Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 423/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a

advokátky JUDr. Z. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa uznesením Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou o návrhu na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn.

z 11. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len

„okresný súd“) o návrhu na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn.

z 11. februára 2011.

.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Porušovateľ vydal dňa 11.02.2011 uznesenie sp. zn. -318, ktorým

návrh na zastavenie exekúcie doručený súdu dňa 15.07.2010 zamietol.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľ pri rozhodovaní o odvolaní oprávneného proti

Uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. -269 zo dňa

26.11.2010 a pri rozhodovaní o zastavení exekúcie... zamietol návrh na zastavenie exekúcie

doručený súdu dňa 15.07.2010 v rozpore so zákonom, čím porušil základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu zaručené v .“

Sťažovateľka (ako povinná v napadnutom exekučnom konaní, pozn.) svoju sťažnosť

odôvodňuje tým, že hoci oprávnený v exekučnom konaní okresnému súdu dopredu

písomným podaním doručeným okresnému súdu 7. júla 2010 avizoval, že návrh

na zastavenie exekúcie „ruší“ v prípade, ak by sa sťažovateľka domáhala zmien alebo

akýchkoľvek právnych krokov, skutočnosť, že návrh na zastavenie exekúcie zo 14. apríla

2010, ktorý bol doručený súdu osobne 15. júla 2010, spôsobuje, že „účinky návrhu

na zastavenie exekúcie nastali jeho podaním súdu dňa 15.07.2010 a tieto nie je možné

zrušiť ani ďalšími, nasledujúcimi úkonmi a navrátiť konanie do pôvodného stavu, nie je ani

možné aby podaním dňa 07.07.2010 mohol oprávnený negovať účinky, ktoré ešte

nenastali“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že «porušovateľ vôľu oprávneného vyhodnotil z ním

tvrdených skutočností, ktoré neboli preukázané a z ním uskutočnených úkonov, ktoré neboli

relevantnými, nakoľko nie je možné „zrušiť“ či vziať späť už raz podané späťvzatie, a to

navyše ešte pred tým, ako je späťvzatie podané».

Sťažovateľka je toho názoru, že „porušovateľ svojím konaním, ktorým neaplikoval

správne na danú právnu vec a preukázaný skutkový stav príslušnú právnu normu, porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1)

Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že „v prípade, ak by v nadväznosti na

právoplatné rozhodnutie porušovateľa sp. zn. -318 zo dňa 11.02.2011 bola

zachovaná domnienka, že späťvzatie návrhu, či už v súdnom alebo v exekučnom konaní

možno vziať späť, a to dokonca pred tým, ako bude podané, navodzuje to pochybnosti, že

dispozičné oprávnenie navrhovateľa resp. oprávneného nie je žiadnym spôsobom až do

právoplatného rozhodnutia súdu ohraničené, na základe čoho tento môže toto opakovane

uskutočniť.

V nadväznosti na uvedené máme zato, že porušovateľ v konaní ktoré je predmetom

tejto sťažnosti nesprávne a protiústavne aplikoval ustanovenie § 57 ods. 1 písm. c)

Exekučného poriadku na zistený skutkový stav.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. -318

zo dňa 11.02.2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

v .

2. Uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. -318

zo dňa 11.02.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi, spoločnosti M., spol. s r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo

výške 300.000,-€ (slovom tristotisíc eur). Okresný súd Bánovce nad Bebravou je povinný

uvedené finančné zadosťučinenie vyplatiť.“

Sťažnosť bola pridelená v súlade s ustanovením § 29 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a čl. I bodom 2 rozvrhu práce ústavného súdu

na obdobie 1. 3. 2011–28. 2. 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) sudcovi spravodajcovi, ktorý

je členom III. senátu ústavného súdu. Sudca Ľubomír Dobrík, ktorý je zároveň predsedom

tohto senátu, listom z 15. júla 2011 oznámil predsedníčke ústavného súdu svoju

predpojatosť vo veci z dôvodu svojho príbuzenského vzťahu ku konateľovi sťažovateľky.

Uznesením č. k. -4 zo 7. júla 2011 IV. senát ústavného súdu

rozhodol, že sudca Ľubomír Dobrík je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej

veci. Podľa čl. III bodu 1 písm. a) rozvrhu práce neprítomného alebo vylúčeného predsedu

III. senátu zastupuje predseda II. senátu, ktorým je sudca Sergej Kohut.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa (t. j. ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.).

Podľa je teda úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov

z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa

nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie

práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa označeným uznesením okresného súdu,

ktorým v rozpore s kogentným ustanovením § 57 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) nedošlo k zastaveniu exekúcie po späťvzatí návrhu

oprávneným, čím podľa sťažovateľky okresný súd neučinil zadosť požiadavkám

spravodlivého procesu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak zastavenie

exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že okresný súd sa

v predmetnej veci musel vysporiadať s celkom neobvyklými skutkovými a právnymi

okolnosťami, keď mu zo strany oprávneného v prebiehajúcom exekučnom konaní boli

doručené v krátkom časovom slede dve svojím obsahom úplne protichodné podania od toho

istého účastníka týkajúce sa ďalšieho pokračovania exekúcie.

Podanie ako druhé v poradí (vyhotovené 14. apríla 2010 a doručené 15. júla 2010) je

určitým a formálne perfektným procesným úkonom oprávneného, ktorým vzal návrh

na exekúciu späť. Zo skoršieho podania (doručeného okresnému súdu 7. júla 2010) zase

vyplýva celkom jednoznačne vôľa toho istého účastníka v exekučnom konaní pokračovať,

pričom v prílohe tohto podania bola kópia identického podania – späťvzatia návrhu

zo 14. apríla 2010. Pre okresný súd takto vznikla otázka, či postupovať obvyklým spôsobom

a exekučné konanie podľa citovaného § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku zastaviť,

alebo brať do úvahy časovo predchádzajúce podanie oprávneného, ktorým celkom adresne

žiada na späťvzatie (ak bude súdu doručené) neprihliadať.

Okresný súd sa s danou situáciou vysporiadal tak, že návrh na zastavenie exekúcie

zamietol a v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na rozpor, respektíve nejednotu

vôle a prejavu oprávneného, ktorá vyplynula z úkonu oprávneného doručeného súdu skôr

(7. júla 2010), ako došlo k doručeniu (15. júla 2010) návrhu na zastavenie exekúcie

zo 14. apríla 2010, ktorý bol podaný osobne na okresnom súde neznámou osobou.

Ústavný súd zhodnotiac výrok a obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

okresného súdu konštatuje, že v predmetnej veci išlo iba o výklad a aplikáciu jednoduchého

práva, ktoré sú v súlade so zásadou nezávislosti súdnej moci doménou všeobecného súdu

v každej ním prerokúvanej veci. Spôsob, akým okresný súd vyhodnotil skutkový stav, keď

v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval za zistené, ďalej tiež

úvahy, ktorými sa riadil a napokon zaujal právny názor vo veci, na základe ktorého aj

rozhodol, nijako nenaznačuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorý, ako to vyplýva

z uvedenej judikatúry, je ústavnou podmienkou eventuálneho zásahu ústavného súdu do

výkonu súdnej právomoci všeobecného súdu. Už toto zistenie samo osebe odôvodňuje, aby

ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní (m. m. ).

V záujme zvýšenia úrovne presvedčivosti svojho rozhodnutia ústavný súd predsa len

uvedie niekoľko konkrétnych skutkových a právnych súvislostí, ktoré tvoria podstatu

posúdenia celej veci:

Je notorietou, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka súdneho

konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa

prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu. Zároveň platí, že

po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom

uskutočnený procesný úkon odvolať (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zverejnené pod č. R 60/1999). Tieto pravidlá

treba osobitne dôsledne dodržiavať, ak ide o uplatnenie dispozičných práv navrhovateľa,

ktorý je dominus litis v každom súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd

nevybočil z rámca týchto zásad, práve naopak, prisúdil im adekvátnu vážnosť, ak

v konkrétnom prípade neponechal bez povšimnutia skoršie podanie oprávneného

v exekučnom konaní a vyhodnotil ho podľa jeho obsahu. Práve na základe toho potom

okresný súd nepriznal právne účinky neskoršiemu späťvzatiu návrhu na exekúciu, čo

implicitne, ale i explicitne vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o časový faktor, k „odvolaniu“ späťvzatia došlo ešte predtým, než bolo

späťvzatie (vyhotovené o niekoľko mesiacov skôr) doručené okresnému súdu. Relevantné

právne predpisy nášho právneho poriadku takúto situáciu neriešia, preto bolo potrebné, aby

okresný súd dospel k právnemu posúdeniu veci výkladom existujúcich relevantných

právnych noriem, pričom jednou z nich je ustanovenie § 41 ods. 2 v spojení s § 251 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), podľa ktorého úkony účastníkov posudzuje súd podľa ich obsahu. Preto ani

nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, ktorá vyslovuje svoje presvedčenie, že

okresný súd mal striktne postupovať podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku

a exekúciu zastaviť, pretože v daných okolnostiach by práve takýto, striktne formalizovaný

postup okresného súdu mohol viesť k popretiu účelu a zmyslu súvisiacich právnych noriem

a už uvedeného materiálneho poňatia právneho štátu a v konečnom dôsledku aj k porušeniu

zásad spravodlivého procesu.

V tejto súvislosti, celkom nad rámec tohto odôvodnenia, považuje ústavný súd

za užitočné zmieniť sa o tom, že v podmienkach Českej republiky bola prijatá novela

, ktorá v novom ustanovuje, že úkon (účastníka

konania pozn.) môže byť odvolaný, len ak jeho odvolanie dôjde súdu najneskôr súčasne

s týmto úkonom. Závery, ku ktorým dospel okresný súd v posudzovanom konaní

a rozhodnutí sú zjavne v intenciách tohto ustanovenia a všeobecnejšieho nazerania

na pertraktovanú nosnú otázku nastolenú sťažovateľkou v sťažnosti.

V kontexte uvedených skutkových okolností bolo potom úlohou ústavného súdu

posúdiť ústavnú konformitu výkladu citovaného § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku

použitého v napadnutom uznesení okresného súdu v tom zmysle, či v prípade pochybností

o jednote vôle a prejavu o uskutočnenom procesnom úkone (návrhu na zastavenie exekúcie)

môže všeobecný súd takémuto, inak určitému a formálne perfektnému právnemu úkonu,

nevyhovieť.

Ústavný súd je toho názoru, že v danej veci okresný súd vykonal v potrebnom

rozsahu všetky nevyhnutné zistenia a v jeho úvahách a záveroch nie je možné vidieť

svojvôľu, nelogickosť alebo vnútornú rozpornosť. Odôvodnenie jeho napadnutého

rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné a jeho závery nie sú v extrémnom rozpore so zisteným

skutkovým stavom, aj keď ústavný súd sa celkom nestotožňuje s veľkosťou priestoru,

v rámci ktorého sa okresný súd venoval v odôvodnení uznesenia okolnostiam či

pohnútkam, za akých oprávnený podpísal pôvodné späťvzatie návrhu, alebo úkonom

a argumentácii, ktorú oprávnený poskytol súdu až následne po doručení späťvzatia, pretože

ústavný súd je toho názoru, že tieto okolnosti sú pre samotné rozhodnutie súdu v tomto

a podobných prípadoch irelevantné.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutie okresného súdu nevybočuje z rámca ústavnosti, pričom poukazujúc

na doterajšiu svoju judikatúru ústavný súd pripomína, že ak okresný súd oprel svoje

rozhodnutie o právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nezakladá to

odôvodnenosť jeho sťažnosti, resp. že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie, ktoré je esenciálnou zložkou základných práv garantovaných ,

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách

sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011