Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 412/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., L., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 27. augusta 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2011

doručené podanie A. F. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Návrh na vydanie

predbežného opatrenia“, Ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv“ a „Žiadosť

o určenie zástupcu“. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľa ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“), ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd 2“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010 a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ uvádza, že podáva „ústavnú sťažnosť“ a zároveň „aj návrh a žiadam súd

o predbežné opatrenie nakoľko som vo veci dňa 30. 5. 2011 podal opravné prostriedky...

a dňa 13. 6. 2011 podal námietky zaujatosti sudcov... a súd o nich odmieta konať a tak

súčasne bez rozhodnutia o nich odmieta aj riadne konať o veci, a súd nezákonne

a protiprávne odmieta vo veci vôbec konať, keď naviac uvádza že vec je skončená...

a pritom sa o nej v skutočnosti podanými opravnými prostriedkami koná... a keď teda súd

vie o podaných opravných prostriedkoch... a vôbec sa k nim nevyjadril a ignoruje ich...“.

Podľa sťažovateľa „Súd tvrdí, že o námietkach rozhodovať nebude, čo je preukázane

vedome a úmyselne nezákonné a protiprávne... a konanie tak porušuje základné práva keď

súd upiera spravodlivý súdny proces a pre preukázané znemožnenie preukázať zaujatosť

súdu hrozí vykonanie nezákonného rozhodnutia, takže nie je možné riadne uplatniť opravné

prostriedky pred nezaujatým súdom. Takto je postihnutá celá vec: nebol mi doručený návrh

na začatie konania, a súd na moju námietku riadne nereagoval, rovnako nereagoval

na námietku nepríslušnosti súdu, na sťažnosti predsedom súdov, a takisto celá vec je

nesprávna a súd tak činí preukázateľne z dôvodu zaujatosti.“.

Sťažovateľ navrhuje taktiež „pozastaviť vykonateľnosť“ rozsudku okresného súdu 2

č. k. -154 z 27. augusta 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -186 z 31. marca 2011, „nakoľko hrozí jeho nezákonné vykonanie pre

nezákonný postup súdu, ktorý je v rozpore s právom odmieta konať a opravných

prostriedkoch a o námietke zaujatosti...“.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa „o určenie zástupcu pre platné

oslobodenie od súdnych poplatkov v celej veci“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie

pred ústavným súdom, ústavný súd napriek tomu, že sťažnosť neobsahuje všetky náležitosti

predpísané , ju preskúmal na základe spisovej dokumentácie

predloženej okresným súdom 2 z toho hľadiska, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie pri

predbežnom prerokovaní podľa , zohľadňujúc pritom

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej môže podľa

v spojení s a (ďalej aj „OSP“) ustanoviť

fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to

požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov

nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (napr.

, , ).

Z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že predmetom konania pred

všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o žalobe Vysokého učení technického v Brne (ďalej

len „žalobca“) podanej pôvodne okresnému súdu 1, avšak na základe uznesenia krajského

súdu č. k. -103 z 18. februára 2010 (o vylúčení všetkých sudcov okresného

súdu 1 z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci) prikázanej na prerokovanie

a rozhodnutie okresnému súdu 2. V tomto konaní si žalobca uplatňoval zaplatenie sumy

17 551 Kč s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia z dôvodu

Zmluvy o ubytovaní (ďalej len „zmluva“) uzavretej so sťažovateľom 15. augusta 2008.

Okresný súd 2 považoval za preukázané, že sťažovateľ užíval ubytovací priestor aj potom,

ako žalobca 7. novembra 2008 od zmluvy odstúpil, a preto považoval žalobu za dôvodnú

a rozsudkom č. k. -154 z 27. augusta 2010 jej v celom rozsahu vyhovel

dospejúc k záveru, že sťažovateľ využíval ubytovacie služby žalobcu, za ktoré nezaplatil.

Sťažovateľ následne doručil 25. októbra 2010 okresnému súdu 2 písomné podanie,

ktoré označil ako „Odvolanie a návrh na vylúčenie sudcu a sudcov odvolacieho súdu

z prejednávania a rozhodovania veci“ sp. zn. . Keďže toto podanie

neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa a , okresný súd 2

uznesením č. k. -163 z 26. októbra 2010 vyzval sťažovateľa, aby ho v určenej

lehote doplnil a opravil tak, aby okrem všeobecných náležitostí podľa

obsahovalo aj osobitné náležitosti ustanovené v a , ktoré konkretizoval.

Sťažovateľ bol okresným súdom 2 taktiež upozornený na možný postup odvolacieho súdu

podľa s tým, že v prípade nedoplnenia alebo neopravenia

odvolania ho môže odvolací súd odmietnuť.

Na výzvu okresného súdu 2 reagoval sťažovateľ písomným podaním z 19. novembra

2010, ktoré bolo 23. novembra 2010 doručené okresnému súdu 2, a následne podaním

zo 7. februára 2011. Z obsahu týchto podaní vyplýva, že sťažovateľ namietol nepríslušnosť

okresného súdu 2 konať v predmetnej veci, ako aj nesprávne poučenie o možnosti podať

odvolanie v jeho uznesení č. k. -163 z 26. októbra 2010.

Okresný súd 2 predložil 7. decembra 2010 spis s opravným prostriedkom

na rozhodnutie odvolaciemu (krajskému) súdu, ktorý odvolanie sťažovateľa podľa § 218

ods. 1 písm. d) odmietol z dôvodu, že skutočnosti v ňom uvedené „neumožňujú, aby

krajský súd v opravnom konaní odvolanie prejednal a o ňom rozhodol. Odporca

v písomných podaniach doručených Okresnému súdu Lučenec dňa 22. 11. 2010, resp.

07. 02. 2011, odvolanie zo dňa 20. 10. 2010 nedoplnil ani neopravil.“.

II.1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn.

Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že okresný súd 1 prípisom zo 16. marca 2010

na základe uznesenia krajského súdu č. k. -103 z 18. februára 2010

(o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu 1 z prerokúvania a rozhodovania predmetnej

veci) postúpil vec na ďalšie konanie okresnému súdu 2, ktorému bol predmetný spis

doručený 17. marca 2010. Uvedené uznesenie krajského súdu o prikázaní veci

na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu 2 bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla

2010 a následné podanie sťažovateľa z 10. mája 2010 už bolo adresované a 12. mája 2010

doručené okresnému súdu 2. Od postúpenia veci okresnému súdu 2 už okresný súd 1

v uvedenej právnej veci nekoná.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. neumožňuje zmeškanie

tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. ). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej

( ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že z časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. , je zo spisovej

dokumentácie bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dvojmesačná lehota v zmysle § 53

ods. 3 vo vzťahu k tejto námietke uplynula, a preto nastala

zákonná prekážka, ktorá bráni vecnému prerokovaniu sťažnosti zo strany ústavného súdu.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v uvedenej časti bola

podaná oneskorene a z toho dôvodu ju aj podľa

odmietol.

II.2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010

Podľa a je daná právomoc ústavného

súdu chrániť základné práva a slobody iba za splnenia predpokladu, že o tejto ochrane

nerozhoduje iný súd, teda že právna úprava takémuto základnému právu alebo slobode

neposkytuje účinnú ochranu (). Namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich ().

Druhým predpokladom, ktorý musí byť zásadne splnený na konštatovanie

o existencii právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov

( ). Procesnými prostriedkami, ktoré zákon na ochranu

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, sú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde predovšetkým riadne opravné prostriedky.

Sťažnosť podľa vychádza totiž z tzv. princípu subsidiarity,

t. j. je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, ktorý možno uplatniť až po vyčerpaní

všetkých dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práva, uplatniteľných v systéme

orgánov verejnej moci, ponímaného tiež z hľadiska ich inštančnej hierarchie. Je to tak

z toho dôvodu, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu práv fyzických

osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nemožno dosiahnuť nápravu v rámci sústavy

všeobecných súdov, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná preskúmaním ústavným súdom,

avšak aj to iba v rozsahu obmedzenom ústavnoprávnymi kritériami.

Podľa prvej vety môže účastník napadnúť rozhodnutie okresného

súdu odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V posudzovanej veci je zrejmé, že sťažovateľ síce doručil 25. októbra 2010

okresnému súdu 2 podanie, ktoré označil ako odvolanie vo veci sp. zn. , ktorého

rozsudkom č. k. -154 z 27. augusta 2010 bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu

17 551 Kč s prísl., avšak toto podanie neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa

a , pričom sťažovateľ ho napriek výzve okresného súdu 2 a poučeniu

o možnosti jeho odmietnutia v určenej lehote nedoplnil. Sťažovateľ teda síce využil

procesný prostriedok, ktorý pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí byť vyčerpaný,

avšak ako vyplýva z vyžiadaného súdneho spisu, urobil tak procesne neregulárnym

spôsobom, čo je nevyhnutné postaviť na roveň situácii, ako keby odvolanie vôbec nepodal,

a tak nevyužil procesný nástroj spôsobilý napraviť tvrdené pochybenia okresného súdu 2

v rámci prebiehajúceho súdneho konania.

Ak bola sťažovateľovi zákonom poskytnutá možnosť využitia riadneho opravného

procesného prostriedku podľa a nasl. , avšak túto možnosť kvalifikovaným

spôsobom nevyužil, nemožno to považovať za vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré

mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. Tomu zodpovedajú aj konzekvencie,

ktoré predpokladá . V danom prípade takto samotný

sťažovateľ svojím nedôsledným postupom zapríčinil, že odvolací súd nemohol posudzovať

jeho odvolanie z vecného hľadiska.

Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že sťažovateľ mal možnosť dovolávať sa

ochrany svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010 v rovnakom

rozsahu, ako to je vymedzené v argumentačnej báze v jeho sťažnosti doručenej ústavnému

súdu už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. V okolnostiach daného prípadu to

tak nebolo.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností ústavný súd

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2011

Po posúdení tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal v prvom rade z vlastnej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Takéto nedostatky

v napadnutom uznesení krajského súdu však ústavný súd nezistil. Vychádzajúc z obsahu

sťažnosti a k nej pripojených príloh, predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené

podmienky na poskytnutie súdnej ochrany v odvolacom konaní.

Preto, ak krajský súd odvolanie sťažovateľa s poukazom na § 218 ods. 1 písm. d)

odmietol z dôvodu, že nemalo náležitosti vyplývajúce z a , vykonal

tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z , osobitne tiež

zo Z. z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a z . Výkonom tejto právomoci krajský

súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností,

ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup krajského súdu, výklad právne relevantných

zákonných ustanovení alebo samotné namietané rozhodnutie vykazovali také nedostatky,

ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne

obmedzením) práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedeného dôvodu rozhodnutie napadnuté krajského súdu nesignalizuje možnosť

porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť v tom prípade, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu

štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, ), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že „súd nezákonne a protiprávne odmieta vo veci vôbec

konať“, a odvoláva sa pritom na jeho podanie z 13. júna 2011 doručené okresnému súdu 1

13. júna 2011 a následne postúpené okresnému súdu 2, ústavný súd uvádza, že sa v plnom

rozsahu stotožňuje s obsahom prípisu okresného súdu 2 z 27. júna 2011, ktorým

sťažovateľovi oznámil, že „s odkazom na Vaše podanie zo dňa 13. 06. 2011, doručené

Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši dňa 20. 06. 2011, označené ako námietky zaujatosti,

pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí dávame na vedomie, že vec vedená na tunajšom

súde pod sp. zn. je právoplatne skončená. Rozsudok tunajšieho súdu č. k.

-154 zo dňa 27. 08. 2010 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 05. 2011

v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -186 zo dňa

31. 03. 2011. Z uvedeného dôvodu preto o Vašich námietkach zaujatosti rozhodovať

nebude.“.

Citované stanovisko krajského súdu, podľa ktorého po právoplatnom skončení veci

nemožno rozhodovať o námietke zaujatosti, je v súlade s príslušnými ustanoveniami

ako generálneho právneho predpisu upravujúceho civilný

proces, pričom z neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. O odklade vykonateľnosti rozhodnutia môže súd

rozhodovať len v súvislosti s opravou chýb v rozsudku ( ), pred rozhodnutím

o dovolaní ( ) a v správnom súdnictve ( a ), takže v predmetnej

veci neprichádza po jej právoplatnom skončení vôbec do úvahy rozhodovať

o sťažovateľovom návrhu na „pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí“.

V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu 2 ústavný súd

uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v jeho veci konal nepríslušný súd, čo by

v podstate zodpovedalo porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, mal možnosť túto námietku uplatniť v rámci dovolacieho konania [

].

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov

a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom na podanie

dovolania [podľa (, )].

Sťažovateľ však uplatnil svoju námietku o nepríslušnosti okresného súdu 2 v konaní

pred ústavným súdom bez toho, aby ju predtým predniesol v konaní pred dovolacím súdom.

Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľ neobrátil

na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity

ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov

(obdobne napr. , a ).

V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany právu sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nemá dostatok

právomoci na preskúmanie sťažovateľovej námietky o nepríslušnosti súdu.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Sťažnosť v tejto časti preto treba odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa v spojení s zákona

o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011