávneným osobám (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

9. októbra 1992), v dôsledku čoho príslušný katastrálny úrad zapísal vlastnícke právo

k spornej parcele na oprávnené osoby.

Následne bola sťažovateľkou podaná Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) žaloba, ktorou sa mala domáhať určenia vlastníckeho práva k spornej parcele, pričom

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. mája 1999 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2000 bolo vlastnícke právo k spornej

parcele určené v prospech sťažovateľky, pričom aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) rozhodnutím sp. zn. z 28. februára 2002 dovolanie

oprávnených osôb proti predmetnému rozsudku krajského súdu zamietol. V dôsledku

uvedeného bolo príslušným katastrálnym úradom vlastnícke právo k spornej parcele

zapísané v prospech sťažovateľky.

Na základe uvedených skutočností Obvodný pozemkový úrad v P. ako

právny nástupca pôvodného pozemkového úradu pokračoval na žiadosť oprávnených

osôb v konaní o ich reštitučnom nároku k spornej parcele, keďže táto sa nenachádzala

v pôvodnej dohode uzatvorenej medzi oprávnenými osobami a sťažovateľkou.

Rozhodnutím č. j. OPÚ-2004/1079 z 22. októbra 2004 pozemkový úrad rozhodol

o nevydaní spornej parcely oprávneným osobám z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. f) zákona

o vlastníckych vzťahoch k pôde, t. j. z dôvodu, že na tejto parcele sa nachádza telovýchovné

a športové zariadenie (futbalové ihrisko). O odvolaní oprávnených osôb proti tomuto

správnemu rozhodnutiu, ktoré oprávnené osoby odôvodnili tým, že sporná parcela nie je

v operátoch katastra vedená ako zastavaná plocha, ale ako ostatné plochy, ako aj tým, že

sporná parcela je súčasťou francúzskeho parku prináležiaceho ku kaštieľu, ktorý bol

vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, takže akékoľvek stavby na tejto parcele nie sú

prípustné, rozhodoval krajský súd. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zrušil

rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pozemkový úrad následne rozhodnutím sp. zn. OPÚ-2006/498-38/Mr z 31. októbra

2006 opätovne rozhodol o nevydaní spornej parcely oprávneným osobám a tiež o ich nároku

na náhradu. O odvolaní oprávnených osôb proti tomuto rozhodnutiu pozemkového úradu

konal krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý svojím rozsudkom

z 5. februára 2008 zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie. O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu konal najvyšší

súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. zo 14. mája 2009 rozsudok krajského súdu

potvrdil, pričom obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť 9. júla 2009. Najvyšší súd

konštatoval: „K parcele... - hoci presne nevymedzuje, čo treba

chápať pod telovýchovným a športovým zariadením, vychádzajúc z účelu zákona a

gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f) zákona odvolací súd sa zhoduje s názorom

krajského súdu, že samotné ihrisko nemožno považovať za telovýchovné alebo športové

zariadenie, pretože v konkrétnom prípade sa na parcele č. 914/1 nenachádzajú žiadne

stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden stavebný

celok - t. j. telovýchovné alebo športové zariadenie.“

Po vrátení veci o reštitučnom nároku oprávnených osôb konal opätovne pozemkový

úrad, ktorý svojím rozhodnutím č. j. OPÚ-2009/606-19-MB z 20. novembra 2009 rozhodol

o vrátení, resp. o vydaní spornej parcely oprávneným osobám z dôvodu, že umiestnenie

futbalového ihriska na spornej parcele nie je prekážkou jej vydania oprávneným osobám

v rámci reštitučného konania, pretože súc viazaný právnym názorom krajského súdu

a najvyššieho súdu, predmetné futbalové ihrisko nemožno podľa pozemkového úradu

považovať za športové zariadenie v zmysle požiadavky § 11 ods. 1 písm. f) zákona

o vlastníckych vzťahoch k pôde.

Na základe opravného prostriedku sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. preskúmal rozhodnutie pozemkového úradu č. j. OPÚ-2009/606-19-MB

z 20. novembra 2009, pričom ho napadnutým rozsudkom z 2. júla 2010 ako vecne správne

potvrdil. Na základe odvolania sťažovateľky bol rozsudok krajského súdu vo veci samej

potvrdený aj napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2010.

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že tak rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2010, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2010 bolo porušené jej základné právo a právo na

spravodlivé súdne konanie, a to v jeho atribúte zaručujúcom riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Podľa sťažovateľky totiž označené súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne

jasným a zrozumiteľným spôsobom neobjasnili, prečo nie je možné v danom prípade

považovať futbalové ihrisko za športové zariadenie v zmysle požiadavky § 11 ods. 1

písm. f) zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde, pričom podľa sťažovateľky výklad tohto

pojmu, ktorý nie je zákonom o vlastníckych vzťahoch k pôde definovaný, podaný

označenými súdmi je arbitrárny, svojvoľný a odporuje zmyslu a účelu predmetného zákona.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... z odôvodnenia rozsudku sa možno dozvedieť len to, že

- v tomto prípade nejde o stavbu,

- v tomto prípade samotné ihrisko nie je možné považovať za stavbu,

- že nie je presne vymedzené čo je telovýchovným a športovým zariadením

- ale vychádzajúc z účelu zákona ako aj z gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f)

zákona to nie je takéto zariadenie.

V tejto časti sú rozhodnutia súdov úplne nepreskúmateľné a to najmä z nasledovných

dôvodov:

- nie je vôbec - ani jediným slovom zmienené čo je účelom zákona - chýba akákoľvek

argumentácia

- vôbec nie je zjavné ako bol realizovaný gramatický výklad pojmu telovýchovné a

športové zariadenie (čo ho viedlo k takým záverom a akými úvahami sa riadil najvyšší súd)

- pritom ale samotný súd uznáva, že ide o pojem presne nevymedzený

- v časti konštatovania, že nejde o stavbu - ide len o holé konštatovanie bez obsahu,

pretože sme do spisu predložili listiny a podklady, vrátane fotodokumentácie ako vyzerá

celý športový areál a to aj s nákresom nehnuteľností – stavieb - zastrešených objektov z

tehál postavených ešte v dávnej minulosti)

- súdy používajú formuláciu „v tomto konkrétnom prípade“ - ani v tejto časti však

rozhodnutia nie sú preskúmateľné. Nie je totiž uvedený žiadny relevantný dôvod prečo

práve v tejto veci sa rozhodlo takto a v čom spočívajú odlišnosti od iných prípadov.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ako aj rozsudkom

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. bolo porušené základné právo obce P. na

súdnu ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv a

slobôd, ak aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3

ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. a vec vracia

na ďalšie konanie a prejednanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania ako ja náhradu trov

právneho zastupovania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili aj účastníci

konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr. 10084/2011 z 20. júna 2011, za

najvyšší súd jeho predseda listom č. k. -56 zo 17. júna 2011 a právny zástupca

sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu

listom zo 6. júla 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci Krajský súd v Prešove rešpektoval právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky prezentovaný v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 1. 5.

2009, podľa ktorého ohraničenú trávnatú plochu s dvoma futbalovými bránkami nemožno

považovať za telovýchovné a športové zariadenie.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov v ustanovení § 11 ods. 1 písm. f/

upravuje, že pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že na pozemku sú

telovýchovné a športové zariadenia, ktorých definíciu zákon neobsahuje.

Krátky slovník slovenského jazyka... zariadenie definuje okrem iného ako inštitúciu

a jej budovu prispôsobenú nejakej celospoločenskej funkcii (predškolské, zdravotnícke,

kultúrne), ale aj ako budovu miestnosť s vybavením na rozličné ciele (sociálne hygienické).

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že iba futbalové ihrisko bez akýchkoľvek stavieb

nemožno považovať za telovýchovné a športové zariadenie.

Krajský súd v Prešove... súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil

od ústneho pojednávania, lebo od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.“

2.2 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd v konaní, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti, považoval odvolacie

námietky navrhovateľa za neodôvodnené a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku. Riadil sa aj dispozičnou a koncentračnou zásadou, ktorou je

správne súdnictvo ovládané. Nenahrádzal argumentáciu navrhovateľa, ktorá mala byť

obsiahnutá v opravnom prostriedku v plnom rozsahu.

Podľa sudcu spravodajcu JUDr. M. M. je potrebné uviesť, že na rozhodnutie o

odvolaní mal zásadný význam vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 05. 2009, z obsahu ktorého vyplýva právny záver,

že hoci presne nevymedzuje, čo treba chápať pod telovýchovným a

športovým zariadením, vychádzajúc z účelu zákona, ako aj z gramatického výkladu § 11

ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, samotné ihrisko, ktoré tvorí trávnatá plocha s dvoma

futbalovými bránkami, nemožno považovať za telovýchovné a športové zariadenie, pretože v

tomto konkrétnom prípade sa na posudzovanej parcele č. 914/1 nenachádzajú žiadne

stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden stavebný

celok - t.j. telovýchovné alebo športové zariadenie. ...

Z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ako aj

3 je zrejmé, že gramatický výklad pojmu telovýchovné a športové zariadenie

vymedzuje takéto zariadenie ako priestor, ktorý je cielenou stavebno-technickou činnosťou

upravený tak, že spĺňa podmienky na prevádzkovanie určitého druhu športovej činnosti

(kvalitou spracovanej trávnatej plochy, vybudovaním športových zariadení, úpravou plochy

podľa športových predpisov, vybudovaním súvisiacich sociálnych ako aj prevádzkovo-

technických zariadení športového charakteru, atď.), ktoré sú vystavané na základe

stavebného povolenia a v súlade s nim, pričom je potrebné v tomto kontexte aj zmeniť

charakter pozemku tak, že zmení svoj pôvodný účel využitia. Uvedené kritériá rozhodne

nespĺňa priestor, ktorý vznikol iba na základe osadenia futbalových bránok a zábradlia na

zatrávnenej parcele, ktorá pôvodne slúžila na poľnohospodárske účely. Naviac na LV

vedenom v katastri nehnuteľnosti na predmetnú parcelu je údaj „chránené objekty územia

pásma“.

Na záver poukazujeme aj na tú skutočnosť, že ako vyplývalo z obsahu

administratívneho spisu parcela, na ktorej je zriadené ihrisko sa stala súčasťou pamiatkovej

zóny barokového kaštieľa a teda sa nachádza v tzv. ochrannom území kultúrnej pamiatky

barokovej kurie, pričom aj park, ktorý majú vlastníci kaštieľa obnoviť na parcele č. 914/1 je

pamiatkovo chránený, naviac podľa príslušných ustanovení zákona ostatnej pamiatkovej

starostlivosti, nie je možné zriaďovať na takomto pozemku žiadnu stavbu. Už v čase vydania

rozhodnutia zo dňa 15. 09. 1992 bolo navrhovateľom ako vlastníkom parcely č... nariadené

obnoviť park v okolí kaštieľa v P. a odstrániť ihrisko a sekundárne stavby podľa

rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v S. č. 435/1992-na. Z priloženého

záznamu je zrejmé, že stavebný úrad považoval stavby na parcele č... za nelegálne a začal

konanie o ich odstránenie zvláštneho podnetu a zároveň nariadil premiestnenie futbalového

ihriska. ...

Najvyšší súd SR opätovne poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR , v intenciách ktorého správne orgány a krajský súd konal a na

ktorého závery Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí č. 3

zo dna 07.12.2010 nadviazal a svoje rozhodnutie odôvodnil. Zdôrazňujeme,

že nie je možné, aby rozsudok reagoval na argumentáciu sťažovateľa, ktorá nebola

uplatnená v opravnom prostriedku.

Podľa názoru najvyššieho súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj

rozhodnutie najvyššieho súdu riadne odôvodnené, jeho odôvodnenie je v súlade

s ustanoveniami a podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva navrhovateľa na prístup súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať

pred súdom.

Za konajúci senát nemôžem dôvody uvedené v rozsudku a ani ich nesmiem v zmysle

právnej tradície kontinentálneho práva, dodatočne objasňovať novými dôvodmi (viď

prekážka striktnej viazanosti u rozsudku zakotvená v , ktorá súčasne

vychádza z ústavného princípu právnej istoty) nad rámec vymedzený v odôvodnení

napadnutého a právoplatného rozsudku.

S prihliadnutím na tieto závery za konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky navrhujem, aby ústavná sťažnosť v zmysle bola

Ústavným súdom Slovenskej republiky ako neopodstatnená odmietnutá.

Zároveň si Vám dovoľujeme oznámiť, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam krajského

súdu a najvyššieho súdu uviedol:

«... oznamujeme, že v danej veci súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.

V plnom rozsahu zotrvávame na našich podaniach a vyjadreniach. ...

Aj z obsahu vyjadrení vyplýva, že v danom prípade rozhodujúcim je vysvetlenie

pojmu „telovýchovné a športové zariadenie" v kontexte pojmu stavba (stavba ako vec podľa

noriem verejného a stavba ako vec podľa noriem súkromného práva). Tak najvyšší súd

a nakoniec i krajský súd uvádzajú, že tento pojem nie je definovaný a teda bolo potrebné

pristúpiť k jeho vymedzeniu prostredníctvom gramatického výkladu.

Máme za to, že i v tomto prípade sa musia súdy ústavne konformne vysporiadať

s pojmami o ktorých konštatujú, že nie sú presne definované a vymedzené.

Odkaz na výlučne gramatický výklad považujeme za účelovú konštrukciu súdov,

pričom rovnako treba vnímať aj odkaz na dôsledné rešpektovanie právneho názoru

najvyššieho súdu s ohľadom na predchádzajúce konania.

K základným atribútom právneho štátu patrí aj to, aby sa pojmy a ich výklad

nemohol „prispôsobovať a meniť“ podľa tohto ktorého orgánu, ktorý rozhoduje

v porovnateľných právnych veciach. Je práve vecou všeobecných súdov, aby právo

aplikovali a teda dotvárali (vypĺňali medzery) svojou rozhodovacou činnosťou aj

pojmoslovný aparát práva. Pritom sa nemôžu obmedziť na strohé konštatovania bez obsahu

a celkového rozboru okolností a situácie v oblasti vlastníckych vzťahov - v tomto zmysle

rozhodnutia.»

3. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

oznámeniami, ako aj s obsahom napadnutých rozhodnutí dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej práva na spravodlivé

súdne konanie rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2010 a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010.

1. K namietanému rozsudku krajského súdu

V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. júla

2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak...

nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného môže ústavný súd

poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba

vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom

inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu bol oprávnený konať alebo rozhodnúť iný

všeobecný súd, ústavný súd nemá oprávnenie do tejto kompetencie všeobecného súdu

zasiahnuť.

Sťažovateľka sa preskúmania napadaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 2. júla 2010 domáhala už podaním riadneho opravného prostriedku v konaní

pred najvyšším súdom, pričom na základe uvedeného najvyšší súd sa ako súd odvolací

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu krajského súdu,

aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku

č. 1 tohto rozhodnutia.

2. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného porušenia jej základného práva

a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010, sú založené

na jej tvrdení o nepreskúmateľnosti označeného rozhodnutia, z ktorého podľa sťažovateľky

nie je zrejmé, akými úvahami sa najvyšší súd riadil, keď konštatoval, že futbalové ihrisko

nachádzajúce sa na pozemku reštituentov nemožno považovať za športovo-telovýchovné

zariadenie. Uvedená skutočnosť je podľa sťažovateľky závažná z dôvodu, že podľa zákona

o vlastníckych vzťahoch k pôde nemožno v rámci reštitúcie vydať pozemok, ak sa na ňom

nachádzajú športové a telovýchovné zariadenia, avšak tento pojem uvedeným zákonom nie

je definovaný, pričom práve na základe výkladu tohto pojmu najvyšším súdom bol

oprávneným osobám vydaný pozemok, ktorý do tej doby obhospodarovala sťažovateľka,

a to aj napriek tomu, že sa na ňom nachádza futbalové ihrisko, ktoré podľa sťažovateľky, na

rozdiel od záverov najvyššieho súdu, možno považovať za telovýchovné zariadenie

v zmysle požiadavky zákona o vlastníckych vzťahoch k pôde.

V uvedených súvislostiach ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie

je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú, alebo nie

sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu najvyšší súd zistil, že rozsudkom -40 zo dňa 05. 02.

2008 Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Prešove

č. OPU-2006/498-3 8/MR zo dňa 31. 10. 2006...

Krajský súd v Prešove takto rozhodol po tom, keď sa nestotožnil s názorom

správneho orgánu, ktorý považoval zábradlím ohraničenú trávnatú plochu s dvoma

futbalovými bránkami za futbalové ihrisko s poukazom na potvrdenie oblastného

futbalového zväzu.

Na základe odvolania odporcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove č. k.

-40 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky pod č. k. dňa

14. 05. 2009 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil. ...

Podľa názoru najvyššieho súdu hoci presne nevymedzuje čo

treba chápať pod telovýchovným a športovým zariadením, vychádzajúc z účelu zákona ako

aj z gramatického výkladu § 11 ods. 1 písm. f/ zákona, odvolací súd sa zhodol s názorom

krajského súdu, že samotné ihrisko v tomto prípade nemožno považovať za telovýchovné

alebo športové zariadenie, pretože v konkrétnom prípade sa na pare. č. 914 nenachádzajú

žiadne stavby, resp. stavebné objekty slúžiace na šport, ktoré by tvorili s ihriskom jeden

stavebný celok - t.j. telovýchovné alebo športové zariadenie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie Obvodný pozemkový úrad v P. rozhodnutím č.

OPÚ-2009/606-19-MB zo dňa 20.11.2009 rozhodol s poukazom na uvedené rozsudky

Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle

tak, že oprávnené osoby J. M., B. B., P. M. a K. M. spĺňajú podmienky § 6 ods. 2 citovaného

zákona a oprávneným osobám sa vydáva nehnuteľnosť parc. č... ostatná plocha o výmere

10 201 m2 v k. ú. P.

Na základe odvolania navrhovateľa O. P. Krajský súd v Prešove napadnutým

rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, pričom odôvodnenie rozhodnutia oprel

o skutočnosť, že správny orgán sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôsledne riadil

právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Prešove v predchádzajúcich rozsudkoch,

ako aj právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku č. 8

zo dňa 14. 05. 2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní tejto veci vychádzal z viazanosti

správnych orgánov právnym názorom súdu, ako aj z princípu viazanosti súdu nižšieho

stupňa právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z tejto zásadnej skutočnosti je potom potrebné vychádzať pri posudzovaní

prejedávanej veci v medziach vytýčených zákonom a rozsahom odvolania. Postup ako aj

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove

rešpektovali v plnej miere právny názor obsiahnutý v rozsudku senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. zo dňa 14. 05. 2009 a to, že na základe zisteného

skutkového stavu dospel k záveru, že na parc. č... nachádzajúci sa objekt nemožno

považovať za telovýchovné a športové zariadenie, keďže za také nemožno považovať

ohraničenú plochu s dvoma futbalovými bránkami. K veci je potrebné uviesť, že

v opakovanom správnom konaní sa nepreukázali žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli

správny orgán viesť k iným záverom.

Ohľadne dôvodu odvolania, v ktorom navrhovateľ poukazoval na

Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,

ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v časti, ktorej odvolateľ poukazuje na vznik vecného bremena vo

verejnom záujme, na pozemku pod stavbou užívanou vlastníkom stavby, eventuálne pod

športoviskom Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že správny orgán aj krajský súd

viazaný názorom najvyššieho súdu vychádzali zo stavu veci, keď dospeli k záveru, že na

predmetnom pozemku nie je telovýchovné alebo športové zariadenie. Z toho pohľadu sú

potom námietky navrhovateľa poukazujúce na ustanovenie právne

irelevantné, nakoľko nebol dôvod sa nimi v tomto konaní zaoberať. Senát dáva však do

pozornosti, že vznik vecného bremena môže byť predmetom samostatného konania, v

ktorom príslušné správne orgány môžu prísť k iným skutkovým i právnym záverom. Ich

rozhodnutie tvorí samostatný nový predmet preskúmania zákonnosti súdmi.

K námietke odvolateľa ohľadne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že vzhľadom na to, že bol

v plnej miere rešpektovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v

predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14. 05. 2009, nie je možné

dospieť na podklade rovnakého skutkového stavu veci k inému právnemu záveru a preto

rozsudok nebolo potrebné širšie zdôvodňovať. Pritom je potrebné poukázať na tú

skutočnosť, že rozhodnutie najvyššieho súdu v predchádzajúcom konaní bolo v rozsudku

krajského súdu podrobne popísané aj s vysloveným právnym názorom.

Najvyšší súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa

v spojení s a potvrdil, pretože je

vecne správny.“

Z citovanej časti napádaného rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že pokiaľ ide

o rozsah odôvodnenia vzťahujúceho sa na problematiku, resp. na pojem telovýchovné

zariadenie, najvyšší súd sa v tomto odvoláva na svoju argumentáciu, ktorú v tejto súvislosti

a v tomto prípade vyslovil už vo svojom skoršom rozhodnutí, čím sa vyhol duplicitnému

opakovaniu tejto argumentácie aj v tomto svojom sťažovateľkou napádanom rozhodnutí.

Z tohto dôvodu (keďže konanie a rozhodnutia v ňom vydané je potrebné vnímať ako jeden

celok) nemožno citované rozhodnutie najvyššieho súdu posudzovať izolovane od priebehu

jemu predchádzajúceho konania a považovať ho za neodôvodnené.

Vychádzajúc z celkového priebehu konania a v ňom vykonaného dokazovania

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať závery najvyššieho súdu za svojvoľné,

predčasné, arbitrárne, resp. také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných

právnych noriem.

V danom prípade je totiž nepochybné, že oprávnené osoby si uplatnili reštitučný

nárok k parcele č... už 31. augusta 1991 ako k parcele, na ktorej sa pôvodne nachádzal park

prináležiaci ku kaštieľu, ku ktorému si oprávnené osoby už v minulosti tiež úspešne

2

uplatnili reštitučný nárok. Parcela č... o výmere 10 273 mv čase uplatnenia si reštitučného

nároku oprávnenými osobami bola v operátoch katastra vedená ešte ako jeden celok, pričom

na nej sa už síce aj v tomto čase nachádzalo futbalové ihrisko a murované šatne (postavené

2

v rokoch 1964 – 1966) o rozmeroch 7,15 m x 10,10 m, t. j. 72,215 m, avšak v tom čase

tieto stavby nebolo možné považovať za legálne zriadené, teda v čase uplatnenia si

reštitučného nároku oprávnenými osobami sa malo za to, ako keby na uvedenej parcele

žiadne stavby zriadené neboli. Až v priebehu reštitučného konania sťažovateľka, ktorá

predmetné futbalové ihrisko a šatne prevádzkovala a ktorá mala súčasne aj postavenie

stavebného úradu, rozhodnutím z 19. júla 1993 rozhodla o rozdelení predmetnej parcely na

2 2

dve časti, a to na parcelu č... o výmere 10 201 ma na parcelu č... o výmere 72 m, pričom

táto výmera predstavovala presne výmeru budovy šatní, čím sťažovateľka mala snahu

dodatočne túto stavbu „zlegalizovať“. V tejto súvislosti bolo však nevyhnutné zohľadniť aj

skutočnosť, že napriek uvedenému postupu sťažovateľky štátny stavebný dohľad už v roku

1995 vyjadril nesúhlasné stanovisko s „budovou“ šatní, v súvislosti s ktorou malo byť po

doriešení vlastníckych vzťahov k pozemkom začaté konanie o jej odstránenie.

Okrem uvedeného zákon o vlastníckych vzťahoch k pôde síce, tak ako to napokon

konštatovali aj všeobecné súdy, neupravuje, resp. nevymedzuje definíciu športového

a telovýchovného zariadenia, avšak túto definíciu obsahuje v

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, na ktorú skutočnosť napokon v konaní poukázala aj samotná

sťažovateľka (konkrétne v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu), pričom podrobnosti

o požiadavkách na osvetlenie, tepelno-vlhkostnú mikroklímu, vykurovanie a vetranie,

plochu, priestorové usporiadanie a funkčné členenie, vybavenie a prevádzku

telovýchovných zariadení a o náležitostiach ich prevádzkového poriadku upravuje vyhláška

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. o podrobnostiach

o požiadavkách na telovýchovno-športové zariadenia, pričom sťažovateľka splnenie tam

uvedených požiadaviek na telovýchovné zariadenie nepreukázala.

Napokon podľa názoru ústavného súdu bolo v konečnom dôsledku bez ohľadu na

spôsob výkladu pojmu športové a telovýchovné zariadenie potrebné v danom prípade

zobrať do úvahy najmä rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Sabinove

(ďalej len „obvodný úrad“) sp. zn. OÚ ŽP 439/1992 z 18. februára 1993, podľa ktorého

parcela, na ktorej bolo zriadené futbalové ihrisko, bola určená za pamiatkovú zónu

barokového kaštieľa „M.“, a teda sa nachádza v tzv. ochrannom území kultúrnej pamiatky

barokovej kúrie, takže na nej nie je možné zriaďovať ani prevádzkovať žiadnu stavbu

a vlastníci kaštieľa mali obnoviť na tejto parcele park. Z uvedeného je zrejmé, že uvedené

rozhodnutie obvodného úradu bolo vydané ešte pred rozhodnutím sťažovateľky z 19. júla

1993 o „zlegalizovaní“ stavby šatní na parcele č...

Všetky uvedené zistenia všeobecných súdov boli podkladom rozhodnutia ústavného

súdu, že závery všeobecných súdov o tom, že na spornej parcele, ku ktorej si oprávnené

osoby uplatnili reštitučný nárok, sa nenachádzalo žiadne športové zariadenie, resp. sa tam

ani legálne nachádzať nemohlo, a teda že závery všeobecných súdov (aj najvyššieho súdu)

nemožno považovať za také, ktorými by bolo možné porušiť základné právo a právo

sťažovateľky na spravodlivý proces, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011