Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 424/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Česká republika,

zastúpenej advokátom JUDr. Ing. V. L., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

namietaného porušenia čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -601 z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Česká republika (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ing. V. L., Česká republika, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

namietaného porušenia čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15

-601 z 13. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že označený rozsudok jej bol

doručený 18. októbra 2010, keď nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že sa cíti byť postupom odvolacieho súdu značne

poškodená, pretože rozhodnutie krajského súdu ako odvolacieho súdu má podľa jej názoru

niekoľko zásadných vád, ktorými došlo k porušeniu rovnosti strán, a teda aj nezávislosti

a nestrannosti krajského súdu a spravodlivosti jeho rozhodovania.

Sťažovateľka uviedla, že ako postupník vymáhala žalobou pohľadávku vo výške

doplatku kúpnej ceny proti žalovanému, spoločnosti I., s. r. o., L., pričom predmetná

pohľadávka jej bola postúpená spoločnosťou S., s. r. o., so sídlom v L. Súd prvého stupňa sa

podľa nej nezaoberal oprávnenosťou nároku na doplatok kúpnej ceny, iba vyslovil

absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda aj nedostatok aktívnej

legitimácie žalobcu (sťažovateľky) ako postupníka, a žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd

druhého stupňa tento rozsudok potvrdil s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. -601 má tieto

vady:

„1. Rozsudek postrádá faktické nutné náležitosti rozsudku jako takového. Je vůbec

otázkou, zda napadený rozsudek je rozsudkem v právním slova smyslu, když dle názoru

stěžovatele nemá řádný výrok a řádné odůvodnění. V části nazývané jako „odůvodnění“ je

pouze popisován průběh řízení. Následně je pouze učebnicový výklad pojmu „absolutní

neplatnost“, aniž by zde byl jakýkoliv náznak spojení takového výkladu s předmětným

případem. Nedochází zde k aplikaci práva na konkrétní případ. Odvolací soud ve svém

rozhodnutí neuvádí, proč se závěry a rozhodnutím soudu I. stupně souhlasí.

2. Odvolací soud žádný svůj konkrétní názor na daný případ nevyjádřil.

3. Napadený rozsudek má čtyři strany, první stranu tvoří petit, druhou až třetí stranu

a polovinu čtvrté strany velmi stručné popsání řízení a polovina páté strany tvoří

odůvodnění nákladu řízení. Samotnému odůvodnění je tedy věnována necelá strana, resp. 5

krátkých odstavců, s řádkováním 1,5.

4. Soud II. stupně sice použil ustanovení § 219 odst. 2 Občianskeho súdného

poriadku, kdy za situace, že souhlasí s odůvodněním napadeného rozhodnutí, se může

omezit pouze na konstatování důvodů napadeného rozhodnutí, neznamená to však, že jen

napíše, že původní rozsudek potvrzuje a pak rozebírá právní termín aniž by se zabýval

námitkami uvedenými v odvolaní.

5. Odvolací soud je i za takové situace povinen se předmětným případem zabývat

a aplikovat na něj právní normy, popř. odůvodnit, proč si myslí, že určité právní normy byly

na případ aplikovány soudem I. stupně správně. Pokud tomu tak není, je na místě

pochybovat o jeho nezávislosti a nestrannosti. Tyto pochybnosti zde vyvstaly i s ohledem na

to, že právní zástupce žalovaného je místním advokátem, žalovaný je společností se sídlem

na území Slovenské republiky. Nárok na spravedlivé rozhodování má však každý subjekt bez

ohledu na umístění sídla či národnosti.

6. Stěžovatel sice nesouhlasil s rozhodnutím soudu I. stupně, ale tento soud alespoň

odůvodnil, proč pokládá předmětnou smlouvu za absolutně neplatnou. Odvolací soud vůbec

neřešil, PROČ je nutné považovat předmětnou smlouvu za neplatnou a PROČ je teda zde

údajný nedostatek aktivní legitimace žalobce, PROČ je v daném případě nutné zjišťovat

platnost takové smlouvy, ale pouze obecně řešil situace, KDY je jakákoliv smlouva

absolutně neplatná. Jako konkrétní případ: Soud I. stupně např. uvedl, že předmětná

smlouva je neplatná z důvodu neurčitosti a že na základě toho je nedostatek aktivní

legitimace. Soud II. stupně toto vůbec neuvádí a zmiňuje, že absolutní neplatnost ůsobuje

jakýkoliv rozpor se zákonem a další důvody bez jakékoliv návaznosti. Pokud by tedy soud II.

stupně souhlasil s právním názorem soudu I. stupně, tedy s tím, že smlouva je neurčitá, tedy

absolutně neplatná, pak by ve svém rozhodnutí musel minimálně vysvětlit, PROČ takovou

smlouvu za neurčitou považuje a PROČ s názorem soudu I. stupně souhlasí. Toto však

učiněno nebylo. Stejně jako v odvolaní v této věci, na základě kterého byl vynesen napadený

rozsudek, stěžovatel opakovaně uvádí, že je v souladu s platnou judikaturou názoru, že soud

nebyl oprávněn se zabývat platností či neplatností smlouvy a že tato skutečnost má význam

pouze ve vztahu mezi postupitelem a postupníkem.

7. K shora uvedenému je nutno uvést, že ani soud I. stupně dostatečné neodůvodnil,

proč předmětnou smlouvu považuje za absolutně neplatnou. Pouze konstatoval, že je

neplatná z důvodu její neurčitosti, avšak přesně nespecifikoval, v čem takovou neurčitost

spatřuje.

8. Stěžovatel je názoru, že i v případe použití § 219 odst. 2 Občianského súdného

poriadku je odvolací orgán povinen se zabývat a vypořádat s v odvolání tvrzenými

skutečnostmi, navrženými důkazy a předloženou judikaturou. Odvolací orgán se absolutně

nevypořádal se stěžovatelovými námitkami a důvody odvolání, v nejmenším se nevypořádal

s doloženou judikaturou Nejvyššího soudu, která má na předmětný případ bezesporu velmi

zásadní dopad.

Pokud by soud mohl bez vztahu k podanému odvolání pouze potvrzovat rozsudek

soudu I. stupně, pak by rozhodovací činnost odvolacího soudu neměla žádný význam, neboť

nejjednodušším ůsobem rozhodnutí je potvrzení rozhodnutí soudu I. stupně bez

jakéhokoliv odůvodnění bez vypořádání se s podaným odvoláním.

9. K dalšímu porušení základních práv stěžovatele, především jeho práva, aby věc

byla projednána nestranným a nezávislým soudem a spravedlivě, spatřuje stěžovatel

v chovaní odvolacího soudu, kdy zkoumal platnost smlouvy o postoupení pohledávky, i když

soud jako takový nemá absolutně právo tuto smlouvu vidět ani zjišťovat její platnost.

Platnost takové smlouvy má význam pouze ve vztahu postupitel - postupník, tedy například

za situace, že postupník vymůže pohledávku, která byla neplatně postoupena a postupitel je

tak oprávněn ji od něho soudné vymáhat, pak by byl soud zřejmě oprávněn platnost této

smlouvy zkoumat. Takový závěr vynesl Nejvyšší soud České republiky ve svém rozhodnutí

č.j. (tento již založen ve spisu). Judikát Nejvyššího soudu České republiky

zde stěžovatel uvádí proto, že soud I. stupně správně rozhodl, že na daný případ je nutné

aplikovat české právo.

Je zřejmé, že shora uvedený judikát neřešil soud I. stupně, neboť mu nebyl znám,

neboť nemůže znát veškerou judikaturu českých soudů.

Soudu II. stupně tento judikát znám již byl, i přesto se tímto judikátem vůbec

nezabýval, tedy není ani známo, jak se s ním při svém rozhodovaní vypořádal.

Bez ohledu na shora uvedené je stěžovatel přesvědčen, že smlouva je platná a že není

důvod zamítnout žalobu pro neplatnost postoupení pohledávky.

10. Stěžovatel je názoru, že napadený rozsudek je vadný, není v souladu s procesními

předpisy, je nepřezkoumatelný, porušuje jeho základní práva.

Napadený rozsudek se nevypořádává s předmětným odvoláním ani s rozsudkem

soudu 1. stupně.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že právoplatným rozsudkom krajského súdu č. k. -601

z 13. októbra 2010 došlo k porušeniu jej „ústavně zaručených práv na spravedlivý proces,

nezávislost a nestrannost soudu, zaručených článkem 36 odst. 1 Listiny…, článkem 46

odst. 1 … a článkem 6 Úmluvy a Mezinárodního paktu… a tento rozsudek

zrušil a věc vrátil soudu k dalšímu řízení“.

Ústavný súd vyzval 4. augusta 2011 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila

k predmetnej sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 18. augusta

2011 (doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2011) okrem iného uviedla:

«V podanej sťažnosti je ako porušovateľ týchto práv označený Krajský súd v Nitre,

ktorý rozsudkom č. k. -601 zo dňa 13. 10. 2010 rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

a preto svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom upraveným v ustanovení § 219 odsek 2

(ďalej „OSP“) v spojení s úvahou týkajúcou sa absolútnej

neplatnosti právneho úkonu. Odvolací súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného

súdu Levice, ktorý návrh sťažovateľa proti spoločnosti I., s. r. o., L., o zaplatenie sumy

41.973,48 eura s príslušenstvom zamietol.

Sťažnosti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., navrhujem nevyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konal a prejednal vec v rozsahu a spôsobom

v súlade s právnymi predpismi, vrátane a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkov. Základné právo na súdnu ochranu

podľa zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa judikatúry Ústavného

súdu SR (napr. , ) do obsahu základného práva na súdnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať svoj základ v platnom poriadku Slovenskej republiky, alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

zákonom predpísaným spôsobom. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy

vykonajú dôkazy, vyhodnotia ich v súlade so zákonom, na základe toho prijmú skutkový stav

a po použití právne relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúceho súdu, ktorým by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Je prirodzené, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo

na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , a táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v zmysle .

V tomto prípade sa odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom využil ustanovenie § 219

ods. 2 , v zmysle ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V odôvodnení rozsudku odvolací súd odkázal

na odôvodnenie súdu prvého stupňa obsiahnuté v jeho rozhodnutí s tým, že dôvody uvedené

súdom prvého stupňa považuje za správne. Toto ustanovenie – vychádzajúc z dôvodovej

správy – má zamedziť zbytočnému a duplicitnému opakovaniu zisteného skutkového stavu

a právneho posúdenia v rozhodnutiach súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu za situácie,

že odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a za správne

považuje aj odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Keďže zákonom predpokladaná situácia v prejednávanej veci nastala, odvolací súd

postupoval pri vypracovaní svojho rozhodnutia zákonným spôsobom.

Dôvody uvedené v sťažnosti by bolo možné akceptovať v prípade, ak by odvolateľ

(sťažovateľ) uviedol vo svojom odvolaní nové skutočnosti alebo dôvody, ktoré neboli

použité pred súdom prvého stupňa a tento súd sa preto s nimi nemohol vysporiadať. Vtedy

by zrejme bolo povinnosťou odvolacieho súdu s takýmito dôvodmi a tvrdeniami sa

vysporiadať a vo svojom rozhodnutí uviesť, prečo aj napriek týmto dôvodom a

skutočnostiam považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, vrátane jeho

odôvodnenia. Takáto situácia však v prejednávanej veci ... nenastala, keďže odvolateľ

(sťažovateľ) v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neuviedol

pred súdom prvého stupňa. To sa vzťahuje aj na jeho tvrdenie v zmysle ktorého súd

nemohol skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, lebo túto by mohol skúmať iba v

prípadnom spore medzi postupcom a postupníkom (rozhodnutie NS ČR č. k.

201/2004).

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že takáto námietka odznela zo strany

sťažovateľa aj v konaní pred týmto súdom a súd sa s touto námietkou vo svojom rozhodnutí

aj náležite vysporiadal (strana 15 rozsudku, tretí odsek odôvodnenia). Súd prvého stupňa

poukázal na skutočnosť, že postupník je aktívne legitimovaný na vymáhanie postúpenej

pohľadávky len v prípade, ak je zmluva o postúpení pohľadávky platná; zrejme prijal

za vlastný názor JUDr. A. T., PhD., publikovaný v Bulletine Slovenskej advokácie č.

10/2007, ktorý je pri rozhodovacej praxi súdov čoraz viac akceptovaný.

Písomné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považujem za správne,

spravodlivé a za také, ktoré nemá za následok porušenie práva sťažovateľa. Postup

odvolacieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru v danej veci nemožno

považovať za nesprávny. Súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia použil... § 219 ods. 2

, čím zamedzil zbytočnému a duplicitnému opakovaniu zisteného skutkového stavu

a právneho posúdenia. Postupom odvolacieho súdu a jeho rozsudkom zo dňa 13. 10. 2010

č. k. -601 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané v jeho

ústavnej sťažnosti, a preto ju považujem za neopodstatnenú. Vzhľadom na to navrhujem,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú

dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k a listiny skúma, či

konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to

však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria

A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 paktu

rozsudkom krajského súdu č. k. -601 z 13. októbra 2010, ktorý navrhovala

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Právne odôvodnila svoje námietky tým, že označený rozsudok nemá náležitosti

rozsudku vôbec, že odvolací súd nevyjadril žiadny svoj konkrétny názor, že je príliš stručný,

že nesprávne aplikoval a neriešil otázku dôvodov neplatnosti zmluvy,

v súvislosti s čím nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nevyrovnal sa s námietkami

sťažovateľky s priloženou judikatúrou (vrátane judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky

vo veci sp. zn. ), preto považuje napadnutý rozsudok za chybný

a nepreskúmateľný a za taký, ktorý porušuje jej označené práva.

Krajský súd v označenom rozsudku ako súd odvolací potvrdil rozsudok Okresného

súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. -523 zo 7. apríla 2010.

Vo svojom rozsudku okrem iného uviedol, že „prejednal podané odvolanie žalobcu podľa

ustanovenia na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia

písm. a/ a dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

Krajský súd ďalej v tomto zmysle uviedol:

„Podľa ustanovenia , strany sa nemôžu odchýliť

od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od

ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu. Zo základného

znenia ustanovenia vyplýva, že komisionárskou zmluvou sa

komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú

obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.

Je nepochybné, že súd prvého stupňa musí v akomkoľvek sporovom konaní skúmať

existenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, ktorá je podmienená platnosťou

zmluvy a z nej vyplývajúcich práv a povinností, na ktoré žalobca poukazuje v súvislosti

s ním uplatneným nárokom voči žalovanému.

Zásada zmluvnej slobody sa uplatňuje výlučne v medziach, ktoré stanovuje právny

poriadok, pričom zmluvné strany sú obmedzené jednak tzv. pevnou hranicou kogentných

noriem, ale zároveň aj tzv. pružnou hranicou, ktorá sa uplatňuje v priestore neupravenom

kogentnými normami, ale podlieha korektívom verejného poriadku a dobrých mravov.

Právna úprava teda rôznymi spôsobmi výrazne obmedzuje zmluvnú slobodu strán.

Pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov podľa platnej právnej úpravy je

charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd

na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Absolútna neplatnosť zároveň vylučuje

možnosť ratihabície, či konvalidácie vadného právneho úkonu, nepremlčuje sa a bez

akéhokoľvek časového obmedzenia sa jej môže dovolávať každý, pretože táto neplatnosť

pôsobí proti všetkým (erga omnes). Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže

dovolávať dokonca aj ten, kto ju sám spôsobil. Z dikcie

vyplýva, že absolútna neplatnosť spôsobuje akýkoľvek rozpor účelu alebo obsahu zmluvy

so zákonom bez ohľadu na konkrétne okolnosti. Inak povedané, toto zákonné obmedzenie

slobody jednotlivca nepripúšťa výnimky. Takéto stanovisko pretrváva aj v judikatúre, podľa

ktorej neplatnosť zmluvy spôsobená rozporom so zákonom je objektívnou skutočnosťou.“

V uvedenej súvislosti vo vzťahu k rozhodujúcej otázke právnej kvalifikácie, v ktorej

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

okresného súdu, okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. -523 zo 7. apríla

2010 na s. 16 a 17 konkrétne uviedol:

„Pokiaľ ide o právny úkon, ktorý jeho zmluvné strany – S. s. r. o. ako postupca a

navrhovateľ ako postupník, nazvali zmluvou o postúpení pohľadávky, tento bol dňa 02. 03.

2007 urobený v písomnej forme v P. (Česká republika), a preto sa podľa § 10 ods. 3 zákona

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom Slovenskej republiky v

platnom znení spravuje právom miesta, kde bola zmluva uzavretá, t. j. českým právnym

poriadkom. Z personálneho a majetkového prepojenia zmluvných strán, ktoré mal súd

preukázané z ich výpisov z obchodného registra, z výpovede svedka Ing. A. K., ako aj z

tvrdenia samotného navrhovateľa, je zrejmé, že ide o právny vzťah medzi dcérskou a

materskou spoločnosťou, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu ovládanej a ovládajúcej osoby.

Uvedenou zmluvou malo dôjsť k postúpeniu pohľadávok v celkovej výške 3.455.476,50 Sk,

ktoré má postupca voči odporcovi z rámcovej kúpnej zmluvy, okrem iných aj z faktúr č.

2006/017, č. 2006/040, č. 2006/041, č.2006/044, č. 2006/045, č. 2006/061, č. 2006/144 a č.

2006/164, ktorých zaplatenie je uplatňované v tomto konaní. Pohľadávky mali byť

postúpené bezodplatne za účelom ich vymáhania. Právna úprava postúpenia pohľadávky v

a nasl. Českej republiky bezodplatný prevod nevylučuje a

neuvádza ani účel, za akým by sa tak mohlo stať. Zmluvné strany ho do zmluvy uviedli z

dôvodu, že po postúpení pohľadávok mali byť tieto vymáhané postupníkom ako

komisionárom na účet postupcu, za čo by mu okrem náhrady účelne vynaložených nákladov

prináležala odmena vo výške 3% z vymoženej čiastky. Vymožená pohľadávka po odpočítaní

odmeny a uvedených nákladov mala byť do desiatich dní prevedená na účet postupcu, ktorý

v zmluve zároveň vyhlásil, že s pohľadávkou je spojené aj právo na jej preplatenie.

Právny poriadok Českej republiky nevylučuje uzatváranie zmlúv majúcich charakter

zmiešaných zmlúv, no aj v takýchto prípadoch platí ustanovenie § 37 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite

a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Po preskúmaní obsahu zmluvy a jej ustanovení v ich vzájomnej súvislosti, súd dospel

k záveru, že zmluva s takto formulovaným obsahom je z dôvodu jej neurčitosti absolútne

neplatným právnym úkonom. Na strane jednej v nej totiž postupca deklaruje vôľu

bezodplatne postúpiť pohľadávku postupníkovi, no zároveň vyhlasuje, že s pohľadávkou je

spojené aj právo na jej preplatenie po vymožení, na čo pri postúpení s následkom

nadobudnutia pohľadávky postupníkom nie je právny dôvod. Po tom, ako má k prevodu

pohľadávky dôjsť, sa postupník zaviaže postupcovi ako komisionár, že pre neho túto

pohľadávku vymôže vo vlastnom mene, hoci by tak mohol kedykoľvek urobiť už ako jej

vlastník. Zamýšľaná konštrukcia je v prípade komisionárskej zmluvy vylúčená, pretože ak si

komisionár zariaďuje vo vlastnom mene na účet komitenta určitú obchodnú záležitosť,

ktorou by mohlo byť aj jednorazové vymáhanie pohľadávky, nemôže byť zároveň aj jej

vlastníkom, čo sa v zmluve o postúpení pohľadávky predpokladá.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ak je zmluva o postúpení pohľadávky

absolútne neplatná, navrhovateľ sa nemohol stať veriteľom odporcu a ani nositeľom

subjektívneho práva, ktoré si v konaní uplatnil. Súd preto podaný návrh v celom rozsahu

zamietol.“

Krajský súd v odvolacom rozsudku uviedol:

„V súvislosti s komparáciou vnútroštátnych európskych právnych úprav nemožno

prehliadnuť ani kodifikované súbory zásad zmluvného práva, pričom zásady európskeho

zmluvného práva (principles of european contract law PECL), ktoré upravujú otázky

neplatnosti zmlúv pre rozpor so zákonom alebo so základnými zásadami, pričom podľa

čl. 15: 102 ods. 2 a 3 je zakotvené, že v prípade ak kogentná norma vyslovene neustanovuje

aké sú účinky rozporu vo vzťahu k zmluve, možno určiť, že zmluva je účinná v celom

rozsahu, že je čiastočne účinná alebo je neúčinná, prípadne sa musí upraviť. Z uvedeného

teda vyplýva, že ak predmetná právna norma osobitnú sankciu neplatnosti neustanovuje,

v súvislosti s nedodržaním základného ustanovenia pre príslušnú uzavretú zmluvu

v dôsledku tohto rozporu stanoví konajúci sudca.

S poukazom aj na vyššie uvedené sa teda odvolací súd stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto rozhodol podľa ustanovenia § 219

ods. 1 o potvrdení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa...“

Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil označený

rozsudok okresného súdu, ktorý sťažovateľka napadla, vyplýva, že krajský súd sa

v odvolacom konaní zaoberal námietkami sťažovateľky, ochranou procesných práv

sťažovateľky vyplývajúcich z i namietaným porušením jej

základného práva na súdnu ochranu. S odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej

republiky sa okresný súd vyrovnal ešte vo svojom zamietacom rozsudku (3. odsek, s. 15),

ktorý pritom poukázal aj na „ustanovenie , ktorého znenie je

v Slovenskej a Českej republike totožné“, s čím sa krajský súd ako súd odvolací v plnej

miere stotožnil. Rozhodnutie krajského súdu nemožno preto považovať za neodôvodnené

a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje

(v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní, a neuvádza nové

skutočnosti, ktoré by neboli použité pred súdom prvého stupňa), nemôže sama osebe viesť

k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, resp. práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa , resp.

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, mutatis mutandis ,

).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv

().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 14 paktu,

ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu

k čl. 14 paktu, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať (napr.

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011