Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 412/2011
PDF · 281.38 KB
No categories available
IV. ÚS 412/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., L., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009, postupom
Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom
z 27. augusta 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/253/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2011
doručené podanie A. F. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Návrh na vydanie
predbežného opatrenia“, Ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv“ a „Žiadosť
o určenie zástupcu“. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľa ako sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009,
postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd 2“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010 a postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 253/2010
a jeho uznesením z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ uvádza, že podáva „ústavnú sťažnosť“ a zároveň „aj návrh a žiadam súd
o predbežné opatrenie nakoľko som vo veci dňa 30. 5. 2011 podal opravné prostriedky...
a dňa 13. 6. 2011 podal námietky zaujatosti sudcov... a súd o nich odmieta konať a tak
súčasne bez rozhodnutia o nich odmieta aj riadne konať o veci, a súd nezákonne
a protiprávne odmieta vo veci vôbec konať, keď naviac uvádza že vec je skončená...
a pritom sa o nej v skutočnosti podanými opravnými prostriedkami koná... a keď teda súd
vie o podaných opravných prostriedkoch... a vôbec sa k nim nevyjadril a ignoruje ich...“.
Podľa sťažovateľa „Súd tvrdí, že o námietkach rozhodovať nebude, čo je preukázane
vedome a úmyselne nezákonné a protiprávne... a konanie tak porušuje základné práva keď
súd upiera spravodlivý súdny proces a pre preukázané znemožnenie preukázať zaujatosť
súdu hrozí vykonanie nezákonného rozhodnutia, takže nie je možné riadne uplatniť opravné
prostriedky pred nezaujatým súdom. Takto je postihnutá celá vec: nebol mi doručený návrh
na začatie konania, a súd na moju námietku riadne nereagoval, rovnako nereagoval
na námietku nepríslušnosti súdu, na sťažnosti predsedom súdov, a takisto celá vec je
nesprávna a súd tak činí preukázateľne z dôvodu zaujatosti.“.
Sťažovateľ navrhuje taktiež „pozastaviť vykonateľnosť“ rozsudku okresného súdu 2
č. k. 9 C/36/2010-154 z 27. augusta 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 17 Co/253/2010-186 z 31. marca 2011, „nakoľko hrozí jeho nezákonné vykonanie pre
nezákonný postup súdu, ktorý je v rozpore s právom odmieta konať a opravných
prostriedkoch a o námietke zaujatosti...“.
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa „o určenie zástupcu pre platné
oslobodenie od súdnych poplatkov v celej veci“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie
pred ústavným súdom, ústavný súd napriek tomu, že sťažnosť neobsahuje všetky náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde, ju preskúmal na základe spisovej dokumentácie
predloženej okresným súdom 2 z toho hľadiska, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zohľadňujúc pritom
svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej môže podľa § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 30 ods. 1 a § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ustanoviť
fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to
požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov
nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (napr.
IV. ÚS 168/07, III. ÚS 243/07, I. ÚS 168/07).
Z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že predmetom konania pred
všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o žalobe Vysokého učení technického v Brne (ďalej
len „žalobca“) podanej pôvodne okresnému súdu 1, avšak na základe uznesenia krajského
súdu č. k. 16 NcC/5/2010-103 z 18. februára 2010 (o vylúčení všetkých sudcov okresného
súdu 1 z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci) prikázanej na prerokovanie
a rozhodnutie okresnému súdu 2. V tomto konaní si žalobca uplatňoval zaplatenie sumy
17 551 Kč s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 1. júla 2009 do zaplatenia z dôvodu
Zmluvy o ubytovaní (ďalej len „zmluva“) uzavretej so sťažovateľom 15. augusta 2008.
Okresný súd 2 považoval za preukázané, že sťažovateľ užíval ubytovací priestor aj potom,
ako žalobca 7. novembra 2008 od zmluvy odstúpil, a preto považoval žalobu za dôvodnú
a rozsudkom č. k. 9 C/36/2010-154 z 27. augusta 2010 jej v celom rozsahu vyhovel
dospejúc k záveru, že sťažovateľ využíval ubytovacie služby žalobcu, za ktoré nezaplatil.
Sťažovateľ následne doručil 25. októbra 2010 okresnému súdu 2 písomné podanie,
ktoré označil ako „Odvolanie a návrh na vylúčenie sudcu a sudcov odvolacieho súdu
z prejednávania a rozhodovania veci“ sp. zn. 9 C/36/2010. Keďže toto podanie
neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 OSP, okresný súd 2
uznesením č. k. 9 C/36/2010-163 z 26. októbra 2010 vyzval sťažovateľa, aby ho v určenej
lehote doplnil a opravil tak, aby okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 OSP
obsahovalo aj osobitné náležitosti ustanovené v § 205 ods. 1 a 2 OSP, ktoré konkretizoval.
Sťažovateľ bol okresným súdom 2 taktiež upozornený na možný postup odvolacieho súdu
podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP s tým, že v prípade nedoplnenia alebo neopravenia
odvolania ho môže odvolací súd odmietnuť.
Na výzvu okresného súdu 2 reagoval sťažovateľ písomným podaním z 19. novembra
2010, ktoré bolo 23. novembra 2010 doručené okresnému súdu 2, a následne podaním
zo 7. februára 2011. Z obsahu týchto podaní vyplýva, že sťažovateľ namietol nepríslušnosť
okresného súdu 2 konať v predmetnej veci, ako aj nesprávne poučenie o možnosti podať
odvolanie v jeho uznesení č. k. 9 C/36/2010-163 z 26. októbra 2010.
Okresný súd 2 predložil 7. decembra 2010 spis s opravným prostriedkom
na rozhodnutie odvolaciemu (krajskému) súdu, ktorý odvolanie sťažovateľa podľa § 218
ods. 1 písm. d) OSP odmietol z dôvodu, že skutočnosti v ňom uvedené „neumožňujú, aby
krajský súd v opravnom konaní odvolanie prejednal a o ňom rozhodol. Odporca
v písomných podaniach doručených Okresnému súdu Lučenec dňa 22. 11. 2010, resp.
07. 02. 2011, odvolanie zo dňa 20. 10. 2010 nedoplnil ani neopravil.“.
II.1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že okresný súd 1 prípisom zo 16. marca 2010
na základe uznesenia krajského súdu č. k. 16 NcC/5/2010-103 z 18. februára 2010
(o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu 1 z prerokúvania a rozhodovania predmetnej
veci) postúpil vec na ďalšie konanie okresnému súdu 2, ktorému bol predmetný spis
doručený 17. marca 2010. Uvedené uznesenie krajského súdu o prikázaní veci
na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu 2 bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla
2010 a následné podanie sťažovateľa z 10. mája 2010 už bolo adresované a 12. mája 2010
doručené okresnému súdu 2. Od postúpenia veci okresnému súdu 2 už okresný súd 1
v uvedenej právnej veci nekoná.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie
tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že z časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009, je zo spisovej
dokumentácie bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dvojmesačná lehota v zmysle § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tejto námietke uplynula, a preto nastala
zákonná prekážka, ktorá bráni vecnému prerokovaniu sťažnosti zo strany ústavného súdu.
Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v uvedenej časti bola
podaná oneskorene a z toho dôvodu ju aj podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
II.2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010
Podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného
súdu chrániť základné práva a slobody iba za splnenia predpokladu, že o tejto ochrane
nerozhoduje iný súd, teda že právna úprava takémuto základnému právu alebo slobode
neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99). Namietané porušenie niektorého zo základných
práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
o nich (I. ÚS 107/03).
Druhým predpokladom, ktorý musí byť zásadne splnený na konštatovanie
o existencii právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov
(§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Procesnými prostriedkami, ktoré zákon na ochranu
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, sú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde predovšetkým riadne opravné prostriedky.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádza totiž z tzv. princípu subsidiarity,
t. j. je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, ktorý možno uplatniť až po vyčerpaní
všetkých dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práva, uplatniteľných v systéme
orgánov verejnej moci, ponímaného tiež z hľadiska ich inštančnej hierarchie. Je to tak
z toho dôvodu, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu práv fyzických
osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nemožno dosiahnuť nápravu v rámci sústavy
všeobecných súdov, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná preskúmaním ústavným súdom,
avšak aj to iba v rozsahu obmedzenom ústavnoprávnymi kritériami.
Podľa prvej vety § 201 ods. 1 OSP môže účastník napadnúť rozhodnutie okresného
súdu odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
V posudzovanej veci je zrejmé, že sťažovateľ síce doručil 25. októbra 2010
okresnému súdu 2 podanie, ktoré označil ako odvolanie vo veci sp. zn. 9 C/36/2010, ktorého
rozsudkom č. k. 9 C/36/2010-154 z 27. augusta 2010 bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu
17 551 Kč s prísl., avšak toto podanie neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa
§ 205 ods. 1 a 2 OSP, pričom sťažovateľ ho napriek výzve okresného súdu 2 a poučeniu
o možnosti jeho odmietnutia v určenej lehote nedoplnil. Sťažovateľ teda síce využil
procesný prostriedok, ktorý pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí byť vyčerpaný,
avšak ako vyplýva z vyžiadaného súdneho spisu, urobil tak procesne neregulárnym
spôsobom, čo je nevyhnutné postaviť na roveň situácii, ako keby odvolanie vôbec nepodal,
a tak nevyužil procesný nástroj spôsobilý napraviť tvrdené pochybenia okresného súdu 2
v rámci prebiehajúceho súdneho konania.
Ak bola sťažovateľovi zákonom poskytnutá možnosť využitia riadneho opravného
procesného prostriedku podľa § 201 a nasl. OSP, avšak túto možnosť kvalifikovaným
spôsobom nevyužil, nemožno to považovať za vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré
mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. Tomu zodpovedajú aj konzekvencie,
ktoré predpokladá § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V danom prípade takto samotný
sťažovateľ svojím nedôsledným postupom zapríčinil, že odvolací súd nemohol posudzovať
jeho odvolanie z vecného hľadiska.
Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že sťažovateľ mal možnosť dovolávať sa
ochrany svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010 v rovnakom
rozsahu, ako to je vymedzené v argumentačnej báze v jeho sťažnosti doručenej ústavnému
súdu už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. V okolnostiach daného prípadu to
tak nebolo.
Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností ústavný súd
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/253/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2011
Po posúdení tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal v prvom rade z vlastnej
rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takéto nedostatky
v napadnutom uznesení krajského súdu však ústavný súd nezistil. Vychádzajúc z obsahu
sťažnosti a k nej pripojených príloh, predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené
podmienky na poskytnutie súdnej ochrany v odvolacom konaní.
Preto, ak krajský súd odvolanie sťažovateľa s poukazom na § 218 ods. 1 písm. d)
OSP odmietol z dôvodu, že nemalo náležitosti vyplývajúce z § 205 ods. 1 a 2 OSP, vykonal
tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, osobitne tiež
zo zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku. Výkonom tejto právomoci krajský
súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností,
ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup krajského súdu, výklad právne relevantných
zákonných ustanovení alebo samotné namietané rozhodnutie vykazovali také nedostatky,
ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne
obmedzením) práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.
Z uvedeného dôvodu rozhodnutie napadnuté krajského súdu nesignalizuje možnosť
porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť v tom prípade, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu
štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že „súd nezákonne a protiprávne odmieta vo veci vôbec
konať“, a odvoláva sa pritom na jeho podanie z 13. júna 2011 doručené okresnému súdu 1
13. júna 2011 a následne postúpené okresnému súdu 2, ústavný súd uvádza, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s obsahom prípisu okresného súdu 2 z 27. júna 2011, ktorým
sťažovateľovi oznámil, že „s odkazom na Vaše podanie zo dňa 13. 06. 2011, doručené
Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši dňa 20. 06. 2011, označené ako námietky zaujatosti,
pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí dávame na vedomie, že vec vedená na tunajšom
súde pod sp. zn. 9 C 36/2010 je právoplatne skončená. Rozsudok tunajšieho súdu č. k.
9 C/36/2010-154 zo dňa 27. 08. 2010 nadobudol právoplatnosť dňa 19. 05. 2011
v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/253/2010-186 zo dňa
31. 03. 2011. Z uvedeného dôvodu preto o Vašich námietkach zaujatosti rozhodovať
nebude.“.
Citované stanovisko krajského súdu, podľa ktorého po právoplatnom skončení veci
nemožno rozhodovať o námietke zaujatosti, je v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku ako generálneho právneho predpisu upravujúceho civilný
proces, pričom z neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. O odklade vykonateľnosti rozhodnutia môže súd
rozhodovať len v súvislosti s opravou chýb v rozsudku (§ 164 OSP), pred rozhodnutím
o dovolaní (§ 243 OSP) a v správnom súdnictve (§ 250b a § 250n OSP), takže v predmetnej
veci neprichádza po jej právoplatnom skončení vôbec do úvahy rozhodovať
o sťažovateľovom návrhu na „pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí“.
V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu 2 ústavný súd
uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v jeho veci konal nepríslušný súd, čo by
v podstate zodpovedalo porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, mal možnosť túto námietku uplatniť v rámci dovolacieho konania [§ 237 písm. g)
OSP].
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)].
Sťažovateľ však uplatnil svoju námietku o nepríslušnosti okresného súdu 2 v konaní
pred ústavným súdom bez toho, aby ju predtým predniesol v konaní pred dovolacím súdom.
Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľ neobrátil
na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity
ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov
(obdobne napr. IV. ÚS 201/04, IV. ÚS 161/08 a III. US 373/09).
V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany právu sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nemá dostatok
právomoci na preskúmanie sťažovateľovej námietky o nepríslušnosti súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Sťažnosť v tejto časti preto treba odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011