Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 450/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bol Oblastným súdom

v Middelburgu, Holandské kráľovstvo, vydaný 14. decembra 2010 európsky zatýkací

rozkaz pod sp. zn. U 012/2010 (ďalej len „európsky zatýkací rozkaz“) z dôvodu jeho

vydania na trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako krádež a pytliactvo podľa čl. 311

Holandského kráľovstva.

Podaním sp. zn. z 25. februára 2011 prokurátor Krajskej prokuratúry

v Banskej Bystrici (ďalej len „prokurátor“) podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) návrh na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu.

Uznesením sp. zn. z 2. júna 2011 krajský sud vykonanie európskeho

zatýkacieho rozkazu odmietol z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol vydaný, nie je trestným

činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, a v danom prípade nejde o konanie

podľa o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len

„zákon o EZR“).

Uznesenie krajského súdu z 2. júna 2011 na základe sťažnosti podanej prokurátorom

preskúmal najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. z 12. júla 2011 napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa vykoná.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nereflektoval v dostatočnej miere skutočnosti

konštatované krajským súdom v jeho uznesení z 2. júna 2011 ani skutočnosti namietané

vo vzťahu k náležitostiam európskeho zatýkacieho rozkazu samotným sťažovateľom.

Sťažovateľ k tomu uviedol:

„V 1. rade je potrebné zvýrazniť, že ani sťažovateľ a ani krajský súd nepovažovali za

dôvod na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu to, že dôkazy, ktoré predložil

sťažovateľ majú istú výraznú relevanciu odôvodňujúcu, že sťažovateľ na nemohol dopustiť

žiadnej trestnej činnosti na území holandského kráľovstva v uvedenom čase. Aj napriek

tomu, že na predložené dôkazy poukazovali, dôvod na nevyhovenie bol spočíval v tom, že

skutok nie je trestným činom (ako to uzavrel krajský súd) a teda bol daný priestor na postup

podľa . Navyše, podľa sťažovateľa nebol daný

dôvod na jeho vydanie aj preto (aj tento dôvod poukázal krajský súd vo svojom

odôvodnení), lebo v európskom zatýkacom rozkaze nebola uvedená miera účasti vyžiadanej

osoby na trestnom čine, tak ako to priamo vyžaduje ust. § 5 ods. 5 písm. d) zákona

č.

Týmto zákonným ustanoveniam nevenoval najvyšší súd dostatočnú pozornosť aj

z pohľadu sťažovateľa nebolo zrozumiteľne a ani jasne vysvetlené, prečo došlo k zrušeniu

uznesenia súdu prvého stupňa. Sťažovateľ sa z odôvodnenia napádaného rozhodnutia

najvyššieho súdu nedopátral z čoho najvyšší súdu vychádzal keď konštatoval (str. 5 tretí

odsek) medzi dôvody na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu nepatrí

hodnotenie dôkazného podkladu obvinenia alebo obžaloby. Krajský súd totiž vôbec

nerozhodol o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu z dôvodu, že by hodnotil dôkazy

zaslané holandskou stranou (a teda tak prejudikoval vinu resp, nevinu sťažovateľa) ale

z dôvodu, že samotné konanie sťažovateľa tak ako je "popísané" (zistené) holandskými

orgánmi nevykazuje znaky trestného činu. Skutkom sa totiž na účely

Z. z. rozumie "vlastné" konanie (správanie) vyžiadanej osoby a nie právna kvalifikácia

trestného činu. S týmto zákonným ustanovením súvisí aj ust. § 5 ods. 5písm. d) zákona

č. 154/ 2010 Z. z., ktoré zakotvuje povinnosť, aby európsky zatykací rozkaz obsahoval mieru

účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine.

Slovenské orgány predsa musia mať vedomosť (t. j. je ich povinnosťou vyžadovať to

od štátov, ktoré požadujú vydanie osoby) o tom, akým konkrétnym správaním porušil občan

Slovenskej republiky právne predpisy štátu, ktorý sa dožaduje jeho vydania. Samotné

vydanie nášho občana cudziemu štátu je taký výrazný zásah do osobných práv (t. j.

vydávacia väzba) že vydávajúci štát musí vyžadovať od cudzieho štátu popísanie konkrétnej

činnosti (t. j. takáto požiadavka nie je snahou o hodnotenie a požadovanie konkrétnych

dôkazov) vydávanej osoby na určitom trestnom čine. Je predsa neprípustné, aby si

holandské orgány splnili takúto svoju povinnosť (t. j. miera účasti sťažovateľa na skutku,

popis skutku sťažovateľa) len tým, že poukážu na existenciu nejakého trestného činu, ktorý

mal byť na ich území spáchaný (neznámymi osobami) a že na mieste činu bola izolovaná

DNA vyžiadanej osoby. Len samotné izolovanie DNA (bez ďalších skutočností) predsa

nemôže spĺňať zákonnú podmienku "miery účasti" na trestnom čine. Akou mierou účasti sa

sťažovateľ podieľal na spáchaní trestného činu (nakladal kradnutý tovar? dával v aute

pozor? šoféroval auto z alebo na miesto činu? a pod.) a teda ako vlastne prispel

k spáchaniu trestného činu, nie je možné zistiť z európskeho zatýkacieho rozkazu....

Z uznesenia najvyššieho súdu nie je zrejmé, čo vlastne súd považuje za mieru účasti resp.

v čom je chápanie miery účasti krajským súdom (resp. v podaniach obhajcu sťažovateľa)

nesprávne. Zodpovedanie tejto otázky je totiž dôležitá z hľadiska vyhovenia resp.

nevyhovenia európskemu zatýkaciemu rozkazu. Nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, že

miera účasti vyžiadanej osoby je vyjadrená všeobecne, avšak zrozumiteľne, pretože miera

účasti sťažovateľa v európskom zatykacom rozkaze nebola vyjadrená žiadnym spôsobom.“

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol rozhodnúť vo veci týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa a to

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

12. júla 2011, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. sp. zn. zo dňa

12.júla 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2011. Námietky

sťažovateľa sa zakladajú na tvrdení, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

prezentoval svojvoľný a arbitrárny výklad relevantných ustanovení zákona o EZR

vo vzťahu k osobe sťažovateľa, pričom svoje rozhodnutie tiež nedostatočne odôvodnil.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu

byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Pritom uvedené nedostatky musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

Arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne

nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný

skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva

účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak

dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou

ústavne konformného výkladu právnych predpisov (napr. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 23 ods. 1 písm. d) zákona o EZR vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu

sa odmietne, ak skutok, pre ktorý bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, nie je trestným

činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a nejde o konanie podľa § 4 ods. 4

a 5.

Podľa § 5 ods. 5 písm. d) zákona o EZR európsky zatýkací rozkaz musí obsahovať

opis skutkových okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery

účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že na sťažovateľa bol Oblastným

súdom v Middelburgu, Holandské kráľovstvo, vydaný 14. decembra 2010 európsky

zatýkací rozkaz na tom skutkovom základe, že 17. júla 2010 „o 4.35 hod. došlo

v Middelburgu za pomoci osobného motorového vozidla značky ..., opatreného ukradnutými

belgickými evidenčnými číslami k vlámaniu sa do obchodu s elektronikou, následne na aute,

ktoré bolo pri lúpeži použité a na mieste činu zostalo, bolo vykonané technické dokazovanie,

pričom v aute bol na niekoľkých predmetoch zachytený DNA materiál, a tento bol

uschovaný a pri kontrole v databanke sa ukázalo, že na jednom z vyšetrovaných predmetov

sa našla DNA, ktorá bola totožná s DNA materiálom M. K.“.

O návrhu prokurátora na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 2. júna 2011 tak, že vykonanie európskeho

zatýkacieho rozkazu odmietol, a to z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol európsky zatýkací

rozkaz vydaný, nie je trestným činom a nejde o konanie podľa § 4 ods. 4 zákona o EZR.

Podľa názoru krajského súdu „z európskeho zatýkacieho rozkazu, ani z opakovane

vyžiadaných dodatočných informácií však nie je zrejmá miera účasti M. K. na predmetnej

trestnej činnosti – zo spisového materiálu vyplýva len to, že DNA menovaného sa našla vo

vozidle ..., ktoré sa použilo na nabúranie sa do obchodu s elektronikou, čo však nie je

postačujúce, pretože len na základe uvedenej skutočnosti nie je možné konštatovať, že podľa

právneho poriadku Slovenskej republiky sa jedná o trestný čin. Samotná skutočnosť, že vo

vozidle, ktorým došlo k spáchaniu trestnej činnosti na území Holandského kráľovstva dňa

17.7.2010 bola nájdená plechovka od limonády, na ktorej bola zistená daktyloskopická

stopa pochádzajúca od M. K., naviac keď vozidlo, ktorým bol trestný čin spáchaný nie je

totožné s vozidlom, ktorého majiteľom bol v minulosti M. K., nie je trestným činom podľa

platných právnych predpisov Slovenskej republiky, takáto skutočnosť ani neoznačuje, aká

miera účasti M. K. mala byť na trestnom čine a keďže potom takéto konanie vyžiadanej

osoby nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a nejde o

konanie podľa , o Európskom zatýkacom rozkaze, krajský

súd vzhľadom na uvedené zistenia dospel k záveru, že podmienky vyžadované zákonom č.

o európskom zatýkacom rozkaze neboli splnené, preto európsky zatýkací

rozkaz vydaný Oblastným súdom v Middelburgu, Holandské kráľovstvo, sp. zn. U 012/2010

zo dňa 14.12.2010 z dôvodu podľa odmietol

vykonať.“.

Proti uzneseniu krajského súdu podal včas sťažnosť prokurátor. Sťažovateľ sa

k sťažnosti prokurátora „vyjadril vtom smere, že európskemu zatýkaciemu rozkazu nemožno

vyhovieť, nakoľko v ňom nie je vyjadrená miera účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine,

ako to požaduje zákon“.

Najvyšší súd o sťažnosti prokurátora rozhodol uznesením sp. zn.

z 12. júla 2011.

K záverom krajského súdu, ako aj k námietkam sťažovateľa najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z hľadiska postupu v konaní boli dodržané ustanovenia zákona o EZR a pokiaľ ide

o samotné rozhodnutie, neprichádza do úvahy zvažovanie iného možného dôvodu

odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len EZR), než je krajským

súdom použitý dôvod podľa § 23 ods. 1 písm. d/ zákona o EZR.

K tomu je potrebné uviesť, že skutok je v zatýkacom rozkaze holandského súdu

sformulovaný tak, ako to zodpovedá doterajším výsledkom dokazovania v konaní vedenom

orgánmi štátu pôvodu. Tento popis v originály európskeho zatýkacieho rozkazu, spolu

s informáciami dodatočne na žiadosť prokurátora poskytnutými holandskou stranou

vymedzujú obsahovo podobu skutku tak, že M. K. je podozrivý z účasti na vlámaní do

obchodu s elektronikou, kde bola odcudzením vecí spôsobená škoda 10 350 eur a na

zariadení obchodu škoda 10 000 eur. Miera účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine

(§ 5 ods. 5 písm. d/ zákona o EZR) je tu teda vyjadrená všeobecne, avšak zrozumiteľne

(pričom nejde o odsudzujúci rozsudok).

Okolnosť, že do skutku je zahrnutá aj dôkazná súvislosť, z ktorej rezultuje samotné

podozrenie, na popise skutku nič nemení, a je len prvkom jeho podrobnejšieho vykreslenia.

Takto vymedzený skutok skutočne vykazuje zákonné znaky prečinu krádeže podľa

§ 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a prečinu poškodzovania cudzej veci podľa

§ 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, ako to uvádza prokurátor.

Samozrejme, že z hľadiska účasti obvineného na čine sú relevantné ním predkladané

a navrhované dôkazy, ktoré majú preukazovať jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej

republiky v čase činu. Je ich však potrebné uplatniť v trestnom konaní, ktoré sa

v predmetnej veci vedie holandskými orgánmi (a naopak, pri aktuálnom rozhodovaní

o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu a o vydávacej väzbe sa nimi nemožno z hľadísk,

ktoré predurčujú pozitívne alebo negatívne rozhodnutie o týchto otázkach zaoberať).

Európskym právom generovaná právna koncepcia európskeho zatýkacieho rozkazu,

vykonávaná vnútroštátnymi úpravami členských štátov (vrátane zákona o EZR v Slovenskej

republike) totiž vychádza z premisy, že otázkou viny (vrátane dôvodnosti podozrenia ako

podkladu konania voči konkrétnej osobe) sa zaoberajú len orgány štátu, v ktorom sa

konanie vedie a ktorý o vydanie osoby žiada.

Z hľadiska rozhodovania o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu to znamená, že

jeho vykonanie súd obligatórne odmietne, ak sú dané dôvody podľa § 23 ods. 1 zák. o EZR

a môže toto vykonanie odmietnuť, ak sú dané dôvody podľa § 23 ods. 2 tohto zákona,

pričom medzi takto určené dôvody nepatrí hodnotenie dôkazného podkladu obvinenia alebo

obžaloby. Ak uvedené dôvody nie sú dané, súd vždy rozhodne o vykonaní európskeho

zatýkacieho rozkazu.“

Závery najvyššieho súdu podrobne prezentované v odôvodnení jeho uznesenia

z 12. júla 2011 nejavia podľa názoru ústavného súdu známky arbitrárnosti či svojvôle.

Najvyšší súd v súlade so zásadami formálnej logiky a vychádzajúc z dostupných

skutkových zistení vyložil ustanovenia zákona o EZR spôsobom, ktorý je možné považovať

za ústavne konformný. Odôvodnenie napadnutého uznesenia tiež obsahuje dostatočnú

a presvedčivú argumentáciu, ktorou najvyšší súd reaguje na podstatné, avšak, podľa jeho

názoru, nesprávne závery krajského súdu, ako aj na zásadné námietky sťažovateľa, a to

spôsobom, ktorý nenaznačuje možnosť zásahu do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu

podľa .

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Z uvedeného vyplýva, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred

všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až

), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov (mutatis

mutandis , ).

V tejto súvislosti je potrebné tiež pripomenúť, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľ v tomto prípade nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, teda nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011