Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 447/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 5 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 14. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2010 doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -16 zo 16. októbra 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodu podľa .

Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal 26. februára 2010 na sťažovateľa

obžalobu pod sp. zn. .

Uznesením č. k. -194 z 11. marca 2010 ponechal okresný súd

sťažovateľa vo väzbe s poukazom na to, že dôvody väzby u neho naďalej trvajú.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní ku dňu podania sťažnosti nedošlo ani k jednému

meritórnemu hlavnému pojednávaniu. Všetky nariadené hlavné pojednávania boli

„odročené bez vykonania čo i len jediného úkonu dokazovania, alebo výsluchu“, a to bez

zavinenia sťažovateľa.

Sťažovateľ poukazujúc na nečinnosť súdu opakovane žiadal o prepustenie z väzby

na slobodu, a to pred podaním sťažnosti ústavnému súdu naposledy 27. septembra 2010.

O tejto jeho žiadosti rozhodol okresný súd uznesením č. k. -280 zo 7. októbra

2010, ktorým jeho žiadosť zamietol, spolu s návrhom sťažovateľa na nahradenie väzby

zárukou dôveryhodnej osoby.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -289 zo 14. októbra 2010 tak, že túto zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svoje uznesenie iba oprel o svoje skoršie

rozhodovanie o väzbe sťažovateľa, pričom sa dôkladne nezaoberal skutočnosťami, na ktoré

poukázal sťažovateľ.

Poukazujúc na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho označených základných práv a nariadil jeho okamžité prepustenie

z väzby na slobodu.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení

uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2010, čím malo dôjsť k zásahu do jeho základných

práv podľa a 5 a .

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal tiež porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c),

ods. 3, a , pričom označené články buď neexistujú

[čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3], alebo neupravujú oblasť základných práv a slobôd (čl. 6

ods. 1 a čl. 7 ods. 2). Za daných okolností možno predpokladať, že sťažovateľ mal na mysli

porušenie označených článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

avšak ústavný súd súc viazaný petitom podanej sťažnosti nemá právomoc na základe

vlastného uváženia meniť a dopĺňať sťažnostný petit výslovne formulovaný sťažovateľom

a vstupovať takto do sféry vyhradenej dispozícii sťažovateľa. Vzhľadom na záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti ako celku ústavný súd nepovažoval za efektívne vyzývať

sťažovateľa na konkretizáciu sťažnostného návrhu a predmet konania ustálil tak, ako to

vyplýva zo záhlavia tohto uznesenia.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (obdobne napr. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu

č. k. -280 zo 7. októbra 2010 bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o zamietnutí jeho návrhu na nahradenie väzby

zárukou dôveryhodnej osoby.

Okresný súd v tomto uznesení sumarizoval dôvody uvedené v žiadosti sťažovateľa,

pričom uviedol, že „väzobný dôvod podľa u obžalovaného

naďalej pretrváva, pričom na základe doposiaľ zabezpečených dôkazov sa aj trestné

stíhanie obžalovaného javí stále ako dôvodné, a to aj s poukazom na súčasný stav konania,

ktoré sa nachádza už na súde po podaní obžaloby. Pokiaľ sa týka inštitútu nahradenia

väzby a to zárukou dôveryhodnej osoby – manželky obvineného, nateraz súd zamietol takúto

záruku ako je vyššie uvedené, nakoľko v danom prípade ani táto nepostačuje ako zábezpeka

náhrady väzby.“.

Krajský súd vo svojom uznesení č. k. -289 zo 14. októbra 2010

podrobne sumarizoval obsah sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu

sťažovateľom a uviedol:

„Na základe obsahu spisu a doposiaľ zadokumentovaných dôkazov a zistených

skutočností okresný súd správne konštatoval u obžalovaného pretrvávajúcu existenciu

väzobného dôvodu v zmysle , ako aj skutočnosť, že písomný

sľub, záruka dôveryhodnej osoby – manželky obžalovaného a dohľad probačného

a mediačného úradníka nie sú dostatočné vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu

prejednávaného prípadu, a preto ich nemožno prijať. Krajský súd ako súd rozhodujúci

o sťažnosti dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, pričom poukazuje na svoje

predchádzajúce rozhodnutie (sp. zn. ), kde sa podrobne zaoberal existenciou

väzobného dôvodu a nemožnosťou prijať sľub obžalovaného ako náhradu väzby, ktoré

podmienky sa doposiaľ nezmenili.“

Z obsahu odôvodnenia vyžiadaného uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2010 ústavný súd zistil, že v tomto krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe sp. zn.

z 11. marca 2010. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na výsledky dosiaľ

vykonaného dokazovania a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nutnosti ďalšieho

trvania väzby obvineného, ktoré boli v uznesení okresného súdu uvedené „veľmi podrobne,

zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom“. Navyše, krajský súd poukázal aj na svoje

skoršie rozhodnutie sp. zn. z 10. novembra 2009 a poukázal na to, že

k zmene podstatných okolností odôvodňujúcich preventívnu väzbu sťažovateľa nedošlo.

Krajský súd poukázal aj na osobu sťažovateľa, ktorý bol v minulosti viackrát súdne

trestaný, na základe čoho konštatoval nemožnosť náhrady väzby písomným sľubom.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Rozhodnutie krajského

súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho

ponechania vo väzbe sa javí ako súladné s . Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa

vo väzbe sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu. Ústavný súd uvádza, že spôsob

takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje síce nie

za ideálny, avšak prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi

známe zo skorších rozhodnutí prijatých v danej veci (obdobne napr. ,

, ).

V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že ústavný súd nemá dôvod pochybovať

o záveroch okresného súdu a krajského súdu prezentovaných v ich skorších rozhodnutiach,

na ktoré krajský súd odkazuje v napadnutom uznesení. Osobitne s ohľadom na to, že

ústavnosť týchto rozhodnutí žiadnym spôsobom nespochybnil ani sťažovateľ, pričom

krajský súd sa mohol pri takto zvolenom postupe pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia

nepochybne opierať o skutočnosť, že sťažovateľ sa mal možnosť s dôvodmi a závermi

predchádzajúcich rozhodnutí oboznámiť.

Z rozhodnutia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie je možné ustáliť, že

by sa tento námietkami sťažovateľa nezaoberal. Krajský súd odôvodnenie svojho

rozhodnutia s poukazom na svoje skoršie rozhodnutie orientoval najmä na ozrejmenie

skutočností, ktoré považoval významné z hľadiska nutnosti ďalšieho trvania väzby podľa

.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že z tohto rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu

alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené

skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými

článkami a dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa uznesením

krajského súdu.

V danom prípade krajský súd rozhodoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

o zákonnosti sťažovateľovej väzby. Rozhodoval teda na základe právnej

normy, ktorá pre účely trestného konania za splnenia istých skutkových a právnych

predpokladov umožňuje zásah do osobnej slobody osoby obvinenej z trestného činu.

V predmetnej veci išlo o oprávnený zásah do osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj do jeho

súkromného a rodinného života, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ – zabránenie

sťažovateľovi v pokračovaní v trestnej činnosti [preventívna väzba – § 71 ods. 1 písm. c)

]. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

a postupom krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011