Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 432/2011
PDF · 198.58 KB
No categories available
IV. ÚS 432/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 164/2009 z 29. januára 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010
doručená sťažnosť P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 164/2009 z 29. januára 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 211/2008-84
z 10. júla 2009. Označeným prvostupňovým rozsudkom bola žaloba sťažovateľa v celom
rozsahu zamietnutá.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutiami všeobecných súdov
v spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol zamestnaný ako čašník v obchodnej
spoločnosti M., s. r. o. (ďalej aj „žalovaná“). V dôsledku nezrovnalostí pri vyúčtovaní
svadobnej hostiny, ktoré boli pripísané za vinu sťažovateľovi, mu doručila žalovaná ako
jeho zamestnávateľ 7. augusta 2008 oznámenie o okamžitom zrušení pracovného pomeru
podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Zákonník práce“)
z dôvodu, že sťažovateľ mal závažným spôsobom porušiť pracovnú disciplínu tým, že
úmyselne uviedol nepravdivé údaje vo vyúčtovaní akcie s úmyslom získať osobný
majetkový prospech.
Zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny malo podľa žalovanej spočívať v tom, že
„jediným dokladom, ktorý sťažovateľ vystavil platiacemu zákazníkovi, bol konzumačný list,
čím porušil ustanovenie § 97 zákona č. 160/1993 Z. z. (malo ísť zrejme o § 97 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení zákona č. 165/1993 Z. z., pozn.), lebo bol povinný
na účely evidencie tržieb používať registračnú pokladnicu a vydať kupujúcemu doklad
vyhotovený pokladnicou. Následnou kontrolou evidencie tržieb elektronickou registračnou
pokladnicou bolo zistené, že v predmetný deň a v zodpovedajúci čas bola pod poradovým
číslom účtenky 45 zaevidovaná tržba 54.545.- Sk, pričom na účtenke zodpovedal počet
vydaných porcií a druhy konzumovaných jedál a nápojov konzumačného listu, avšak ceny
za jednotky a tým výsledné ceny nezodpovedali cenám uvedeným v konzumačnom liste, kde
bola celková cena 59.445,- Sk, ktorá bola aj vyplatená zákazníkom. Rozdiel predstavoval
sumu 4 900,- Sk. Táto suma nebola vrátená zákazníkovi ani vyúčtovaná žalovanej.“.
Sťažovateľ podal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru vrátane súvisiacich nárokov na náhradu mzdy.
Okresný súd žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
vrátane uplatnených súvisiacich nárokov rozsudkom č. k. 12 C 211/2008-84 z 10. júla 2009
zamietol. Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
4 Co 164/2009 z 29. januára 2010 v konaní o odvolaní označený prvostupňový rozsudok
ako vecne správny potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Sťažovateľ si taktiež uplatňuje finančné zadosťučinenie
v sume 2 500 €, a to „s ohľadom na predmet sporu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
porušenie skúma spoločne.
Sťažovateľ tvrdí, že „Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, a nadväzne na to ani
rozhodnutie Okresného súdu Prešov neobstojí, keďže súdy sa nevyporiadali so svedeckými
výpoveďami svedkyne M. R. a svedka D. C., ktorých výpovede úplne vyvracajú závery súdu.
Obaja svedkovia zhodne ozrejmili spôsob, akým došlo k vyúčtovaniu svadobnej hostiny Š.
Svedkyňa R. spracovávala evidenciu tržieb za jednotlivé dni, rozpisovala ich a odvádzala
v ten-ktorý deň priamo do pokladne. Ako potvrdila, ona zúčtovala svadobnú hostinu Š. Ja
som vyhotovil konzumačný list, ktorý však nie je účtovným dokladom, čo potvrdila
aj štatutárna zástupkyňa žalovaného. Podľa tohto konzumačného listu diktovala svedkyňa
R. účtujúcemu čašníkovi, D. C., jednotlivé položky. Následne C., po nablokovaní
jednotlivých položiek, vytlačil z pokladne účtenku.
Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za pokladňu a pokladničný doklad, vrátane
jeho vydania mal p. C., a to hneď po vykonaní zúčtovania, ktorý mal taktiež vykonať
kontrolu správnosti konzumného lístka a zúčtovania jednotlivých položiek skutočnej
konzumácie na svadbe, nakoľko sám tvrdil, že presný výdaj tej-ktorej položky mali vedený
v reštaurácii a ak vznikol rozdiel medzi výpočtom na konzumnom lístku a prijatou
hotovosťou, mal túto nezrovnalosť preskúmať a finančne doriešiť. Ak tak neurobil,
zodpovedá za nedostatok, ktorý je kladený za vinu mne, p. C. spoločne s p. R. Tento
spomínaný nedostatok vyvolaný účtujúcim čašníkom, nemôže byť dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru so mnou... Účtovanie do registračnej pokladne som ale
nevykonával ja, a teda som nemohol túto chybu spôsobiť. Naopak, naďalej som bol v tom,
že správna suma za celkovú svadobnú hostinu, je vo výške určenej na konzumačnom liste,
keďže som nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že do registračnej pokladnice bola,
zrejme omylom, zaúčtovaná iná suma.“.
Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy
(vrátane výsluchu svedkov) tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ústavný
súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak
aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Ústavný súd
dodáva, že posúdenie dôkazov je úlohou všeobecného súdu, a nie účastníkov konania.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý
rozsudok nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného
hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
Z napadnutého rozsudku vo vzťahu k sťažovateľom uvedeným námietkam vyplýva,
že „Namietanému nevyhodnoteniu výpovede svedkov M. R. a svedka pána C., súd prvého
stupňa poukázal v odôvodnení rozhodnutia na ich vyjadrenie s tým, že svedeckú výpoveď
M. R. nepovažoval za objektívnu z dôvodu, že medzičasom došlo k rozviazaniu pracovného
pomeru so žalovanou. Taktiež u svedka pána C. došlo k skončeniu pracovného pomeru
k decembru roku 2008 u žalovanej. K zistenému rozdielu prevzatej hotovosti žalobcom
na základe konzumačného listu vo výške 59 445,- Sk, tj. v sume 1 973,21 € po prepočte
konverzným kurzom 30,126 Skk, súd poukázal na to, že žalobca prevzatie tejto hotovosti
nepoprel... naúčtovanie do registračnej pokladne bolo vykonané na základe podkladov
vypracovaných žalobcom, ako sám právny zástupca žalobcu tvrdil na odvolacom
pojednávaní. Z predloženého konzumačného listu (v spise na č. 1. 34 ako aj účtenky č. 44
v spise na č. 1. 33) vyplýva, že k rozdielu pri naúčtovaní došlo z dôvodu rozdielnych
jednotkových cien za dodané jedlá... Z predloženého konzumačného listu ďalej vyplýva, že
objednávku prevzal žalobcu, ako aj konečnú sumu k úhrade vyúčtoval žalobca...
Navyše odvolací súd poukazuje na pracovný poriadok platný u zamestnávateľa, ktorý
je povinný dodržiavať každý zamestnanec v pracovnom pomere u žalovanej, z ktorého
vyplýva, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považovalo uvedenie úmyselne
nepravdivých údajov v agende, ktorú zamestnanec vybavuje s úmyslom získať osobný
prospech (časť IV. Pracovná disciplína, bod 4). Takéto závažné porušenie pracovnej
disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru z ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce.“.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto
časti považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd zrozumiteľne
vysvetlil, aká váha sa prikladá svedeckým výpovediam, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva.
Poukázal aj na pracovný poriadok platný u žalovanej, z ktorého vyplýva, že za závažné
porušenie pracovnej disciplíny sa považovalo uvedenie úmyselne nepravdivých údajov
v agende, ktorú zamestnanec vybavuje s úmyslom získať osobný prospech. takéto závažné
porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktoré podľa neho spĺňa náležitosti vyplývajúce
z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Dôvody uvedené krajským súdom predstavujú podľa názoru ústavného súdu
dostatočný a presvedčivý podklad na ním vyvodené rozhodnutie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi
vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii
napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam
možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla
spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09,
IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom)
ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.
S odvolaním sa na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011